znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 214/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 21881/09-61/D/22 v súvislosti s odmietnutím jeho podnetu   na   podanie   dovolania   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn. 6 Tos 87/2008 zo 6. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci vedenej pod sp. zn. 21881/09-61/D/22 v súvislosti s odmietnutím jeho podnetu na podanie dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 87/2008 zo 6. novembra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 3PP 216/04 zo dňa 20.12.2004 bol sťažovateľ M. P., trvalé bytom P. (ďalej len „sťažovateľ) podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trenčín v konaní 2T   389/00.   Podľa   §   63   ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestného   zákona   účinného do 31.12.2005 mu bola uložená skúšobná doba v trvaní tri roky.

Okresný   súd   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   rovnakou   spisovou   značkou   3PP 216/04 dňa 30.09.2008 rozhodoval o osvedčení sa sťažovateľa v zmysle § 68 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona účinného od 01.01.2006. Svojím uznesením vyslovil, že sa sťažovateľ neosvedčil a preto je povinný vykonať zvyšok trestu, ktorý mu bol uložený označeným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Trenčíne,   v   trvaní   11   (jedenásť)   mesiacov a 4 (štyri) dni.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, ktorou žiadal napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť. Krajský súd v Trnave však svojím uznesením sp. zn. 6Tos/87/2008 zo dňa 06.11.2008 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok, TP“) zamietol, keďže túto považoval za nedôvodnú.

V konaní o rozhodovaní o osvedčení či neosvedčení sa sťažovateľa však Okresný súd v   Trnave   pochybil,   keď   sťažovateľovi   svoje   uznesenie   3PP   216/04   zo   dňa   30.09.2008 nedoručil, a to napriek tomu, že sa zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu.»

Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   o   neosvedčení   sa   patrí k rozhodnutiam, ktoré sa podľa § 66 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   doručujú   do vlastných rúk osobám oprávneným podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Poukázal tiež na skutočnosť, že „rozhodnutie súdu o neosvedčení sa sťažovateľa podľa § 416 TP je rozhodnutím   (uznesením),   voči   ktorému   zákon   pripúšťa   opravný   prostriedok,   ktorým   je v tomto prípade sťažnosť (§ 416 ods. 3 TP). Osobou oprávnenou na podanie sťažnosti je v zmysle § 186 ods. 1 Trestného poriadku, ak neustanovuje zákon niečo iné, osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenie dala návrh, na ktorý ju m zákon oprávňuje. Nie je pochýb o tom, že obvinený (odsúdený) je osobou, ktorej sa uznesenie o neosvedčení sa   priamo   týka.   V   zmysle   označených   ustanovení   Trestného   poriadku   mu   teda   takéto rozhodnutie malo byť zo strany Okresného súdu v Trnave doručené. Prvostupňový súd však doručenie nevykonal, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona č. 301/2005 Z.z., a tým aj k porušeniu   práva sťažovateľa   na   obhajobu.   Toto   pochybenie   súdu   prvého stupňa však zostalo odvolacím súdom nepovšimnuté“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   v   období   po   doručení   rozhodnutia krajského súdu podal «podnety na Generálnu prokuratúru SR aj Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré označil ako „Podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona“ a v ktorých namietal   zákonnosť   vyššie   uvedených   rozhodnutí   oboch   trnavských   súdov.   Generálna prokuratúra SR ho svojim listom zo dňa 26.05.2009 informovala, že oprávnenie podať proti takýmto rozhodnutiam mimoriadny opravný prostriedok má výlučne minister spravodlivosti SR, a to podľa § 371 ods. 2 TR Z tohto dôvodu podnet sťažovateľa z dôvodu nepríslušnosti odstúpila na Ministerstvo spravodlivosti SR (MS SR).»

Ministerstvo   spravodlivosti   reagovalo   na   podnet   sťažovateľa   prípisom   sp.   zn. 21881/09-61/D/22 z 13. novembra 2009, ktorým informovalo sťažovateľa, že jeho „podnet na podanie dovolania nie je dôvodný, keďže konaním a rozhodovaním orgánov činných v trestnom konaní neboli porušené ustanovenia Trestného zákona ani Trestného poriadku. S takýmto   vyrozumením   sťažovateľ   nesúhlasil   a   v   odpovedi   MS   SR   zo   dňa   24.11.2009 uviedol, že žiada aby sa ministerka spravodlivosti SR jeho podnetom opätovne zaoberala. Listom zo dňa 21.12.2009 č. 21881/09-61/D/22 Ministerstvo spravodlivosti SR informovalo sťažovateľa, že jeho opakované podanie bude odložené, pretože MS SR nevykonáva v tej istej   trestnej   veci   opakovane   prieskumné   konanie.   Sťažovateľ   sa   posledný   krát   pokúsil primäť Ministerstvo spravodlivosti SR k podaniu dovolania v jeho prospech, a to podaním zo dňa 02.01.2010. Na toto jeho podanie však nebolo zo strany tohto orgánu verejnej moci žiadnym spôsobom písomne reflektované, a to napriek telefonickým urgenciám sťažovateľa a prísľubom skorého vybavenia zo strany MS SR.“.

K   dôvodom,   ktoré   boli   podľa   sťažovateľa   zo   strany   ministerstva   spravodlivosti opomenuté   a   zároveň   odôvodňujú   opodstatnenosť   jeho   podnetu,   sťažovateľ   uviedol,   že „konaním Okresného súdu v Trnave, a teda nedoručením písomného vyhotovenia uznesenia sp. zn. 3PP 216/04 dňa 30.09.2008, došlo k porušeniu ustanovení Trestného poriadku a jeho práva na obhajobu“.

Zásah do svojho ústavou zaručeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany ministerstva spravodlivosti vidí sťažovateľ v porušení ustanovenia § 371 ods. 2 Trestného poriadku,   podľa   ktorého „minister   spravodlivosti   podá   dovolanie,   okrem   dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo   podmienečnom   prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody“.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že «citované   ustanovenie   Trestného   poriadku   ukladá ministrovi spravodlivosti povinnosť podať mimoriadne dovolanie v prípade, ak rozhodnutím príslušných orgánov bolo porušené ustanovenie buď hmotno-právneho, alebo procesno- právneho   trestného   kódexu.   Zákon   č.   301/2005   Z.   z.   pritom   hovorí   o   povinnosti,   nie možnosti podať mimoriadny opravný prostriedok, ako to vyplýva z formulácie uvedeného ustanovenia   („podá“,   nie „môže podať“).   Opakovaným odmietaním,   resp.   ignorovaním podnetov sťažovateľa koná MS SR nielen v rozpore s Trestným poriadkom, ale zasahuje neprimeraným spôsobom aj do jeho základných práv a slobôd.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   M.   P.   upravené   v   či.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky porušené bolo.

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konalo tak, že proti Uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6Tos/87/2008 zo dňa 06.11.2008 podá na príslušnom súde dovolanie podľa § 372 ods. 2 Trestného poriadku a bude žiadať toto rozhodnutie a jemu predchádzajúce uznesenie Okresného súdu v Trnave sp. zn. 3PP 216/04 zo dňa 30.09.2008 zrušiť a vec opätovne prejednať a rozhodnúť.

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia M. P. v sume 303,31 EUR, ktoré je povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. S., advokáta so sídlom P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zásah   do   uvedeného   práva   má   spočívať   v   tom,   že   ministerstvo   spravodlivosti nepodalo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Tos 87/2008 zo 6. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a listinných dôkazov k nej pripojených je zrejmé, že sťažovateľ podal 23. decembra 2008 ministerstvu spravodlivosti podnet „na podanie dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos 87/2008 zo dňa 6.11.2008“.

Následne sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 14. mája 2009 podnet „na podanie sťažnosti pre porušenie zákona proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave 6 Tos 87/2008 zo dňa 6.11.2008“.

Prípisom   generálnej   prokuratúry   č.   k.   XV/1   Pz   169/09-3   z   26.   mája   2009   bolo sťažovateľovi oznámené, že „generálny prokurátor nie je oprávnený v predmetnej trestnej veci podať sťažnosť pre porušenie zákona.... Generálny prokurátor Slovenskej republiky vo Vami   uvádzanej   veci   nie   je   oprávnený   podať   ani   aktuálny   mimoriadny   opravný prostriedok – dovolanie.... Na podklade ustanovenia § 371 ods. 2 Trestného poriadku oprávnenie podať dovolanie proti rozhodnutiu o podmienečnom prepustení vydanom podľa § 67 až § 69 Trestného poriadku má výlučne minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie som Váš podnet z dôvodu príslušnosti odstúpil na vybavenie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.“.

Prípisom sp. zn. 21881/09-61/D/22 z 13. novembra 2009 ministerstvo spravodlivosti sťažovateľovi   oznámilo,   že   jeho   podnet   nie   je   dôvodný,   pričom   zároveň   uviedlo, že „Okresný   súd   v   Trnave   ako   aj   Krajský   súd   v   Trnave   v   predmetnej   trestnej   veci postupovali správne a zákonne. V konaní pred súdmi bolo nepochybne zistené, že dôvodom na vyslovenie Vášho neosvedčenia sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia bolo ďalšie odsúdenie pre spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, za ktorý ste bol   právoplatne   potrestaný.   Táto   skutočnosť   vo   svojej   podstate   predstavuje   materiálny základ pre rozhodnutie, že ste v skúšobnej dobe neviedol riadny život a bolo potrebné vysloviť, že zvyšok trestu odňatia slobody vykonáte. Konaním a rozhodovaním orgánov činných v trestnom konaní vo Vašej trestnej veci neboli porušené ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku.“.

Podaním označeným ako „Odpoveď na Váš list zo dňa 13.11.2009 č. p. 2188/09- 61/D/22“ z   24.   novembra   2009   sa   sťažovateľ   opätovne   obrátil   na   ministerstvo spravodlivosti, pričom poukázal na skutočnosť, že pôvodný podnet „na podanie sťažnosti podal preto, lebo mi vôbec nebol doručený rozsudok súdu v Trnave, čím bolo porušené moje   právo   na   spravodlivý   proces“. Zároveň   sťažovateľ   opätovne   požiadal,   aby „ministerka   spravodlivosti   podala   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   na   základe   môjho pôvodného podnetu“.

Prípisom sp. zn. 21881/09-61/D/22 z 21. decembra 2009 ministerstvo spravodlivosti oznámilo   sťažovateľovi,   že   jeho   opakované   podanie   bolo   odložené,   pričom   poukázalo na závery   predošlého   prieskumu   vykonaného   v   predmetnej   veci   na   základe   pôvodného podnetu   sťažovateľa   a   uviedlo,   že „v   tej   istej   veci   nevykonáva   opakovane   prieskumné konanie“.

Sťažovateľ   sa   následne   podaním   označeným   ako „Podnet   na   podanie   sťažnosti pre porušenie zákona“ z 2. januára 2010 opätovne obrátil na ministerstvo spravodlivosti, pričom   v   tomto   svojom   podaní   uviedol, že   „dňa   21.12.2009   mi   riaditeľka   uvedeného odboru zaslala ďalší list, v ktorom opäť na skutočnosť, na ktorú som ju upozornil vôbec nereagovala a dovolila si nepravdivo uviesť, že môj predošlý podnet na podanie dovolania vo vyššie uvedenej trestnej veci bol odložený ako nedôvodný.... Vzhľadom na uvedené Vás pani   Ministerka   žiadam,   aby   ste   využili   svoje   právo   a   v   danej   veci   podali   sťažnosť pre porušenie zákona.“.

Na toto podanie sťažovateľ do momentu podania sťažnosti ústavnému súdu písomnú odpoveď nedostal.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky.   Ustanovenie   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   neukladá   povinnosť   (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Z tohto dôvodu minister spravodlivosti nemohol odložením takéhoto podania, t. j. jeho   neakceptovaním   spôsobiť   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa. Sťažovateľ   (v   danej   veci   ako   podnecovateľ)   mal   právo   len   na   to,   aby   sa   minister spravodlivosti   jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal   a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   sťažnosť   v   zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd na základe zistených skutočností konštatuje, že sťažovateľ sa o všetkých podstatných skutkových a právnych okolnostiach, v ktorých vidí zásah do svojich práv (teda o dôvodoch, pre ktoré ministerstvo spravodlivosti považuje jeho podnet za nedôvodný), dozvedel už doručením oznámenia ministerstva spravodlivosti sp. zn. 21881/09-61/D/22 z 13. novembra 2009.

Vo   vzťahu   k   opakovanému   podnetu   sťažovateľa   z   24.   novembra   2009,   ktorým sťažovateľ poukázal na nesprávny spôsob vybavenia jeho pôvodného podnetu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa o odložení jeho podania, ako aj o skutočnosti, že ministerstvo spravodlivosti   sa   nebude   opätovne   zaoberať   jeho   podnetom   na   podanie   mimoriadneho opravného   prostriedku,   dozvedel   najneskôr   2.   januára   2010.   Táto   skutočnosť   vyplýva z obsahu   ďalšieho   opakovaného   podnetu   (v   poradí   tretieho)   sťažovateľa   na   podanie sťažnosti pre porušenie zákona z 2. januára 2010, keďže v texte tohto podania sťažovateľ poukazuje na už doručenú odpoveď ministerstva spravodlivosti z 21. decembra 2010.

V súlade s ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde mu preto najneskôr 2. januára 2010 začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   spočívajúcemu   v   odmietnutí   jeho   podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Sťažovateľ sa však na ústavný súd obrátil až sťažnosťou z 19. marca 2010, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. marca 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť mohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako oneskorene podanú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010