znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Galanta sp. zn. 5 C/55/2009 z 18. mája 2010 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co/238/2010 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   v   úvode   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v petite sťažnosti základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C/55/2009 z 18. mája 2010 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/238/2010 z 29. novembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «Dňa 8. 8. 1996 podala S., a. s... v hrubom   rozpore   so   zákonom   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní...,   „Návrh   na konkurzné   konanie“   na   subjekt   ním   označený   ako   „M.   H...,   súkromný   podnikateľ   pod obchodným názvom H.“, napriek tomu, že právo podať takýto návrh si S. odvodzovala z úverovej zmluvy..., ktorá bola uzatvorená medzi fyzickou osobou nepodnikateľom..., ktorý subjekt v zmysle § 1 ods. 3 ZKV nemôže byť úpadca zo zákonných prekážok, uvedených v citovanom právnom predpise. ZKV sa na fyzickú osobu nepodnikateľa nevzťahuje... Najvyšší súd... z dôvodu nedoručenia úplného spisu z KS Bratislava o. i. aj s tzv. prihláškovou zložkou ho svojim uznesením 6 Obo 99/2000 zo dňa 23.júna 2000 zamietol v podstate   s   odôvodnením,   že   úsudok   súdu   o   úpadku   dlžníka   je   vždy   len   úsudkom pravdepodobným   -   hoci   je   žiaduce,   aby   sa   čo   najviac   priblížil   k   istote-   lebo   v   prvej prípravnej fáze sa predpoklady pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nedokazujú, ale len osvedčujú.

Napriek   právnemu   názoru   NS   SR,   ktorý   svojím   uznesením   v   odvolacom   konaní zaviazal konkurzný súd Bratislava skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania bez veriteľa a neexistujúceho subjektu práva (úpadcu), konkurzný súd neakceptoval záväzný právny názor NS SR. NS SR vo svojom uznesení o. i. uviedol, že nemá dostatok právomoci skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania alebo nie, zákon takúto   právomoc   pripisuje   len   konkurznému   súdu.   Keďže   vyhlásenie   konkurzu   nemá odkladný   účinok,   spravovanie   a   nakladanie   s   majetkom   úpadcu   prechádza   na   správcu konkurznej podstaty...

Sťažovateľ   ukončil   svoju   podnikateľskú   činnosť   Oznámením   o   ukončení podnikateľskej činnosti Živnostenskému úradu v G. dňa 27. 4. 1996...

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konkurzné   konanie   bolo   vedené   proti   neexistujúcemu subjektu práva, ktorý výmazom zo Živnostenského registra dňa 27. 4. 1996 zanikol ešte pred vyhlásením tzv. riadeného konkurzu, v ktorom sa sťažovateľ ako fyzická osoba (s rod. č.)- nepodnikateľ nezákonne ocitol v postavení úpadcu, ale majetok bol speňažený tretej osobe M. H., nar..., r. č..., ktorý nemohol byť úpadcom.

Zhotoviteľ napadnutej kúpnej zmluvy mal len dve právne neudržateľné riešenia, koho uvedie v zmluve na strane predávajúceho.

Buď neexistujúci podnikateľský subjekt práva M. H., IČO:... ktorý právne zanikol 27. 4. 1996, alebo, tretiu osobu - legálneho vlastníka nehnuteľností, nepodnikateľa, fyzickú osobu M. H., nar..., s r. č..., ktorý však nemôže byť úpadcom v konkurznom konaní pre zákonné prekážky uvedené v § 1, ods. 3) zákona č. 328/1991 Zb. Z uvedeného vyplýva právny   záver,   že   napadnutá   kúpna   zmluva   s   uvedenými   subjektmi   práv   zakladá   ich absolútnu neplatnosť bez ohľadu na to, z akého konania kúpna zmluva vznikla. Všeobecné súdy konajúce vo veci uvedenú skutočnosť arbitrárne obišli.

Napriek viacnásobné právnej argumentácie pred všeobecnými súdmi voči ktorým táto sťažnosť smeruje, v právoplatnom rozsudku absentuje výklad, z ktorého by bolo zrejmé a   pochopiteľné   pre   sťažovateľa,   na   základe   akého   právneho   predpisu   dospel   súd   k právnemu záveru, že neexistujúci subjekt práva môže byť účastníkom kúpnej zmluvy, alebo ktorý právny predpis umožňuje advokátovi bez plnomocenstva vyhotoviť kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť.   Súd   sa   s   uvedenými   podstatnými   právnymi   otázkami   nedostatočne vysporiadal vo svojom rozsudku, čo malo za následok zamietnutie žaloby sťažovateľa. Súd sa vo svojom 11 stránkovom rozsudku zameral prevažne na citáciu zákon o konkurze a vyrovnaní,   vyjadrenie   žalovaného,   pričom   sťažovateľ   ako   žalobca   vo   svojej   žalobe nenapádal konkurz, ale len neplatnosť kúpnej zmluvy s vyššie uvedených dôvodov... Z   vyššie   uvedenej   sťažnosti   vyplýva   právny   záver,   že   napadnuté   právoplatné uznesenie Krajského súdu Trnava v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta nemá oporu v zákone, nie je v súlade s ustálenou judikatúrou ÚS SR, NS SR, ústavou SR a Dohovorom.   Nedáva   sťažovateľovi   relevantnú   odpoveď   na   rozhodujúce   právne   otázky, ktoré   majú   zásadný   vplyv   a   má   príčinnú   súvislosť   s   vlastníckym   právom   k predmetnej nehnuteľnosti.».

V nadväznosti na uvedené   sa   sťažovateľ   odvoláva   na judikatúru   ústavného   súdu a v závere (v petite sťažnosti) žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami okresného súdu sp. zn. 5 C/55/2009 z 18. mája 2010 a krajského súdu sp. zn. 9 Co/238/2010 z 29. novembra 2011 s tým, aby bol uvedený rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C/55/2009 z 18. mája 2010.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napadol rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C/55/2009   z   18.   mája 2010.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu,   keďže   bol   proti   nemu   prípustný opravný   prostriedok,   ktorý   v   konaní   o   predmetnej   veci   sťažovateľ   aj   využil   a   o   jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 9 Co/238/2010 z 29. novembra 2011.

Z   toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne I. ÚS 485/2010).

2.   Predmetom   sťažnosti   je aj   namietané porušenie   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje a považuje ho za nesprávne a arbitrárne, pretože mu krajský súd nedal odpovede na všetky jeho námietky uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je tento   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú sa   na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa   §   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných   princípov   ustanovených   v   čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   ktorých   ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   a   do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa a odôvodnenia rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   9   Co/238/2010   z   29.   novembra   2011   konštatuje,   že   krajský   súd   konal a rozhodoval   o   jeho   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   v   rámci konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku a aj ďalších súvisiacich zákonov, teda v celom rozsahu iba pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v   prípade   sťažovateľa   mohlo   ísť   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho   konania,   ktoré   pre   neho   skončilo   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.   Sťažovateľovi teda nebol odopretý prístup k súdu a ako prvostupňový súd, tak aj krajský súd sa jeho vecou podrobne zaoberali.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03), a základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená tiež právo na to, „aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi“.

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   vo   svojej sťažnosti,   signalizujú   možnosť   vyslovenia   porušenia   niektorých   ním   označených základných   práv   po   prijatí   sťažnosti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   na ďalšie   konanie a či z tohto hľadiska nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 9 Co/238/2010 z 29. novembra 2011, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   (o   zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   o   určenie vlastníctva   k nehnuteľnosti   okrem   opísania   dôvodov   rozsudku   okresného súdu,   ktorými zamietol žalobu sťažovateľa, jeho odvolacích námietok a námietok žalovaného), vyslovil taký   právny   názor   (na   strane   5   až   11,   opierajúci   sa   o   viaceré   ustanovenia   zákona č. 328/1991 Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní v   znení   neskorších   predpisov),   ktorý   je jasný, zrozumiteľný a odôvodnený, a preto je ústavne akceptovateľný.

Krajský súd v danom prípade nedospel k záveru o existencii takých okolností, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 5 C/55/2009 z 18. mája 2010, a ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a   nezakladá oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (IV. ÚS 205/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 9 Co/238/2010 z 29. novembra 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec k tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažnosť neobsahuje ani všetky zákonom   predpísané   náležitosti   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   právne   zastúpený advokátom. Úvod sťažnosti a jej odôvodnenie nie je zosúladené s návrhom na rozhodnutie (petitom), ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný (§ 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde), preto sa ústavný súd nezaoberal námietkou sťažovateľa, že v konaní malo dôjsť aj k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Navyše, sťažnosť nie je v tejto súvislosti vôbec odôvodnená a sťažovateľ nijako nekonkretizoval, v čom vidí porušenie označeného práva (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   aj   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012