znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 214/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Jána Sivoka, B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž. n. H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 69/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Jána Sivoka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 8 C 69/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Prievidza p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 8 C 69/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Jánovi   Sivokovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré je Okresný   súd Prievidza povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prievidza j e   p o v i n n ý   nahradiť Jánovi Sivokovi trovy právneho zastúpenia   v   sume   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   na bankový   účet právneho zástupcu   JUDr.   J. S.   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2004 doručená   sťažnosť Jána   Sivoka,   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom JUDr. J. S., Ž. n. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 8 C 69/02, požaduje vec sp. zn. 8 C 69/02 odňať okresnému súdu a prikázať ju Okresnému súdu Žiar nad Hronom.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 214/04-9 z 30. júna 2004 prijal sťažnosť v časti, v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru, na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že okresnému súdu doručil 18. marca 2002 žalobu, ktorej predmetom je náhrada škody spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo   5.   septembra   1990   po   zmene   pomerov   v   zmysle   ustanovenia   §   163   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   15.   októbra   2002 zmenu žaloby z dôvodu   jej upresnenia. Okresný   súd   vo veci   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu nekonal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 8 C 69/02 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov.   Zároveň   sťažovateľ   žiada   primerané finančné zadosťučinenie a náhradu   trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 2. augusta 2004 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa.

Predsedníčka okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2004 uviedla prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a tvrdila, že vec je zložitá po právnej aj skutkovej stránke. Posudzovanému konaniu predchádzajú iné konania, a to sp. zn. 4 C 95/99 a 4 C 9/01, v ktorých sa rieši otázka pasívnej legitimácie odporcu, preto je potrebné tieto spisy pripojiť. Spisy však pripojiť nemožno, pretože sa v uvedených veciach buď koná, alebo sa nachádzajú na odvolacom alebo ústavnom súde.

V konaní   sp.   zn.   8   C   69/02   podľa   predsedníčky   okresného   súdu   je   zo   žaloby sťažovateľa zrejmé,   že   ide   o zmenu predchádzajúceho   súdneho   rozhodnutia   vyneseného v konaní sp. zn. 4 C 95/99, preto bez pripojenia tohto spisu nie je možné vo veci konať.Predsedníčka okresného súdu zároveň charakterizuje vec ako právne zložitú, pretože k veci   nie je takmer   žiadna   judikatúra   a pri   rozhodovaní v porovnateľných   veciach   boli odvolacím súdom vynesené rozdielne rozhodnutia, pričom právne predpisy sa v uvedenej oblasti stále menia a zložitý je aj spôsob výpočtu prípadnej náhrady škody.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 69/02 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bola 18. marca 2002 doručená žaloba sťažovateľa o náhradu škody z dôvodu pracovného úrazu po zmene pomerov v zmysle ustanovenia § 202 Zákonníka práce   v platnom   znení   a ustanovenia   §   163   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku s prílohami.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 15. októbra 2002 „aktualizáciu žaloby“, ktorá bola súdu doručená 18. marca 2002. Okresný súd vydal 25. augusta 2003 pokyn na zaslanie žaloby   sťažovateľa   odporcovi   –   BYDOS   Nováky,   spol.   s r.   o.,   s výzvou,   aby   sa   k nej vyjadril v lehote 15 dní. Zároveň okresný súd vydal pokyn na pripojenie spisov sp. zn. 6 C 132/92, 10 C 47/95, 7 C 35/96 a 4 C 95/99. Vyjadrenie odporcu bolo okresnému súdu doručené 10. septembra 2003.

V   úradnom   zázname okresného   súdu   z   12.   septembra   2003   je   uvedené,   že   spis sp. zn. 4 C 95/99 nie je možné pripojiť, pretože je pripojený k spisu sp. zn. 4 C 9/01, ktorý bol 4. septembra 2003 zaslaný Krajskému súdu v Trenčíne v dôsledku odvolania. Spisy sp. zn.   10   C   47/95,   6   C   132/92   a   7   C   35/96   boli   k posudzovanému   spisu   pripojené. Uvedeným záznamom predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je žaloba o náhradu škody spôsobenej pracovným   úrazom.   Platná   právna   úprava   zaraďuje   posudzovanú   vec   k   štandardným z hľadiska   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   do   právomoci   ktorých   patrí   aj rozhodovanie vo veci pracovnoprávnych sporov a z nich plynúcich nárokov.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva aj s prihliadnutím na prípadné protikladné tvrdenia účastníkov konania, ako to je v sporových konaniach bežné. Ústavný súd uznáva, že ustálenie skutkového stavu v danej veci môže byť náročné, ale okresný súd zatiaľ k nemu nepristúpil, a preto nie je ani významné pre hodnotenie postupu okresného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 18. marca 2002 do 25. augusta 2003 (17 mesiacov) a od 12. septembra 2003 do 26. augusta 2004 (11,5 mesiacov) ako postup, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, pretože v uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 28,5 mesiacov.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   okresnému   súdu 30. augusta   2004   uviedla,   že   prejednávanie   posudzovanej   veci   závisí   od   vyriešenia predbežnej otázky v konaní sp. zn. 6 C 45/99. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 57/97 „Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu   je   však   organizovať   procesný   postup   v súdnom   konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho poriadku,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá...“

Ak   okresný   súd   v posudzovanom   konaní   zastával   názor,   že   nie   je   možné   vec prejednať bez rozhodnutia   v konaniach   sp.   zn.   4   C   95/99   a   4   C 9/01   (ako   to   vyplýva z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   z 26.   augusta   2004),   bolo potrebné v konaní postupovať v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku - napr. § 109 ods. 2 písm. c), ktoré upravujú postup súdu, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka významná pre rozhodnutie súdu v danej veci. Rozhodovanie o otázke v inom konaní, ktorá môže   mať   význam   pre   rozhodovanie   súdu,   nemôže   byť   dôvodom   pre   nečinnosť   súdu v predmetnom   konaní.   Okresný   súd   mal   buď   prerušiť   konanie,   alebo   v ňom   plynule pokračovať.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, že posudzovaná vec patrí k právne zložitým, pretože konanie o náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom patrí k štandardnej   agende   všeobecného   súdnictva   a   prípadná   neexistencia   alebo   existencia rozpornej   judikatúry   v   tejto   oblasti   nemôže   slúžiť   ako   dôvod   pre   vykonanie   dvoch jednoduchých   úkonov   za   obdobie   28,5   mesiacov,   ktoré   uplynuli   od   doručenia   žaloby sťažovateľa okresnému súdu. Prípadná právna a skutková zložitosť veci nie je v príčinnej súvislosti s uvedenými dlhými obdobiami nečinnosti okresného súdu.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   pretože   v predmetnom   konaní   sa   rozhoduje o náhrade škody spôsobenej pracovným úrazom, pričom táto okolnosť má priamy vplyv na životnú   úroveň   sťažovateľa.   Ústavný   súd   v   okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu 25 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   práva sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   – prevzatie   a   prípravu   veci   a podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004