znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015 predbežneprerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4169/2014, Rvp 4170/2014, Rvp 4171/2014,Rvp   4172/2014,   Rvp   4173/2014,   Rvp   4174/2014,   Rvp   4175/2014,   Rvp   4176/2014,Rvp 4177/2014,   Rvp   4178/2014,   Rvp   4179/2014,   Rvp   4180/2014,   Rvp   4181/2014,Rvp 4182/2014,   Rvp   4183/2014,   Rvp   4185/2014,   Rvp   4186/2014,   Rvp   4187/2014,Rvp 4188/2014,   Rvp   4189/2014,   Rvp   4190/2014,   Rvp   4191/2014,   Rvp   4192/2014,Rvp 4193/2014,   Rvp   4194/2014,   Rvp   4195/2014,   Rvp   4196/2014,   Rvp   4197/2014,Rvp 4198/2014,   Rvp   4199/2014,   Rvp   4200/2014,   Rvp   4201/2014,   Rvp   4202/2014,Rvp 4204/2014,   Rvp   4205/2014,   Rvp   4935/2014,   Rvp   4936/2014,   Rvp   4937/2014,Rvp 4938/2014,   Rvp   4939/2014,   Rvp   4940/2014,   Rvp   4941/2014,   Rvp   4942/2014,Rvp 4943/2014,   Rvp   4944/2014,   Rvp   4945/2014,   Rvp   4946/2014,   Rvp   4947/2014,Rvp 4948/2014,   Rvp   4949/2014,   Rvp   4950/2014,   Rvp   4951/2014,   Rvp   4952/2014,Rvp 4953/2014,   Rvp   4954/2014,   Rvp   4955/2014,   Rvp   4956/2014,   Rvp   4957/2014,Rvp 4958/2014,   Rvp   4959/2014,   Rvp   4960/2014,   Rvp   4961/2014,   Rvp   4962/2014,Rvp 4963/2014,   Rvp   4964/2014,   Rvp   4965/2014,   Rvp   4966/2014,   Rvp   4967/2014,Rvp 4968/2014,   Rvp   4969/2014   a   Rvp   4970/2014   vo   veci   namietaného   porušeniajej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   vedenýmipod spisovými   značkami:   16   Co   568/2013   z   23.   januára   2014   (Rvp   4169/2014),16 Co 574/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4170/2014), 16 Co 575/2013 z 23. januára 2014(Rvp 4171/2014), 16 Co 567/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4172/2014), 16 Co 566/2013z 23. januára 2014 (Rvp 4173/2014), 16 Co 571/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4174/2014),16 Co 572/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4175/2014), 16 Co 573/2013 z 23. januára 2014(Rvp 4176/2014), 16 Co 570/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 4177/2014), 16 Co 569/2013z 23. januára 2014 (Rvp 4178/2014), 15 Co 164/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4179/2014),15 Co 166/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4180/2014), 13 Co 788/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4181/2014), 13 Co 793/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4182/2014), 17 Co 698/2013zo   16.   decembra   2013   (Rvp   4183/2014),   17   Co   699/2013   zo   16.   decembra   2013(Rvp 4185/2014), 17 Co 696/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4186/2014), 17 Co 701/2013zo   16.   decembra   2013   (Rvp   4187/2014),   13   Co   803/2013   z   20.   novembra   2013(Rvp 4188/2014), 17 Co 697/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4189/2014), 17 Co 692/2013zo   16.   decembra   2013   (Rvp   4190/2014),   17   Co   695/2013   zo   16.   decembra   2013(Rvp 4191/2014), 17 Co 694/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4192/2014), 13 Co 796/2013z   20.   novembra   2013   (Rvp   4193/2014),   13   Co   797/2013   z   20.   novembra   2013(Rvp 4194/2014), 17 Co 693/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4195/2014), 17 Co 700/2013zo   16.   decembra   2013   (Rvp   4196/2014),   13   Co   800/2013   z   20.   novembra   2013(Rvp 4197/2014), 16 Co 822/2013 z 19. decembra 2013 (Rvp 4198/2014), 16 Co 816/2013z   19.   decembra   2013   (Rvp   4199/2014),   15   Co   166/2014   z   5.   februára   2014(Rvp 4200/2014), 15 Co 164/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4201/2014), 15 Co 91/2014zo 4. februára 2014 (Rvp 4202/2014), 15 Co 94/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4204/2014),15 Co 92/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4205/2014), 13 Co 308/2014 z 25. februára 2014(Rvp 4935/2014), 13 Co 313/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4936/2014), 13 Co 304/2014z 25.   februára   2014   (Rvp   4937/2014),   13   Co   315/2014   z   25.   februára   2014(Rvp 4938/2014), 13 Co 312/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4939/2014), 13 Co 314/2014z 25.   februára   2014   (Rvp   4940/2014),   13   Co   307/2014   z   25.   februára   2014(Rvp 4941/2014), 13 Co 306/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4942/2014), 13 Co 309/2014z 25.   februára   2014   (Rvp   4943/2014),   13   Co   310/2014   z   25.   februára   2014(Rvp 4944/2014), 13 Co 311/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 4945/2014), 13 Co 317/2014z 25.   februára   2014   (Rvp   4946/2014),   13   Co   316/2014   z   25.   februára   2014(Rvp 4947/2014), 13 Co 722/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4948/2014), 12 Co 480/2013z 29.   novembra   2013   (Rvp   4949/2014),   13   Co   801/2013   z   25.   februára   2014(Rvp 4950/2014), 14 Co 568/2013 z 30. januára 2014 (Rvp 4951/2014), 13 Co 1220/2013z 31. januára 2014 (Rvp 4952/2014), 13 Co 1135/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 4953/2014),15 Co 229/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 4954/2014), 13 Co 718/2013 z 25. februára 2014(Rvp 4955/2014), 13 Co 719/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4956/2014), 13 Co 715/2013z 25.   februára   2014   (Rvp   4957/2014),   13   Co   717/2013   z   25.   februára   2014(Rvp 4958/2014), 13 Co 721/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4959/2014), 13 Co 720/2013z 25.   februára   2014   (Rvp   4960/2014),   15   Co   595/2013   z   12.   februára   2014(Rvp 4961/2014), 15 Co 594/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4962/2014), 15 Co 592/2013z 12.   februára   2014   (Rvp   4963/2014),   15   Co   593/2013   z   12.   februára   2014(Rvp 4964/2014), 15 Co 591/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4965/2014), 15 Co 590/2013z 12.   februára   2014   (Rvp   4966/2014),   13   Co   1200/2013   z   31.   januára   2014(Rvp 4967/2014), 13 Co 1201/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 4968/2014), 13 Co 1199/2013z   31.   januára   2014   (Rvp   4969/2014)   a   13   Co   1197/2013   z   31.   januára   2014(Rvp 4970/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   4169/2014,   Rvp   4170/2014,   Rvp   4171/2014,   Rvp   4172/2014,Rvp 4173/2014,   Rvp   4174/2014,   Rvp   4175/2014,   Rvp   4176/2014,   Rvp   4177/2014,Rvp 4178/2014,   Rvp   4179/2014,   Rvp   4180/2014,   Rvp   4181/2014,   Rvp   4182/2014,Rvp 4183/2014,   Rvp   4185/2014,   Rvp   4186/2014,   Rvp   4187/2014,   Rvp   4188/2014,Rvp 4189/2014,   Rvp   4190/2014,   Rvp   4191/2014,   Rvp   4192/2014,   Rvp   4193/2014,Rvp 4194/2014,   Rvp   4195/2014,   Rvp   4196/2014,   Rvp   4197/2014,   Rvp   4198/2014,Rvp 4199/2014,   Rvp   4200/2014,   Rvp   4201/2014,   Rvp   4202/2014,   Rvp   4204/2014,Rvp 4205/2014,   Rvp   4935/2014,   Rvp   4936/2014,   Rvp   4937/2014,   Rvp   4938/2014,Rvp 4939/2014,   Rvp   4940/2014,   Rvp   4941/2014,   Rvp   4942/2014,   Rvp   4943/2014,Rvp 4944/2014,   Rvp   4945/2014,   Rvp   4946/2014,   Rvp   4947/2014,   Rvp   4948/2014,Rvp 4949/2014,   Rvp   4950/2014,   Rvp   4951/2014,   Rvp   4952/2014,   Rvp   4953/2014,Rvp 4954/2014,   Rvp   4955/2014,   Rvp   4956/2014,   Rvp   4957/2014,   Rvp   4958/2014,Rvp 4959/2014,   Rvp   4960/2014,   Rvp   4961/2014,   Rvp   4962/2014,   Rvp   4963/2014,Rvp 4964/2014,   Rvp   4965/2014,   Rvp   4966/2014,   Rvp   4967/2014,   Rvp   4968/2014,Rvp 4969/2014 a Rvp 4970/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. III. ÚS 213/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014a 2. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené spisovými značkami: Rvp 4169/2014, Rvp4170/2014,   Rvp   4171/2014,   Rvp   4172/2014,   Rvp   4173/2014,   Rvp 4174/2014,   Rvp4175/2014,   Rvp   4176/2014,   Rvp   4177/2014,   Rvp   4178/2014,   Rvp 4179/2014,   Rvp4180/2014,   Rvp   4181/2014,   Rvp   4182/2014,   Rvp   4183/2014,   Rvp 4185/2014,   Rvp4186/2014,   Rvp   4187/2014,   Rvp   4188/2014,   Rvp   4189/2014,   Rvp 4190/2014,   Rvp4191/2014,   Rvp   4192/2014,   Rvp   4193/2014,   Rvp   4194/2014,   Rvp 4195/2014,   Rvp4196/2014,   Rvp   4197/2014,   Rvp   4198/2014,   Rvp   4199/2014,   Rvp 4200/2014,   Rvp4201/2014,   Rvp   4202/2014,   Rvp   4204/2014,   Rvp   4205/2014,   Rvp 4935/2014,   Rvp4936/2014,   Rvp   4937/2014,   Rvp   4938/2014,   Rvp   4939/2014,   Rvp 4940/2014,   Rvp4941/2014,   Rvp   4942/2014,   Rvp   4943/2014,   Rvp   4944/2014,   Rvp 4945/2014,   Rvp4946/2014,   Rvp   4947/2014,   Rvp   4948/2014,   Rvp   4949/2014,   Rvp 4950/2014,   Rvp4951/2014,   Rvp   4952/2014,   Rvp   4953/2014,   Rvp   4954/2014,   Rvp 4955/2014,   Rvp4956/2014,   Rvp   4957/2014,   Rvp   4958/2014,   Rvp   4959/2014,   Rvp 4960/2014,   Rvp4961/2014,   Rvp   4962/2014,   Rvp   4963/2014,   Rvp   4964/2014,   Rvp 4965/2014,   Rvp4966/2014, Rvp 4967/2014, Rvp 4968/2014, Rvp 4969/2014 a Rvp 4970/2014, ktorýminamietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného včl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach   vedených   Okresným   súdom   Lučenec,   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš,Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdomRimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovejškody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnymúradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   teda   súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľkeuvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobili.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľkaočakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inémuvecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len   „uzneseniaokresných   súdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav   vôle   vyhodnotený   ako   námietka   zaujatosti,   nemala   v   daných   prípadoch   platiťza podanie   súdny   poplatok,   keďže   už   samotné   konanie   v   merite   veci   je   oslobodenéod súdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradnýmpostupom,   pozn.),   a teda   podľa   jej   názoru   aj   všetky   konania   s   ním   súvisiace,   tedaaj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré   v   skutkovo   a   právne   zhodných   veciach   rozhodli   odlišne   a nevyhodnotili   podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovaniapred ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právapodľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok   za   námietku   zaujatosti   podľa   položky   č.   17   písm.   a) „sadzobníka   súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti nepodala, a okreminého poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   mali   v   jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupomspôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išloo podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania,   pričom   tieto   podľa   sťažovateľky   nemožno   posúdiť   ako   námietky   zaujatostipre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   sudca   dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia)   alebo   môže   (vhodná   delegácia)   byť   odňatá   príslušnému   súdu   a prikázanána ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho   sudcovia   sú   vylúčení   podľa   §   14   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   ak   je   tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môžebyť   uplatnená   buď   účastníkmi   konania   (§   15a   Občianskeho   súdneho   poriadku),alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).

V daných prípadoch, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inéako príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmisúdmi   z dôvodu „nutnosti   a   nie   vhodnosti“,   t.   j.   z   dôvodu,   že   sú   tu   pochybnostio nezaujatosti sudcov okresných súdov,   a keďže   sudcovia   okresných súdov sami   svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresné súdy a následnesa   s   tým   stotožniac   aj   krajský   súd   vyhodnotili   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľkouuž v jej žalobách   ako   ňou   uplatnenú   námietku   zaujatosti   (§   15a   Občianskeho   súdnehoporiadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníkasúdnych poplatkov, ktorý   je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné.   Krajský   súd,   ktorý   tvrdenia   uvádzané   sťažovateľkou   vyhodnotil   tak,že v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným   spôsobom   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade,   pretože,   ako   už   ústavný   súd   aj   v   minulosti   konštatoval   (napr.   sp.   zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následokaj oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   v   tomto   konaní   vznesenú   námietku   zaujatosti,na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky,   podľa   ktorých   iné   súdy   rozhodovaliv jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo vecisamej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiánajvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch,   keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenieje dostatočné,   nevybočujúce   z   limitov   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.To, že sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená,   že   došloaj k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a do   právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosťvysloviť   porušenie   týchto   práv   po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie,   v dôsledku   čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnostiach   (napr.   návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015