znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 214/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., P., zastúpeného advokátom Mgr. K. H.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   14   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   K.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   14 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 v konaní o zaplatenie sumy 19 261 320,80 Sk s prísl. z titulu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ   po   vzájomnom   spoločnom   rokovaní   o   podmienkach   uzatvoril so spoločnosťou   N.,   a.   s.   G.   (ďalej   žalovaný)   dňa   05.   02.   2003   zmluvu   o poskytovaní právnej pomoci č. Z č. 4-46/422/2002-O, predmetom ktorej bolo v súlade s bodom II., 2.1, písm.   A)   vykonanie   všetkých   úkonov,   výsledkom   ktorých   bude   zrušenie   rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaniach 7 Sž 224/02, 7 Sž 223-01, 7 Sž 228-230/01, 7 Sž 225- 227/01   a   zrušenie   rozhodnutí   Daňového   riaditeľstva   SR,   pričom   právna   pomoc   bola poskytnutá pre každé konanie osobitne. Zmluvné strany sa dohodli, že advokát má nárok na odmenu vo výške 19 % z hodnoty veci.

Sťažovateľ v zmysle zákonného postupu podľa OSP podal proti každému rozhodnutiu NS SR podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor SR na základe uvedených podnetov podal na NS SR mimoriadne dovolania, v ktorých žiadal predmetné rozhodnutia NS SR 7 Sž 224/01, 7 Sž 223/01, 7 Sž 228-230/01, 7 Sž 225-227/01, 7 Sž 231/01, 7 Sž 232/01 zrušiť. Na   základe   mimoriadnych   dovolaní   podaných   generálnym   prokurátorom   SR, dovolací senát NS SR v konaniach č.: M-Sž dov 9/03, M-Sž dov 10/03, M-Sž dov 12/03, M-Sž dov 17/03, M-Sž dov 18/03, napadnuté rozsudky NS SR, č. k. 7 Sž 224/01, 7 Sž 223/01, 7 Sž 228-230/01, 7 Sž 225-227/01, 7 Sž 231/01, 7 Sž 232/01, zrušil a vrátil veci na nové prejednanie.

V   novom   prejednaní   NS   SR   zrušil   všetky   ďalej   uvedené   rozhodnutia   Daňového riaditeľstva SR, pracovisko Trnava a vrátil mu veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo všetkých jednotlivých konaniach predmet zmluvy riadne splnil a z tohto dôvodu žalovanému dňa 14. 12. 2004 vystavil faktúru č. 161/2004 ako daňový doklad, ktorou   fakturoval   v   súlade   s   čl.   V.   5.1   písm.   a)   riadne   vyúčtovanú   odmenu   vo   výške 19.261.320,80   Sk,   splatnú   14.   01.   2005.   Žalovaný   túto   odmenu   neuhradil   Žalovaný do dnešného dňa vystavenú faktúru sťažovateľovi nevrátil, ponechal si ju, predpokladáme aj zaúčtoval a uplatnil z nej odpočet DPH.

Sťažovateľ podal dňa 12.   04.   2005 na Okresnom súde Senica návrh na vydanie platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   19.261.320,80   Sk   spolu   s   12,5   %   úrokom z omeškania od 15. 01. 2005 do zaplatenia a trov konania voči spoločnosti N. a. s., G. Súd   vydal   vo   veci   platobný   rozkaz   dňa   8.   6.   2005,   v   ktorom   uložil   žalovanému povinnosť zaplatiť dlžnú sumu, a voči ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor. Medzi sťažovateľom a žalovaným bol sporný výklad čl. II. Zmluvy uzatvorenej podľa ustanovení § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka zo 17. 01. 2003, ktorého obsahom je: 2. 1. advokát sa touto zmluvou zaväzuje klientovi (žalovanému) poskytnúť právnu pomoc formou:

a) vykonania   všetkých   právnych   úkonov,   výsledkom   ktorých   bude   zrušenie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaniach 7Sž 224/01, 7Sž 223/01, 7Sž 228-230/01, 7Sž 225-227/01, 7Sž 231/01, 7Sž 232/01 a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bude poskytnutá pre každé konanie osobitne.

b) zastupovanie klienta v tom-ktorom súdnom a správnom konaní na základe plnej moci poskytnutej pre konkrétny obchodný - právny prípad, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR.

Žalovaný   namietal,   že   žalobca   nezastupoval   žalovaného   v   daňových   veciach po zrušení rozhodnutí na základe mimoriadneho dovolania pred Daňovým úradom. Vzhľadom na uvedené je potrebné si uvedomiť, v akej procesnej situácii sa žalovaný v   čase   uzatvorenia   zmluvy   nachádzal   (17.   01.   2003).   Rozsudkami   NS   SR   v   konaniach 7Sž 224/03, 7Sž 223/01, 7Sž 228-230/01, 7Sž 225-227/01, 7Sž 231/01, 7Sž 232/01 boli dňa 25.   04.   2002   a   20.   06.   2002   zamietnuté   žaloby   žalovaného   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí   Daňového   riaditeľstva   SR.   To   ukazuje   na   to,   že   právna   služba   žalovaného zlyhala. V tejto dobe dostal sťažovateľ ponuku (sám na pojednávaní 22. 03. 2006 hovoril o konci   roka   2002)   na   uzavretie   zmluvy   o   poskytovaní   právnej   pomoci.   Túto   situáciu potvrdzuje   aj   vyjadrenie   samotného   žalovaného   v   odpore   proti   platobnému   rozkazu na str. 4. Táto právna situácia žalovaného si vynútila sformulovať čl. II. predmetnej zmluvy písm.   a)   a   to   vykonanie   všetkých   právnych   úkonov,   výsledkom   ktorých   bude   zrušenie rozhodnutí NS SR v konaniach 7Sž 224/01, 7Sž 223/01, 7Sž 228-230/01, 7Sž 225-227/01, 7Sž 231/01, 7Sž 232/01 a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutí Daňového   riaditeľstva   SR,   pričom   právna   pomoc   bude   poskytnutá   pre   každé   konanie osobitne. Pretože   dosiahnutie   uvedeného   stavu   bolo   nevyhnutným   predpokladom   pre akýkoľvek ďalší postup.

Podľa § 243 e) - j) O. s. p. (štvrtá hlava - mimoriadne dovolanie) ide o samostatné konanie,   ktoré   začína   podaním   podnetu   generálnemu   prokurátorovi   a   končí   doručením rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní (§ 243 j O. s. p.). Je nepochybné, že v čl. II. písm. a) zmluvy   o   poskytovaní   právnej   pomoci   účastníci   zmluvy   dohodli   zastupovanie   v   tam uvedených veciach pre konanie podľa § 243 e) - j) O. s. p.

Spor u žalovaného vyvolával text čl. 2 písm. b), ktorý znie: zastupovanie klienta v tom-ktorom súdnom a správnom konaní na základe plnej moci poskytnutej pre konkrétny obchodno-právny   prípad,   ktorým   je   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   Daňového riaditeľstva SR....

Po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Senici rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 808.651,- Sk so 14 % úrokom z omeškania od 15. 01. 2005 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie oprel o argumentáciu žalovaného, s tým že sťažovateľ mal povinnosť zastupovať žalovaného aj v konaniach pred daňovými orgánmi.

Rozsudok Okresného súdu v Senici žalobca napadol odvolaním a to najmä preto, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia celej veci a preto ho treba po prejednaní veci odvolacím súdom zmeniť.

Krajský súd v Trnave akceptoval argumentáciu žalobcu a napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného k zaplateniu celej žalovanej sumy. Uznal argumenty sťažovateľa s tým,   že   sťažovateľ predmet   zmluvy naplnil   a tým   mu   vznikol   nárok na   vyfakturovanú odmenu.

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   žalovaný   dovolanie,   v   ktorom   žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Najvyšší súd SR celú vec prejednal, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné, a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie. Celé svoje rozhodnutie odôvodnil na strane 7 a 8 rozsudku č. k. 6 Obdo 6/2008 v rozsahu 20 riadkov písaného textu....

Následne dňa 9. 12. 2008 Krajský súd v Trnave rozhodnutím č. k. 21 Cob 316/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania. Odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadil záväzným právnym názorom dovolacieho súdu.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   porušuje   jeho základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   právo   podľa   čl.   14 medzinárodného paktu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie   svojich   práv   vidí   v tom,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 považuje za jednostranný, nepreskúmateľný a neobjektívny. V predmetnom rozsudku chýba presvedčivé odôvodnenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1. Základné právo sťažovateľa JUDr. D. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 12. 2008, č. k. 21 Cob 316/2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 12. 2008, č. k. 21 Cob 316/2008 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o jeho   právach   a povinnostiach,   alebo akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   8   ods.   1   a 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005 (obdobne § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31. decembra 2004) advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnych služieb za túto odmenu, mal plný úspech vo veci. Ak sa skončí konanie len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej   neopodstatnenosti   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v naznačenom   smere   a zistil, že rozsudok krajského súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 spĺňa všetky zákonné   náležitosti,   zrozumiteľne   a jasne   dáva   odpoveď   na   všetky   otázky   dôležité pre rozhodnutie krajského súdu.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 sa okrem iného uvádza:

„Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia 19.261.320,80,- Sk ako odmeny, ktorá mu prináleží na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzavretej účastníkmi dňa 5. 2. 2003. Poukazoval na to, že podľa zmluvy mu vznikol nárok na odmenu vo výške 19 % z hodnoty veci (práva), vo výške ktorej ako advokát v tom-ktorom súdnom a správnom   konaní   úspešne   namietal   oprávnenosť   uplatneného   nároku,   pričom   podľa článku II. bodu 2.1 písm. a) predmetom zmluvy bolo vykonanie všetkých právnych úkonov, výsledkom   ktorých   bude   zrušenie   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   7   Sž   223/01, 7 Sž 224/01,   7   Sž   225-227/01,   7   Sž   228-230/01, 7Sž 231/01   a   7   Sž   232/01   a   prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR s tým, že právna   pomoc   bude   poskytovaná   pre   každé   konanie   osobitne.   Nakoľko   vo   všetkých jednotlivých   konaniach   predmet   zmluvy   riadne   splnil,   v   dovolacích   konaniach   dosiahol zrušenie   všetkých   uvedených   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   a   následne   aj   zrušenie preskúmavaných rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, faktúrou č. 1612004 splatnou 14. 1. 2005 vyúčtoval žalovanému svoju odmenu vo výške 19.261.320,80,- Sk (16.185.983,90,- Sk +   DPH   3.075.336,90,-   Sk),   ktorá   mu   doposiaľ   nebola   uhradená.   Ako   príslušenstvo pohľadávky žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 14 % z dlžnej sumy od 15. 1. 2005 (po zmene pôvodne uplatneného úroku z omeškania vo výške 12,5 % pripustenej uznesením súdu prvého stupňa)...

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   žalovanému   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi 18.452.669,80 Sk so 14 % úrokom z omeškania od 15. 1. 2005 do zaplatenia a na trovách konania 921.154,30 Sk, všetko do troch dní. Súčasne žalobcovi priznal právo na náhradu trov   odvolacieho   konania   vo   výške   1.059.261,50   Sk.   Odvolanie   žalobcu   považoval za dôvodné s tým, že výska jeho odmeny, stanovená zmluvou účastníkov na 19 % z hodnoty veci (práva), v ktorej advokát v súdnom a správnom konaní úspešne namietal oprávnenosť uplatneného nároku, nebola v konaní sporná. Podľa záverov odvolacieho súdu nesprávnosť právneho   posúdenia   veci   súdom   prvého   stupňa   spočívala   v   nesprávnom   vyhodnotení predmetu zmluvy podľa jej článku II. a v súvislosti s ním podmienok, naplnením ktorých žalobcovi   nárok   na   dohodnutú   odmenu   vznikol.   Konštatoval,   že   ustanovenia   zmluvy nepripúšťajú   pochybnosti   o tom,   aký výsledok mal žalobca svojimi   úkonmi vykonanými v mene   žalovaného   dosiahnuť   -   zrušenie   konkrétnych   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR a prijatie   rozhodnutí   v   prospech   klienta,   ktoré   zmluvné   strany   upresnili   ako   zrušenie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, preskúmaného v jednotlivých konaniach, výsledkom ktorých boli rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 7Sž 223/01, 7Sž 224/01, 7Sž 225-227/01, 7Sž 228-230/01,   7Sž 231/01 a 7Sž 232/01.   Nakoľko výsledkom právnej pomoci žalobcu poskytovanej   žalovanému   bolo   zrušenie   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   a   žalovaný   bol následne   úspešným   účastníkom   vo   všetkých   súdnych   konaniach,   v   ktorých   na   svoje zastupovanie splnomocnil žalobcu, vrátane konaní Najvyššieho súdu SR č. k. 7Sž 166/03 a 7Sž   167/03,   v   ktorých   boli   zrušené   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   SR   ako odvolacieho orgánu vo veci dovyrubenia dane z príjmov právnických osôb za rok 1997 a 1998 vo výške 43.270.800,- Sk a 40.199.600,-Sk, súd vyslovil, že žalobcovi patrí zmluvná odmena vo výške žalovanej sumy 16.185.983,90 Sk s DPH 3.075.336,90 Sk určenej v súlade s článkom V. zmluvy z hodnoty - výšky daňovej povinnosti, ktorú v jednotlivých konaniach úspešne namietal. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 220 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi   rozdiel   medzi   výškou   uplatneného   a   súdom   prvého   stupňa   právoplatne priznaného nároku s príslušenstvom.

Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 6 Obdo 6/08-386 zo dňa 10. 7. 2008 rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2007 zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   s   tým,   že   odvolací   súd   sa   nezaoberal   všetkými   okolnosťami súvisiacimi s prejavom vôle účastníkov zmluvy a bez povšimnutia ponechal dokazovanie, ktorým súd prvého stupňa zisťoval úmysel strán, aký rozsah poskytnutia právnej pomoci chceli dojednať a v konečnom dôsledku dojednali. Poukazoval na skutočnosť, že v čase, keď vo veci dovyrubenia dane rozhodol Najvyšší súd SR, jeho rozhodnutia bolo možné napadnúť už   iba   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   vrátiť   ich   v   prípade   úspechu   v   súdnych konaniach do štádia konania pred daňovými úradmi a v správnom konaní dosiahnuť pre klienta   priaznivé   rozhodnutie.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   takémuto   vymedzeniu zodpovedalo zastupovanie žalobcu dojednané v čl. 2.1. písm. b) zmluvy ako zastupovanie v súdnom   a   správnom   konaní,   pričom   s   týmto   vymedzením   súvisel   aj   vznik   nároku na odmenu. Dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca sa zaviazal zastupovať žalovaného v súdnom a správnom konaní a mal vedomosť, že správne konanie prebieha pred Daňovým úradom v S. a Daňovým riaditeľstvom SR a že vôľou strán bolo dohodnúť   odmenu   v   sadzbe   19   %   zo   súm,   ktoré   budú   žalovanému   vrátené   po   zrušení príslušného rozhodnutia Daňového úradu S.,   zvlášť za jednotlivé konania.   Konštatoval, že odvolací súd pochybil, keď žalobcovi priznal uplatnenú pohľadávku v celom rozsahu. V   ďalšom   konaní   odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   bez nariadenia   pojednávania,   preskúmal   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   rozsahu   jeho napadnutia odvolaním a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd, riadiaci sa záväzným právnym názorom súdu dovolacieho (§ 243d ods. 1 O. s. p.), mal za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym zisteniam vo vzťahu k obsahu vôle zmluvných strán a naplneniu zmluvných podmienok pre vznik nároku na odmenu žalobcu za právnu pomoc poskytovanú žalovanému v jednotlivých súdnych konaniach, v súlade s ktorými žalobcovi priznal nárok na odmenu vo výške 808.651,-Sk s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd jeho rozsudok v odvolaním napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku č. k. 21 Cob/316/2008-400   z 9.   decembra   2008   riadne   a ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným skutočnostiam.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Vzhľadom na to, že v súlade s § 8 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1. januára 2005 (obdobne § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   účinnej do 31. decembra 2004) advokát má nárok na podielovú odmenu v závislosti od úspechu vo veci,   nárok   na   odmenu   sťažovateľovi   nevznikol   pre   nedosiahnutie   úspechu za konania týkajúce   sa   rozhodnutí   z   13.   marca   2001   č.   637/210/12387/01/Jnt a č. 637/210/12477/01/Jnt,   ktorými   bol   žalovanému   vyrubený   doplatok   dane   z   príjmov právnických osôb za roky 1998 a 1997 vo výške 40 199 600 Sk a 43 278 800 Sk.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné do   tej   miery,   aby malo za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľa.   Samotná skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 14 medzinárodného paktu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti.   Nie   je   zrejmé,   aby   krajský   súd napadnutým rozsudkom porušil označené práva sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009