znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/06-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F., s. r. o., so sídlom K., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl. 8, čl.   10   a čl.   17   Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II v trestnom konaní vedenom na základe trestného oznámenia z 28. augusta 2002 a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl.   17   Všeobecnej   deklarácie   ľudských práv, čl. 6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky „vo veci toho istého trestného oznámenia“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F., s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2005   doručená   sťažnosť   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   čl.   8,   čl.   10   a čl.   17   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len „deklarácia“),   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II (ďalej len „úrad justičnej   a   kriminálnej   polície“)   v trestnom   konaní   vedenom na   základe   trestného oznámenia   z 28.   augusta   2002   a   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl.   17   deklarácie, čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru,   ako   aj čl.   1 dodatkového   protokolu postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) „vo veci toho istého trestného oznámenia“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   28.   augusta   2002   podala prostredníctvom svojho splnomocnenca trestné oznámenie vo forme „Zápisnice o trestnom oznámení“. Sťažovateľka uviedla, že predmetom trestného oznámenia boli dve skutočnosti, a to poškodenie strojov a krádež brusív. Podaním z 31. augusta 2002 doručeným Okresnej prokuratúre   Košice   II   (ďalej   len „okresná   prokuratúra“) 2.   septembra   2002 toto   trestné oznámenie doplnila.

Keďže   sťažovateľka   sa   domnievala,   že   v danej   trestnej   veci,   obdobne   ako   aj v ďalších jej trestných veciach sa nekoná, 27. septembra 2004 podala na úrad justičnej a kriminálnej polície žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Podľa jej vyjadrenia však táto   jej žiadosť   ostala bez odpovede   kompetentného orgánu.   Z uvedeného dôvodu sťažovateľka 13. decembra 2004 túto žiadosť urgovala. Vzhľadom na vzniknutú situáciu 24. februára   2005   sťažovateľka   obe   žiadosti   zaslala   okresnej   prokuratúre.   Na   podanie sťažovateľky reagovala okresná prokuratúra listom z 21. marca 2005, v ktorom potvrdila zistenie prieťahov v konaní, ale vo veci vedenej na úrade justičnej a kriminálnej polície pod sp.   zn.   ČVS:   OUV-1117/20-K2-2001,   teda   v inej   trestnej   veci.   Na   základe   toho   sa sťažovateľka   listom   z 31.   marca   2005   obrátila   na   okresnú   prokuratúru   so   žiadosťou o upresnenie odpovede z 21. marca 2005. Vzhľadom na to, že sťažovateľke na spomínanú žiadosť nebola doručená odpoveď, 11. júna 2005 podala v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podnet na   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   jej   skorších   podnetov   na   Krajskú   prokuratúru v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“).   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   krajská prokuratúra na tento podnet nereagovala.

Sťažovateľka   uviedla,   že   18.   júla   2005   jej   bolo   doručené   oznámenie   generálnej prokuratúry z 11. júla 2005, v ktorom generálna prokuratúra dospela „k rozhodnutiu, že na ďalšie podnety sťažovateľa, ktoré sa budú týkať správkyne konkurznej podstaty JUDr. I. S., nebude reagované“. Na základe toho sťažovateľka usúdila, že na generálnu prokuratúru sa už   v danej   veci   nemôže   obrátiť.   Sťažovateľka   zároveň   vyjadrila   názor,   že toto „rozhodnutie“ generálnej prokuratúry oznámené v rámci odpovede na opakovaný podnet v inej trestnej veci, považuje za nezákonné s dôsledkom porušenia jej základných práv.

Porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka okrem iného v tom, že vyšetrovateľ porušil   svoju   povinnosť   informovať   ju   o prijatých   opatreniach   po   podaní   trestného oznámenia,   ako   aj   v tom,   že vyšetrovateľ   v rámci   trestného   konania   postupoval so zbytočnými prieťahmi a že aj napriek tomu, že od podania trestného oznámenia uplynula doba troch rokov, vo veci nie je meritórne rozhodnuté. Porušenie označeného článku ústavy vidí aj v postupe okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, ktoré nevybavili jej podnety riadne, prípadne ich prijatie nepotvrdili, ako aj v postupe generálnej prokuratúry, ktorá jej listom z 11. júla 2005 odňala právo na účinný prostriedok nápravy.

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že   aj   keď   orgány   činné   v trestnom   konaní   mohli   objektívne   poskytnúť   ochranu   jej vlastníckemu právu, „tieto nekonali v súlade so zákonom a svojim vadným postupom vo veci   spôsobili,   že   porušené   právo   sťažovateľa   sa   stalo   porušením   nezvratným a neopraviteľným...“

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože aj keď sa zákonom ustanoveným postupom domáhala ochrany svojich práv, orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade so zákonom, a teda požadovanú ochranu jej neposkytli.

Vzhľadom na to, že podľa názoru sťažovateľky nebola namietaná trestná vec ani po uplynutí   troch   rokov   právoplatne   skončená   a vo   veci   nebolo   vydané   meritórne rozhodnutie, sťažovateľka sa domnieva, že postupom orgánov činných v trestnom konaní bolo   porušené   aj   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľka   zároveň   dodala,   že   podľa   jej   vedomostí   vyšetrovateľ   vo   veci   nevykonal žiadne procesné úkony.

Porušenie   čl.   149   ústavy   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   prokuratúra   nevybavila   jej podnety   v súlade   so   zákonom „a   nedozrela   na   zákonné   vybavenie   a zákonný   postup vyšetrovacieho   orgánu   pri   preverovaní   sťažovateľovho   trestného   oznámenia...“ Sťažovateľka   sa   zároveň   domnieva,   že   generálna   prokuratúra   listom   z 11.   júla   2005 „odňala sťažovateľovi možnosť domáhať a domôcť sa znovunastolenia právneho stavu za situácie, kedy zákonom chránené záujmy sťažovateľa neochránila a tento stav zafixovala svojim konečným rozhodnutím“.

Sťažovateľka namietala aj porušenie práv podľa čl. 8 a čl. 10 deklarácie postupom úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   a generálnej   prokuratúry.   V tejto   súvislosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že za daného stavu (v rámci trestného konania) neprichádza   do   úvahy   možnosť,   aby   sa   v občianskoprávnom   konaní   domáhala   náhrady spôsobenej škody, pretože bez zistenia páchateľa trestného činu by mohla ako odporcu v rámci civilného konania označiť nesprávnu osobu. Sťažovateľka sa zároveň domnieva, že porušenie   označených   práv   spočíva   aj   v tom,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní postupovali vo veci „vadne“ a so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   správnym   a včasným   postupom   orgánov činných v trestnom konaní mohlo dôjsť k zabráneniu vzniku nezákonného stavu. Podľa jej názoru   k tomuto   nezákonnému   stavu,   ktorý   spočíva   v tom,   že   bola   svojvoľne   zbavená svojho majetku, istou mierou prispeli aj orgány činné v trestnom konaní svojím „vadným“ postupom, a preto dospela k záveru, že ich postupom bolo porušené aj právo podľa čl. 17 deklarácie.

V postupe orgánov činných v trestnom konaní videla sťažovateľka aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v tejto súvislosti uviedla, že dôvody porušenia tohto práva sú totožné s dôvodmi uvedenými pri namietaných základných právach podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj pri právach podľa čl. 8 a čl. 10 deklarácie.

Porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   orgány   prokuratúry   nevybavili   riadne   jej   žiadosti o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa,   ako   ani   podnety   podané   podľa   príslušných ustanovení   zákona   o prokuratúre.   Sťažovateľka   napokon   uviedla,   že „prokuratúra nezákonne,   s vadným   odôvodnením   spočívajúcim   v jej   poukázaní   na   predchádzajúce vybavenie inej veci“ jej odňala právo na účinný prostriedok nápravy.

V postupe uvedených orgánov videla sťažovateľka aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pričom pri odôvodnení porušenia tohto práva trvala na totožných skutočnostiach ako pri namietanom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 17 deklarácie.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   uvedeným   postupom   úradu   justičnej   a kriminálnej polície a generálnej prokuratúry došlo k porušeniu označených základných práv. Na základe toho   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   v náleze   vyslovil,   že   postupom   úradu   justičnej a kriminálnej   polície   v trestnom   konaní   vedenom   na   základe   trestného   oznámenia z 28. augusta 2002, ako aj postupom generálnej prokuratúry „vo veci toho istého trestného oznámenia“ došlo k porušeniu označených základných práv, úradu justičnej a kriminálnej polície prikázal konať bez ďalších prieťahov a zdržať sa porušovania zákona, generálnej prokuratúre prikázal, aby sa „zaoberala prípadnými podnetmi sťažovateľa vo veci krádeže brusív oznámenej dňa 28. 8. 2002, tieto vybavila v súlade so zákonom a skutkovým stavom veci a vo vzťahu k sťažovateľovi neodkladne odstránila a napravila všetky zistené porušenia zákona“. Sťažovateľka ďalej navrhla, aby ústavný súd zaviazal úrad justičnej a kriminálnej polície   zaplatiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk   a generálnu prokuratúru zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Sťažovateľka v žiadosti z 21. augusta 2005 doručenej ústavnému súdu 24. augusta 2005 spolu so sťažnosťou žiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. (...)

Podľa   čl.   8   deklarácie   každý   má   právo,   aby   mu   kompetentné   vnútroštátne   súdy poskytli účinnú ochranu proti činom, ktoré porušujú základné práva priznané mu ústavou alebo zákonom.

Podľa čl. 10 deklarácie každý má rovnaké právo byť fair a verejne vypočutý pred nezávislým a nestranným súdom, ak ide o určenie jeho práv a povinností alebo o akékoľvek trestné obvinenie proti nemu.

Podľa čl. 17 ods. 1 deklarácie každý má právo na vlastný majetok tak sám, ako aj v spoločenstve s inými. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia nikto nesmie byť svojvoľne zbavený vlastného majetku.

Sťažovateľka   v časti   sťažnosti   namietala porušenie základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v trestnom   konaní   vedenom   na   základe trestného oznámenia z 28. augusta 2002, ako aj postupom generálnej prokuratúry „vo veci toho istého trestného oznámenia“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 26.   októbra   2005   bola   15.   novembra   2005 ústavnému súdu doručená odpoveď úradu justičnej a kriminálnej polície, z ktorej vyplýva, že trestné oznámenie, ktoré v mene sťažovateľky podal 28. augusta 2002 do „Zápisnice o trestnom   oznámení“ jej   splnomocnený   zástupca,   je   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu sp. zn. ČVS: OUJP-1181/10-K2-2002.

Na   základe   viacerých   urgencií   ústavného   súdu   o zaslanie   predmetného vyšetrovacieho spisu, ako aj na základe odpovedí z úradu justičnej a kriminálnej polície o nemožnosti zaslania tohto spisu, ústavný súd zistil, že vyšetrovací spis sa nachádza na krajskej prokuratúre. Na základe výzvy ústavného súdu z 5. júna 2006 adresovanej krajskej prokuratúre, bol 14. júna 2006 ústavnému súdu doručený vyšetrovací spis úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OUJP-1181/10-K2-2002.

Z predmetného vyšetrovacieho spisu ústavný súd zistil, že jeho obsah tvorí aj trestné oznámenie, ktoré v mene sťažovateľky podal 28. augusta 2002 jej splnomocnený zástupca. Na základe trestného oznámenia vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-1181/10-K2-2002 z 5. novembra 2002 začal trestné stíhanie vo veci za trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-1181/10-K2-2002 z 31. marca 2005 bolo trestné stíhanie za uvedený trestný čin zastavené podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože tento skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného   stíhania   podala   sťažovateľka   12.   apríla   2005   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesením   sp.   zn.   1   Pv   221/2003   z 2.   mája 2005   tak, že jej sťažnosť   zamietol   ako   nedôvodnú.   Uznesenie   okresnej   prokuratúry   bolo splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky doručené 5. mája 2005.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Porušenie   označených   základných   práv   postupom   úradu   justičnej   a kriminálnej polície v trestnom konaní vedenom   na základe trestného oznámenia z 28. augusta 2002 (ČVS: OUJP-1181/10-K2-2002), ako aj postupom generálnej prokuratúry „vo veci toho istého   trestného   oznámenia“ sťažovateľka   namietala   v sťažnosti   z 21.   augusta   2005, doručenej   ústavnému   súdu   24.   augusta   2005,   teda   po   lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Podľa ustanovenia § 140 ods. 1 písm. b) a písm. cc) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 uznesenie je právoplatné a vykonateľné, ak zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, avšak podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Z uvedeného teda vyplýva, že trestné konanie vedené úradom justičnej a kriminálnej polície   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1181/10-K2-2002   bolo   právoplatne zastavené   v spojení s uznesením   okresnej   prokuratúry   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania 2. mája 2005 a splnomocnený zástupca sťažovateľky sa o tom dozvedel 5. mája 2005.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia právoplatného uznesenia okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 221/2003 z 2. mája 2005 splnomocnenému zástupcovi   sťažovateľky   5.   mája 2005,   ako   aj   so   zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   (24.   august   2005),   ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané podanie   sťažnosti   v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   315/05).   Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v   časti sťažnosti   namietala   aj   porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 149 ústavy postupom generálnej prokuratúry „vo veci toho istého trestného oznámenia“.

Z obsahu sťažnosti je ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   tým,   že   generálna   prokuratúra   jej   listom   sp.   zn. IV Gn 3034/03 z 11. júla 2005, doručenom jej splnomocnencovi 18. júla 2005 oznámila, že pokiaľ   v ďalších   podnetoch   týkajúcich   sa   totožnej   veci   bude   uvádzať   už   známe skutočnosti,   nebude   na   ne   viac   reagovať.   Vzhľadom   na   dátum   vybavenia   podnetu generálnou prokuratúrou 11. júla 2005, ako aj vzhľadom na dátum doručenia sťažnosti ústavnému súdu 24. augusta 2005, ústavný súd neodmietol sťažnosť v tejto časti ako podanú oneskorene.

Ústavný súd   zistil,   že po tom,   čo   prokurátor   okresnej   prokuratúry   2.   mája 2005 zamietol   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu   o zastavení   trestného   stíhania,   došlo k právoplatnému   skončeniu   trestného   stíhania   vo   veci   vedenej   na   úrade   justičnej a kriminálnej   polície   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1181/10-K2-2002.   Aj   napriek   tomu, že sťažnosť proti uzneseniu okresnej prokuratúry nebola prípustná, sťažovateľka 26. mája 2005 takúto sťažnosť podala, pričom ju adresovala krajskej prokuratúre. Z obsahu sťažnosti je však zrejmé, že sťažovateľka v súlade so zákonom o prokuratúre žiadala o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojej sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania.

Z listu   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   KPt   2985/03   zo   7.   júna   2006   vyplýva, že spomínaná sťažnosť sťažovateľky bola posúdená ako podnet podľa ustanovenia § 32 zákona o prokuratúre. Krajská prokuratúra v liste zároveň uviedla: „V rovnakom časovom rozpätí   napadli   podnety   Ing.   K.   aj   Generálnej   prokuratúre   SR.   Táto   vyžiadala   viaceré vyšetrovacie spisy (6) a príslušné dozorové spisy Okresných prokuratúr Košice I, Košice II a Krajskej prokuratúry v Košiciach za účelom ich vybavenia (vrátane podnetu v predmetnej trestnej   veci   OÚJP-1181/10-K2-2002).   Generálna   prokuratúra   SR   na   vtedy   aktuálne podnety reagovala písomným stanoviskom pod sp. zn. IV/Gn 3034/03-44 zo dňa 11. 7. 2005, ktoré bolo Ing. K. doručené. Z uvedených dôvodov nie je namieste úvaha o nerozhodnutom opravnom prostriedku zo strany prokurátora.“

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava zákonnosť postupu   a rozhodnutí orgánov verejnej   správy, prokurátorov,   vyšetrovateľov, policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu, pričom   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre. Vedúci služobného úradu prokurátora je povinný zabezpečiť prijímanie podnetov v úradných hodinách.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

V súlade   s vyššie   citovanými ustanoveniami a „nad   rámec   zákonných   povinností prokuratúry“ reagovala   generálna   prokuratúra   aj   na   podnet   sťažovateľky   listom sp. zn. IV Gn   3034/03   z 11.   júla   2005.   Toto   stanovisko   generálnej   prokuratúry   bolo adresované   a doručené   splnomocnenému   zástupcovi   sťažovateľky.   V rámci   procedúry vybavovania podnetu preskúmala generálna prokuratúra všetky na vec sa vzťahujúce spisy, a to z hľadiska vytýkaných pochybení. Generálna prokuratúra v liste z 11. júla 2005 uviedla, akým spôsobom   riešila podnety sťažovateľky a ďalších   dotknutých osôb, aké opatrenia prijala a vysvetlila mnohé nejasnosti, ktoré viedli sťažovateľku a ďalšie osoby k záveru, že orgány   prokuratúry   ich   nepravdivo   informovali   o stave   namietaných   konaní, resp. že „vadne“ vybavovali   ich   podnety.   Generálna   prokuratúra   vyslovila   aj   názor, že v súvislosti   s preverovaním   podnetov   sťažovateľky,   ako   aj   ďalších   osôb,   vyčerpala všetky zákonné možnosti preverovania týchto podnetov a na záver uviedla, že v prípade, ak tieto osoby budú v nasledujúcich podnetoch uvádzať už známe a totožné skutočnosti, nebude už na ne reagovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   podnetov, sťažností, námietok a iných podaní sťažovateľky, ako aj ďalších osôb postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre. To, že po posúdení všetkých okolností prípadu generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv   sťažovateľky,   ešte   neznamená,   že   došlo   k porušeniu   jej   práva   podľa   čl.   13 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 324/05).

V súvislosti so záverom generálnej prokuratúry obsiahnutom v liste z 11. júla 2005 sa sťažovateľka   domnievala,   že tým   jej   generálna   prokuratúra   odňala   právo   domôcť   sa nápravy   možného   porušenia   jej   práv.   Ústavný   súd   však   konštatuje,   že   sťažovateľkou predpokladané (hypotetické) odmietnutie generálnej prokuratúry zaoberať sa jej neskoršími podaniami   nemôže   byť predmetom   ústavnej   kontroly,   pretože   ústavný   súd   preskúmava porušenia   základných   práv   a slobôd,   ku   ktorým   už   reálne   došlo   (obdobne   napr. III. ÚS 16/06).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenia   iných   základných   práv   a slobôd,   nemohol konštatovať ani porušenie čl. 149 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 324/05).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru a čl. 149 ústavy postupom generálnej prokuratúry „vo   veci   toho   istého   trestného   oznámenia“,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

K namietaným právam podľa čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie záverom ústavný súd poznamenáva, že v rámci svojej konštantnej judikatúry vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a § 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu. Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného všeobecnou deklaráciou (obdobne napr. II. ÚS 18/97, III. ÚS 16/06).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa jej návrhom o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj jej žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2006