znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 214/06-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. F., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice I v konaní sp. zn. 10 C 950/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 10 C 950/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 10 C 950/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   F.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   nahradiť J. F. trovy právneho zastúpenia v sume   6   888   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   právnej zástupkyni JUDr. I. R. na účet do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti J. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2006 doručená sťažnosť J. F., K. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 10 C 950/99.

Ústavný súd   uznesením   č.   k. III.   ÚS   214/06-12 z 27.   júna 2006   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 27. septembra 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. septembra 2006 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 13. septembra 1999 podal okresnému súdu návrh na začatie konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj   „BSM“)   proti   odporkyni   –   bývalej   manželke   (ďalej   len   „odporkyňa“).   Okresný   súd nariadil   vo   veci   viacero   pojednávaní,   konanie   však   nebolo   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Podľa   názoru   sťažovateľa   navyše „...   vzhľadom   na   predmet   konania   možno očakávať,   že   konanie   pred   súdom   I.   stupňa   potrvá   ešte   nezanedbateľnú   dobu,   keďže predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania   sú   aj   nehnuteľnosti, u ktorých   doteraz   nebolo   vykonané   ich   ohodnotenie.   Je   teda   dôvodné   predpokladať,   že na najbližšom pojednávaní ani v primeranej dobe, konanie neskončí“.

Sťažovateľ podal 3. apríla 2006 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,   pretože „V   konaní   možno   identifikovať   prinajmenšom   dve   obdobia   úplnej nečinnosti   súdu   a to   od   20.   10.   1999,   kedy   sa   k návrhu   na   vyporiadanie   vyjadrila odporkyňa, do 16. 1. 2002, teda dva roky aj dva a pol mesiaca, od 11. 2. 2004 do 11. 4. 2006,   odkedy   sťažovateľ   oznámil,   že   k mimosúdnej   dohode   medzi   odporkyňou   a ním nedošlo, do dňa, kedy súd nariadil pojednávanie, ktoré sa má uskutočniť dňa 7. 6. 2004,“ (správne má byť 2006, pozn.) „... teda 2 roky a 2 mesiace“. Predseda okresného súdu v odpovedi č. Spr. 2339/06 z 21. apríla 2006 uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru v konaní sp.   zn.   10   C   950/99   a prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk   a náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 22. septembra 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda   okresného   súdu   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   17.   októbra   2006 uviedol prehľad úkonov vykonaných v danej veci a vyjadril sa, že „Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 10 C 950/99 je vyporiadanie BSM. Po právnej stránke a zatiaľ ani po skutkovej stránke sa vec nejaví byť tak zložitou, aby odôvodňovala dĺžku konania, ktoré trvá už 7 rokov.

Súd   vo   veci   od   4.   12.   2003   do   7.   6.   2006   neurobil   žiadny   úkon   smerujúci k rozhodnutiu. Tento úsek nečinnosti súdu bol spôsobený dlhodobou práceneschopnosťou vybavujúcej sudkyne JUDr. V. a následne zmenou v osobe zákonného sudcu, ktorou je od 16. 12. 2005 JUDr. V.

V danom prípade je sťažnosť J. F.   d ô v o d n á “.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu, ako   aj podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   950/99   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému   súdu   bol   13.   septembra   1999   doručený   návrh   sťažovateľa na vysporiadanie   BSM   proti   odporkyni.   Okresný   súd   vydal   20.   septembra   1999   pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi, aby v určenej lehote uhradil súdny poplatok za podaný návrh. Zároveň bol okresným súdom v uvedený deň vydaný pokyn na doručenie výzvy odporkyni, aby sa v stanovenej lehote vyjadrila k návrhu sťažovateľa.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   27.   septembra   1999   podanie   s uhradeným súdnym poplatkom. Okresnému súdu bolo 20. októbra 1999 doručené vyjadrenie odporkyne k návrhu sťažovateľa vrátane príloh.

Okresný   súd   vydal   17.   januára   2001   pokyn   na   doručenie   vyjadrenia   odporkyne sťažovateľovi. Okresnému súdu bola 4. januára 2001 doručená žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa o nariadenie pojednávania v danej veci. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 27. marca 2001 stanovisko k vyjadreniu odporkyne. Okresnému súdu boli 25. septembra 2001 a 6. decembra 2001 doručené žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa o nariadenie pojednávania.

Okresnému   súdu   bola   9.   januára   2002   doručená   žiadosť   právnej   zástupkyne sťažovateľa   o nariadenie   pojednávania.   Okresný   súd   17.   januára   2002   nariadil   termín pojednávania na 5. apríl 2002. Pojednávanie 5. apríla 2002 bolo z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa a školenia zákonnej sudkyne uznesením odročené na 24. máj 2002.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu   23.   mája   2002   faxové podanie – žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu jeho kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie 24. mája 2002 bolo uznesením odročené na 19. september 2002. Okresný súd vydal 10. septembra 2002 pokyn na preročenie termínu pojednávania z 19. septembra 2002 na 17. október 2002.

Na   pojednávaní   17.   októbra   2002   vypovedali   účastníci   konania,   bolo   vykonané ďalšie   dokazovanie   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   16.   január   2003. Pojednávanie   16.   januára   2003   bolo   uznesením   odročené   na   13.   marec 2003   z dôvodu neúčasti   odporkyne   z pracovných   dôvodov.   Odporkyňa   doručila   okresnému   súdu 20. januára   2003   žiadosť   o odročenie   pojednávania   nariadeného   na   13.   marec   2003 na termín korešpondujúci s jej pracovným zaradením mimo K.

Okresnému   súdu   bola   5.   februára   2003   doručená   žiadosť   odporkyne   o zaslanie zápisníc z pojednávaní, ktoré sa uskutočnili 17. októbra 2002 a 16. januára 2003. Právna zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu   12.   marca   2003   faxové   podanie   – ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie termínu s iným pojednávaním.

Pojednávanie 13. marca 2003 bolo uznesením odročené na 22. máj 2003 z dôvodu školenia   zákonnej   sudkyne.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu 20. mája 2003 faxové podanie – ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Na pojednávaní 22. mája 2003 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie v posudzovanej veci a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   neurčito.   Okresný   súd   6.   augusta   2003   nariadil   termín pojednávania na 15. október 2003.

Na pojednávaní 15. októbra 2003 vykonal okresný súd ďalšie dokazovanie vo veci vysporiadania BSM a pojednávanie bolo uznesením odročené na 4. december 2003. Právna zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu   1.   decembra   2003   faxové   podanie   – ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Na pojednávaní 4. decembra 2003 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie v predmetnej veci a účastníci konania požiadali o poskytnutie lehoty   na   mimosúdne   vyrovnanie.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   pojednávanie   uznesením odročené   na   neurčito   a sťažovateľovi   bolo   uložené   oznámiť   okresnému   súdu   v určenej lehote (do 1. marca 2004) ďalšiu dispozíciu s návrhom.

Okresnému súdu bolo 11. februára 2004 doručené oznámenie sťažovateľa, že nedošlo k mimosúdnej   dohode   medzi   ním   a odporkyňou.   Okresnému   súdu   boli   14.   júla   2004, 25. októbra 2004, 10. decembra 2004, 11. marca 2005 a 7. apríla 2005 doručené žiadosti právnej   zástupkyne   sťažovateľa   o nariadenie   pojednávania.   Predmetná   vec   bola   6.   júla 2005, 1. decembra 2005 a 16. decembra 2005 pridelená ďalším zákonným sudcom.

Okresný súd 10. apríla 2006 stanovil termín pojednávania na 7. jún 2006 a vydal pokyn   na   pripojenie   spisu   sp.   zn.   11   C   7/99.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila okresnému súdu 25. apríla 2006 oznámenie o aktuálnej adrese sťažovateľa. Na pojednávaní 7. júna 2006 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie v danej veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 20. september 2006.

Okresný   súd   vydal   12.   júna 2006   pokyn   na pripojenie   spisu   sp.   zn.   Nc 909/99. Na pojednávaní   20.   septembra   2006   bolo   vykonané   ďalšie   dokazovanie   vo   veci vysporiadania   BSM   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   22.   november   2006. Odporkyňa doručila okresnému súdu 21. septembra 2006 písomnosti týkajúce sa predmetu konania.   Okresný   súd   vydal   25.   septembra   2006   pokyn   na   doručenie   výzvy   právnemu zástupcovi odporkyne týkajúcej sa predloženia požadovaných písomnosti a 6. októbra 2006 pokyn na doručenie urgencie v tej istej veci. Uvedeným záznamom (č. l. 149) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 204/03) zohľadňuje tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide teda o vec, ktorá patrí po právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

Skutkovú stránku veci ústavný súd obvykle posudzuje ako zložitú s prihliadnutím na predmet konania, pretože pri vysporiadaní BSM je potrebné zohľadniť časté protikladné stanoviská   a   úkony   účastníkov   konania   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   III.   ÚS   298/04, III. ÚS 97/05, III. ÚS 192/05). Ústavný súd však z prehľadu posudzovaného spisu nezistil, že   by   práve   zložitosť   predmetnej   veci   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v   konaní. Navyše predseda okresného súdu v stanovisku z 13. októbra 2006 uviedol, že „Po právnej stránke a zatiaľ ani po skutkovej stránke sa vec nejaví byť tak zložitou, aby odôvodňovala dĺžku konania, ktoré trvá už 7 rokov“.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavný   súd z prehľadu posudzovaného spisu nezistil žiadne okolnosti v správaní sťažovateľa, ktorými by   prispel   k prieťahom   v predmetnom   konaní.   Sťažovateľ   prostredníctvom   právnej zástupkyne žiadal v pravidelných intervaloch okresný súd o nariadenie pojednávania (napr. žiadosťami z 24. septembra 2001, 9. januára 2002, 13. júla 2004, 10. marca 2005), zároveň však podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní (listom z 30. marca 2006), čím dal najavo svoju nespokojnosť s rýchlosťou posudzovaného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky brániacej okresnému súdu vo veci plynulo konať (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 20. októbra 1999 do 17. januára 2001   (14,5   mesiacov),   od   27.   marca   2001   do   17.   januára   2002   (9,5   mesiacov) a od 11. februára 2004 do 10. apríla 2006 (26 mesiacov) ako časové úseky, v ktorých došlo nečinnosťou okresného súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 50 mesiacov.

Predseda okresného súdu v stanovisku z 13. októbra 2006 uviedol, že v predmetnom konaní sa vyskytli obdobia, v ktorých neboli okresným súdom v danej veci vykonané žiadne úkony, súvisiace s dlhodobou práceneschopnosťou zákonnej sudkyne a následnou zmenou v osobe zákonného sudcu.

Na základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd prikázal v danej veci okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľ   svojím správaním   neprispel   k   zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu   60   000   Sk   pre   sťažovateľa   za   primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku zbytočných prieťahov v danom   konaní   a predmet   sporu,   ktorý   sa   týka   možnosti   nakladať   s majetkom   v rámci BSM,   a   preto   žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom   konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2006,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   16   381   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   730   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane   z pridanej   hodnoty,   zvyšuje   sa   tarifná   odmena   určená   podľa   §   9   až   §   14   o daň z pridanej hodnoty. Právna zástupkyňa sťažovateľa pripojila k vyjadreniu z 27. septembra 2006 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 6 888 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006