znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   rozhodnutím Obvodného   úradu   Ž.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   sp.   zn.   2006/05051-000882/1031-1033/2BE z 20. decembra 2007 uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu   podľa   ustanovenia   §   49   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa dopustila tým, že «inému ublížila na cti tak, že dňa 13.5.2006 v čase medzi 11.00 a 16.00 hod. urážala JUDr. A. S. slovami „zlodejka, podvodníčka, príslušníčka ŠTB“ a obviňovala ju, že okráda jej matku.»

Odvolanie   sťažovateľky,   ktorým   napadla   prvostupňové   rozhodnutie,   bolo rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ministerstvo   vnútra“) sp. zn. SVS-230-2008/01054/TGH z 25. marca 2008 zamietnuté.

Druhostupňové   rozhodnutie   napadla   sťažovateľka   na   Krajskom   súde   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa ustanovení § 247 a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Krajský   súd   žalobu   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn. 1 S 95/2008 z 27. novembra 2008 zamietol. O odvolaní podanom voči uvedenému rozsudku rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom   sp. zn.   1   Sžo   58/2009   z 2.   februára   2010   tak,   že prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala: «V priestupkovom konaní som bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého som sa mala dopustiť tým, že pri som dňa 13.   mája 2006 v čase od 11:00 do 16:00 mala oznamovateľku priestupku označiť za „zlodejku" a povedať jej, že „okráda moju matku“. Dňa 13. mája 2006 som sa okolo poludnia   obrátila   na   tiesňovú   linku   polície   a   to   mestskej   ako   štátnej   s   tým,   že oznamovateľka priestupku začala s odvozom a rozdávaním pozostatkov dreveno-murovanej stavby,   ktorá   bola   preukázateľne   vo   vlastníctve   mojej   matky   a   zároveň   rozdávala   mne neznámym osobám veci ktoré mala moja matka a ja uložené v zbúranej stavbe.

Poznamenávam,   že   súvisle   s   mojou   priestupkovou   vecou   bola   pred   Obvodným úradom v Ž. oznamovateľka priestupku obvinená zo spáchania priestupku podľa § 50 ods. 1 zák.   č.   372/1990   Zb.   ktorého   sa   mala   dopustiť   práve   vyššie   uvedeným   konaním,   táto priestupková   vec   bola   vedená   pred   správnym   orgánom   pod   č.   k.   2007/06311- 00/1650/2DAM,08/02771-1. Obvodný úrad v Ž. zastavil priestupkové konanie podľa § 76 ods. 1 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. rozhodnutím zo dňa 20. decembra 2007. Ako oprávnená osoba som podala proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, ktorému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy rozhodnutím č. k. SVS-230-2008/01194/TGH zo dňa 16. apríla 2008 vyhovelo, napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušilo a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. V rozhodnutí o odvolaní sa okrem iného uvádza, že oznamovateľka priestupku sa dopustila priestupku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. a prvostupňový správny orgán nesprávne postupoval, keď nezistil výšku škody spôsobenej odcudzením vecí uskladnených v stavbe. Dôkaz: Rozhodnutie MV SR SVS-230-2008/01194/TGH zo dňa 16. apríla 2008

Z dôvodu uplynutia prekluzívnej dvojročnej doby (§ 20 zák. č. 372/1990 Zb.) však prvostupňový správny orgán nestihol vec znova prejednať a rozhodnúť a preto po uplynutí prekluzívnej lehoty vec odložil.

Je   však   z   vyššie   uvedeného   nanajvýš   zrejmé   a   to   s   poukazom   na   §   53   ods.   3 správneho poriadku, že oznamovateľka priestupku sa zjavne dopustila priestupku tým, že • svojvoľne a úmyselne zbúrala stavbu patriacu mojej nebohej matke (vlastníctvo k stavbe bolo nespochybniteľne preukázané v priestupkovom konaní), • v rozpore so zákonom vypratala veci ktoré boli v nej uložené a tým spôsobila mojej matke a mne škodu.

Už v priestupkovom konaní som sa obhajovala, že aj keby som bola oznamovateľku priestupku označila za „zlodejku“ a povedala jej, že „okráda moju matku“, nemohla som sa dopustiť priestupku, pretože by sa nemohlo jednať o urážku na cti, ale len za kritiku jej úmyselného   konania,   kvôli   ktorému   bola   privolaná   hliadka   mestskej   a   štátnej   polície. Správne orgány prejednávajúce priestupok a neskôr aj súdy rozhodujúce v tejto veci však uvažoval tak, že som oznamovateľku priestupku neprávom označila za „zlodejku" a urazila som ju, keď som jej mala povedať, že „okráda moju matku“.

Rozhodnutie NS SR zo dňa 02. februára 2010, mne doručené 26. februára 2010, sa tak javí ako arbitrárne a zjavne nesprávne a to z dôvodu, že z obsahu spisu vyplýva, že na jednej strane sa oznamovateľka priestupku sama úmyselne dopustila priestupku voči majetku, úmyselne spôsobila škodu na matkinom a mojom majetku tým, že odpratala a rozdala veci uskladnené v zbúranej stavbe, ale ja som ju urazila tým, že uvedené konanie som mala označiť ako zlodejstvo a okrádanie mojej matky. Došlo tak k paradoxu, že osoba, ktorá   úmyselne   zbaví   poškodeného   jeho   vlastného   majetku,   je   pred   štátnymi   orgánmi chránená a poškodený jej konanie nemôže označiť za zlodejstvo.

Mám za to, že správne orgány a napokon súd, najmä NS SR ktorý vo veci rozhodoval ako   posledný,   sa   mal   správne   vysporiadať   s   mojou   obhajobou   a   zbaviť   ma   obvinenia zo spáchania priestupku, pretože nemožno považovať uvedené výroky za krivé obvinenie a urážku na cti, ale nanajvýš za oprávnenú kritiku.

Poukazujem   tu   na   skutočnosť,   že   aj   keď   bola   priestupková   vec   obvinenej oznamovateľky priestupku odložená z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty za zodpovednosť za   priestupok,   odvolací   orgán   v   rozhodnutí   uviedol,   že   konanie   obvinenej   sa   malo klasifikovať ako priestupok a že skutkom spôsobila škodu na mojom a matkinom majetku a prvostupňový   správny   orgán   je   týmto   rozhodnutím   viazaný   podľa   §   53   ods.   3   zák.   č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V priestupkových veciach sa správne orgány musia riadiť okrem iného aj zásadou in dubio pro reo, avšak z obsahu spisov vyplýva, že v mojej veci sa tejto zásady nepridržiavali, keďže hoci je tu veľmi vysoká pravdepodobnosť hraničiaca s istotou (prima facie), že by bola oznamovateľka priestupku bola sama právoplatne uznaná vinnou zo spáchania priestupku za skutok protiprávneho zbúrania stavby a rozkrádania vecí v nej uložených, na túto skutočnosť sa neprihliadalo, hoci pre rozhodnutie v mojej veci táto skutočnosť   nebola   vôbec   irelevantná.   Jednoznačne   som   mojou   obranou   spochybnila možnosť zodpovednosti za uvedený priestupok, správny orgán mohol a mal brať do úvahy zásadu   in   dubio   pro   reo   a   prípadne   mohol   a   mal   prerušiť   moje   priestupkové   konanie do právoplatného skončenia priestupkového konania oznamovateľky priestupku podľa § 29 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. a to aj bez môjho podnetu, keďže otázka či sa oznamovateľka dopustila   priestupku   má   zásadný   význam   pre   rozhodnutie   v   mojej   veci.   Správny   orgán prejednávajúci priestupok urážky na cti sa musí zaoberať nielen tým, či sa skutok stal ako je opísané v návrhu, ale aj tým, či výroky kladené obvinenému za vinu sú objektívne spôsobilé privodiť   ujmu   na   právach   oznamovateľa   priestupku.   Z   toho   dôvodu   mali   priestupok oznamovateľky   (rozkrádanie   zvyškov   stavby   a   vecí   v   nej   uskladnených)   riešiť   ako prejudiciálnu otázku, keďže sa výroky mne kladené za vinu týkali práve kritiky konania oznamovateľky pre ktoré sama bola obvinená zo spáchania priestupku.

K   označeniu   „zlodej“   -   jedná   sa   nanajvýš   za   oprávnenú   kritiku,   keďže   došlo k odprataniu a rozdávaniu vecí uložených v stavbe a pozostatkov stavby proti vôle ich vlastníka.

K   označeniu,   že   „okráda   moju   matku“   -   došlo   predsa   o   úmyselnému   a protiprávnemu zmenšeniu majetkových hodnôt mojej matky, keďže s vecami uloženými v zbúranej   stave   a zvyškami   stavby   nemohla   po   jej   čine   moja   matka   disponovať,   stratila vlastníctvo   k   nim   a vlastníctvo   nadobudli   iné   osoby   za   aktívnej   účasti   oznamovateľky priestupku, ktorá celý skutok iniciovala, naplánovala a aktívne bola do neho zapojená. Preto som sa nemohla dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ak by som oznamovateľku priestupku označila slovami „zlodej“ a „okráda moju matku“. NS SR, rovnako ako aj KS v Bratislave a pred ním aj správne orgány, pochybil v tom, že sa nezaoberal opodstatnenosťou výrokov kladených mne za vinu a vyslovením ktorých som sa mala dopustiť priestupku. Bolo však povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sú výroky objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv oznamovateľky priestupku a či sa teda môže jednať o urážku na cti. Správne orgány sa obmedzili len na zistenie či došlo k interpretácii výrokov   a   po   zistení   ich   paušalizovali   ako   urážku   na   cti   a   poškodzujúce   dobré   meno oznamovateľky. Hoci som v odvolaniach a žalobe poukazovala na to, že ak by som aj uvedené výroky vyslovila, jedná sa o oprávnenú kritiku a prípustné ironizovanie, súd sa s touto obranou dôsledne nevysporiadal.

Mám tak za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol arbitrárne.»

Pokračujúc   v argumentácii   sťažovateľka   ďalej   uviedla: «Správny   orgán   vykonal dokazovanie výsluchom svedkov a to príslušníkov polície a výsluchom suseda L. K. a V. B. Na základe týchto svedeckých výpovedí správny orgán prijal záver, že som sa priestupku dopustila   tak   ako   je   to   uvedené   v   rozhodnutí   o   priestupku.   Na svoju   obhajobu   som poukazovala na skutočnosť, že po celý čas incidentu boli na mieste samom viaceré hliadky mestskej a štátnej polície.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore Policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa § 7 písm. c) zák. č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii Príslušník obecnej polície pri plnení úloh je povinný zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach tohto zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné opatrenia,   ak   je   dôvodné   podozrenie,   že   bol   spáchaný   alebo   je   páchaný   trestný   čin, priestupok, iný správny delikt alebo iným spôsobom rušený verejný poriadok.

Ani   raz   voči   mojej   osobe   príslušník   mestskej   alebo   štátnej   polície   nezasiahol, nenapomenul   ma   ani   iným   spôsobom   neusmernil   čo   sa   týka   môjho   údajného   konania zakladajúceho   priestupok   ktorý   mi   je   kladený   za   vinu.   NS   SR   v   odôvodnení   rozsudku uvádza, že súd nemal za úlohu skúmať prečo príslušníci nezasiahli. Podľa môjho názoru uvedené tvrdenie súdu neobstojí. Súd ani nemusel skúmať, prečo nezasiahli, ale mal brať do úvahy aj túto skutočnosť ako dôkaz svedčiaci v môj prospech. Ak príslušníci nezasiahli, jestvujú tu dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok stal tak ako je opísané v oznámení o priestupku. Zákon totiž priamo ukladá príslušníkom mestskej a štátnej polície povinnosť zasiahnuť   a   je zjavne   nepravdepodobné,   že   by   všetci   príslušníci boli   počas   služobného zákroku konali v rozpore so zákonom a ostatnými služobnými predpismi. Ak nezasiahli, nemalo potom moje konanie intenzitu priestupkového konania a nejavilo sa príslušníkom ako konanie majúce znaky protispoločenského konania.

Príslušníci polície spísali po konflikte viaceré úradné záznamy, ani v jednom však neuviedli, že by som sa dopustila priestupku alebo urazila inú osobu na cti.

To,   že   neskôr   vypovedali,   že   počuli   výroky   „zlodejka,   okráda   moju   matku,...“, neznamená,   že   na   základe   ich   výpovede   mal   správny   orgán   dostatočne   a   vierohodne preukázané, že som sa priestupku dopustila. Príslušníci vypovedali pred správnym orgánom po vyše roku od konfliktu, čo je dosť dlhá časová doba aby ich výpoveď bola ovplyvnená rôznymi   faktormi   -   napr.   ovplyvňovanie   svedka.   Výpovede   policajtov   boli   navyše nejednoznačné,   pretože   jednotliví   príslušníci buď   nič nepostrehli,   alebo postrehli   výrok v inej verzii.

K osobám susedov L. K. a V. B. som uviedla, že obe osoby sú v blízkom priateľskom pomere s oznamovateľkou, navyše všetci traja spoločne podali na moju matku súdnu žalobu ktorá sa zakladá na vymyslených skutočnostiach (navrhla som vykonanie dôkazu súdnym spisom) a preto ich výpovede považujem za tendenčné. Podotkla som, že nikto ich na mieste samom v uvedený čas nevidel, nezazrel ich ani ich pohľad z okna a je tak spochybnená aj ich skutočná účasť na konflikte pri rozkrádaní vecí zo zbúranej stavby, navyše ich výpovede môžu byť tendenčné. Mám za to, že vyššie uvedené preukazuje, že v priestupkovom konaní bola väčšina dôkazov v môj prospech a napriek tomu správny orgán rozhodol v môj neprospech.»

Na   tomto   mieste   sťažovateľka   v   závere   dodala: „Moja   obrana   zjavne   vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, ako sa skutok presne stal a či sa vôbec stal a to je dôvodom aplikácie   zásady   in   dubio   pro   reo.   Správny   orgán   a   neskôr   aj   súdy   však   na   uvedené neprihliadali, čo má za následok nezákonnosť ich rozhodnutí.“

Sťažovateľka   v nadväznosti   na   túto   argumentáciu   prezentovala svoj   názor,   podľa ktorého arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu treba vidieť v tom, že ňou prednesená oprávnená   kritika   protispoločenského   konania   obsahujúca   primerané   ironizovanie   bola kvalifikovaná   ako   urážka   na   cti   osoby,   ktorá   sa   takéhoto   konania   dopustila.   Ďalej sťažovateľka zdôraznila, že rozhodnutie v priestupkovom konaní sa opieralo o „labilné“ a ňou spochybnené dôkazy, ktoré neboli správne vyhodnotené.

V postupe   a rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktorý   neuznal   odvolacie   námietky sťažovateľky   smerujúce   k   spochybneniu   správnosti   rozsudku   krajského   súdu,   videla sťažovateľka porušenie svojich základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   by vyslovil   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžo   58/2009   z 2.   februára 2010,   toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie svojich   základných   práv   na   slobodu prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   a   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2. februára 2010.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Jedným z ťažiskovým argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o pochybení správnych orgánov, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu, že tieto neskúmali opodstatnenosť výrokov sťažovateľky, ktorých vyslovenie malo naplniť skutkovú podstatu priestupku spočívajúceho v urážke na cti iného. Sťažovateľka zdôraznila, že sa konajúci súd nevysporiadal s jej obranou, v ktorej poukazovala na skutočnosť, že jej pripisované výroky predstavujú iba „oprávnenú kritiku a prípustné ironizovanie“.

V ďalšej   rovine   sťažovateľka   predostrela   argumentáciu,   podľa   ktorej   ňou prezentovaná obrana v priestupkovom konaní jednoznačne smerovala k potrebe aplikácie zásady   in   dubio   pro   reo,   a skutočnosť,   že   správne   orgány   ani   konajúce   súdy   na   túto okolnosť nereflektovali, zakladá nezákonnosť ich rozhodnutí.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1   Sžo   58/2009 sú zlučiteľné   s limitmi   sťažovateľkou   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   porušenie ktorých namieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu krajského súdu ústavný súd zistil tieto okolnosti týkajúce sa kontextu argumentácie sťažnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľka   podala   krajskému   súdu   27.   mája   2008   žalobu „o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   o priestupku   správneho   orgánu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   zo   dňa   25.   marca   2008   č.k.   SVS-230-2008/01054/TGH“,   ktorou   napadla rozhodnutie   ministerstva   vnútra,   ktorým   bolo   zamietnuté   jej   odvolanie   voči prvostupňovému rozhodnutiu obvodného úradu, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

V žalobe v prvom rade dôvodila takto: „V odvolaní som poukazovala na skutočnosť, že   svedecké   výpovede   nekorešpondujú   s   listinnými   dôkazmi,   t.   j.   viacerými   úradnými záznamami spísanými ihneď po zásahu príslušníkov PZ. Konkrétne sa jedná o tri úradné záznamy zo dňa 13. mája 2006, vyhotovené zasahujúcimi príslušníkmi PZ. Ani v jednom nie je sebemenšia zmienka o mojom konaní. Navyše výpovede týchto svedkov pred správnym orgánom sú rozdielne, každý svedok počul niečo iné resp. nepočul nič.“   Sťažovateľka z toho   vyvodila   záver,   že   teda   existujú   pochybnosti   o hodnovernosti   výpovede   týchto svedkov,   a preto   mal   žalovaný   správny   orgán   v zmysle   zásady   in   dubio   pro   reo   jej odvolaniu vyhovieť a priestupkové konanie podľa ustanovení § 76 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch zastaviť.

Sťažovateľka   v žalobe   ďalej   uviedla,   že   v odvolaní   poukázala   aj   na   skutočnosť nevierohodnosti výpovede ďalších konkrétnych svedkov, ktorú ako relevantnú   okolnosť správny orgán neskúmal.

V ďalšom   bode   žaloby   sťažovateľka   argumentovala,   že   v podanom   odvolaní dôvodila   aj   tým,   že   pokiaľ   by   sa   aj   dopustila   konania   uvedeného   vo   výrokovej   časti správneho rozhodnutia, „nie je ho   možné posúdiť ako priestupok, pretože by sa jednalo o obranu, pravdivé výroky (kritiku). Je preukázané, že oznamovateľka priestupku konala nezákonne, keď zbúrala stavbu a dňa 13. mája 2006 umožnila rozdanie časti vecí uložených v stavbe a vypratala pozemok.   Dopustila sa tak úmyselného útoku na moje vlastníctvo a vlastníctvo mojej matky.“.   Sťažovateľka bola toho názoru, že mala právo brániť svoj a matkin majetok akýmkoľvek spôsobom, a teda aj „napr. zaútočiť na páchateľa s krikom a vulgarizmami, po ktorých sa páchateľ zľakne, od svojho konania upustí a zuteká. Alebo mu fyzickým útokom privodiť hoci aj zranenie.“.

Napokon sťažovateľka v žalobe predostrela tvrdenie o porušení ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   aplikovaného   správnym   orgánom   v priestupkovom   konaní. Sťažovateľka poukázala na porušenie ustanovenia § 46 Správneho poriadku ukladajúceho povinnosť vychádzať pri rozhodovaní zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Tiež poukázala   na   porušenie   ustanovenia   §   47   ods.   3   Správneho   poriadku   upravujúceho náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom podľa názoru sťažovateľky musí správny orgán „uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky, návrhy   a vyjadrenia   účastníkov   konania,   i keď   ich   pri   svojom   rozhodovaní   nebral do úvahy“.   V tejto súvislosti sťažovateľka v žalobe argumentovala: „V odvolaní vo veci samej som uviedla, že aj keby som použila výrazy mne kladené za vinu, nemohla som sa dopustiť   priestupku,   pretože   som   uvádzala   pravdivé   informácie,   resp.   kritiku,   čo   mi umožňuje aj ústava v čl. 26 ods. 2. Túto obranu som dopodrobna rozobrala v bode VII. môjho odvolania. Poukazovala som pritom na konanie oznamovateľky, ktoré som riadne preukázala   dôkazmi.   Správny   orgán   pri   prejednávaní   priestupku   totiž   nemôže   na oznamovateľa priestupku paušálne hľadieť ako na stelesnenie tých najlepších morálnych kvalít a automaticky ho stavať do pozície obete a urazeného, ale musí sa dôsledne zaoberať aj dôkazmi ktoré predloží obvinený a ktoré vyvracajú pretvárku oznamovateľa priestupku. Hoci   je   žalovaný   orgán   povinný   sa   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   dôsledne   riadiť správnym   poriadkom,   tak   nekonal.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   žalovaného   orgánu   o odvolaní vyplýva, že sa mnou predloženými dôkazmi nezaoberal a vôbec ich nebral do úvahy.“

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   S   95/2008   z 27.   novembra   2008   žalobu sťažovateľky   zamietol   s odôvodnením,   že   sa   stotožnil   s právnymi   závermi   správnych orgánov   a že   nezistil   porušenie   zákona   v postupe   a rozhodnutí   žalovaného   správneho orgánu.

V   rozhodnutí   krajský   súd   uviedol:   «Z   obsahu   administratívneho   spisu   mal   súd nesporne   za   preukázané,   že   žalobkyňa   sa   dopustila   priestupku   proti   občianskemu spolunažívaniu   proti   vyššie   citovanému   ust.   §   49   ods.   1   zákona   č.   272/1990   Zb. o priestupku, ktorého sa dopustila ublížením na cti JUDr. A. S. tým, že dňa 13.5.2006 v čase medzi   11,00   a   16,00   hod.   v   blízkosti   domovej   nehnuteľnosti   v Ž.   ju   urážala   slovami „zlodejka, podvodníčka, príslušníka ŠTB.“ Ďalej tým, že ju obviňovala v tom, že okráda jej matku, čím ju urazila.»

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   správny   orgán postupoval   v súlade   s ustanoveniami   §   34   Správneho   poriadku,   keď   po   vykonaní dokazovania   vyhodnotil   tieto   dôkazy   jednotlivo,   ale   aj   vo   vzájomných   súvislostiach. Krajský súd sa stotožnil aj s postupom správneho orgánu, ktorý pri dokazovaní zohľadnil aj obsah úradných záznamov spísaných príslušníkmi Policajného zboru (ďalej len „polícia“) ako priamymi svedkami prerokovávaného konania. Výpovede svedkov obstarané v rámci konania   o priestupku   považoval   krajský   súd   za   jednoznačné,   predstavujúce   dostatočný základ pre uznanie viny sťažovateľky.

Krajský neakceptoval obranu sťažovateľky o ochrane vlastníctva konaním, ktoré bolo správnym orgánom posúdené ako priestupok, a poukázal na nutnosť využívať len zákonné prostriedky poskytované na ochranu vlastníckeho práva právnym poriadkom.

Prvostupňový rozsudok napadla sťažovateľka 7. januára 2009 odvolaním, v ktorom predostrela   svoj   názor   o „nezákonnosti,   až   arbitrárnosti“ napadnutého   rozhodnutia a poukázala na dôvody totožné s tými, ktoré prezentovala v podanej žalobe.

Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 58/2009 z 2.   februára   2010 prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil.   V zmysle ustanovenia   §   219   ods.   2   OSP   najvyšší   súd   uviedol,   že   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   a dôvody   v ňom   uvedené   si   osvojil   ako   svoje vlastné.

Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal najvyšší súd na to, že nemal   dôvody   na pochybnosti   naznačené   sťažovateľkou   a   týkajúce   sa   dôveryhodnosti označených   svedkov,   pretože   ich   výpovede   ako   priamych   svedkov   považoval za jednoznačné.

Ďalej   najvyšší   súd   neakceptoval   tvrdenia   sťažovateľky,   v ktorých   namietala rozpornosť obsahu spomínaných úradných záznamov príslušníkov polície s ich neskoršími výpoveďami.   Najvyšší   súd   argumentoval,   že   bolo   prirodzené,   že   títo   svedkovia   v čase spáchania   priestupku   sťažovateľky   svoju   pozornosť   orientovali   na   okolnosti,   ktoré   boli dôvodom ich prítomnosti na mieste (sťažovateľkou ohlásený zásah do vlastníckych práv). Táto skutočnosť však podľa najvyššieho súdu nevylučovala, aby v tom istom čase zachytili verbálne   prejavy   sťažovateľky   a o týchto   s odstupom   času   aj   vypovedali.   Najvyšší   súd konštatoval,   že   výpovede   uvedených   svedkov   boli   správnymi   orgánmi   aj „náležitým spôsobom v súlade s logickým uvažovaním“ vyhodnotené.

Vo vzťahu k argumentačnej obrane sťažovateľky o oprávnenej kritike najvyšší súd prezentoval   stanovisko,   v ktorom   poukázal   na   to,   že   verbálny   prejav   sťažovateľky expresívneho   charakteru   bolo   potrebné   skúmať   z uvedeného   hľadiska   s prihliadnutím na jeho obsah, formu a okolnosti, za ktorých bol prednesený. Podľa záveru najvyššieho súdu totožného so záverom krajského súdu prejav sťažovateľky zjavne sledoval cieľ uraziť a ponížiť   iného,   preto   ho   nebolo   možno   kvalifikovať   ako   primeranú   kritiku   smerujúcu k odvráteniu priamo hroziaceho útoku na zákonom chránený záujem.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z   tejto   argumentácie   formuloval   právny   záver,   podľa ktorého dokazovanie v správnom konaní, na základe ktorého bol ustálený skutkový stav, bolo   vykonané   v súlade   so   zákonom,   tak   ako   to   skonštatoval   aj   krajský   súd v prvostupňovom   rozhodnutí.   Najvyšší   súd   preto   jeho   rozhodnutie   ako   vecne   správne potvrdil.

  Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto čiastkovým záverom:

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   aplikujúc   citované   ustanovenie   Občianskeho súdneho   poriadku   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   už   v úvode   posúdil   ako presvedčivé, založené na vecne správnych dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a na ktoré sa odvolal.

Napriek aplikácii tohto ustanovenia neopomenul najvyšší súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Preto   na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   doplnil   podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiska odvolania sťažovateľky.Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   dôveryhodnosti   svedeckých výpovedí interpretoval v rámci daného konkrétneho prípadu sťažovateľky zásadu voľného hodnotenia dôkazov upravenú v ustanovení § 34 ods.   5 Správneho poriadku.   Na tomto mieste   potvrdil,   že   získané   dôkazy   boli   správnymi   orgánmi   vyhodnotené   zákonným spôsobom.

V náležitom rozsahu podporil najvyšší súd aj závery prvostupňového   súdu, ktorý neakceptoval obranu sťažovateľky týkajúcu sa otázky oprávnenej kritiky.

Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba   zamieta.   V zmysle   ustanovenia   §   250ja   ods.   3   OSP   posudzuje   odvolací   súd v správnom súdnictve, či je napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (v medziach žaloby) v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP v spojitosti s ustanovením § 250j ods. 1   OSP   najvyšší   súd   skonštatoval   zákonnosť   postupu   správnych   orgánov   vo   veci sťažovateľky, tak ako to potvrdil vo svojom rozsudku aj krajský súd, čo bolo podkladom pre právny záver najvyššieho súdu o neodôvodnenosti podaného odvolania.

Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej   právomoci sa najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžo/58/2009 z 2. februára 2010 vysporiadal   s podstatnými   námietkami   sťažovateľky   v   náležitom   rozsahu   a jeho relevantným   konštatovaniam   predchádzal   racionálny,   a   teda   ústavne   konformný   výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený záver o vecnej správnosti sťažovateľkou napadnutého prvostupňového rozsudku. Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   teda   zodpovedá   limitom   garancií   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, čo súčasne vylučuje aj možnosť   sťažovateľkou   namietaného   sekundárneho   zásahu   do   jej   základného   práva zaručeného čl. 26 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru.

V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľky podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011