znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   G.,   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V.   K.,   M., pre namietané porušenie jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. D 370/91, Dnot 233/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2008 doručená   sťažnosť   V.   G.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. V. K., M., pre namietané porušenie jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že:„Porušovateľ základného práva vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi F. K. prostredníctvom súdneho komisára JUDr.   J.   E.,   so sídlom v B.,   začal dedičské konanie v r. 1991 pod sp. zn.: D 370/91, Dnot 233/94, a uvedené dedičské konanie bolo právoplatne skončené Uznesením porušovateľa základného práva zo dňa 26. 03. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 04. 2008. Uvedeného dedičského konania som bola účastníčkou ako dedič.   Počas   tohto   sedemnásťročného   obdobia   som sa neustále   stretávala   s   tým, že porušovateľ   základného   práva   vydával   nesprávne   uznesenia   o prejednaní   dedičstva, ktoré   odvolací   súd   vždy   zrušil   a   vec   vrátil   porušovateľovi   na   ďalšie   konanie. Prostredníctvom ďalšej dedičky v tomto konaní M. T. sme opakovane žiadali o urýchlené skončenie   tohto   dedičského   konania.   Opakovane   som nahliadala   do spisu.   Následne počítajúc s tým, že uznesenie porušovateľa základného práva zo dňa 26. 03. 2008 bude opäť zrušené, som sa informovala po jeho doručení v bezplatnej právnej poradni, ktorú poskytuje L.   so   sídlom   v M.,   že   porušovateľ   základného   práva   porušil   moje základné   práva a slobody...“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Konaním   Okresného   súdu   v   Žiline   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.:   D   370/91, Dnot 233/94 bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust.   čl. 20 ods.   1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od doručenia nálezu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. (...), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu (orgánu verejnej moci) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom uvádza, že jej vec bola právoplatne skončená 29. apríla 2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej podstatnou   náležitosťou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza (IV. ÚS 59/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   pri   námietke   porušenia   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov ústavný súd skúma, či u sťažovateľa ide o odstránenie právnej neistoty   v jeho   veci,   pretože   len   v takom   prípade   možno   uvažovať   o porušení   tohto základného práva.

Sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu   sťažnosť   9.   júna   2008,   pričom   sama uviedla,   že   predmetné   dedičské   konanie   bolo   ukončené   26.   marca   2008   a rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   29.   apríla   2008,   teda   stav   právnej   neistoty   sťažovateľky   bol odstránený.

Súčasťou preskúmavania sťažnosti vo veci ochrany základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   trvanie   stavu   právnej   neistoty, ktorá už bola odstránená, preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka taktiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, avšak okrem citácie poslednej vety čl. 20 ods. 1, t. j. že „dedenie sa zaručuje“, neuviedla, akým konaním malo k porušeniu tohto práva dôjsť.

Sťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý   pozná náležitosti sťažnosti v konaní pred ústavným súdom pri individuálnej ochrane základných práv a slobôd obsiahnuté v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   v tejto   časti   neobsahovala   zdôvodnenie,   preto   ju   ústavný   súd   odmietol aj pre nedostatok náležitostí predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008