znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 214/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o prijatej sťažnosti S. T., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou, s. r. o., Ž., v mene ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   M.   Ch., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vedenom pod sp. zn. 17 Er 3117/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní o návrhu oprávneného   na zmenu   súdneho   exekútora   vedenom   pod   sp.   zn. 17   Er   3117/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 3117/2006   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov. 3. S. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť S. T. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne Advokátska kancelária, s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 214/2011 z 10. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. T., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vedenom pod sp. zn. 17 Er 3117/2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   exekučného   konania na strane   oprávneného,   v ktorom   okresný   súd   18. októbra   2006   udelil   poverenie na vykonanie exekúcie. V priebehu exekučného konania došlo k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa (1/8 pohľadávky zo sumy 136 758,95 €), avšak právny zástupca oprávneného   z dôvodu   nespokojnosti   s postupom   poverenej   súdnej   exekútorky   doručil 2. novembra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora. Dôvodom nespokojnosti sťažovateľa bola „skutočnosť, že počas exekučného konania – hoci časť pohľadávky bola vymožená – došlo k úniku majetku povinného“. O jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodla vyššia súdna úradníčka okresného súdu uznesením z 9. februára 2010, proti ktorému podal sťažovateľ   odvolanie.   V čase   doručenia   sťažnosti   o   odvolaní   sťažovateľa   nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ako porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   6.   apríla   2011   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu   na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 27. apríla 2011. V jeho prílohe predsedníčka okresného súdu predložila súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti (zhodné so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu).

Z obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   v podstatných   častiach   zhodne s vyjadrením predsedníčky okresného súdu, tento priebeh a stav konania:

Na základe žiadosti podanej 9. septembra 2006 okresný súd 18. októbra 2006 udelil poverenie na vykonanie exekúcie.

Dňa 2. novembra 2009 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa označené ako „návrh oprávneného na zmenu exekútora“.

Dňa   28.   decembra   2009   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na predloženie originálu plnej moci, ktorý mu bol predložený 14. januára 2010.

Dňa   9.   februára   2010   okresný   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa   na   zmenu exekútora.

Dňa 15. marca 2010 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu, ktorým   okresný   súd   rozhodol   o nevyhovení   návrhu   sťažovateľa   na   zmenu   súdneho exekútora.

Dňa 23. júla 2010 okresný súd predložil súdny spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Prípisom z 30. septembra 2010 krajský súd vrátil súdny spis späť okresnému súdu ako   predčasne   predložený.   Poukázal   v ňom   na   znenie   §   374   ods.   4   tretej   vety   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s tým, aby sudkyňa opätovne rozhodla o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Uznesením z 23. marca 2011 okresný súd rozhodol uznesením o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Dňa 4. apríla 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti jeho uzneseniu z 23. marca 2011.

Súdny spis bol na základe výzvy doručený ústavnému súdu 27. apríla 2011 a vrátený okresnému súdu bol vrátený 7. júna 2011.

Podľa oznámenia okresného súdu z 23. júna 2011 mal byť v tomto období súdny spis predložený odvolaciemu súdu.

Následne po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, ako aj sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo doručené 23. júna 2011 a vyjadrenie sťažovateľa bolo   doručené   22.   júla   2011.   Okresný   súd,   ako   aj   sťažovateľ   vo   svojich   vyjadreniach súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na   škodu   jednej   zo strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať za integrálnu   súčasť   procesu   v zmysle   čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (obdobne III. ÚS 15/03).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 3117/2006.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietanú fázu (rozhodovanie o zmene súdneho exekútora) exekučného konania ako právne alebo fakticky zložitú.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní   súvisiaceho   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ bol aktívny, na výzvy súdu reagoval včas, podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   viacerých   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04). K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v exekučnom konaní potvrdil aj zákonodarca, keď v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1. septembra 2005) ustanovil povinnosť súdu   rozhodnúť   o   zmene   súdneho   exekútora   do   30   dní   od   ich   doručenia   súdu. Nedôsledným   a prieťahmi   sa vyznačujúcim   postupom   v tomto   type   konania   je   priamo ohrozovaná vymožiteľnosť už právoplatne priznaného práva oprávneného.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil na štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

V danom prípade ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 15. marca 2010, keď mu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým okresný súd rozhodol o nevyhovení návrhu sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora, až do vydania uznesenia z 23. marca 2011   (viac   ako   rok,   pozn.),   pričom   počas   tohto   obdobia   vykonal   iba   jeden jednoduchý úkon (predloženie súdneho spisu krajskému súdu). K uvedenému úkonu navyše ústavný súd uvádza, že ho považuje za nadbytočný a neefektívny, v dôsledku ktorého sa len predĺžilo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora.

Vychádzajúc   z uvedených   zistení   a   s prihliadnutím   na   jeho   nesústredený a neefektívny   postup   v   konaní   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v tomto   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Na   základe   zistenia   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   sp. zn.   17   Er   3117/2006   konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup v konaní a rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora,   berúc   do   úvahy   predmet   konania   na   okresnom   súde   a   všetky okolnosti daného prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   000   €   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 314,18 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2010 v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Advokátska kancelária je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu takto činí sumu 314,18 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011