znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   G.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   A., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl. 11 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co122/2010 z 26. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 122/2010 z 26. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   ako   žalovaný bol účastníkom konania pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vedeným pod sp. zn. 14 C 112/2007 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – stavbe. Okresný súd rozsudkom z 25. marca 2010 rozhodol, že žalobca je ideálnym podielovým spoluvlastníkom ku stavbe v jednej polovici. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.   Krajský   súd   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   z 26.   januára   2011,   ktorým rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   namieta,   že   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   mu „odňal vlastnícke právo k prístavbe,   ako súčasti   rodinného domu, čím došlo k zásahu do jeho základného práva na ochranu majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom“, a to v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa názoru sťažovateľa „odvolací súd nesprávne právne vec posúdil a vôbec sa nevysporiadal s množstvami dôkazov, ktoré boli vykonané v priebehu   súdneho   konania   a jednoznačne   potvrdzujú,   že   vybudovaná   prístavba k pôvodnému rodinnému domu sa stala jeho súčasťou a nie je možné ju od neho oddeliť bez toho, aby došlo k znehodnoteniu hlavnej veci“. Sťažovateľ je toho názoru, že „porušovateľ rozhodol vo veci bez toho, že by svoje skutkové zistenia a právne závery riadne zdôvodnil. Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva, vyplývajúce z čl. 20 ods.   1 Ústavy   SR,   z čl.   11   ods.   1   Listiny   základných práv   a slobôd a z čl.   1 Protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   v znení   protokolu   č.   11,   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.01.2011, č.k. 17Co/122/2010-526, porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   26.01.2011,   č.k. 17Co/122/2010-526, a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.03.2010, č.k. 14C/112/2007-476, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ navrhol ako ďalšiu možnosť vydať nález uvedeného znenia bez zrušenia rozsudku okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález jednak   v   širšom   rozsahu,   v ktorom   navrhuje ústavnému súdu popri vyslovení porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu zrušiť tento rozsudok a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu a v „alternatívnom petite“ sťažovateľ vypustil návrh na zrušenie rozsudku okresného súdu. Ústavný súd akceptujúc „širší“ petit ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia   s tým,   že   v druhom   prípade   nejde   o skutočnú alternatívu   (sťažovateľ   nenavrhol   vysloviť   porušenie   jeho   označených   práv   rozsudkom okresného súdu) a k zrušeniu rozhodnutia pristupuje ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy obligatórne vždy, ak vyhovie sťažnosti.

Sťažovateľ   svojím   návrhom   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   súvislosti   s   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   vyslovil   (iba)   porušenie   práv   materiálnej   povahy,   a to základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podstatou námietok   sťažovateľa   je   nesúhlas   s rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol o vlastníckom práve žalobcu k stavbe, čím boli podľa jeho názoru porušené jeho označené práva.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a obsahovo identického čl. 11 ods. listiny každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   ods.   listiny   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   pripomína   svoju   stabilizovanú judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 224/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani jednoznačne z odôvodnenia sťažnosti), a preto nie je možné uvažovať o prípadnom porušení označených práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v medziach predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu a nad rámec už uvedených dôvodov konštatuje, že toto   rozhodnutie   už   prima   facie   nenesie   znaky   svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti,   nie   je v nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   ani   nepopiera   zmysel   interpretovaných a aplikovaných   právnych   noriem   a   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takýchto prípadoch (ak sa neopomenie namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivý proces) nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania,   ktoré   skončilo   pre   neho   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať s porušením   označených   práv,   ktoré   nemôže   samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (podobne II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95).

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, že krajský súd vznik vlastníckeho práva k tzv. prístavbe (ktorá však je podľa názoru krajského súdu na základe vykonaného dokazovania   oddeliteľná   bez   toho,   že   by   sa   tým   hlavná   vec   znehodnotila)   odôvodnil tvrdeniami, ktoré nevysvetlil a ničím nepodložil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku   poukázal na výsledky   nariadeného   znaleckého   dokazovania   znalcom   z odboru stavebníctva Ing. I. Č., ktoré „malo byť (technickým) podkladom pre posúdenie právnej otázky, či stavba realizovaná žalobcom je samostatnou stavbou alebo sa stala súčasťou pôvodného rodinného domu...“. Krajský súd ďalej konštatoval, že „odborné vyjadrenie Ing. M.   J.   nie   je   v rozpore   so   znaleckým   posudkom   Ing.   I.   Č. Ing.   M.   J.   posudzoval prístavbu   k   pôvodnému   rodinnému   domu   čiste   z technického   hľadiska   podľa   zákona č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon). Pre posúdenie, či určitá stavba (vec) sa stala súčasťou inej stavby (hlavnej veci) sú dôležité iné okolností vymedzené v §-e 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec   (vec   hlavná)   znehodnotila.   Oddelením   prístavby   k pôvodnému   rodinnému   domu súpisného č. 2365 sa pôvodná stavba nijakým spôsobom neznehodnotí. Vyjadrenie znalca Ing. I. Č., že vybudovaním prístavby nebolo zasiahnuté do nosného systému pôvodného rodinného   domu,   že   každá   zo   stavieb   môže   existovať   samostatne   a   prepája   ich   len podkrovná časť, chápe aj odvolací súd tak, že pôvodný rodinný dom a prístavba sú dve samostatné stavby. Spoločný múr ani prepojenie strechy na prístavbe a pôvodnej stavbe nemôže byť prekážkou vyhodnotenia prístavby ako samostatnej veci v občianskoprávnom zmysle, keď za samostatnú vec, predmet občianskoprávnych vzťahov sa považujú aj rodinné domy   vybudované   v   radovej   zástavbe   alebo   tzv.   skupinové   garáže   v   radovej   zástavbe na sebe stavebne tesne nadväzujúce. Zodpovedanie otázky, či prístavba sa stala súčasťou pôvodného rodinného domu alebo nie, bolo základom pre posúdenie, kto je vlastníkom novo zhotovenej stavby (prístavby).“. Vzhľadom na nespornú otázku, kto zhotovil tzv. prístavbu (žalobca   s manželkou,   pozn.),   všeobecný   súd   potom   dospel   k záveru,   že   žalobca   spolu s manželkou   nadobudli   vlastnícke   právo   k tejto   tzv.   prístavbe.   Takéto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd by za predpokladu namietania porušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tak bol dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   a teda   ani k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa.   Na   základe   uvedenej   úvahy by ústavný   súd konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   sťažovateľa aj v prípade,   ak by namietal porušenie svojich práv v naznačenom rozsahu a odmietol by ju z rovnakého dôvodu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011