znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   G.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 49 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods.   2 a ods. 3 písm. b) a d) 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenia čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na rešpektovanie   súkromného a rodinného života   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Špeciálneho   súdu v Pezinku sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. M. M., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 49 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa   čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa   čl. 8 ods. 1 dohovoru a účinný prostriedok   nápravy čl. 13 dohovoru rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 a uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol,   pretože   nie   sú   splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy zaručujúceho základné právo na zákonného sudcu (sťažovateľ síce namietal porušenie tohto základného práva len odkazom na čl. 48 ústavy bez uvedenia príslušného odseku článku, ústavný súd však bez toho,   aby   sťažovateľa   vyzýval   na   doplnenie   sťažnosti   vychádzajúc   z   obsahu   jej odôvodnenia zohľadnil pri preskúmaní sťažnosti námietku porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy zaručujúceho toto základné právo). V kontexte tejto námietky dôvodil sťažovateľ takto:«Sťažovateľ   namieta   skutočnosť,   že   vo   veci   konal   a   rozhodoval   Špeciálny   súd v Pezinku, nakoľko jeho pôsobnosť bola nesprávne založená. Výška škody v tomto prípade totiž nedosahovala výšku vyžadovanú pre založenie pôsobnosti Špeciálneho súdu podľa § 15 odsek 2 písmeno d). z.č. 141/1961 Z.z. vo vtedy platnom znení (Trestného poriadku). Pôsobnosť Špeciálneho súdu sa vzťahovala na majetkové trestné činy, ktorými mala byť spôsobená   škoda vo   výške dosahujúcej   najmenej   desaťtisícnásobok   malej   škody.   Malou škodou sa pritom rozumie škoda vo výške minimálnej mzdy zamestnanca, stanovenej pre rok 2002, v ktorom došlo ku skutku, v sume 5.570,-Sk. Pôsobnosť Špeciálneho súdu teda mohla byť daná iba vtedy, ak škoda dosahovala najmenej sumu 10.000 x 5.570,-Sk, čo je spolu 55.700.000,-Sk.

Spôsobená   škoda   bola   v   obžalobe   celkovo   vyčíslená   na   sumu   74.826.554,20,-Sk. Podľa prehľadu vkladov na účet spoločnosti K. a.s. v súvislosti s výstavbou bytov „N.“ bola zo ŠFRB a MvaRR SR poukázaná na tento účet čiastka vo výške 89 049 524,20 Sk. Hodnota vykonaných   prác   „N.“   podľa   znaleckého   posudku   bola   vyčíslená   na   18   450   019   Sk. Z uvedeného vyplýva, že celková výška škody v nijakom prípade nemohla dosiahnuť sumu 74 826 554,20 Sk ako to vyplýva z výroku rozsudku, ale mohla byť iba v max. výške 70 599 505,20 Sk. Z tejto sumy však spoločnosť uhradila štátu daň z pridanej hodnoty v sume 7 420 880,-Sk,   a   sťažovateľ   z tejto   sumy   poskytol   ako   úplatok   sumu   9.000.000,-Sk,   o   čom   je doposiaľ vedené trestné konanie pred Špeciálnym trestným súdom v Pezinku - obžalovaný JUDr. E. Č. a spol. Vzhľadom na uvedené sa suma mala znížiť o uvedené čiastky, nakoľko tieto sumy nemožno považovať za čiastky, ktorými sa spoločnosť neoprávnene obohatila, pretože tieto sumy nepredstavujú pre spoločnosť žiaden majetkový prospech, ale sú jej výdavkom. Ak by suma 89 049 524,20 Sk bola znížená o vyššie uvedené čiastky (89 049 524,20,- Sk - 18 450 019,- Sk( cena vykonaných prác) – 7 420 880,-Sk (zaplatená daň z pridanej   hodnoty)   -   9   000   000,-Sk   (suma   odovzdaná   JUDr.   E.Č.),   dostali   by   sme   sa na sumu 54 178 625,20,-Sk, čo je menej než 55 700 000,-Sk, pričom pôsobnosť Špeciálneho súdu   mohla   byť   založená   len   v   takom   prípade,   ak   škoda   dosahovala   najmenej   sumu 55 700 000,-Sk.

Tieto skutočnosti boli pritom jasne zrejmé a preukázané už pred podaním obžaloby, takže mohli a aj mali byť zohľadnené pri určení skutočnej výšky škody. V žiadnom prípade sa nejednalo o „hypotetické zistenie“, ktoré mohlo vyjsť najavo až v priebehu súdneho konania, ako je to uvedené na 9 strane uznesenia Najvyššieho súdu SR o dovolaní zo dňa 17.12.2009, ale o skutočnosti jasne zrejmé a preukázateľné už pred podaním obžaloby. Ak Najvyšší súd SR v odmietnutí dovolania konštatuje, že dôvody, pre ktoré bola založená pôsobnosť Špeciálneho súdu sú dostatočne rozvedené v uznesení Krajského súdu v Košiciach z 12.decembra 2006 sp.zn. 6 T 11/05 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2007 sp.zn. 4 Tost 10/2007, a s ktorými sa stotožňuje, k tomu je potrebné uviesť,   že   v   uvedených   uzneseniach   je   odôvodnená   príslušnosť   Špeciálneho   súdu s prihliadnutím na ust. § 454a a 454aa Tr.por, ktoré upravujú príslušnosť Špeciálneho súdu vo   vzťahu   k   trestným   konaniam   začatým   pred   vznikom   Špeciálneho   súdu.   Citované uznesenia ani uznesenie o odmietnutí dovolania sa však nezaoberalo skutočnosťou, či bola založená   pôsobnosť   špeciálneho   súdu   vzhľadom   na   ustanovenie   §   15   Tr.   Poriadku, upravujúce minimálnu výšku škody zakladajúcu pôsobnosť Špeciálneho súdu.»

Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru a čl. 50 ods.   3   ústavy   sťažovateľ   uviedol,   že   v   prípravnom   konaní   boli   vypočutí   svedkovia, u ktorých   sťažovateľ   nesúhlasil   len   s   prečítaním   ich   svedeckých   výpovedí   na   hlavnom pojednávaní pred špeciálnym súdom a navyše navrhol vypočuť ďalších svedkov, ktorých výpovede   považoval   za   relevantné.   Špeciálny   súd   však   dospel   k   záveru,   že „výpovede týchto   svedkov   nie   je   potrebné   prečítať   a   použiť   ich   ako   dôkazný   prostriedok“,   čo sťažovateľ označil za porušenie svojho „práva na účinnú obhajobu“.

Taktiež podľa sťažovateľa nebola v trestnom konaní, a to ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom, zabezpečená ďalšie relevantná svedecká výpoveď.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „vo   veci   neboli   za   rovnakých   podmienok   vyslúchaní svedkovia proti obžalovanému ako svedkovia v jeho prospech, pretože svedkovia v prospech obžalovaného neboli vyslúchaní vôbec“.

Sťažovateľ namietal porušenie ústavného princípu zaručeného čl. 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za spáchanie trestného činu uložiť, a čl. 7 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého uložený trest nesmie byť prísnejší, než trest aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. V tejto súvislosti prezentoval sťažovateľ argumenty, že   špeciálny súd sa pri rozhodovaní o uložení   trestu   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   sa   sťažovateľ   významnou   mierou podieľal na objasnení trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, pretože v jeho prípade neaplikoval ustanovenie § 40 ods. 4 Trestného zákona upravujúce inštitút mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, podľa ktorého ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa, súd zníži trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý sa významnou mierou podieľal   na   objasnení   trestného   činu   prijímania   úplatku.   Podľa   sťažovateľa   bolo povinnosťou   súdu,   buď   v   rozsudku   uviesť   tieto   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa vylučujúce mimoriadne zníženie trestu (čo však súd neurobil), alebo tento inštitút aplikovať. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ poznamenal, že najvyšší súd   nepovažoval   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   h)   Trestného   poriadku za naplnený, dôvodiac, že nepoužitie predmetného ustanovenia podľa § 40 ods. 4 Trestného zákona nie je ani otázkou právneho posúdenia skutku a ani nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho   ustanovenia,   dovolací   súd   však   účasť   sťažovateľa   na   objasnení   inej trestnej činnosti nenamietal.

Ďalej sťažovateľ označil v sťažnosti porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a uviedol tieto dôvody:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení o odmietnutí dovolania na str. 10 uvádza,   že   dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   určený   na   nápravu   výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie na revíziu skutkových zistení, a že samotnú   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení   nemôže   posudzovať.   Je   zrejmé,   že v trestnom konaní boli porušené viaceré práva sťažovateľa, a to zo strany orgánov činných v   trestnom   konaní,   čím   boli   naplnené   dôvody,   pre   ktoré   je   dovolanie   možné   podať, vymenované v ust. § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Podmienky dovolania teda splnené boli   a   odmietnutím   dovolania   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   účinný   opravný prostriedok, kde porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností (vyšetrovateľ, prokurátor,   senát   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   a   odvolací   senát   Najvyššieho   súdu   SR, dovolací senát Najvyššieho súdu SR).“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   a prejednanie a rozhodnutie veci   nestranným súdom   zaručeného čl.   46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a nestranný súd zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a argumentoval takto:

„Sťažovateľ namieta toto ustanovenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky s ohľadom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.2009, sp.zn. PL.ÚS 17/08 (650/2006 Z.z.). V tomto náleze Ústavný súd vyslovil, že zriadenie Špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v označenej trestnej veci o vine a treste na prvom stupni, je v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky, keďže nie je možné vylúčiť zásah výkonnej moci do súdneho konania. Plénum Ústavného súdu v predmetnom náleze vyslovilo nesúlad ustanovení čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., § 14 ods. 1. a 3. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov a iné s čl. I ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b, čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad s čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   trestnom   konaní   vedenom   proti   jeho   osobe   došlo k porušeniu „celého radu základných práv a slobôd sťažovateľa“, pretože vo veci konal nepríslušný   súd,   bolo   porušené   jeho   právo   na   obhajobu,   bol   mu   uložený   trest   odňatia slobody   mimo   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby   a   rozhodnutie   bolo   založené na nesprávnom právnom posúdení, čo podľa sťažovateľa „poukazuje na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie ako pred Špeciálnym súdom v Pezinku, tak aj pred Najvyšším súdom SR“.

Sťažovateľ tiež poukázal na to, že „Taktiež dĺžka konania pred Špeciálnym súdom v Pezinku, ako je uvedené aj vyššie pri namietaní porušenia práva na obhajobu, je značne neprimeraná v porovnaní s rozhodovaním súdov v iných kauzách, kde od podania obžaloby 27.11.2007 do vyhlásenia rozsudku 9.6.2008 uplynulo len 194 dní. V tak krátkom čase je nemožné vykonať dokazovanie tak, aby bolo možné vec spravodlivo prejednať.“.

V závere predmetnej námietky sťažovateľ uviedol, že „Vzhľadom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu ako aj na skutočnosť, že v pôvodnom konaní Špeciálny súd v Pezinku aj Najvyšší súd SR porušili najmenej päť ďalších základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie   sťažovateľ   touto   sťažnosťou   namieta,   možno   mať   dôvodné   pochybnosti   o dodržaní práva na spravodlivé súdne konanie a aj o nestrannosti a nezaujatosti oboch súdov.“.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v dôsledku odsúdenia k trestu odňatia slobody „nezákonným rozhodnutím a postupom“.

Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa, Ing. M. M., bytom K., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody P., miesto výkonu trestu: S. podľa čl. 5 odsek 1, článku 6 ods. 1, článku 6 odsek 2, článku 6 odsek 3 písmeno b) a d), článku 7 odsek 1, článku 8 odsek 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 46 odsek 1, článku 48, článku 49 a článku 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky boli rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako súdu prvého stupňa zo dňa 9.6.2008 č.k.. BB-3 T 28/07 IČS:9507100116, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2009 č.k. 1 Toš 7/2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2009 č.k. 1 Tdo 11/2009 porušené.

Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako súdu prvého stupňa zo dňa 9.6.2008 č.k. BB-3 T 28/07 IČS:9507100116 sa zrušuje.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2009 č.k. 1 Toš 7/2008 sa zrušuje.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17.12.2009,   č.k.   1   Tdo 11/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ing. M. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- EUR, ktoré   sú   porušovatelia   práva   povinní   mu   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   do 15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovatelia   práva   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva:   d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm.   b) a d)   dohovoru,   čl.   7 ods.   1   dohovoru   a práv podľa čl.   8 ods.   1   a čl.   13 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   prezentoval   názor,   že povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 mal sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok podľa § 245 a nasledujúcich zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006“) – odvolanie. Túto svoju možnosť aj využil a odvolanie   podal.   O   podanom   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009.

Právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám vo vzťahu k rozsudku špeciálneho súdu mal v rámci odvolacieho konania najvyšší súd.   Najvyšší súd v rámci opravného konania v prípade, ak by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že súd nižšieho   stupňa   svojím   rozhodnutím   alebo   postupom,   ktorý   rozhodnutiu   predchádzal, porušil   základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   mal   povinnosť   týmto   právam   alebo slobodám poskytnúť ochranu. Týmto je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm.   b) a d)   dohovoru,   čl.   7 ods.   1   dohovoru   a práv podľa čl.   8 ods.   1   a čl.   13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009

V   zmysle   už   uvedeného   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu na poskytnutie   ochrany   základným   právam   a   slobodám   podľa   princípu   subsidiarity   sa uplatňuje iba vtedy, ak poskytnutie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecného súdu.

Právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   súdu druhostupňového a poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa bola v tomto   prípade   daná,   pretože   tak   ako   to   potvrdil   svojím   rozhodnutím   o   dovolaní sťažovateľa najvyšší súd, poskytovanie tejto ochrany vzhľadom na nedostatok dovolacích dôvodov nepatrilo do právomoci dovolacieho súdu (bod 3 odôvodnenia).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, III. ÚS 95/09).

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia   sťažovateľovi,   ktorým   bolo   v   prípade   sťažovateľa   doručenie   rovnopisu rozsudku (obdobne III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03, III. ÚS 37/08).

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 bol sťažovateľovi doručený   28.   apríla   2009.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   dvojmesačná   lehota   na   podanie sťažnosti uplynula najneskôr 29. júna 2009, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí ustanovenej lehoty (26. marca 2010).

Na   základe   toho   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13   dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm.   b) a d)   dohovoru,   čl.   7 ods.   1   dohovoru   a práv podľa čl.   8 ods.   1   a čl.   13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstatu   svojich   námietok   sťažovateľ   vyjadril   takto: „Je   zrejmé,   že   v   trestnom konaní boli porušené viaceré práva sťažovateľa, a to zo strany orgánov činných v trestnom konaní, čím boli naplnené dôvody, pre ktoré je dovolanie možné podať, vymenované v ust. § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Podmienky dovolania teda splnené boli a odmietnutím dovolania bolo porušené právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok, kde porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností (vyšetrovateľ, prokurátor, senát Špeciálneho súdu v Pezinku a odvolací senát Najvyššieho súdu SR, dovolací senát Najvyššieho súdu SR).“Sťažovateľ porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru považuje zároveň za naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), h) a i) Trestného poriadku a   v   postupe   najvyššieho   súdu,   ktorý   ním   podané   dovolanie   odmietol,   vidí   porušenie označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   ako   aj   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok   oprel   o   dovolacie   dôvody uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. a), c), h) a i) Trestného poriadku, to znamená dôvody,   že   vo   veci   konal   nepríslušný   súd,   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo obvineného na obhajobu, bol mu uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a rozhodovanie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Námietku pochybenia podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odôvodnil sťažovateľ tým, že konajúce súdy nevyčíslili správnu, reálnu výšku škody, ktorá mala byť nižšia ako minimálna výška škody zakladajúca pôsobnosť špeciálneho súdu v zmysle § 15a Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006.

V tomto prípade poukázal sťažovateľ aj na to, že „Nie je vylúčené, práve naopak je tu   dôvodné   podozrenie,   že   v   tomto   prípade   dochádzalo   k   zásahom   výkonnej   moci do súdneho   konania,   ktoré   má   byť   nezávislé.“,   keďže   predkladal   orgánom   činným v trestnom konaní v súvislosti s jeho trestnou vecou aj dôkazy „korupcie v politických kruhoch v tom čase najväčšej koaličnej strany“.

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku videl sťažovateľ v tom,   že   konajúci   súd   odmietol   predvolať   a   vypočuť   na   hlavnom   pojednávaní   ním navrhovaných   svedkov   preukazujúcich   jeho   obhajobu   s   odôvodnením,   že   disponuje dôkazmi v rozsahu nevyhnutnom pre prijatie svojho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku   argumentoval   tým,   že   špeciálny   súd   a   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevysporiadali so skutočnosťou, že sa významnou mierou podieľal na odhalení a objasnení trestného činu korupcie,   a   nezohľadnil   ju   uplatnením   inštitútu   mimoriadneho   zníženia   trestu   odňatia slobody podľa § 40 ods. 4 Trestného zákona.

Napokon,   ako   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku namietal sťažovateľ v podstate skutočnosť, že skutky popísané vo výroku rozsudku nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Tento bod doplnil aj o tieto argumenty: «Sme toho názoru, že skutky pôvodne právne kvalifikované ako trestný čin subvenčného podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250b ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktoré súd označil ako skutky v bode 2/ napadnutého rozsudku, je potrebné považovať za samostatný skutok a trestný čin, rovnako ako skutky právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., pretože ide skutkovo i právne o individuálne modifikované skutkové podstaty ako po subjektívnej tak i objektívnej stránke.

O žalovanom trestnom čine subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorý je skutkovo štylisticky zahrnutý v popísaných skutkoch a rozsudku pod bodmi 1/ aj 2/ spolu s pokračujúcim trestným činom podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 Tr. zák., podľa nášho názoru nebolo možné nerozhodnúť a považovať ho len za jeden pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., pretože tomu tak nie je.

Uvedený názor podporuje skutočnosť, že ak som sa nedopustil subvenčného podvodu, ktorý bol uznaný za „lége artis“, ako som sa potom mohol dopustiť „contra lege“ podvodu, ktorý   je   súčasťou   rovnakého   skutku?   Pri   tomto   trestnom   čine   sa   predsa   vyžaduje,   aby podvodný úmysel bol už pri podpisovaní dôležitého dokumentu - zmluvy, faktúry a pod. - čo v danom prípade nebolo preukázané a to ani v štádiu prípravy, pokusu alebo dokonaní tohto trestného činu.»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 o podanom dovolaní   rozhodol   tak,   že   ho   v   zmysle   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   v   úvode   odôvodnenia   uznesenia   poukázal   na   splnenie   podmienky prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená), jeho podanie oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) a § 369 ods. 5 Trestného poriadku, ako aj podanie dovolania v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 370 ods. 1 Trestného poriadku.

V   rozhodnutí najvyšší súd vo vzťahu k   dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uviedol, že „V tomto prípade je úplne nesprávny názor dovolateľov, že v predmetnej trestnej veci rozhodol nepríslušný t.j. Špeciálny súd, pretože   podľa   §   15a   ods.   2   písm.   d/   Tr.   por.   výška   spôsobenej   škody   nedosahovala desaťtisícnásobok   minimálnej   mzdy   podľa   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky z 21. augusta 2002 účinným od 1. januára 2002, ktorým sa ustanovila minimálna mzda vo výške 5 570 Sk.“.

Najvyšší súd odkázal na závery uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v spojení s uznesením najvyššieho súdu obsahujúce špecifikované dôvody zakladajúce pôsobnosť špeciálneho súdu, na základe ktorých bola vec sťažovateľa podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 postúpená krajským súdom špeciálnemu súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd uviedol, že predmetné uznesenia   poukázali predovšetkým na to, že okrem výšky spôsobenej škody určujúcej v zmysle § 15a ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 pôsobnosť špeciálneho súdu bolo rozhodujúce aj uplatnenie prechodných ustanovení § 454a a § 454aa citovaného zákona ako lex specialis k spomínanému § 15a tohto zákona.

Absenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd oprel o argumentáciu, podľa ktorej v trestnom konaní konajúci súd vychádzajúc zo základných zásad trestného konania zakotvených v ustanoveniach § 2 ods. 5 a ods. 6 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 určuje sám rozsah dokazovania potrebný pre rozhodnutie, a preto nevykonaním dôkazov navrhovaných a považovaných subjektívne sťažovateľom za relevantné, avšak súdom vyhodnotených ako nie nevyhnutých, nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu.

Ďalej   najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   tvrdenia   o   existencii   dôvodu   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku argumentujúc, že sťažovateľovi bol uložený trest prípustný za trestný čin, pre ktorý bol uznaný vinným, a to v rámci zákonnej trestnej   sadzby   preň   ustanovenej.   Zdôraznil,   že   neuplatnenie   inštitútu   mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody zjavne nesúvisí ani s otázkou právnej kvalifikácie, a nie je ani nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnej úpravy.

Napokon najvyšší súd konštatoval, že nedošlo ani k naplneniu dôvodu na dovolanie podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu   skutku   alebo   nesprávnemu   použitiu   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia. Najvyšší   súd   uviedol,   že   dôvodom   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia   nemôže   byť nesprávne skutkové zistenie, dovolací súd totiž nie je oprávnený preskúmavať skutkový stav ustálený právoplatným rozhodnutím, a preto pri posudzovaní danosti dovolacieho dôvodu podľa uvedeného ustanovenia je ustálenými skutkovými zisteniami viazaný. Najvyšší súd záver o právnej   kvalifikácii skutku uvedeného v rozsudku špeciálneho súdu považoval za plne zodpovedajúci popísanému zistenému skutkovému stavu.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   zo   svojich   záverov   vyslovil „evidentné   nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Tr. por.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovení §   368 a nasledujúcich   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V prvom rade pri konštatovaní splnenia požiadavky zákonného sudcu najvyšší súd odkázal na rozhodnutia prijaté v zmysle relevantnej právnej úpravy [ustanovenie § 188 ods. 1   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006],   ktorým   bolo   plne odôvodnené   postúpenie   veci   vychádzajúce   zo   špecifikácie   výšky   škody,   ktorej korešpondovala pôsobnosť špeciálneho súdu v spojení s aplikáciou právnej úpravy – lex specialis pre založenie jeho pôsobnosti.

Najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   námietky   porušenia   práva   na   obhajobu poukazujúc   na   obsah   zásady   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   podľa   §   2   ods.   5 Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006,   v   zmysle   ktorej   je   určenie   rozsahu dokazovania pre účely náležitého zistenia skutkového stavu ako nevyhnutného podkladu pre prijatie rozhodnutia výlučne zverené konajúcemu súdu uplatňujúcemu zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 6 citovaného zákona).

V rámci namietaného dôvodu   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   h) Trestného poriadku   najvyšší   súd   kvalifikoval   argumentáciu   sťažovateľa   ako   neopodstatnenú,   keď poukázal   na   to,   že   neaplikovanie „zmierňovacieho   ustanovenia“ podľa   §   40   ods.   4 Trestného   zákona   nemožno   považovať   za   právnu   vadu   nesprávneho   použitia hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší   súd interpretujúc obsah   dôvodu   dovolania podľa   § 371 ods.   1 písm.   i) Trestného   poriadku   zdôraznil,   že   je   aplikovateľný   zásadne   na   vady   právneho,   a   nie skutkového charakteru,   pričom   konštatoval, že popis skutku   obsiahnutý v   rozsudku   bol konajúcim súdom správne premietnutý do jeho právneho posúdenia.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009   najvyšší   súd   prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích   dôvodov podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. a), c), h) a i) Trestného poriadku (rozhodnutie veci nepríslušným súdom, porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie druhu trestu, ktorého uloženie za prejednávaný   trestný   čin   zákon   nepripúšťa,   a   založenie   rozhodnutia   na   nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného   poriadku.   Konštatovaniu   o   neprípustnosti   dovolania   sťažovateľa   predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený dôvod   na   odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Preto ústavný súd konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Z tohto   postavenia   mu   preto   v   okolnostiach   prípadu   neprislúchalo   posudzovať   vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel, teda zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že podmienky dovolania splnené boli a najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol, porušil jeho právo na účinný prostriedok nápravy zaručené   čl.   13   dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   zaujal   stanovisko   konformity   uznesenia najvyššieho súdu s čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to konštatuje, že právo na účinný právny   prostriedok   nápravy   (mimoriadny   opravný   prostriedok)   podľa   čl.   13   dohovoru sťažovateľovi   odopreté   nebolo.   Najvyšší   súd   ako   mimoriadna   opravná   inštancia   sa dovolaním   sťažovateľa   zaoberal   v   súlade   s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy a napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu   predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Obsahom   práva   na   účinný   opravný prostriedok   nie   je   totiž   automatický   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal predstave sťažovateľa (podobne III. ÚS 51/08).

Vzhľadom   na všetky   uvedené skutočnosti   sťažnosť sťažovateľa   v časti   námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009, ktoré mali zakladať vymedzené dovolacie dôvody a ktoré videl sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010