znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 214/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015 predbežneprerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014, sp. zn. Rvp 4973/2014,sp.   zn.   Rvp   4974/2014,   sp.   zn.   Rvp   4975/2014,   sp. zn.   Rvp   4976/2014,   sp.   zn.Rvp 4977/2014, sp. zn. Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014, sp. zn. Rvp 4980/2014,sp. zn.   Rvp   4981/2014,   sp.   zn.   Rvp   4982/2014,   sp. zn.   Rvp   4983/2014,   sp.   zn.Rvp 4984/2014, sp. zn. Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014, sp. zn. Rvp 4987/2014,sp. zn. Rvp 4988/2014, sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn. Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014,sp.   zn.   Rvp   4992/2014,   sp.   zn.   Rvp   4993/2014,   sp.   zn.   Rvp   4994/2014,   sp.   zn.Rvp 4995/2014, sp. zn. Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014, sp. zn. Rvp 4998/2014,sp. zn.   Rvp   4999/2014,   sp.   zn.   Rvp   5000/2014,   sp.   zn.   Rvp   5001/2014,   sp.   zn.Rvp 5002/2014, sp. zn. Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014, sp. zn. Rvp 5005/2014,sp. zn.   Rvp   5006/2014,   sp.   zn.   Rvp   5007/2014,   sp.   zn.   Rvp   5008/2014,   sp.   zn.Rvp 5009/2014, sp. zn. Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014, sp. zn. Rvp 5012/2014,sp. zn. Rvp 5013/2014, sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn. Rvp 5015/2014 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.15 Co 589/2013   z 12. februára   2014   (sp.   zn.   Rvp   4971/2014),   sp.   zn.   15   Co   588/2013z 12. februára 2014 (sp. zn. Rvp 4972/2014), sp. zn. 15 Co 586/2013 z 12. februára 2013(sp.   zn.   Rvp   4973/2014),   sp.   zn.   14   Co   537/2013   z 30.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 4974/2014), sp. zn. 14 Co 547/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4975/2014), sp. zn.14 Co 544/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4976/2014), sp. zn. 14 Co 545/2013z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4977/2014), sp. zn. 14 Co 546/2013 z 30. januára 2014(sp. zn.   Rvp   4978/2014),   sp.   zn.   14   Co   539/2013   z 30.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 4979/2014), sp. zn. 14 Co 540/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4980/2014), sp. zn.14 Co 541/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4981/2014), sp. zn. 14 Co 542/2013z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4982/2014), sp. zn. 14 Co 543/2013 z 30. januára 2014(sp. zn.   Rvp   4983/2014),   sp.   zn.   12   Co   800/2013   z 31.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 4984/2014), sp. zn. 12 Co 777/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4985/2014), sp. zn.12 Co 778/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4986/2014), sp. zn. 12 Co 779/2013z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4987/2014), sp. zn. 12 Co 775/2013 z 31. januára 2014(sp. zn.   Rvp   4988/2014),   sp.   zn.   12   Co   802/2013   z 31.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 4989/2014), sp. zn. 12 Co 804/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4990/2014), sp. zn.12 Co 803/2013 z 31. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4991/2014), sp. zn. 17 Co 225/2014z 26. februára 2014 (sp. zn. Rvp 4992/2014), sp. zn. 17 Co 223/2014 z 26. februára 2014(sp.   zn.   Rvp   4993/2014),   sp.   zn.   16   Co   1193/2013   z 30.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 4994/2014), sp. zn. 16 Co 1197/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4995/2014),sp. zn.   16   Co   1199/2013   z 30.   januára   2014   (sp.   zn.   Rvp   4996/2014),   sp.   zn.16 Co 1201/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 4997/2014), sp. zn. 12 Co 464/2013z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 4998/2014), sp. zn. 12 Co 462/2013 z 29. novembra 2013(sp.   zn.   Rvp   4999/2014),   sp.   zn.   12   Co   465/2013   z 29.   novembra   2013   (sp.   zn.Rvp 5000/2014), sp. zn. 12 Co 466/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5001/2014),sp. zn.   12   Co   467/2013   z 29.   novembra   2013   (sp.   zn.   Rvp   5002/2014),   sp.   zn.16 Co 1217/2013 z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 5003/2014), sp. zn. 16 Co 1221/2013z 30. januára 2014 (sp. zn. Rvp 5004/2014), sp. zn. 16 Co 1220/2013 z 30. januára 2014(sp. zn.   Rvp   50052014),   sp.   zn.   16   Co   1219/2013   z 30.   januára   2014   (sp.   zn.Rvp 5006/2014), sp. zn. 12 Co 568/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5007/2014),sp. zn.   12   Co   567/2013   z 29.   novembra   2013   (sp.   zn.   Rvp   5008/2014),   sp.   zn.12 Co 569/2013 z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5009/2014), sp. zn. 12 Co 571/2013z 29. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 5010/2014), sp. zn. 12 Co 570/2013 z 29. novembra 2013(sp.   zn.   Rvp   5011/2014),   sp.   zn.   13   Co   710/2013   z 25.   februára   2014   (sp.   zn.Rvp 5012/2014), sp. zn. 13 Co 712/2013 z 25. februára 2014 (sp. zn. Rvp 5013/2014),sp. zn.   13   Co   714/2013   z 25.   februára   2014   (sp.   zn.   Rvp   5014/2014)   a sp.   zn.13 Co 713/2013 z 25. februára 2014 (sp. zn. Rvp 5015/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014, sp. zn. Rvp 4973/2014, sp. zn. Rvp 4974/2014,sp. zn.   Rvp   4975/2014,   sp.   zn.   Rvp   4976/2014,   sp.   zn.   Rvp   4977/2014,   sp.   zn.Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014, sp. zn. Rvp 4980/2014, sp. zn. Rvp 4981/2014,sp. zn.   Rvp   4982/2014,   sp.   zn.   Rvp   4983/2014,   sp.   zn.   Rvp   4984/2014,   sp.   zn.Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014, sp. zn. Rvp 4987/2014, sp. zn. Rvp 4988/2014,sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn. Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014, sp. zn. Rvp 4992/2014,sp.   zn.   Rvp   4993/2014,   sp.   zn.   Rvp   4994/2014,   sp.   zn.   Rvp   4995/2014,   sp.   zn.Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014, sp. zn. Rvp 4998/2014, sp. zn. Rvp 4999/2014,sp. zn.   Rvp   5000/2014,   sp.   zn.   Rvp   5001/2014,   sp.   zn.   Rvp   5002/2014,   sp.   zn.Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014, sp. zn. Rvp 5005/2014, sp. zn. Rvp 5006/2014,sp. zn.   Rvp   5007/2014,   sp.   zn.   Rvp   5008/2014,   sp.   zn.   Rvp   5009/2014,   sp.   zn.Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014, sp. zn. Rvp 5012/2014, sp. zn. Rvp 5013/2014,sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn. Rvp 5015/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 214/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014,sp. zn.   Rvp   4973/2014,   sp.   zn.   Rvp   4974/2014,   sp.   zn.   Rvp   4975/2014,   sp. zn.Rvp 4976/2014, sp. zn. Rvp 4977/2014, sp. zn. Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014,sp. zn.   Rvp   4980/2014,   sp.   zn.   Rvp   4981/2014,   sp.   zn.   Rvp   4982/2014,   sp. zn.Rvp 4983/2014, sp. zn. Rvp 4984/2014, sp. zn. Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014,sp. zn.   Rvp   4987/2014,   sp.   zn.   Rvp   4988/2014,   sp.   zn.   Rvp   4989/2014,   sp. zn.Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014, sp. zn. Rvp 4992/2014, sp. zn. Rvp 4993/2014, sp. zn.Rvp 4994/2014, sp. zn. Rvp 4995/2014, sp. zn. Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014,sp. zn.   Rvp   4998/2014,   sp.   zn.   Rvp   4999/2014,   sp.   zn.   Rvp   5000/2014,   sp.   zn.Rvp 5001/2014, sp. zn. Rvp 5002/2014, sp. zn. Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014,sp. zn.   Rvp   5005/2014,   sp.   zn.   Rvp   5006/2014,   sp.   zn.   Rvp   5007/2014,   sp.   zn.Rvp 5008/2014, sp. zn. Rvp 5009/2014, sp. zn. Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014,sp. zn.   Rvp   5012/2014,   sp.   zn.   Rvp   5013/2014,   sp.   zn.   Rvp   5014/2014   a sp.   zn.Rvp 5015/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalejlen „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobil.   Na   základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu ako celku a sporybudú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len   „uzneseniaokresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav   vôle   vyhodnotený   ako   námietka   zaujatosti,   nemala   v   daných   prípadoch   platiťza podanie   súdny   poplatok,   keďže   už   samotné   konanie   v   merite   veci   je   oslobodenéod súdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradnýmpostupom,   pozn.),   a teda   podľa   jej   názoru   aj   všetky   konania   s   ním   súvisiace,   tedaaj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré   v   skutkovo   a   právne   zhodných   veciach   rozhodli   odlišne   a nevyhodnotili   podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 4971/2014, sp. zn. Rvp 4972/2014, sp. zn. Rvp 4973/2014, sp. zn. Rvp 4974/2014,sp. zn.   Rvp   4975/2014,   sp.   zn.   Rvp   4976/2014,   sp.   zn.   Rvp   4977/2014,   sp.   zn.Rvp 4978/2014, sp. zn. Rvp 4979/2014, sp. zn. Rvp 4980/2014, sp. zn. Rvp 4981/2014,sp. zn.   Rvp   4982/2014,   sp.   zn.   Rvp   4983/2014,   sp.   zn.   Rvp   4984/2014,   sp.   zn.Rvp 4985/2014, sp. zn. Rvp 4986/2014, sp. zn. Rvp 4987/2014, sp. zn. Rvp 4988/2014,sp. zn. Rvp 4989/2014, sp. zn. Rvp 4990/2014, sp. Rvp 4991/2014, sp. zn. Rvp 4992/2014,sp.   zn.   Rvp   4993/2014,   sp.   zn.   Rvp   4994/2014,   sp.   zn.   Rvp   4995/2014,   sp.   zn.Rvp 4996/2014, sp. zn. Rvp 4997/2014, sp. zn. Rvp 4998/2014, sp. zn. Rvp 4999/2014,sp. zn.   Rvp   5000/2014,   sp.   zn.   Rvp   5001/2014,   sp.   zn.   Rvp   5002/2014,   sp.   zn.Rvp 5003/2014, sp. zn. Rvp 5004/2014, sp. zn. Rvp 5005/2014, sp. zn. Rvp 5006/2014,sp. zn.   Rvp   5007/2014,   sp.   zn.   Rvp   5008/2014,   sp.   zn.   Rvp   5009/2014,   sp.   zn.Rvp 5010/2014, sp. zn. Rvp 5011/2014, sp. zn. Rvp 5012/2014, sp. zn. Rvp 5013/2014,sp. zn. Rvp 5014/2014 a sp. zn. Rvp 5015/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky   zaujatosti,   porušil   ňou   označené   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1ústavy, čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože,   ako   vyplývaz jej písomných   podaní   v   konaniach   pred   okresným   súdom,   ako   aj   z   odvolaní   protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresný   súd   svojimi   rozhodnutiami   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych   poplatkov   zákona,   tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb.“.   Proti   týmtouzneseniam   podala   sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   tvrdila,   že   námietky   zaujatostinepodala,   a   okrem   iného   poukázala   na   skutočnosť: „...   v   úvode   svojej   žaloby   uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa   súčasne   je   štátnym   orgánom,   ktorý   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   spôsobilsťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podaniasmerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1Občianskeho   súdneho   poriadku   z dôvodu,   že   sudcovia   okresného   súdu   sú   vylúčeníz prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania,pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   sudca   dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia)   alebo   môže   (vhodná   delegácia)   byť   odňatá   príslušnému   súdu   a   prikázanána ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho   sudcovia   sú   vylúčení   podľa   §   14   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   ak   jetu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcumôže   byť   uplatnená   buď   účastníkmi   konania   (§   15a   Občianskeho   súdneho   poriadku),alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný akopríslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdomz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov   okresného   súdu,   a   keďže   sudcovia   okresného   súdu   sami   svoju   nezaujatosťnespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne sa s týmstotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobáchako   ňou   uplatnenú   námietku   zaujatosti   (§   15a   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorejpodanie   podlieha   poplatkovej   povinnosti   podľa   položky   č.   17a   Sadzobníka   súdnychpoplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným   spôsobom   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie doúvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade,   pretože,   ako   už   ústavný   súd   aj   v   minulosti   konštatoval   (napr.   sp.   zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následokaj oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   v   tomto   konaní   vznesenú   námietku   zaujatosti,na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky,   podľa   ktorých   iné   súdy   rozhodovaliv jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo vecisamej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiánajvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenie   jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnostisťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí   sťažností   na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnostiach   (napr.   návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015