SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 215/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5478/2014,Rvp 5479/2014, Rvp 5480/2014, Rvp 5481/2014, Rvp 5482/2014, Rvp 5483/2014,Rvp 5484/2014, Rvp 5485/2014, Rvp 5486/2014, Rvp 5487/2014, Rvp 5488/2014,Rvp 5489/2014, Rvp 5490/2014, Rvp 5491/2014, Rvp 5492/2014, Rvp 5493/2014,Rvp 5494/2014, Rvp 5495/2014, Rvp 5496/2014, Rvp 5497/2014, Rvp 5498/2014,Rvp 5499/2014, Rvp 5500/2014, Rvp 5501/2014, Rvp 5502/2014, Rvp 5503/2014,Rvp 5504/2014, Rvp 5505/2014, Rvp 5506/2014, Rvp 5507/2014, Rvp 5508/2014,Rvp 5509/2014, Rvp 5510/2014, Rvp 5511/2014, Rvp 5512/2014, Rvp 5513/2014,Rvp 5514/2014, Rvp 5515/2014, Rvp 5516/2014, Rvp 5517/2014, Rvp 5518/2014,Rvp 5519/2014, Rvp 5520/2014, Rvp 5521/2014 Rvp 5522/2014, Rvp 5523/2014,Rvp 5524/2014, Rvp 5525/2014, Rvp 5526/2014, Rvp 5527/2014, Rvp 5528/2014,Rvp 5529/2014, Rvp 5530/2014, Rvp 5531/2014, Rvp 5532/2014, Rvp 5533/2014,Rvp 5534/2014, Rvp 5535/2014, Rvp 5536/2014, Rvp 5537/2014, Rvp 5538/2014,Rvp 5539/2014, Rvp 5540/2014, Rvp 5541/2014, Rvp 5542/2014, Rvp 5543/2014,Rvp 5544/2014 a Rvp 5545/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných právzaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právazaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenými podspisovými značkami: 13 Co 67/2014 (Rvp 5478/2014),13 Co 66/2014 (Rvp 5479/2014),13 Co 69/2014 (Rvp 5480/2014), 13 Co 74/2014 (Rvp 5481/2014), 13 Co 72/2014(Rvp 5482/2014),17 Co 207/2014 (Rvp 5483/2014), 17 Co 208/2014 (Rvp 5484/2014),13 Co 68/2014 (Rvp 5485/2014), 13 Co 76/2014 (Rvp 5486/2014), 13 Co 70/2014(Rvp 5487/2014) z 26. februára 2014; 16 Co 1075/2013 (Rvp 5488/2014),16 Co 1061/2013 (Rvp 5489/2014) z 30. januára 2014; 17 Co 209/2014(Rvp 5490/2014), 17 Co 210/2014 (Rvp 5491/2014), 17 Co 211/2014 (Rvp 5492/2014),17 Co 212/2014 (Rvp 5493/2014), 17 Co 213/2014 (Rvp 5494/2014) z 26. februára2014; 17 Co 195/2014 (Rvp 5495/2014) z 27. februára 2014; 13 Co 75/2014(Rvp 5496/2014), 13 Co 73/2014 (Rvp 5497/2014) z 26. februára 2014; 17 Co 190/2014(Rvp 5498/2014), 17 Co 191/2014 (Rvp 5499/2014), 17 Co 192/2014 (Rvp 5500/2014)z 27. februára 2014; 17 Co 205/2014 (Rvp 5501/2014) z 26. februára 2014;14 Co 410/2013 (Rvp 5502/2014) z 11. februára 2014; 12 Co 145/2014(Rvp 5503/2014), 12 Co 141/2014 (Rvp 5504/2014), 12 Co 143/2014 (Rvp 5505/2014),12 Co 144/2014 (Rvp 5506/2014), 12 Co 146/2014 (Rvp 5507/2014), 12 Co 147/2014(Rvp 5508/2014) z 28. februára 2014; 16 Co 1197/2013 (Rvp 5509/2014) z 30. januára2014; 17 Co 187/2014 (Rvp 5510/2014), 17 Co 189/2014 (Rvp 5511/2014),17 Co 193/2014 (Rvp 5512/2014), 17 Co 194/2014 (Rvp 5513/2014) z 27. februára2014; 13 Co 190/2014 (Rvp 5514/2014), 13 Co 191/2014 (Rvp 5515/2014) z 3. marca2014;13 Co 192/2014 (Rvp 5516/2014), 13 Co 193/2014 (Rvp 5517/2014) z 3. marca2014; 17 Co 137/2014 (Rvp 5518/2014), 17 Co 136/2014 (Rvp 5519/2014),17 Co 134/2014 (Rvp 5520/2014) z 26. februára 2014; 16 Co 1042/2013(Rvp 5521/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 194/2014 (Rvp 5522/2014), 13 Co 195/2014(Rvp 5523/2014), 13 Co 196/2014 (Rvp 5524/2014), 13 Co 188/2014 (Rvp 5525/2014)z 3. marca 2014; 12 Co 149/2014 (Rvp 5526/2014), 12 Co 148/2014 (Rvp 5527/2014)z 28. februára 2014; 17 Co 225/2014 (Rvp 5528/2014), 17 Co 223/2014(Rvp 5529/2014) z 26. februára 2014; 16 Co 1201/2013 (Rvp 5530/2014),16 Co 1199/2013 (Rvp 5531/2014), 16 Co 1074/2013 (Rvp 5532/2014),16 Co 1041/2013 (Rvp 5533/2014), 16 Co 1067/2013 (Rvp 5534/2014),16 Co 1062/2013 (Rvp 5535/2014), 16 Co 1220/2013 (Rvp 5536/2014) z 30. januára2014; 17 Co 138/2014 (Rvp 5537/2014), 17 Co 1125/2013 (Rvp 5538/2014)z 26. februára 2014; 12 Co 814/2013 (Rvp 5539/2014) z 31. januára 2014;16 Co 1221/2013 (Rvp 5540/2014), 16 Co 1219/2013 (Rvp 554/2014), 16 Co 1217/2013(Rvp 5542/2014) z 30. januára 2014; 15 Co 184/2014 (Rvp 5543/2014) z 12.februára2014; 16 Co 1193/2013 (Rvp 5544/2014) z 30. januára 2014 a 15 Co 182/2014(Rvp 5545/2014) z 12. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené podspisovými značkami: Rvp 5478/2014, Rvp 5479/2014, Rvp 5480/2014, Rvp 5481/2014,Rvp 5482/2014, Rvp 5483/2014, Rvp 5484/2014, Rvp 5485/2014, Rvp 5486/2014,Rvp 5487/2014, Rvp 5488/2014, Rvp 5489/2014, Rvp 5490/2014, Rvp 5491/2014,Rvp 5492/2014, Rvp 5493/2014, Rvp 5494/2014, Rvp 5495/2014, Rvp 5496/2014,Rvp 5497/2014, Rvp 5498/2014, Rvp 5499/2014, Rvp 5500/2014, Rvp 5501/2014,Rvp 5502/2014, Rvp 5503/2014, Rvp 5504/2014, Rvp 5505/2014, Rvp 5506/2014,Rvp 5507/2014, Rvp 5508/2014, Rvp 5509/2014, Rvp 5510/2014, Rvp 5511/2014,Rvp 5512/2014, Rvp 5513/2014, Rvp 5514/2014, Rvp 5515/2014, Rvp 5516/2014,Rvp 5517/2014, Rvp 5518/2014, Rvp 5519/2014, Rvp 5520/2014, Rvp 5521/2014Rvp 5522/2014, Rvp 5523/2014, Rvp 5524/2014, Rvp 5525/2014, Rvp 5526/2014,Rvp 5527/2014, Rvp 5528/2014, Rvp 5529/2014, Rvp 5530/2014, Rvp 5531/2014,Rvp 5532/2014, Rvp 5533/2014, Rvp 5534/2014, Rvp 5535/2014, Rvp 5536/2014,Rvp 5537/2014, Rvp 5538/2014, Rvp 5539/2014, Rvp 5540/2014, Rvp 5541/2014,Rvp 5542/2014, Rvp 5543/2014, Rvp 5544/2014 a Rvp 5545/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 215/2015.
2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. mája2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené spisovými značkami: Rvp 5478/2014,Rvp 5479/2014, Rvp 5480/2014, Rvp 5481/2014, Rvp 5482/2014, Rvp 5483/2014,Rvp 5484/2014, Rvp 5485/2014, Rvp 5486/2014, Rvp 5487/2014, Rvp 5488/2014,Rvp 5489/2014, Rvp 5490/2014, Rvp 5491/2014, Rvp 5492/2014, Rvp 5493/2014,Rvp 5494/2014, Rvp 5495/2014, Rvp 5496/2014, Rvp 5497/2014, Rvp 5498/2014,Rvp 5499/2014, Rvp 5500/2014, Rvp 5501/2014, Rvp 5502/2014, Rvp 5503/2014,Rvp 5504/2014, Rvp 5505/2014, Rvp 5506/2014, Rvp 5507/2014, Rvp 5508/2014,Rvp 5509/2014, Rvp 5510/2014, Rvp 5511/2014, Rvp 5512/2014, Rvp 5513/2014,Rvp 5514/2014, Rvp 5515/2014, Rvp 5516/2014, Rvp 5517/2014, Rvp 5518/2014,Rvp 5519/2014, Rvp 5520/2014, Rvp 5521/2014 Rvp 5522/2014, Rvp 5523/2014,Rvp 5524/2014, Rvp 5525/2014, Rvp 5526/2014, Rvp 5527/2014, Rvp 5528/2014,Rvp 5529/2014, Rvp 5530/2014, Rvp 5531/2014, Rvp 5532/2014, Rvp 5533/2014,Rvp 5534/2014, Rvp 5535/2014, Rvp 5536/2014, Rvp 5537/2014, Rvp 5538/2014,Rvp 5539/2014, Rvp 5540/2014, Rvp 5541/2014, Rvp 5542/2014, Rvp 5543/2014,Rvp 5544/2014 a Rvp 5545/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných právzaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnutéuznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresnýmsúdom Banská Bystrica, Okresným súdom Veľký Krtíš a Okresným súdom Revúca(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenúškodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala,že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecnepríslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku zavznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatouktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutýmiuzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajskýsúd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotiliako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákono ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiťna prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názorunepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovanízákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti,že okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli ajupovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu,že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach preich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožnoposúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15aObčianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdnehoporiadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť onezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskehosúdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdnehoporiadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už vjej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdnehoporiadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17aSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretáciea aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdyneakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisovvšeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnouneodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva aleboslobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp.zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutiehodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To,že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecnýmzáujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015