znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 15 C/274/2008-190 z 1. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012, doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C/274/2008-190 z 1. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd nepripustil zmenu návrhu na začatie konania spočívajúcu   v   jeho   rozšírení,   ktorým   sťažovateľka   navrhla   uložiť   odporcovi   povinnosť zaplatiť ešte sumu 434 000 € spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 23. marca 2009 do zaplatenia.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie okresný súd doručoval obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., ktorá však „nebola oprávnená rozširovať pôvodnú žalobu o majetkové ujmy, ktoré nadobudol Sťažovateľ zmluvami o postúpení pohľadávok od tretích   subjektov,   ktoré   nikdy   neboli   účastníkmi   konania   (in   concreto   D.).   To   bolo   aj dôvodom   prečo   Návrh   Sťažovateľa   zo   dňa   31. 05.   2010   na   zmenu   žaloby   o   náhradu majetkovej ujmy signoval menom Sťažovateľa jej štatutárny orgán.“. Sťažovateľka namieta, že   okresný   súd   v   rozpore   so   zákonom   vyznačil   na   napadnutom   uznesení   doložku právoplatnosti dňom 22. júla 2010, keďže súčasnému právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie doručené až 9. februára 2012 na základe jej predchádzajúcej sťažnosti z 24. januára 2012.

Sťažovateľka ďalej považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne z dôvodu, že okresný súd v tomto uznesení „len stroho odkázal na ustanovenie § 95 ods. 2 OSP, ktoré pritom obsahuje dva zákonné prípady nepripustenia zmeny návrhu). OS BA II teda napadnuté Uznesenie nezdôvodnil ani len citáciou zákonných ustanovení...

Skutočne   len   predpokladáme   (zo   znenia   odôvodnenia   Uznesenia   to   žiadnym spôsobom   nevyplýva),   že   OS   BA   II   Uznesením   nepripustil   zmenu   návrhu   z   dôvodu,   že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (k zmene   vecnej   príslušnosti   vzhľadom   na   rovnakú   vecnú   príslušnosť   pre   pôvodné   ako   aj rozširované nároky by nemohlo dôjsť)...

Podľa názoru Sťažovateľa nebol v konaní taký stav,   že by výsledky doterajšieho konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu.   Druhý   z uvedených dôvodov   teda   neprichádzal   do   úvahy,   pretože   pred   vydaním   Uznesenia   nebolo   v predmetnom súdnom konaní otvorené ani jedno pojednávanie a nebolo vykonané takmer žiadne dokazovanie.

Zároveň   je   potrebné   podotknúť,   že   napadnutým   Uznesením   bolo   Sťažovateľovi... znemožnené domáhať sa ochrany jeho práva súdnou cestou podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože v čase vydania Uznesenia OS BA II sa časť rozširovaného nároku už premlčala. Podľa názoru Sťažovateľa OS BA II vydaním arbitrárneho Uznesenia porušil právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa ustanovenia článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach...

Sťažovateľ má za to, že Uznesenie nie je práve z dôvodu jeho nepredvídateľnosti, nepreskúmateľnosti   a   arbitrárnosti   v   súlade   s   požiadavkami   kladenými   na   spravodlivý súdny   proces.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   pritom   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach   tiež skonštatoval,   že   dôvera   jednotlivca   v   rozhodovaciu činnosť   orgánov štátu je jedným zo základných atribútov právneho štátu.“.

Vo veci samej sťažovateľka navrhuje vydať rozhodnutie, ktorým ústavný súd vysloví porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, toto uznesenie zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania z titulu trov jej právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie okresného   súdu,   ktorým   nebola   pripustená   sťažovateľkou   navrhnutá   zmena   návrhu   na začatie konania, nadobudlo v zmysle § 159 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania, prípadne ich právnym zástupcom, t. j. dňom 22. júla 2010.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľky,   že   napadnuté   uznesenie   nemohlo nadobudnúť   právoplatnosť   22.   júla   2010,   keď   bolo   doručené   jej   právnej   zástupkyni (obchodnej spoločnosti A., s. r. o.), pretože táto jej právna zástupkyňa nebola oprávnená návrh na začatie konania rozširovať, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že A., s. r. o.,   je   obchodnou   spoločnosťou   založenou   na   účel   výkonu   advokácie,   ktorej   jediným predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Právne služby sú vykonávané advokátmi ako konateľmi tejto obchodnej spoločnosti v jej mene a na jej účet (§ 15 ods. 2 zákona o advokácii) a takáto obchodná spoločnosť má rovnaké práva a povinnosti ako advokáti (§ 15 ods. 8 zákona o advokácii).

Podľa § 25 ods. 1 druhej vety OSP plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

Podľa § 49 ods. 1 OSP, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať,   doručuje   sa   písomnosť   nielen   zástupcovi,   ale   aj   jemu.   Výzva   na   zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi.

Z   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   vyplýva,   že   advokátovi   možno   udeliť procesné   plnomocenstvo   iba   na   celé   konanie.   Zástupca,   ktorému   bolo   udelené plnomocenstvo   na   celé   konanie,   je   oprávnený   na   všetky   úkony,   ktoré   môže   v   konaní vykonať   účastník,   vrátane   tých   procesných   úkonov,   na   ktoré   ho   účastník   výslovne nesplnomocnil. Vnútorné obmedzenie, konkrétne príkazy, zákazy alebo pokyny, ktoré boli predmetom   dohody   medzi   takým   zástupcom   a   účastníkom   konania,   nemajú   voči   súdu a ostatným účastníkom konania nijaké procesné účinky (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 1081/96).

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že návrh na zmenu žaloby z 31. mája 2010 podala okresnému súdu sama sťažovateľka, pričom o tomto návrhu okresný súd rozhodol uznesením č. k. 15 C/274/2008-190 z 1. júla 2010. Napadnuté uznesenie bolo doručené žalovanej   21.   júla   2010   a   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   ako   právnej   zástupkyni sťažovateľky 22. júla 2010. Zo znenia plnomocenstva udeleného obchodnej spoločnosti A., s. r. o., z 9. septembra 2009 vyplýva, že sťažovateľka ju splnomocnila na celé konanie, a to pre účely zastupovania vo veci „náhrady majetkovej ujmy voči Bratislavskej vodárenskej spoločnosti,   a.   s.   na   OS   BA   II“ a   vykonávania   všetkých   s   tým   súvisiacich   úkonov   a výslovne   tiež   na   to,   aby „prijímali   doručované   písomnosti“.   Navyše   z plnomocenstva predloženého   okresnému   súdu   ani   nevyplývajú   žiadne   obmedzenia   potvrdzujúce argumentáciu   sťažovateľky,   že   vtedajšia   právna   zástupkyňa   nebola   oprávnená   pôvodnú žalobu rozširovať alebo že by nebola oprávnená prijímať súdne písomnosti doručované vo veci okresným súdom.

Ústavný   súd   prihliadajúc   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru   zdôrazňuje,   že uplatňovanie zákona v súdnom konaní (v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku) a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96, III. ÚS 382/09).

Právny   záver   okresného   súdu   o   tom,   že   napadnuté   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2010, považuje ústavný súd po právnej stránke za správny a ústavne konformný, keďže za sťažovateľku ako žalobkyňu prevzala napadnuté uznesenie právna zástupkyňa založená na účel výkonu advokácie, v mene ktorej konali advokáti zapísaní do zoznamu   advokátov.   Pokiaľ   okresný   súd   napadnuté   uznesenie   doručoval   len sťažovateľkinej právnej zástupkyni, ktorá mala udelené plnomocenstvo na celé konanie, striktne iba aplikoval znenie citovaného § 49 ods. 1 OSP. V danej veci teda konal okresný súd   v   súlade   s   procesnými   predpismi   konania   obsiahnutými   v Občianskom   súdnom poriadku.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu,   vychádzal   zo   svojej doterajšej   judikatúry,   v   zmysle   ktorej   sa   pri   posudzovaní   otázky   dodržiavania   lehoty na podanie   sťažnosti   musí   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona   o   ústavnom   súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemôže ľubovoľne   posudzovať   začiatok   plynutia   týchto   lehôt,   a   v   prípade   podania   sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08)

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť najneskôr dňom, ktorým napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť, teda 22. júla 2010.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavnému súdu bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu doručená 13. apríla 2012,   teda   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podala túto sťažnosť, a preto ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012