znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 215/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti A. S., P., J. S., B., a A. V., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   A.   S.,   J.   S.   a A.   V.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. A. S., J. S. a A. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S., J. S. a A. V. trovy konania   spoločne v   sume   524,81   €   (slovom   päťstodvadsaťštyri   eur   a   osemdesiatjeden centov) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2013 doručená sťažnosť A. S., J. S. a A. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   pre   namietané   porušenie   označených   práv   postupom   okresného súdu v napadnutom   konaní uznesením   č.   k.   III. ÚS 215/2013-7   zo   14.   mája 2013   prijal na ďalšie konanie,   a   to   v časti   týkajúcej   sa   obdobia   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009.

Sťažovatelia sú účastníkmi konania (žalovanými) v spore „o zaplatenie 15 mil. Sk, ktorý sa v medziobdobí zvýšil na vyše 30 mil. Sk (1.017750,45 EUR), titulom zhodnotenia ich nehnuteľnosti, ktorú žalobca od 1. 10. 2003 do 1. 9. 2012 bezplatne užíval“. V sťažnosti poukazujú na to,   že ku   dňu podania sťažnosti   nie je vec meritórne skončená, a to ani do 10 rokov od podania návrhu. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že dĺžku namietaného konania veľmi negatívne ovplyvňuje sociálny, osobný a spoločenský život sťažovateľov, ktorí čelia vykonštruovanému sporu a hrozbe straty majetku, a preto navrhujú, aby okrem vyslovenia porušenia označených práv a vyslovenia príkazu okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov ústavný súd sťažovateľom priznal aj finančné zadosťučinenie každému v sume po 7 000 €.

Okresný   súd   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadril   prípisom   sp.   zn.   Spr.   2091/2013 doručeným ústavnému súdu 13. júna 2013, v relevantnej časti ktorého uviedol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III. ÚS 256/09 uložil súdu okrem iného, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov. Nález súdu bol doručený 14. 12. 2009. Úpravou   sudcu   zo   dňa   11. 1. 2010   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   2. 3. 2010, kde bol   vynesený   rozsudok.   Rozsudok   bol   vypracovaný   dňa   1. 4. 2010   a   účastníkom doručený dňa 9. 4. 2010 a 16. 4. 2010. Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie dňa 26. 4. 2010. Odvolanie bolo doručené protistrane dňa 3. 5. 2010 a navrhovateľ bol zároveň vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podal odvolanie navrhovateľ a zároveň žiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Odvolanie proti tomuto uzneseniu bolo podané dňa 17. 5. 2010. Súd nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdneho poplatku rozhodnutím zo dňa 18. 5. 2010, proti tomu rozhodnutiu dňa 7. 6. 2010 podal odvolanie navrhovateľ. Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní dňa 9. 6. 2010. Spis sa vrátil z krajského súdu dňa 11. 12. 2012, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že okresný súd správne posúdil otázku neplatnosti zmlúv o nájme nebytových priestorov, nesprávne však posúdil otázku vydania bezdôvodného obohatenia. Úpravou sudcu zo dňa 17. 12. 2012 súd určil termín   pojednávaniu   na   deň   21. 2. 2013.   Na   žiadosť   právneho   zástupcu   odporcov, kde sa ospravedlňuje   na   tento   termín,   žiadal   odročiť   pojednávanie,   bol   termín   zrušený a určený   bol   termín   pojednávania   na   deň   19. 3. 2013.   Na   tomto   pojednávaní   došlo k prednesu právnych zástupcov a pojednávanie bolo odročené na deň 11. 4. 2013 za účelom výsluchu svedkov a účastníkov konania na strane odporcu, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd uložil účastníkom konania, aby v lehote 15 dní oznámili súdu, z akého odboru má súd ustanoviť znalca a oké otázky majú byť znalcovi uložené. Právny zástupca odporcov listom zo dňa 30. 4. 2013 oznámil súdu, že on nesúhlasí s nariadením znaleckého dokazovania, navrhovateľ listom zo dňa 16. 5. 2013 oznámil súdu, že z akého odboru navrhuje znalca a na aké otázky by mal znalec odpovedať.

Z vyššie uvedeného prehľadu vyplýva, že zo strany okresného súdu po vydaní nálezu nedošlo   k   prieťahom   v   konaní.   V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   to,   že   ani   v   sťažnosti zasielanej   ústavnému   súdu   sa   nekonštatuje,   že   by   došlo   k   ďalším   prieťahom   v   konaní, poukazuje sa na celkovú dĺžku konania, pričom toto už bolo zhodnotené v náleze ústavného súdu zo dňa 10. 11. 2009.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   vedeného   vo   veci,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal pre účely   preverenia   vykonaných   úkonov,   potvrdzuje   pre   obdobie   po   vydaní   nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009 chronológiu úkonov uvedenú vo vyjadrení okresného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd nepovažuje za potrebné v tomto náleze okresným súdom vykonané procesné úkony opätovne popisovať a v tomto smere iba poukazuje na obsah vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   vyjadrení   z   22.   júna   2013   k   stanovisku okresného súdu zopakovala, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie označených práv, ak táto činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty. Ďalej v podstatnom uviedla, že v posudzovanej veci okresný súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   zbytočne,   keďže   výška   žalobkyňou   uplatneného zhodnotenia bola «skonzumovaná nespornou skutočnosťou, že tento žalobca... od roku 2003 za užívanie týchto priestorov neplatil, preto tento nárok z titulu bezdôvodného obohatenia sme urobili predmetom našej kompenzačnej námietky... Ak by sa bol súd vážne zaoberal touto našou obranou, bol by našu žalobu zamietol na prvom pojednávaní po vrátení veci z odvolacieho súdu a nezačínal by nezmyslený „kolotoč“ skutkových zistení...».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 313/03 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná,   čo   je   v   zásade   to   isté   právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní, a teda k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   posúdenie   právnej   a   faktickej   zložitosť   veci,   ústavný   súd v zásade zotrváva   na   svojom   stanovisku   formulovanom   v   náleze č. k.   III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009,   že   spory   o   náhradu   vložených   investícií,   resp.   zaplatenie bezdôvodného obohatenia   z dôvodu   zhodnotenia   nehnuteľnosti   nie sú   výnimočné   a ani právne zložité. Všeobecné súdy majú dostatok skúseností s prerokúvaním takýchto návrhov a rozhodovaním o nich.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľov   v   konaní   v   období   po   vydaní   nálezu č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009 (druhé ústavne relevantné kritérium), ústavný súd len konštatuje, že toto správanie zásadne k predĺženiu napadnutého konania neprispelo. Výnimkou   je   len   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   o   odročenie   pojednávania nariadeného zákonnou sudkyňou na 21. február 2013 na 19. marec 2013 z dôvodu kolízie termínu s pojednávaním v inej právnej veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu. Pri jeho skúmaní ústavný súd zistil, že   okresný   súd   vykonával   v   období   od   10.   novembra   2010   procesné   úkony   v   zásade priebežne. Hneď v krátkom časovom slede po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu   č.   k.   III.   ÚS   256/09-22 z 10.   novembra   2009 okresný   súd   nariadil   pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok (2. marca 2010). Následne bol však rozsudok okresného súdu na základe odvolania žalobcu uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 223/2010-516, 15 Co 224/2010 a sp. zn. 8 Co 376/2012 z 31. októbra 2012 zrušený   a   vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   boli   označeným uznesením   krajského   súdu   potvrdené   uznesenia   o   uložení   povinnosti   navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov   žalobcovi.   Z   odôvodnenia   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva, že okresný súd mal svoj záver o neexistencii nároku, resp. predčasnosti návrhu žalobcu na vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   založiť   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci, pre ktoré sa potom   už podstatnou   stránkou   veci   (t.   j. výškou zhodnotenia nehnuteľnosti na základe   vložených   investícií)   nezaoberal.   Keďže   v   dôsledku   nesprávneho   právneho posúdenia   veci   okresný   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   krajský   súd   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa má súd prvého   stupňa   dôsledne   zaoberať   výškou   nároku   žalobcu   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia, prípadne pre účely jeho objektívneho zistenia aj nariadiť znalecké dokazovanie a   posúdiť   jeho   dôvodnosť   so zreteľom   na   žalovanými   vznesenú   námietku   započítania a v tomto smere aj so zreteľom na žalobcom vznesenú námietku premlčania. Uvedené teda svedčí o nesústredenom (a nesprávnom) postupe okresného súdu, ktorý vo veci rozhodol predčasne, v dôsledku čoho sa jeho konanie predĺžilo o obdobie, počas ktorého okresný súd vecou nedisponoval z dôvodu rozhodovania krajského súdu o odvolaní žalobcu (spis bol krajskému súdu predložený 9. júna 2010 a okresnému súdu vrátený 11. decembra 2012). Aj keď okresný súd nemôže priamo zodpovedať za neprimeranú dĺžku odvolacieho konania (v   posudzovanom   prípade   trvalo   2   a   pol   roka),   dôvodnosť   podaného   odvolania   svedčí o nesprávnom   postupe   okresného   súdu,   na   ktorý   bolo   v   danom   prípade   potrebné   vziať zreteľ.

V okolnostiach prípadu teda nie nečinnosť, ale neefektívny postup okresného súdu mal za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie označených práv sťažovateľov. Z pohľadu doterajšej dĺžky konania, ktoré trvá už viac ako 9 a pol roka, a s prihliadnutím   na   to,   že   ani   po   3   a   pol   roku   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009 nie je ani napriek ústavným súdom uloženému príkazu vo veci konať bez zbytočných prieťahov v merite veci právoplatne rozhodnuté, dospel ústavný súd k názoru, že aj v období po právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   tomuto   zisteniu   ústavný   súd   v   zhode   so   svojou   judikatúrou (III. ÚS 158/07, III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadajú   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   každému   v   sume 7 000   €.   Žiadaná   suma   je   podľa   ich   názoru „proporcionálna   nielen   sume,   ktorá je predmetom sporu (vyše 1 mil EUR), ale aj celkovej dobe 10 rokov neistoty, ktorá je pre sťažovateľov veľkou psychickou záťažou“. Uvedený stav neistoty je podľa sťažovateľov sprevádzaný „pocitmi frustrácie, ktoré niekedy dosahujú až podobu beznádeje, či podoby skutočných útrap, že prídu o celý svoj majetok“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   určení   jeho   výšky   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti,   z   ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne sa pritom riadil zásadou, že dôvodom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia   nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení zákonných   podmienok   mohla   uplatňovať   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   aj   v   prípade   sťažovateľov   do   úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pri ktorého určení je však potrebné brať do úvahy aj sumu   finančného   zadosťučinenia   už   priznanú   nálezom   č.   k.   III. ÚS 256/09-22 z 10. novembra 2009 za obdobie do jeho vydania.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 313/03, ako aj na skutočnosť, že ani po 3 a pol roku od vydania nálezu ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   256/09-22   z   10.   novembra   2009   nie   je   vec   právoplatne rozhodnutá, a vzhľadom na preukázanú neefektívnu (nesprávnu) činnosť okresného súdu a povahu   veci   prihliadajúc   na   zásadu,   že   nie   je   zmyslom   finančného   zadosťučinenia reparovať   vzniknutú   škodu,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 000   €   každému zo sťažovateľov za primerané.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. E. Ľ. Sťažovatelia si vo svojej sťažnosti uplatnili trovy právneho zastúpenia súhrnne v sume 965,27 € za tri úkony právnej služby spolu s daňou z pridanej hodnoty, a to u troch spoločne zastúpených osôb.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2012, ktorá bola   781   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keďže úkony boli vykonané pri spoločnom   zastupovaní   troch   sťažovateľov.   Nárok   právnej   zástupkyne   na   úhradu tretieho   úkonu   právnej   služby   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   jej   replika   k   stanovisku okresného súdu neobsahovala žiadne podstatné skutočnosti, ktoré neboli (resp. nemohli byť) uvedené už v podanej sťažnosti a ktoré by slúžili ako podklad na rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby pre tri spoločne zastupované osoby (za aplikácie zníženia základnej odmeny o 50 % v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky) potom odmena predstavuje sumu 390,48 € (2 x 3 x 50 % z 130,16 €). Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby vykonaný za každého sťažovateľa, čo v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 46,86 € (2 x 3 x 7,81 €). Ústavným súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 437,34 € ešte bolo potrebné zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % (t. j. v sume 87,47 €). Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zaviazal   zaplatiť   právnej   zástupkyni   sťažovateľov ako úhradu trov konania sumu 524,81 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013