znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/05-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., L., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   rozsudkom   č. k. 1 T 44/03-272   z   2.   júla   2004 a postupom Krajského súdu v Prešove uznesením č. k. 2 To 77/04-297 z 23. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2005 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“), L., ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   podľa čl.   17   ods.   2,   čl.   19   ods.   1,   čl.   49   a čl.   50   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 1 T 44/03-272 z 2. júla 2004 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 77/04-297 z 23. februára 2005. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   okresný   súd   ho   rozsudkom   č.   k. 1 T 44/03-272 z 2. júla 2004 uznal vinným zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, proti ktorému podal 23. septembra 2004 odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. 2 To 77/04-297 z 23. februára 2005 zamietol odvolanie podané   sťažovateľom   ako   nedôvodné.   Sťažovateľ   pokladá   rozsudok   okresného   súdu a uznesenie   krajského   súdu   za   nezákonné,   pričom   boli   podľa   jeho   názoru   porušené základné práva a slobody zakotvené v ústave.

Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd pri svojom rozhodovaní opieral o umelo vykonštruované   dôkazy   z prípravného   konania   a nevzal   do   úvahy   návrhy   na   doplnenie dokazovania predložené sťažovateľom, pričom okresný súd sa opieral aj o rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 63/2003 zo 6. marca 2003, ktorým bol sťažovateľ prepustený zo   služobného   pomeru,   čím   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   princípu prezumpcie neviny.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti tvrdí, že okresný súd a krajský súd pri hodnotení dôkazov vzali do úvahy len dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa a nevysporiadali sa ani so skutkovou stránkou činu, keď mu bol preukázaný len eventuálny úmysel, pričom „... sa u tohto trestného činu vyžaduje jednoznačný úmysel“.

Sťažovateľ preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 1 T 44/03-272 z 2. júla 2004 a „... následne žiadam o navrátenie všetkých práv vrátane práva na spravodlivé prejednanie veci“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd zároveň nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Ústavný súd z rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 44/03-272 z 2. júla 2004, ktorého fotokópia   bola   pripojená   ako   príloha   k sťažnosti   sťažovateľa,   zistil,   že   sťažovateľ   bol uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa podľa ustanovenia § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku podrobne opísal skutok, z ktorého bol sťažovateľ obvinený a ktorým bola naplnená skutková podstata uvedeného trestného činu, pričom sa opieral o viaceré listinné dôkazy, výsluchy svedkov a skutočnosti, ktoré boli na   základe   ich   výpovedí   preukázané.   Následne   okresný   súd   v odôvodnení   uvedeného rozsudku uviedol právnu analýzu posudzovanej veci a úvahy, ktorými sa riadil pri stanovení výmeru   trestu   odňatia   slobody,   pričom   zároveň   zdôraznil,   že   v danom   prípade   bol preukázaný eventuálny úmysel podľa ustanovenia § 4 písm. b) Trestného zákona, pretože sťažovateľ vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom   a pre   prípad,   že   ho poruší   alebo ohrozí,   bol   s tým   uzrozumený.   Okresný   súd vyhodnotil konanie sťažovateľa ako nebezpečné pre spoločnosť, pretože ním porušil záujem štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu 23. septembra 2004 odvolanie, o ktorom krajský súd na verejnom zasadnutí uznesením č. k. 2 To 77/04-297 z 23. februára 2005 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa ustanovenia § 256 Trestného poriadku.

Krajský   súd   v odôvodnení   predmetného   uznesenia   uviedol,   že   po   preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 44/03-272 z 2. júla 2004 zistil, že okresný súd   v trestnej   veci   sťažovateľa   vykonal   všetky   dôkazy   zákonným   spôsobom,   procesné strany sa mali možnosť vyjadriť k vykonaniu dôkazov a okresný súd správne vyhodnotil skutkový stav danej veci, pričom krajský súd sa v celom rozsahu pridržiava skutkových záverov okresného súdu.

Krajský súd posúdil aj právne úvahy, ktorými sa prvostupňový súd pri posudzovaní predmetnej veci riadil a stotožnil sa s jeho postupom, pričom poukázal na skutočnosť, že pri úvahách o druhu a výmere trestu nezistil iné okolnosti ako okresný súd. Okresný súd uložil trest   sťažovateľovi   na   dolnej   hranici   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby   v súlade so zákonom,   pričom   výkon   uloženého   trestu   bol   správne   odložený   na   skúšobnú   dobu v trvaní 1 roka.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   by   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   1   T   44/03-272   z   2.   júla   2004   a uznesením   krajského   súdu č. k. 2 To 77/04-297 z 23. februára 2005 boli porušené základné práva sťažovateľa, ktorých porušenie vo svojej sťažnosti namieta. Rozsudok okresného súdu   a uznesenie krajského súdu nie je možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, súdy vo svojich rozhodnutiach riadne zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva,   pričom   svoj   postup   v odôvodneniach   uvedeného   rozsudku   a uznesenia   riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Ústavný   súd   ďalej   nezistil   pri   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 2   To   77/04-297   z 23.   februára   2005   v   postupe   uvedených   orgánov   činných   v trestnom konaní   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   vysloviť   porušenie   sťažovateľom uvádzaných základných práv podľa citovaných článkov ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by uznesením krajského súdu č. k. 2 To 77/04-297 z 23. februára 2005 boli porušené základné práva sťažovateľa, ktorých   porušenie   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005