znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 215/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. v Ústave na výkon väzby B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   Krajskou   prokuratúrou   v Žiline   pri   rozhodovaní o žiadosti   o jeho   prepustenie   z väzby   z 3.   júna   2003   vedenom   pod   sp.   zn.   Kv   39/02 a Okresným súdom v Žiline pri rozhodovaní   o   žiadosti o jeho prepustenie z väzby z 3. júna 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 99/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2003   doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   v Ústave   na   výkon   väzby   B.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „prokuratúra“) pri rozhodovaní o žiadosti o jeho prepustenie z väzby z 3. júna 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 39/02 a Okresným súdom v Žiline (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o žiadosti o jeho prepustenie z väzby z 3. júna 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 99/02.

Mimo petitu, ktorý je jasne odlíšený od ostatných častí sťažností, sťažovateľ uvádza aj ďalšie ustanovenia ústavy a dohovoru (čl. 127 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 3 dohovoru), ktoré však ústavný súd pokladá za súčasť jeho argumentácie. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit). Ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba o porušení tých práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta.   Ústavný   súd   predpokladá,   že   tie   práva,   ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú   uvedené v petite jeho sťažnosti,   a preto rozhoduje len o nich.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   práv   došlo   nasledovným,   ním   opísaným skutkovým stavom. Sťažovateľ bol 30. januára 2001 uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši č. ČVS: OÚV-401/2001 spolu s ďalšími deviatimi osobami pre šesť skutkov obvinený z trestného činu legalizácie príjmu   z trestnej   činnosti   podľa   §   252   ods.   1   písm.   b)   a   ods.   3   Trestného   zákona. Uznesením Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. Tp 6/02 z 31. januára 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2002 sp. zn. 1 Tpo 27/02 bol sťažovateľ podľa   § 68 Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   a ďalším   uznesením   Okresného   súdu   v Liptovskom Mikuláši sp. zn. Tp 6/02 z 12. apríla 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo 7. mája 2002 sp. zn. 1 Tpo 73/02 boli dôvody väzby sťažovateľa rozšírené o § 67 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku. Uznesením Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. Tp 6/02 z 19. júla 2002 bola sťažovateľova väzba predĺžená do 29. januára 2003 z dôvodov zložitosti a časovej náročnosti dokazovania a preto, lebo v tej dobe ešte neboli vypočutí všetci svedkovia. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 99/02 zo 14. januára 2003 bola sťažovateľova väzba predĺžená do 29. júla 2003 pre potrebu dopočutia obvinených k ďalším skutkom   a vypočutia   a konfrontácie   ďalších   asi   60   svedkov,   ako   aj   pre   zabezpečenie listinných dôkazov. Predpokladalo sa skončenie vyšetrovania do 29. júla 2003.

Sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   3.   júna   2003   podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku požiadal prokuratúru o prepustenie z väzby s tým, aby v prípade, že jeho žiadosti nebude   vyhovené,   bol   súdu   s jeho   žiadosťou   predložený   aj   celý   vyšetrovací   spis. Prokuratúra žiadosti sťažovateľa z 3. júna 2003 nevyhovela 4. júla 2003, čo bolo obhajcovi oznámené listom doručeným 7. júla 2003. Okresný súd rozhodol o tejto žiadosti uznesením sp. zn. 5 Tp 99/02 6. augusta 2003 tak, že ju zamietol. Uznesenie o zamietnutí bolo obhajcovi doručené 11. augusta 2003.

Prokuratúra   podala   4.   júla   2003   okresnému súdu   návrh na predĺženie väzby sťažovateľa do 29. januára 2004. Okresný súd o ňom rozhodol tak, že mu vyhovel na neverejnom zasadnutí 17. júla 2003 uznesením sp. zn. 5 Tp 99/02.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   približne   jednomesačné   doby   rozhodovania   prokuratúry a okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 3.   júna   2003   neboli   v súlade s požiadavkami   predložiť   takúto   žiadosť   súdu   „bez   omeškania“   a rozhodnúť   o nej „neodkladne“   zakotvenými   v   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku.   Jednomesačné   doby rozhodovania   prokuratúry   a okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie   na   slobodu považuje za konanie so zbytočnými prieťahmi, v ktorom vidí porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv   podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   vidí   navrhovateľ   aj   vo   výrazne   nerovnakej   dobe vybavovania   jeho   žiadosti   a návrhu   prokuratúry   na   predĺženie   jeho   väzby.   Podľa   jeho mienky to znamená porušenie zásad rovnosti strán a spravodlivého procesu.

Sťažovateľ žiada od ústavného súdu len, aby deklaroval porušenie jeho označených práv uvedenými rozhodnutiami prokuratúry a okresného súdu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zistil nasledovné:

Sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   „Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou“ (III. ÚS 203/02) a zjavnú neopodstatnenosť „...možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd SR   nezistí   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (I. ÚS 24/98). Táto konštrukcia zjavnej neopodstatnenosti sa plne vzťahuje aj na sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 7/00 vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na rozhodovanie o žiadosti osoby nachádzajúcej   sa   vo   väzbe   o   prepustenie z väzby, lebo rýchlosť tohto konania zakotvuje čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Vyplýva to z nasledovnej formulácie použitej v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 7/00: „K analyzovanému právu, ktoré vyplýva aj z čl. 17 ods. 2 ústavy, treba uviesť, že ide o iné základné právo, ako je právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov). Vzťah medzi právami podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy je obdobný ako medzi právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 v časti týkajúcej sa primeranosti lehoty na prejednanie veci súdom   sa   vzťahuje na všetkých   účastníkov súdneho   konania s cieľom   chrániť ich   pred nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 sa týka len obvinených osôb, ktoré sú pozbavené osobnej slobody, a ochraňuje ich pred neopodstatnene dlhou väzbou (obdobne pozri napr. rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko, 10. november 1969, strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98). Zákonite potom aj slovne príbuzné pojmy, akými sú napríklad „primeraná lehota“ alebo „bez prieťahov“, sa vykladajú sčasti odlišne pri čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 Dohovoru v porovnaní s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Navrhovateľ   teda   namietol   porušenie   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v takom konaní, na ktoré sa čl. 48 ods. 2 ústavy nevzťahuje.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ktorý   sa   nevzťahuje   na rozhodovanie   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Na   rozhodovanie o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   sa   vzťahuje   čl.   5   ods.   4 dohovoru, ktorého porušenie však sťažovateľ nenamieta.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý sa však netýka zbytočných prieťahov v konaní o jeho žiadosti   o prepustenie z väzby. Pokiaľ ide o námietku porušenia princípu rovnosti zbraní a celkovo spravodlivého procesu výraznou odlišnosťou dôb rozhodovania okresného súdu o návrhu prokurátora na predĺženie väzby a o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, tak tento rozdiel sám osebe nezapríčinil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003