SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 213/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015 predbežneprerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4169/2014, Rvp 4170/2014, Rvp 4171/2014,Rvp 4172/2014, Rvp 4173/2014, Rvp 4174/2014, Rvp 4175/2014, Rvp 4176/2014,Rvp 4177/2014, Rvp 4178/2014, Rvp 4179/2014, Rvp 4180/2014, Rvp 4181/2014,Rvp 4182/2014, Rvp 4183/2014, Rvp 4185/2014, Rvp 4186/2014, Rvp 4187/2014,Rvp 4188/2014, Rvp 4189/2014, Rvp 4190/2014, Rvp 4191/2014, Rvp 4192/2014,Rvp 4193/2014, Rvp 4194/2014, Rvp 4195/2014, Rvp 4196/2014, Rvp 4197/2014,Rvp 4198/2014, Rvp 4199/2014, Rvp 4200/2014, Rvp 4201/2014, Rvp 4202/2014,Rvp 4204/2014, Rvp 4205/2014, Rvp 4935/2014, Rvp 4936/2014, Rvp 4937/2014,Rvp 4938/2014, Rvp 4939/2014, Rvp 4940/2014, Rvp 4941/2014, Rvp 4942/2014,Rvp 4943/2014, Rvp 4944/2014, Rvp 4945/2014, Rvp 4946/2014, Rvp 4947/2014,Rvp 4948/2014, Rvp 4949/2014, Rvp 4950/2014, Rvp 4951/2014, Rvp 4952/2014,Rvp 4953/2014, Rvp 4954/2014, Rvp 4955/2014, Rvp 4956/2014, Rvp 4957/2014,Rvp 4958/2014, Rvp 4959/2014, Rvp 4960/2014, Rvp 4961/2014, Rvp 4962/2014,Rvp 4963/2014, Rvp 4964/2014, Rvp 4965/2014, Rvp 4966/2014, Rvp 4967/2014,Rvp 4968/2014, Rvp 4969/2014 a Rvp 4970/2014 vo veci namietaného porušeniajej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenýmipod spisovými značkami: 16 Co 568/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4169/2014),16 Co 574/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4170/2014), 16 Co 575/2013 z 23. januára 2014(Rvp 4171/2014), 16 Co 567/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4172/2014), 16 Co 566/2013z 23. januára 2014 (Rvp 4173/2014), 16 Co 571/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4174/2014),16 Co 572/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4175/2014), 16 Co 573/2013 z 23. januára 2014(Rvp 4176/2014), 16 Co 570/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4177/2014), 16 Co 569/2013z 23. januára 2014 (Rvp 4178/2014), 15 Co 164/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4179/2014),15 Co 166/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4180/2014), 13 Co 788/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4181/2014), 13 Co 793/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4182/2014), 17 Co 698/2013zo 16. decembra 2013 (Rvp 4183/2014), 17 Co 699/2013 zo 16. decembra 2013(Rvp 4185/2014), 17 Co 696/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4186/2014), 17 Co 701/2013zo 16. decembra 2013 (Rvp 4187/2014), 13 Co 803/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4188/2014), 17 Co 697/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4189/2014), 17 Co 692/2013zo 16. decembra 2013 (Rvp 4190/2014), 17 Co 695/2013 zo 16. decembra 2013(Rvp 4191/2014), 17 Co 694/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4192/2014), 13 Co 796/2013z 20. novembra 2013 (Rvp 4193/2014), 13 Co 797/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4194/2014), 17 Co 693/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4195/2014), 17 Co 700/2013zo 16. decembra 2013 (Rvp 4196/2014), 13 Co 800/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4197/2014), 16 Co 822/2013 z 19. decembra 2013 (Rvp 4198/2014), 16 Co 816/2013z 19. decembra 2013 (Rvp 4199/2014), 15 Co 166/2014 z 5. februára 2014(Rvp 4200/2014), 15 Co 164/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4201/2014), 15 Co 91/2014zo 4. februára 2014 (Rvp 4202/2014), 15 Co 94/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4204/2014),15 Co 92/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4205/2014), 13 Co 308/2014 z 25. februára 2014(Rvp 4935/2014), 13 Co 313/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4936/2014), 13 Co 304/2014z 25. februára 2014 (Rvp 4937/2014), 13 Co 315/2014 z 25. februára 2014(Rvp 4938/2014), 13 Co 312/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4939/2014), 13 Co 314/2014z 25. februára 2014 (Rvp 4940/2014), 13 Co 307/2014 z 25. februára 2014(Rvp 4941/2014), 13 Co 306/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4942/2014), 13 Co 309/2014z 25. februára 2014 (Rvp 4943/2014), 13 Co 310/2014 z 25. februára 2014(Rvp 4944/2014), 13 Co 311/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4945/2014), 13 Co 317/2014z 25. februára 2014 (Rvp 4946/2014), 13 Co 316/2014 z 25. februára 2014(Rvp 4947/2014), 13 Co 722/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4948/2014), 12 Co 480/2013z 29. novembra 2013 (Rvp 4949/2014), 13 Co 801/2013 z 25. februára 2014(Rvp 4950/2014), 14 Co 568/2013 z 30. januára 2014 (Rvp 4951/2014), 13 Co 1220/2013z 31. januára 2014 (Rvp 4952/2014), 13 Co 1135/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 4953/2014),15 Co 229/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 4954/2014), 13 Co 718/2013 z 25. februára 2014(Rvp 4955/2014), 13 Co 719/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4956/2014), 13 Co 715/2013z 25. februára 2014 (Rvp 4957/2014), 13 Co 717/2013 z 25. februára 2014(Rvp 4958/2014), 13 Co 721/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4959/2014), 13 Co 720/2013z 25. februára 2014 (Rvp 4960/2014), 15 Co 595/2013 z 12. februára 2014(Rvp 4961/2014), 15 Co 594/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4962/2014), 15 Co 592/2013z 12. februára 2014 (Rvp 4963/2014), 15 Co 593/2013 z 12. februára 2014(Rvp 4964/2014), 15 Co 591/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4965/2014), 15 Co 590/2013z 12. februára 2014 (Rvp 4966/2014), 13 Co 1200/2013 z 31. januára 2014(Rvp 4967/2014), 13 Co 1201/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 4968/2014), 13 Co 1199/2013z 31. januára 2014 (Rvp 4969/2014) a 13 Co 1197/2013 z 31. januára 2014(Rvp 4970/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 4169/2014, Rvp 4170/2014, Rvp 4171/2014, Rvp 4172/2014,Rvp 4173/2014, Rvp 4174/2014, Rvp 4175/2014, Rvp 4176/2014, Rvp 4177/2014,Rvp 4178/2014, Rvp 4179/2014, Rvp 4180/2014, Rvp 4181/2014, Rvp 4182/2014,Rvp 4183/2014, Rvp 4185/2014, Rvp 4186/2014, Rvp 4187/2014, Rvp 4188/2014,Rvp 4189/2014, Rvp 4190/2014, Rvp 4191/2014, Rvp 4192/2014, Rvp 4193/2014,Rvp 4194/2014, Rvp 4195/2014, Rvp 4196/2014, Rvp 4197/2014, Rvp 4198/2014,Rvp 4199/2014, Rvp 4200/2014, Rvp 4201/2014, Rvp 4202/2014, Rvp 4204/2014,Rvp 4205/2014, Rvp 4935/2014, Rvp 4936/2014, Rvp 4937/2014, Rvp 4938/2014,Rvp 4939/2014, Rvp 4940/2014, Rvp 4941/2014, Rvp 4942/2014, Rvp 4943/2014,Rvp 4944/2014, Rvp 4945/2014, Rvp 4946/2014, Rvp 4947/2014, Rvp 4948/2014,Rvp 4949/2014, Rvp 4950/2014, Rvp 4951/2014, Rvp 4952/2014, Rvp 4953/2014,Rvp 4954/2014, Rvp 4955/2014, Rvp 4956/2014, Rvp 4957/2014, Rvp 4958/2014,Rvp 4959/2014, Rvp 4960/2014, Rvp 4961/2014, Rvp 4962/2014, Rvp 4963/2014,Rvp 4964/2014, Rvp 4965/2014, Rvp 4966/2014, Rvp 4967/2014, Rvp 4968/2014,Rvp 4969/2014 a Rvp 4970/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. III. ÚS 213/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014a 2. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené spisovými značkami: Rvp 4169/2014, Rvp4170/2014, Rvp 4171/2014, Rvp 4172/2014, Rvp 4173/2014, Rvp 4174/2014, Rvp4175/2014, Rvp 4176/2014, Rvp 4177/2014, Rvp 4178/2014, Rvp 4179/2014, Rvp4180/2014, Rvp 4181/2014, Rvp 4182/2014, Rvp 4183/2014, Rvp 4185/2014, Rvp4186/2014, Rvp 4187/2014, Rvp 4188/2014, Rvp 4189/2014, Rvp 4190/2014, Rvp4191/2014, Rvp 4192/2014, Rvp 4193/2014, Rvp 4194/2014, Rvp 4195/2014, Rvp4196/2014, Rvp 4197/2014, Rvp 4198/2014, Rvp 4199/2014, Rvp 4200/2014, Rvp4201/2014, Rvp 4202/2014, Rvp 4204/2014, Rvp 4205/2014, Rvp 4935/2014, Rvp4936/2014, Rvp 4937/2014, Rvp 4938/2014, Rvp 4939/2014, Rvp 4940/2014, Rvp4941/2014, Rvp 4942/2014, Rvp 4943/2014, Rvp 4944/2014, Rvp 4945/2014, Rvp4946/2014, Rvp 4947/2014, Rvp 4948/2014, Rvp 4949/2014, Rvp 4950/2014, Rvp4951/2014, Rvp 4952/2014, Rvp 4953/2014, Rvp 4954/2014, Rvp 4955/2014, Rvp4956/2014, Rvp 4957/2014, Rvp 4958/2014, Rvp 4959/2014, Rvp 4960/2014, Rvp4961/2014, Rvp 4962/2014, Rvp 4963/2014, Rvp 4964/2014, Rvp 4965/2014, Rvp4966/2014, Rvp 4967/2014, Rvp 4968/2014, Rvp 4969/2014 a Rvp 4970/2014, ktorýminamietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného včl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Veľký Krtíš,Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdomRimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovejškody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnymúradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľkeuvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľkaočakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inémuvecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uzneseniaokresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodenéod súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, tedaaj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovaniapred ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právapodľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti nepodala, a okreminého poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupomspôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išloo podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatostipre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázanána ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak je tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môžebyť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku),alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).
V daných prípadoch, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inéako príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmisúdmi z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnostio nezaujatosti sudcov okresných súdov, a keďže sudcovia okresných súdov sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresné súdy a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkouuž v jej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdnehoporiadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníkasúdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak,že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebenezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následokaj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti,na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovaliv jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo vecisamej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiánajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenieje dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došloaj k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015