znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 215/07-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť R. B., L., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 176/97 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 176/97   konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   R.   B.   trovy   konania   v sume 7 492 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún),   na účet   jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu R. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 215/07-10 z 21. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   R.   B.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/97.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako živnostníčka podala pod obchodným menom R. Č., R. N., N., 22. augusta 1997 okresnému súdu žalobu proti Základnej organizácii odborového zväzu K. pri T., a. s., T. (ďalej len „žalovaný“), v ktorej sa   domáhala   zaplatenia   sumy   180 000   Sk   s príslušenstvom   spolu   so   žiadosťou o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Vec   je   vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 15 C 176/97.

V sťažnosti sťažovateľka argumentovala nasledovne: „1. Konanie pred Okresným súdom v Trnave sa týka žaloby o zaplatenie sumy 180 000,-Sk s príslušenstvom, ktorú si sťažovateľka uplatňuje v súvislosti s porušením povinností žalovaným, ktoré mu vyplývajú z dohody uzavretej dňa 4.4.1996, nie je zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2. Správanie sťažovateľky možno počas celej doby označeného konania hodnotiť ako aktívne   a súčinné,   v dôsledku   čoho   neprispelo   k zdĺhavosti   konania.   Mám   za   to,   že správanie   sťažovateľky   nevykazuje   znaky,   ktoré   by   mali   byť   v jej   neprospech   pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní.

3. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu v Trnave v posudzovanom konaní, z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore sťažovateľky málo činný. Za všetko hovorí fakt, že do dnešného dňa, takmer 10 rokov po podaní žaloby, spis sa stále nachádza v agende súdu.

Okresný súd v Trnave po začatí konania dňa 22.08.1997 do 24.8.2000 vykonával úkony,   avšak   od   24.8.2000   do   29.3.2007   t.j.   počas   6-tich   rokov   a 7-mich   mesiacov dochádzalo   len   k presúvaniu   veci   medzi   sudcami,   t.j.   súd   bol   úplne   nečinný,   konal neefektívne a nevyužíval možnosti dané mu procesnými predpismi. Fakt, že v predmetnej veci okresný súd určité úkony vykonal, nemôže sám o sebe vylúčiť existenciu zbytočných prieťahov v konaní. “

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla   ústavnému   súdu,   aby vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a zaviazal okresný súd k úhrade trov konania v sume 11 238 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu listom sp. zn. Spr. 1125/07 z 1. októbra 2007 doručeným ústavnému   súdu   9.   októbra   2007,   ktorý   obsahoval   podrobnú   chronológiu   vykonaných procesných úkonov a okrem iného sa v ňom uvádza: „Právna zložitosť prejednávanej veci spočívala   v zistení   právnej   subjektivity   odporcu   a následne   preukázania   pasívnej legitimácie   odporcu,   resp.   čo   sa   týka   aj   samotného   označenia   odporcu,   nakoľko   sama navrhovateľka pri označení odporcu uvádzala viacero týchto odporcov a nevedela súdu následne   preukázať   právnu   subjektivitu   označeného   odporcu:   Základná   organizácia odborového zväzu K. a.s., T. Ďalej súd poukazuje na tú skutočnosť, že aj zo strany MV SR prišli   rozdielne   informácie   ohľadne   existencie   zápisu   takéhoto   subjektu   v evidencii odborových organizácií podľa zákona č. 300/1990, nakoľko podľa niektorých informácií takýto subjekt bol evidovaný a podľa informácie zo dňa 13.10.2006 takýto subjekt nebol na MV SR v zmysle predmetného zákona evidovaný. Čo sa týka hodnotenia skutkovej zložitosti sporu v prejednávanej veci ide o skutkovo náročnejšiu vec v tom smere, že bude potrebné v prejednávanej veci preukázať skutočnosti ohľadne realizovania predmetnej dohody zo dňa 04.04.1996.“

V závere vyjadrenia je vyslovený názor, že „sťažovateľka v predmetnej veci taktiež prispela   k prieťahom   v prejednávanej   veci,   a to   tým,   že   na   začiatku   konania   nevedela presne uviesť žalovaný subjekt a následne nepredložila súdu listinné doklady preukazujúce právnu subjektivitu označeného odporcu“.

V liste tiež predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

  Na uvedené stanovisko okresného súdu reagovala na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľka, ktorá vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 8. novembra 2007 poukázala predovšetkým na to, že „Okresný súd síce úkony vykonával, ale v podstate išlo vždy len o úkony procesného charakteru, vo veci samej doposiaľ nenastal nijaký pokrok. To malo za následok, že spor trvá už viac ako 10 rokov a pojednávanie je po prvýkrát vytýčené až na 22.11.2007“. Vo vyjadrení tiež uviedla, že na ústnom prerokovaní sťažnosti netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:   Dňa 22. augusta 1997 sťažovateľka podala žalobu o zaplatenie sumy 180 000 Sk s príslušenstvom proti žalovanému a súčasne požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa   7.   novembra   1997   okresný   súd   pre   účely   zistenia   majetkových   pomerov sťažovateľky požiadal o poskytnutie podkladov:

- Okresný úrad Nitra (podklady predložil 13. novembra a 17. novembra 1997),

- Mestský úrad Nitra (podklady predložil 17. novembra 1997),

- Sociálnu poisťovňu, pobočka Nitra (podklady predložila 10. novembra 1997),

- Daňový úrad I Nitra (podklady predložil 20. novembra 1997).

Dňa 7. novembra 1997 okresný súd vyzval sťažovateľku na vyplnenie a potvrdenie tlačiva   –   Potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov   a na   ustanovenie   zástupcu   v právnej   veci   (ďalej   len   „potvrdenie o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch“),   ktoré   sťažovateľka   predložila 19. novembra 1997.

Dňa 26. mája 1998 okresný súd požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   o oznámenie   skutočnosti,   či   sa   žalovaný   nachádza v evidencii odborových a zamestnávateľských organizácií (odpoveď bola doručená 4. júna 1998).Dňa 28. mája 1998 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté   uznesením   o zastavení   konania,   z dôvodu „že   navrhovateľkou   označený odporca nemá právnu subjektivitu“.

Dňa 23. júla 1998 sťažovateľka podala proti uzneseniu z 28. mája 1998 odvolanie a súčasne predložila „zmenu označenia žalovaného a rozšírenie žaloby“.

Dňa   3.   novembra   1998   okresný   súd   požiadal   ministerstvo   vnútra   o oznámenie skutočností   týkajúcich   sa   právnej   subjektivity   žalovaného   (odpoveď   bola   doručená 18. novembra 1998).

Dňa 24. novembra 1998 okresný súd predložil spisový materiál spolu s odvolaním sťažovateľky Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 31. marca 1999 krajský súd uznesenie okresného súdu z 28. mája 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 7. mája 1999).Dňa   17.   mája   1999   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   návrh   na   vstup   ďalších   žalovaných   do   konania   a „Návrh   na spojenie do jednej veci so spisom 15C 176/97“.

Dňa 29. júna 1999 požiadal okresný súd:

- Daňový úrad Dubnica nad Váhom o poskytnutie podkladov na účely zistenia majetkových pomerov sťažovateľky (6. júla 1999 bolo oznámené, že požadované podklady mu nemôže poskytnúť).

-   ministerstvo   vnútra   o poskytnutie   údajov   o trvalom   pobyte   sťažovateľky   (požadované údaje boli oznámené 8. júla 1999 ),

- Obecný úrad L. o oznámenie údajov na účely zistenia majetkových pomerov sťažovateľky (požadované údaje boli oznámené 8. júla 1999).

Dňa   29.   júla   1999   okresný   súd   uskutočnil „informatívny   výsluch“ sťažovateľky, v rámci ktorého sťažovateľka upresnila svoje označenie, žalobu, petit návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj svoje majetkové a osobné pomery.

Dňa   30.   júla   1999   sťažovateľka   opätovne   predložila   okresnému   súdu   vyplnené a potvrdené potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa   27.   augusta   1999   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   zamietnutí   návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   a   o   nepriznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov.

Dňa 6. apríla 2000 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie určeného súdneho poplatku s poučením o možnosti zastavenia konania.

Dňa   20.   júla   2000   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   uznesením rozhodol o zastavení konania z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku sťažovateľkou.Dňa 30. augusta 2000 podala sťažovateľka proti uzneseniu z 20. júla 2000 odvolanie a súčasne uhradila určený súdny poplatok.

Dňa   19.   februára   2001   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   zrušení   uznesenia z 20. júla 2000   (zásielka okresného súdu obsahujúca uznesenie adresovaná sťažovateľke bola vrátená späť s uvedením „adresát odsťahovaný bez udania adresy“ ).

Dňa 27. marca 2001 okresný súd požiadal register obyvateľov Slovenskej republiky o oznámenie   údajov   o   trvalom   pobyte   sťažovateľky   (požadované   údaje   boli   oznámené 2. apríla 2001).

Dňa 1. februára 2002 okresný súd požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie údajov týkajúcich   sa   právnej   subjektivity   žalovaného   (požadované   údaje   boli   oznámené 25. februára 2002).

Dňa 6. februára 2004 okresný súd zaslal uznesenie z 19. februára 2001 žalovanému (zásielka bola okresnému súdu vrátená s uvedením „adresát neznámy“).

Dňa 6. februára 2004 okresný súd požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie údajov týkajúcich sa právnej subjektivity žalovaného (požadované údaje boli oznámené 11. marca 2004).Dňa   29.   septembra   2006   okresný   súd   požiadal   ministerstvo   vnútra   o oznámenie údajov týkajúcich sa právnej subjektivity žalovaného (požadované údaje boli oznámené 18. októbra 2006).

Dňa   21.   decembra   2006   okresný   súd   požiadal   ministerstvo   vnútra   o oznámenie údajov týkajúcich sa právnej subjektivity žalovaného (požadované údaje boli oznámené 24. januára 2007).

Dňa   29.   marca   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   oznámila,   či   trvá na podanom   návrhu,   ako   aj   ďalšie   skutočnosti   „v zmysle   rozhodnutia   Krajského   súdu v Trnave zo dňa 31.03.1999, č.k. 16Co 339/98-37“   (zásielka bola vrátená 13. apríla 2007 s označením „adresát neznámy“, 20. apríla 2007 okresný súd zopakoval pokus o doručenie na ďalšiu   adresu   –   zásielka   bola   vrátená 2.   mája   2007   s označením „adresát   požiadal o doposielanie“ a s uvedením   aktuálnej adresy   sťažovateľky, 4.   mája 2007   okresný   súd opäť zopakoval pokus o doručenie zásielky – zásielka bola sťažovateľke doručená 14. mája 2007).Dňa 24. mája 2007 právny zástupca sťažovateľky predložil okresnému súdu plnú moc a nazrel do spisového materiálu.

Dňa 4. júna 2007 sťažovateľka predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie k výzve z 29. marca 2007.

Dňa 19. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby   „odpovedala na výzvu súdu zo dňa 29.03.2007, a teda preukázala pasívnu legitimáciu odporcu v prejednávanej veci“, na ktorú reagovala sťažovateľka 29. júna 2007 a oznámila okresnému súdu, že sa jej požadované skutočnosti nepodarilo zistiť vzhľadom na „nečinnosť“ Odborového zväzu K., B., „zastrešujúceho“ žalovaného.

Dňa   19.   júla   2007   okresný   súd   vyzval   Odborový   zväz   K.,   B.,   na oznámenie skutočností   týkajúcich   sa   právnej   subjektivity   žalovaného   (požadované   skutočnosti   boli oznámené 25. júla 2007).

Dňa 8. augusta 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 22. november 2007 a požiadal   Odborový   zväz   K.,   B.,   o oznámenie   údajov   týkajúcich   právnej   subjektivity žalovaného (odpoveď bola predložená 6. septembra 2007).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri   namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti   súdom v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Pokiaľ ide o zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že namietané konanie, ktorého predmetom   je   žaloba   sťažovateľky   o zaplatenie   sumy   180   000   Sk   s príslušenstvom (z dôvodu „dohody“ uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným), nemožno hodnotiť ako právne   zložité.   Charakter   predmetu   konania   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazuje zložitosť   ani   z hľadiska   potreby   zisťovania   faktického   stavu.   Náročnejším   momentom v predmetnom konaní bolo však overovanie pasívnej legitimácie žalovaného ako účastníka konania, ktoré malo istý vplyv na doterajší priebeh konania, avšak treba povedať, že tento sa javí ako nepatrný v porovnaní so súvislými obdobiami nečinnosti okresného súdu (pozri bod 3).

  2. Ústavný súd skúmajúc správanie sťažovateľky zistil skutočnosti, ktoré treba kvalifikovať ako jej pasivitu, tieto sa však výraznejšou mierou neprejavili na spomalení postupu okresného súdu pri prerokúvaní uvedenej právnej veci.

  Ide o skutočnosť neuhradenia súdneho poplatku sťažovateľkou po vydaní uznesenia okresného   súdu,   ktorým   jej   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal   (sťažovateľka tento   poplatok   uhradila   až   po   zastavení   konania   z dôvodu   jeho   neuhradenia).   Takisto nemožno   opomenúť   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sťažila v   dvoch   prípadoch   plynulé doručovanie písomnosti, pretože okresný súd vôbec neinformovala o zmene svojej aktuálnej adresy pre potreby doručovania písomnosti.

  Odhliadnuc od uvedeného možno v ostatnom správanie sťažovateľky hodnotiť ako aktívne a súčinnostné.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

  Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie   je poznačené početnými obdobiami   súvislej nečinnosti okresného súdu, v ktorých okresný súd nevykonal žiaden úkon   bez   existencie   zákonnej   prekážky.   Uvedené   obdobia   sa   premietli   do   zbytočných prieťahov v konaní, ktoré trvali celkovo viac ako 6 rokov (takmer 80 mesiacov).

V prvom rade ide o obdobie od   19. novembra 1997, keď sťažovateľka predložila okresnému   súdu   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch,   až do 26. mája 1998, keď okresný súd požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie skutočností týkajúcich   sa   právnej   subjektivity   žalovaného   (nečinnosť   okresného   súdu   takmer 6 mesiacov).

Nečinnosťou okresného súdu je poznačené aj obdobie od 12. októbra 1999, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu z 27. augusta 1999 až do 6. apríla 2000, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie určeného súdneho poplatku (obdobie takmer 6 mesiacov). Rovnako to platí o období od 30. augusta 2000, keď sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania a zaplatila určený súdny poplatok, až do 19. februára 2001, keď okresný súd rozhodol o zrušení uznesenia o zastavení konania (obdobie 5 mesiacov).   Nečinnosť v trvaní 10 mesiacov vykazuje obdobie od 2. apríla 2001, keď boli okresnému súdu oznámené údaje o trvalom pobyte sťažovateľky, do 1. februára 2002, keď okresný   súd   požiadal   ministerstvo   vnútra   o oznámenie   údajov   týkajúcich   sa   právnej subjektivity žalovaného.

  Medzi najrozsiahlejšie obdobia nečinnosti patrí jednak   obdobie od 25. februára 2002,   keď   boli   okresnému   súdu   oznámené   údaje   týkajúce   sa   právnej   subjektivity žalovaného, do 6. februára 2004, keď okresný súd požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie údajov týkajúcich sa právnej subjektivity žalovaného (obdobie 23 mesiacov), ako aj obdobie od   11.   marca   2004,   keď   boli   okresnému   súdu   oznámené   údaje   o právnej   subjektivite žalovaného, až do 29. septembra 2006, keď okresný súd opätovne požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie uvedených údajov (obdobie 30 mesiacov).

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS   55/98, III.ÚS 109/07).

  Vzhľadom na uvedené rozsiahle obdobia nečinnosti okresného súdu nemožno takmer desať rokov trvajúcu dobu   konania vedeného okresným súdom bez rozhodnutia vo veci považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (2. bod výroku nálezu).

III.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk   a v tejto   súvislosti   uviedla: „Napadnuté   prieťahy v konaní   Okresného   súdu   v Trnave   u sťažovateľky   vyvolali   psychický   stav   neistoty a očakávania, ako bude vo veci rozhodnuté, ako aj či bude v prípade jej úspechu vo veci možné ešte uspokojenie jej pohľadávky. Prieťahmi v konaní sa neustále zvyšuje neistota sťažovateľky   a zmenšuje   pravdepodobnosť,   že   uplatnená   pohľadávka   bude   v budúcnosti uspokojená.

Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na to, že vec nie je v štádiu, v ktorom by bolo možné predpokladať jej skoré právoplatné skončenie, považujem priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnené.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v   sume 80 000 Sk (3. bod   výroku   nálezu),   ktorá   podľa   jeho   názoru   zohľadňuje   predmet,   charakter   a dobu posudzovaného   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a s   nimi   spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľky,   ako   aj   okolnosti   týkajúce   sa   správania   sťažovateľky v predmetnom konaní.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 11 238 Sk, ktorú vyčíslila ako trovy   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia vrátane   prvej   porady   s klientom,   písomné   podanie   vo   veci   –   sťažnosť,   vyjadrenie k stanovisku okresného súdu).

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

Sťažovateľke v danom prípade ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 2970 Sk a 2 x 178 Sk + 1196 Sk (DPH), spolu 7492 Sk.

Ústavný súd teda priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 492 Sk (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008