znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., P., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. B., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co/71/2012-454 zo 16. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. D.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. A. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 Co/71/2012-454 zo 16. januára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Predmetom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C/336/2006 bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva odporcu v 1. rade (obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., P., neskôr K., s. r. o.) k nehnuteľnostiam špecifikovaným v návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 336/06 z 23.   mája 2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   návrh   zamietol   pre   nedostatok naliehavého   právneho   záujmu.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   18   Co   71/2012-454 zo 16. januára 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ   zdôvodňuje   podanie   sťažnosti   tým,   že na   okresnom   súde   podľa   jeho názoru konal a rozhodoval vylúčený sudca. Žalovaný v 2. rade mal totiž na pojednávaní obviniť konajúceho sudcu zo zodpovednosti za smrť jeho manželky. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 NcC 4/2012 zo 7. februára 2012 však rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a preto vo veci ďalej konal a rozhodol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že „verdikt súdu prvého stupňa je diametrálne odlišný od prvého prvostupňového rozsudku, pretože zatiaľ čo v prvom prípade súd žalobe vyhovel,   v   tomto   druhom   prípade   súd   žalobu   zamietol.   Mgr.   M.   K.   v   dôsledku   svojej zaujatosti rozhodol vo veci ako vylúčený sudca, čím boli porušené práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Nadväzne na to sťažovateľ poukazuje na obsah uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tos/4/2013 z 13. februára 2013 a zdôrazňuje, že „ten istý súd (Krajský súd v Prešove) v právnej veci toho istého účastníka (Ing. A. D.) rozhodol pri potenciálnej zaujatosti sudcu Okresného súdu Prešov diametrálne odlišne. Krajský súd v Prešove vyslovil právny názor, že zákon nespája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania veci iba so skutočne preukázanou   zaujatosťou,   ale   dôvodom   takéhoto   rozhodnutia   je   čo   i   len   pochybnosť   o nezaujatosti...   Napriek   tomu,   že tento   právny názor   súdu   bol   vyslovený v trestnej veci, sťažovateľ sa domnieva, že ho možno aplikovať aj v danom prípade.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ hodnotí rozsudok krajského súdu ako rámcový, stručný   a arbitrárny.   Krajský   súd   sa   podľa   jeho   názoru   nedostatočne   vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, dokonca niektorými námietkami sa vôbec nezaoberal. Krajský súd mal rozhodnúť bez toho, aby bola sťažovateľovi daná možnosť vyjadriť sa k predmetu konania vrátane predloženia dôkazov, čím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Postupom   porušovateľa   základného   práva   bola sťažovateľovi znemožnená realizácia práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) pre účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Rovnako nepreskúmateľný   má   byť   aj   rozsudok   okresného   súdu,   ktorého   odôvodnenie   zahŕňa v podstate tri odseky na strane 4 rozsudku. Sťažovateľ ďalej vyjadruje presvedčenie, že podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva bolo adekvátnym prostriedkom ochrany jeho práva z dôvodu, že na tom mal naliehavý právny záujem a že konajúce súdy vo svojich rozsudkoch uspokojivo nevysvetlili, akou žalobou o plnenie sa sťažovateľ mohol domáhať svojho práva. Naliehavosť právneho záujmu na podaní určovacej žaloby pritom sťažovateľ zdôvodňoval   odkazom   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Obo 222/2001 z 5. apríla 2002. Rozhodnutie okresného súdu aj vzhľadom na uvedené považuje   sťažovateľ   za   prekvapivé   a porušujúce   právny   princíp   predvídateľnosti   práva. Okresný súd ani krajský súd sa však podľa názoru sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach s uvedeným judikátom nevysporiadali a rovnako sa nevysporiadali ani s dôvodmi, pre ktoré nevykonali všetky navrhnuté dôkazy, čo malo v konečnom dôsledku   viesť k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené „jeho ústavou garantované právo v intenciách článku 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Zároveň bolo porušené právo sťažovateľa v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom riadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.“. Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.: 18 Co/71/2012-454 zo dňa 16. 01. 2013 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.: 18 Co/71/2012-454 zo dňa 16. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR na bankový účet advokáta sťažovateľa v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Súčasne   sťažovateľ   požiadal   aj   o vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   bola odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný súd pri skúmaní podmienok konania o podanej sťažnosti zistil, že sťažovateľ 21.   marca   2013   podal   na   okresnom   súde   dovolanie   namietajúc   existenciu   dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom a podľa § 237 písm. g) OSP, t. j. že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietnuť   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   18   Co/71/2012-454   zo   16.   januára   2013 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013