znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 214/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o námietke predpojatosti sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta uplatnenej obchodnou spoločnosťou C., spol. s r. o., B., a C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   K.,   B.,   v   konaní   o   ich   sťažnosti   vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10657/2013 takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Juraj   Horváth   a   Sergej   Kohut n i e   s ú   v y l ú č e n í   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom   Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10657/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   spol.   s   r.   o.,   a   C.,   spol. s r.   o.   v dodatočnej   likvidácii   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp 10657/2013, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práv   podľa   čl.   3   ods.   1   a   čl.   37   ods.   3   Listiny základných   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/18/2012.

Sťažovateľky podaním z 25. marca 2013 prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 27. marca 2013 vyhlásili, že po pridelení sťažnosti II. senátu ústavného súdu odmietajú sudcov tohto senátu Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta pre ich predpojatosť.

Dôvodom podanej námietky «sú skutočnosti viažuce sa k spôsobu, akým sudcovia rozhodovali   v   inom   konaní,   vecne   nerozlučne   spojenom   s   v   súčasnosti   napádaným rozhodnutím.

Menovaní   sudcovia   totiž,   ako   členovia   senátu   ÚS   SR   v   konaní   č.   I.   ÚS   356/06 rozhodovali o sťažnosti sťažovateľa – F. - pre porušenie o. i. jeho práva na spravodlivé súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005. V konaní o tejto sťažnosti vtedajší sťažovateľ v   podstate   z   viacerých   dôvodov   tvrdil   nezákonnosť   a   protiústavnosť   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. ktorý ako odvolací súd zruši1 uznesenie prvostupňového konkurzného súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   na   úpadcu   -   sťažovateľa   v terajšom konaní (C., spol. s r. o.). Ústavný súd SR sťažnosti v časti vyhovel, vyhodnotil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a napádané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Čo   je   však   s ohľadom   na   predkladanú   námietku   podstatné,   uvedený   senát   svoje rozhodnutie odôvodnil výlučne tým, že odvolací súd mal v napádanom rozhodnutí konať o odvolaní   podanom   neoprávnenou   osobou   (úpadcom,   ktorý   nebol   navrhovateľom), v zmysle interpretácie ustanovení zák. č. 328/1991 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase namietanými   sudcami.   Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   uvedená   interpretácia   je neudržateľná, keď popiera základný predpoklad právneho štátu v podobe súdnej kontroly zákonnosti, možnosti preskúmania prvoinštančného rozhodovania súdu na návrh účastníka konania, sudcami označený dôvod vôbec nebol predmetom príslušného konania...

Samotný Ústavný súd SR v dotknutom náleze tvrdenia sťažovateľa v časti tvrdeného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozvádza na ôsmich stranách (s. 8 - 16 dotknutého nálezu). Je   zrejmé,   že   súdom   použitý   dôvod   vôbec   nebol   tvrdený   sťažovateľom,   nemohol   byť predmetom prieskumu ústavného súdu. a ak dotknutí sudcovia sami pojali do predmetu konania vlastné dôvody, na ktorých následne aj postavili výrok rozhodnutia, konali výslovne nad rámce sťažnosti „ultra petitum“, a v rozpore s ust. § 20 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z... Zároveň by sme chceli poukázať na vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu... JUDr. Š. H., ktoré boli uverejnené v médiách/a ktorými tento ústavný činiteľ spochybňuje morálne kvality sudcov Ústavného súdu JUDr. Horvátha a JUDr. Kohúta.

Aj   tieto   vyjadrenia   nás   vedú   k   presvedčeniu,   že   naša   námietka   proti   uvedeným sudcom   je   zákonná   a   dôvodná.   Neexistuje   zákonná   záruka   v   osobách   sudcov   JUDr. Horvátha   a   JUDr.   Kohúta,   že   budú   rozhodovať   nezaujato   a   objektívne.   Podľa   nášho názoru, uvedení sudcovia nemôžu rozhodovať vo veci tak, aby neporušili ústavné práva sťažovateľa.».

Sťažnosť sťažovateliek bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2012 účinného od   1.   marca   2012   do   28.   februára   2013   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   pridelená sudcovi   Lajosovi   Mészárosovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   II.   senátu ústavného súdu.

Označená vec týkajúca sa námietky predpojatosti bola predložená 23. apríla 2013 na rozhodnutie podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   základe rozvrhu práce IV. senátu ústavného súdu.

Sudcovia Juraj Horváth a Sergej Kohut vo svojich podaniach zo 17. apríla 2013 k námietke predpojatosti uplatnenej sťažovateľkami uviedli, že v predmetnej veci sa necítia byť predpojatí „ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi“, pričom obidvaja sudcovia ústavného súdu dôvody ich vylúčenia, ktoré mali spočívať v rozhodovaní v inej veci, považujú za nedôvodné a neprípustné. Poukázali pritom na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 305/2012-15 z 26. júna 2012.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateliek opierajúce sa o vyhlásenia predsedu najvyššieho súdu,   tie podľa   sudcov   ústavného   súdu   nie sú „vôbec konkretizované (napr.   konkrétne v ktorých médiách, konkrétne ktoré vyjadrenia, konkrétne v ktorých príspevkoch a pod.)“, a tiež sudcovia zhodne uviedli, že nevedia k nim zaujať stanovisko, pretože takéto neurčité námietky podľa nich nemôžu byť skutkovým východiskom na vylúčenie z predmetného konania.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; odmietnutý sudca   nehlasuje.   Ak   ide   o   rozhodovanie   v   senáte   ústavného   súdu,   o   vylúčení   sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby proti účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudcovia   ústavného   súdu   Juraj   Horváth   a   Sergej   Kohut   vo   svojich   vyjadreniach uviedli, že námietku predpojatosti uplatnenú účastníkmi konania považujú za nedôvodnú a že vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10657/2013 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.

Účastníci konania námietku zaujatosti vo vzťahu k dvom sudcom ústavného súdu odôvodnili   okolnosťami   spočívajúcimi   v   spôsobe   ich   rozhodovania   vo   veci   vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 356/06.

Pri   posúdení   námietky   účastníkov   konania   treba   vychádzať   aj   z   právnej   úpravy obsiahnutej   v   ustanovení   §   14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   („Dôvodom na vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu   v   konaní o prejednávanej   veci   alebo   v   jeho   rozhodovaní   v   iných   veciach“),   podľa   ktorej   tieto účastníkmi   konania   prezentované   dôvody,   o   ktoré   opiera   spochybnenie   nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne spadajú do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.

Vychádzajúc z uvedeného záveru III. senát ústavného súdu konštatuje, že v podaní sťažovateliek nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 10657/2013.

Výrokom   svojho   rozhodnutia   preto   vyslovil,   že   sudcovia   ústavného   súdu   Juraj Horváth a Sergej Kohut nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013