SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 214/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., prenamietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 3a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní sp. zn. 1 So/26/2014 a jeho rozsudkom z 24. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskoukanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 1 So/26/2014 a jeho rozsudkom z 24. februára 2015.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je postup najvyššieho súdu, ktorý v rozsudkusp. zn. 1 So/26/2014 z 24. februára 2015 zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) č. k. 19 Sp/35/2013-44 z 13. decembra 2013 a potvrdil rozhodnutie Sociálnejpoisťovne – ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa) č. 6537-43/2013-BA z 19. apríla 2013o tom, že sťažovateľ nemá nárok na úrazovú rentu z titulu choroby z povolania zo systémuslovenského sociálneho zabezpečenia.
Ako z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ si nárok na úrazovú rentuuplatnil na základe hlásenia choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolaniavystaveného (ďalej len „hlásenie“) Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie LF UKa UNB v Bratislava (ďalej len,,klinika pracovného lekárstva“) z 5. mája 2011, v zmyslektorej bol dátum prvého zistenia choroby z povolania určený na 11. november 2010.Žiadosť bola Sociálnej poisťovni – pobočke(ďalej len „pobočka“) doručená 12. mája2011.
Na základe námietky vtedy posledného zamestnávateľa sťažovateľa, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (od 10. januára 2012
; od 3. decembra 2015 spoločnosť zrušená, výmaz 20. januára 2016), ktorounamietal svoju zodpovednosť za uvedenú chorobu z povolania, Sociálna poisťovňa začalapreverovať dátum vzniku choroby z povolania, a teda aj zodpovedného zamestnávateľa.Vtedy posledný zamestnávateľ sťažovateľa poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ uňhopracoval len od 1. júla 2010 do 20. augusta 2010, pričom za túto dobu nemohli nastaťpodmienky na to, aby u sťažovateľa vznikla diagnostikovaná choroba z povolania. Ďalej saodvolal na stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva vz 19. apríla2011, ako aj na stanovisko ⬛⬛⬛⬛, odborného lekára ušného, nosného,krčného z ⬛⬛⬛⬛ z 30. júla 2009, v ktorom ⬛⬛⬛⬛ skonštatoval ťažkúpercepčnú nedoslýchavosť obojstranne s tým, že straty už prekročili hranicu uznaniaz choroby z povolania o 29,1%. Na základe vzniknutých rozporov a žiadosti
, Sociálna poisťovňa prerušila konanie o úrazovej rente sťažovateľa. Následneklinika pracovného lekárstva vydala hlásenie z 2. mája 2012, ktorým zrušila hláseniez 5. mája 2011 a ako dátum zistenia choroby z povolania uviedla 30. júl 2009.Zamestnávateľa neuviedla názvom, len sídlom „ ⬛⬛⬛⬛ “. Potom 6. júna 2012 vydalaklinikapracovnéholekárstvaeštejednohlásenie,v ktoromopravilaúdajeo zamestnávateľovi (zodpovednom subjekte) tak, že uviedla ⬛⬛⬛⬛.
Na základe týchto údajov Sociálna poisťovňa rozhodla o nepriznaní nárokusťažovateľa na úrazovú rentu na základe záveru, že zodpovedný zamestnávateľ je ⬛⬛⬛⬛ (do 13. augusta 2008 ⬛⬛⬛⬛, pozn.), ktorý má a aj v časevzniku choroby z povolania mal sídlo v ⬛⬛⬛⬛. Tento právny záver najvyšší súdvyhodnotil ako správny a dostatočne podložený, keď rozsudok krajského súdu zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.
Konaniu a rozhodnutiu Sociálnej poisťovne sťažovateľ vytkol, že sa nevysporiadalas existenciou viacerých posudkov vystavených klinikou pracovného lekárstva, ako anis jeho námietkami voči podkladom rozhodnutia, ktoré označil za prekvapivé. Vo vzťahuk rozsudku najvyššieho súdu bol sťažovateľ toho názoru, že dospel k nesprávnym zisteniam,keď nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v opravnom prostriedku [§ 250l a nasl. OSP,§ 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalejlen,,Zákonník práce“)], resp. sa nimi vôbec nezaoberal, čím neposkytol riadnea presvedčivé odôvodnenie svojho rozsudku. Samo zistenie skutkového stavu označilsťažovateľ za rozporné s obsahom spisov.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd... na primerané hmotné zabezpečenie... podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy... a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2015, sp. zn. 1So/26/2014, porušené bolo.
...Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2015, sp. zn. 1So/26/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
... ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, ktoré je mu povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky...
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
, trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu
, a.s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahuhmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poškodený má nárok na úrazovú rentu,ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentnýpokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenejv § 17 ods. 2 (ďalej len „pokles pracovnej schopnosti“) a nedovŕšil dôchodkový vek alebomu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
Podľa § 195 ods. 4 Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobouz povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jejzistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktoroubol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisocho sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nichuvedených.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rôznym spôsobom (rozpor zistenia s obsahomadministratívneho spisu, prekročenie právomoci Regionálnym úradom verejnéhozdravotníctva, ľubovôľou kliniky pracovného lekárstva pri vydávaní druhého a tretiehohlásenia, spochybnenie oprávnenia Sociálnej poisťovne žiadať vydanie nového hlásenia,nesprávne právne posúdenie veci Sociálnou poisťovňou) napáda vecnú a právnu správnosťzáveru o tom, ktorý z bývalých zamestnávateľov sťažovateľa je zodpovednýmzamestnávateľom vo vzťahu k jeho chorobe z povolania. Zodpovedanie tejto otázky jedôležité pre určenie právomoci samej Sociálnej poisťovni, pretože zodpovednosť skoršiehoz nich, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, so sídlom v ⬛⬛⬛⬛, u ktorého bolsťažovateľ zamestnaný od 1. októbra 2003 (vtedy ⬛⬛⬛⬛ ) do 30. júna 2011,zakladá právomoc orgánov ⬛⬛⬛⬛ na konanie a rozhodnutie o žiadostisťažovateľa. Tieto námietky boli obsahom aj jeho opravného prostriedku.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní predvšeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného právanemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom(napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a konania predchádzajúcehojeho vydaniu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné.Najvyšší súd podľa ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo vyhodnotil ako nesprávnyzáver krajského súdu a potvrdil opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie Sociálnejpoisťovne, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľnéa udržateľné.
Vo svojom rozsudku najvyšší súd v súlade s § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 246cods. 1 prvou vetou OSP a § 211 ods. 2 OSP uviedol podstatné obsahy odvolanímnapadnutého rozsudku krajského súdu, odvolania Sociálnej poisťovne, ako aj vyjadreniesťažovateľa k podanému odvolaniu. Na ich základe, ako aj z obsahu pripojenéhoadministratívneho spisu skonštatoval skutkový priebeh konania pred Sociálnou poisťovňou.Jej právne závery konfrontoval s vlastnými zisteniami a relevantnými zákonnýmiustanoveniami. Spôsob, akým tak učinil, súčasne reagoval na námietky sťažovateľaobsiahnuté ako v jeho viacerých podaniach a vyjadreniach v konaní pred Sociálnoupoisťovňou, opravnom prostriedku podľa § 250l a nasl. OSP, vyjadrení k odvolaniuSociálnej poisťovne, a napokon aj v tu prejednávanej sťažnosti.
Ústavný súd nepovažuje za relevantné námietky sťažovateľa voči úvahenajvyššieho súdu, keď ako relevantné podklady na vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovneakceptoval stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva vz 19. apríla2011, ako aj hlásenie zo 6. júna 2012 a potvrdenie prednostu kliniky pracovného lekárstvaz 10. januára 2013 a uzavrel, že„odporkyňa(Sociálna poisťovňa, pozn.)vydala vo veci zákonné rozhodnutie,ktoré nebolo v priebehu konania pred správnym orgánom žiadnym právne relevantným spôsobom spochybnené“.
Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniuzákladných práv sťažovateľa a účely overenia opodstatnenosti ním vznesených námietok siústavný súd vyžiadal spis Sociálnej poisťovne vedený vo veci sťažovateľa.
Ústavný súd poznamenáva, že Sociálna poisťovňa je okrem iného povinná prisvojom rozhodovaní vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu (§ 209 ods. 1zákona o sociálnom poistení). Z toho vyplýva, že po tom, ako sa určenie dátumu vznikuchoroby z povolania sťažovateľa a zodpovedného zamestnávateľa stalo sporným, malanielen právomoc, ale aj povinnosť na základe dostupných listín a aj opätovnými dopytmi nakliniku pracovného lekárstva spoľahlivo ustáliť obe tieto skutočnosti. Namietané stanoviskoRegionálneho úradu verejného zdravotníctva pritom nepredstavuje ten jediný podklad naustálenie záverov o dátume vzniku choroby z povolania a určení zodpovednéhozamestnávateľa, je len jedným z podkladov na preverenie pôvodných zistení; vo vzťahuk jednotlivým hláseniam kliniky pracovného lekárstva sťažovateľ namietal legálnuneexistenciu „opravného hlásenia“, avšak akceptovanie jeho námietky by viedlo k negáciipožiadavky úplného zistenia skutočného stavu veci v konaní pred Sociálnou poisťovňou.Ako z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj vyžiadaného administratívneho spisu Sociálnejpoisťovne vyplynulo, sťažovateľ však nikdy nespochybnil vyšetrenie
z 30. júla 2009, v ktorom bolo konštatované poškodenie sluchu presahujúcehodnoty pre chorobu z povolania a na základe ktorého bol následne uznaný za čiastočneinvalidného.
Ústavný súd tiež poukazuje na„Zápisnicu z konania podľa § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení“z 11. augusta 2011 vedeného Sociálnou poisťovňou,pobočkouo nahliadnutí do spisu týkajúceho sa poistnej udalosti č. 111601100234,pre účely ktorého sa na pobočku dostavil sťažovateľ. Z obsahu zápisnice vyplýva, žesťažovateľ bol oboznámený s listinami v spise, ako aj s tým, že spoločnosť
, ktorá je na hlásení kliniky pracovného lekárstva z 5. mája 2011uvedená ako organizácia, kde choroba z povolania vznikla, neoznámila poistnú udalosťpodľa § 231 ods. 1 písm. g) zákona o sociálnom poistení, a z toho dôvodu ju pobočkapredvolala na ústne konanie s cieľom zisťovania presného a úplného zisťovania skutkovéhostavu. Ďalej sa v zápisnici okrem iného. uvádza:„ považuje za potrebné uviesť vo veci toto stanovisku: niekedy v roku 2006 som začal pociťovať šumenie a silné šelesty.... Za dobu, kedy som pracoval v ⬛⬛⬛⬛, teda subjektu z ⬛⬛⬛⬛, som nikdy nebol poslaný na ušné vyšetrenie, Chcem povedať a predkladám k tomu dohody s českým zamestnávateľom ⬛⬛⬛⬛, že môj pracovný pomer bol stále predlžovaný na krátke trojmesačné obdobia, teda na dobu určitú, ale v konečnom dôsledku som prácu ako obsluha stavebných strojov z časového hľadiska vykonával sústavne asi od 2003 do 2005. Pred rokom 2003 som pracoval tiež u českých zamestnávateľov a pracovné zmluvy o tom som doložil. Poukazujem na poukaz na vyšetrenie od ⬛⬛⬛⬛, ktorý nemá dátum a podľa ktorého som bol odoslaný na vyšetrenie do na Kliniku chorôb z povolania z dôvodu ťažkej nedoslýchavosti mňa ako strojníka. Pretože na poukaze nie je dátum, nechal som si obálku, kde je dátum 3. 9. 2010, z ktorého vyplýva, že až vtedy mi bol doručený tento poukaz na vyšetrenie. Originály poukazu a obálky sa vracajú ⬛⬛⬛⬛ z dôvodu, že v spise sa nachádzajú fotokópie. Takže firma zámerne so mnou zmenila pracovnú zmluvu s firmou ⬛⬛⬛⬛ aby sa vyhli zodpovednosti za chorobu z povolania, na ktorú ma neodoslali ešte v, kde bola zistená 30. 7. 2009. Mám na mysli správu ⬛⬛⬛⬛. K ⬛⬛⬛⬛ som sa dostal tak, že firma ⬛⬛⬛⬛ nás viacerých pracovníkov vyslala na lekárske vyšetrenie na ⬛⬛⬛⬛. Tam nám robili viacero vyšetrení: EEG vyšetrenie, neurologické vyšetrenie, interné vyšetrenie, ušné vyšetrenie, RTG. Tieto vyšetrenia dal urobiť zamestnávateľ z dôvodu, že nás zamestnancov chcel vyslať pracovať pre ⬛⬛⬛⬛, t.j. stále sa jednalo a malo ísť o českého zamestnávateľa. To vyslanie mojej osoby na práce pre ⬛⬛⬛⬛ sa začalo od 6. 10. 2009. Tam som pracoval na tomto pracovisku do 20. 8. 2010. Ale v dobe od 1. 7. 2010 do 20. 8. 2010 som už mal uzavretý pracovný pomer so slovenským zamestnávateľom ⬛⬛⬛⬛ bez vstupnej prehliadky lekára.... Zároveň predkladám so spisu, že sa stávam invalidným od 30. 7. 2009, a to posudok o invalidite, podľa ktorého táto je pre obojstrannú ťažkú percepčnú neslýchavosť s poklesom pracovnej schopnosti 35%. Rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku mi nebolo ešte doručené. Prekladám do spisu posledné vyšetrenie vlani 11. 11. 2010 u ušného od
.“Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol jednak oboznámený s tým, že Sociálnapoisťovňa bude ďalej skúmať moment vzniku (prvého zistenia) choroby z povolania, ako ajs tým, že ⬛⬛⬛⬛, spochybnil svoju zodpovednosť. Súčasne z jehovýpovede vyplýva, že si bol vedomý možnosti skoršieho vzniku choroby z povolanias ohľadom na absolvované lekárske vyšetrenia a ich závery a následky. Nemožno pretopriznať relevanciu tvrdeniam sťažovateľa o prekvapivých záveroch vychádzajúcichz hlásení kliniky pracovného lekárstva, v ktorých je prvé zistenie choroby z povolaniadatované na 30. júl 2009.
Ak možno rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej poisťovneniečo vytknúť, je to skutočnosť, že nekonfrontoval námietky sťažovateľa uvedenév odvolaní s už citovanou zápisnicou, keďže sťažovateľ sa v neskorších podaniachadresovaných jednak Sociálnej poisťovni, ale aj v žalobe a podaniach v konaní predsprávnymi súdmi vyjadruje spôsobom nereflektujúcim tieto jeho vyjadrenia.
Napriek už uvedenej výhrade je namieste skonštatovať, že rozsudok najvyššiehosúdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, a ústavný súd teda nie jeoprávnený a ani povinný jeho postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,III. ÚS 209/04). Navyše, v tejto situácii ani nemá dôvod do právneho názoru najvyššiehosúdu zasiahnuť.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jehorozhodnutia a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššiehosúdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdomskutkových omylov a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdudo výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jehonezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavnýsúd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecnéhosúdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavnenekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom vokolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľanázoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdomtakéto nedostatky nevykazuje. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal a aj citovalrelevantné rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa na danú vec vzťahujú.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), nezistiac možnosť porušenia uvedeného právarozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 So/26/2014 z 24. februára 2015 ústavný súd sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35ods. 3 a čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru,ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ústavy čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právopodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd), čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne lenvtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07). Z uvedeného dôvodu s ohľadom nazjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejtozvyšnej časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z hľadiska možnosti porušenia jehooznačených základných práv vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa§ 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol, nezaoberal sa jeho ďalšími návrhmi vrátanenávrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016