SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 213/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A,Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, advokátska kancelária,Prievozská 2/A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žilinesp. zn. 6 Co/496/2013 z 30. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. septembra 2014 faxom a 24. septembra 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnejspoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 6 Co/496/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnémusúdu Martin (ďalej len „okresný súd“) 13. augusta 2012 sa sťažovateľka ako navrhovateľkadomáhala proti(ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 5 000 €s príslušenstvom. Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že na základe zmluvyo postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľnou, a. s., akopostupcom a ňou ako postupníkom sa 1. apríla 2012 stala vlastníkom pohľadávkyz mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vo výške 17 366,32 €, ktorý právnypredchodca sťažovateľky poskytol, ktorá ho však riadne a včasnesplatila. Na základe písomného ručiteľského vyhlásenia odporcu ako ručiteľazo 17. októbra 2005 si preto sťažovateľka proti nemu uvedeným návrhom uplatnila„nárok na zaplatenie sumy len vo výške 5 000 €, a to z dôvodu, že nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami ani nehnuteľným majetkom“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/36/2013-101 z 3. júla 2013 návrh sťažovateľkyzamietol, čo okrem iného odôvodnil takto:
„Nespornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania tvrdenou navrhovateľom aj odporcom bolo, že zmluva uzavretá medzi Prvou stavebnou sporiteľnou a odporcom ako ručiteľom mala spotrebiteľský charakter, teda svojou povahou išlo o spotrebiteľskú zmluvu uzavretú medzi podnikateľským a nepodnikateľským subjektom s jednoznačne spotrebiteľským ručením na strane fyzickej osoby a s prihliadnutím na ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa v platnom znení je potrebné túto zmluvu posudzovať týmto spôsobom. Účastníci konania mali však rozdielny názor na posúdenie nárokov vyplývajúcich zo zmluvy, zásadný rozdiel bol v posúdení premlčacej lehoty v prípade uplatnenia nároku na súde. Navrhovateľ zotrval na tom, že zmluva je absolútnym obchodom podľa Obchodného zákonníka a teda premlčacia lehota vyplýva z tohto právneho predpisu a je 4-ročná. Odporca bol toho názoru, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy je potrebné posúdiť premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka a tá je v danom prípade 3-ročná, ktorá začala plynúť po odstúpení Prvej stavenej sporiteľne od úverovej zmluvy, ku ktorému došlo dňa 2. 9. 2008 a v čase podania návrhu na súd bol tento nárok už premlčaný (návrh podaný dňa 13. 8. 2012)...
Predmetná zmluva bez ďalšieho bola medzi účastníkmi konania nesporne zmluvou spotrebiteľskou a preto je tu dôvodná aplikácia Občianskeho zákonníka pri použití vzťahu všeobecného predpisu a osobitného predpisu vo vzťah k Obchodnému zákonníku a teda aplikácia 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá zo strany navrhovateľa pri uplatnení nároku na súd nebola dodržaná, aplikácia námietky premlčania podľa názoru súdu zo strany odporcu bola dôvodná a preto došlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom mu vytkla,že„pochybil, keď posudzoval právny vzťah z úverovej zmluvy uzatvorenej v roku 2005 podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2008... Nesprávne právne posúdenie na strane prvostupňového súdu je aj vo výklade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka... Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa)... Právny inštitút premlčania nie je neprijateľnou podmienkou, pôsobí voči všetkým účastníkom právneho vzťahu rovnako... Nárok navrhovateľa bol teda uplatnený v súdnom konaní včas.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdil.
Sťažovateľka opakujúc argumenty, ktoré vzniesla už v konaní pred všeobecnýmisúdmi, v sťažnosti namieta, že v jej prípade„sú výklad a aplikácia predmetného ustanovenia § 54 ods. 1 OZ zo strany Krajského súdu v Žiline v priamom rozpore s platným ustanovením § 52 ods. 2 OZ, z ktorého je zrejmé, že obchodnoprávne vzťahy so spotrebiteľom vzniknuté do 31. 03. 2015 sa spravujú Obchodným zákonníkom... V rozhodovacej činnosti slovenských súdov existujú rozhodnutia, v ktorých ešte pred jednoznačným vymedzením pôsobnosti Občianskeho zákonníka na obchodnoprávne vzťahy v ustanovení § 52 ods. 2 OZ súdy vykladali ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka odlišne ako Krajský súd v Žiline (porovnaj rozhodnutie KS v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 293/12).“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2015 sťažovateľka svojuargumentáciu doplnila poukazom na to, že„nesprávna aplikácia platného práva zo strany Krajského súdu v Žiline nie je v súdnej praxi ojedinelá a sťažovateľ sa v poslednom období stretol s viacerými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré rovnako ako Krajský súd v Žiline v záujme domnelej ochrany spotrebiteľa ignorujú všeobecne platný zákaz retroaktivity právnych predpisov“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/496/2013 z 30. apríla 2014 došlok porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konaniea aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 453,53 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdusp. zn. 6 Co/496/2013 z 30. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súduč. k. 5 C/36/2013-101 z 3. júla 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľky, ktorým si na základezmluvy o postúpení pohľadávky uplatnila proti odporcovi nárok na zaplatenie sumy 5 000 €s príslušenstvom.
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávneniapreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahuoznačených práv, nepovažoval za potrebné túto duplicitne citovať. Na doplnenie všakuvádza:
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ajprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprávnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktoromúčastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všaknepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonanýchdôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkamina odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru vyplýva, že tento článokdohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A pretoskutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielskuz 9. 12. 1994, séria A, č. 288).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, napriek tomu, žeje zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, vo svojej sťažnosti neuvádza ani jedinúústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení jejoznačených práv. Svoju argumentáciu založila výlučne na tvrdení o rozpore napadnutéhorozsudku „so zákonom“, pretože sa domnieva, že krajský súd (ale aj okresný súd) jej vecnesprávne právne posúdil, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nieObchodného zákonníka.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„... prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p... obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov...
V danej veci námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia aj vo vzťahu k úverom, teda absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Keď zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie zmluvné podmienky, ako upravuje Občiansky zákonník, a to vrátane dĺžky plynutia času, v ktorom zo strany veriteľa môže dôjsť k vykonaniu jeho subjektívneho práva vo vzťahu k existencii práva dlžníka na vznesenie námietky premlčania a odmietnutie plnenie veriteľa... Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne okresný súd aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania vznesenej odporcom...
Z uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale právna úprava uvedená v Obchodnom zákonníku...
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako ajprocesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré bolipodstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne konformnýmspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúraústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97).
Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa aplikáciekonkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka na prerokúvanú vec, za svojvoľný, prijatýv zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladuaplikovaných právnych noriem. Aplikácia týchto zákonných ustanovení krajským súdomv napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a aninepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. Napadnutý rozsudok tak v žiadnomprípade nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože krajský súdjednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky spochybňujúcejprávny názor súdu prvého stupňa nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudokokresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ sťažovateľka pre účely podpory svojich argumentov poukázala na existenciuviacerých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré„rovnako ako Krajský súd v Žiline v záujme domnelej ochrany spotrebiteľa ignorujú všeobecne platný zákaz retroaktivity právnych predpisov“, ústavný súd konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverenáNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Okrem toho vývoj právnych názorov všeobecnýchsúdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušenímzákladného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorovzaložená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou)vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale ajústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, pretosťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,ústavný súd zdôrazňuje, že citované články majú charakter ústavných princípov, a preto súvždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovaniao sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 332/2012, IV. ÚS 119/07). Keďžev posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení základného právasťažovateľky na súdnu ochranu krajským súdom, nemohol dospieť ani k záveru o porušeníčl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (IV. ÚS 5/2014).
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľka domnieva,že jej zo strany krajského súdu nebola poskytnutá náležitá súdna ochrana z dôvodu odňatiamožnosti konať pred súdom, mohla ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvommimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskehosúdneho poriadku, čo však neurobila. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade,ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorýnie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov(I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojej sťažnosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nejuvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016