znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodcovským   rozsudkom Rozhodcovského súdu   Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2010 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaurčeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodcovským   rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Č., a. s., B. (ďalej aj „žalobca“), sa žalobou podanou 5. júna 2009 na rozhodcovskom súde od sťažovateľa (žalovaného) domáhal „zaplatenia náhrady škody v celkovej sume 51.194,24 eur s príslušenstvom“. Žalobca svoj uplatnený nárok založil na konečnom vyúčtovaní predčasne ukončených dvoch lízingových zmlúv (z 18. apríla 2005 a 10. novembra 2005), ako aj na ustanoveniach Všeobecných zmluvných podmienok   finančného   lízingu   žalobcu.   Uplatnený   nárok   pozostával   zo   škody   v   sume zostatku istiny a zo škody tvorenej povinným odvodom dane z pridanej hodnoty.

Predmetom   uvedených   lízingových   zmlúv   bol   lízing   stavebného   stroja   a hydraulického   kladiva. Stavebný stroj   bol odcudzený   22.   decembra   2005 a   hydraulické kladivo v období od 1. júna 2006 do 5. júna 2006. Páchateľa trestného činu krádeže sa nepodarilo zistiť.

Sťažovateľ v priebehu konania namietal:„- z predložených listinných dôkazov nie je zrejmé, z čoho žalobca pri uplatnení nároku vychádzal a ako dospel k určeniu výšky žalovaných súm, resp. že skutočne vynaložil uplatnené náklady vo forme odvodu DPH, čo nepreukázal

- nie je preukázané naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl. ObchZ na strane žalovaného, pričom predmetné ustanovenie VZP, titulom ktorého žalobca svoj nárok uplatňuje pojednáva výlučne o náhrade škody,

- nie je preukázaná ani existencia poistenia predmetov leasingu z dôvodu neplatnosti poistnej zmluvy uzatvorenej medzi ČSOBL, (s uvedením konkrétnych dôvodov neplatnosti vyplývajúcich zo znenia predloženej poistnej zmluvy), čím žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť,

- žalobca nepostupoval vo veci s odbornou starostlivosťou, keď odovzdal žalovanému špecifikácie   zabezpečenia   predmetov   leasingu,   ktoré   alebo   neboli   v   súlade   s   poistnou zmluvou   uzatváranou   žalobcom   alebo   v   opačnom   prípade   sa   mal   domáhať   poistného plnenia.“

Rozhodcovský   súd   rozhodcovským   rozsudkom   z   10.   decembra   2009   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Rsp   V-42/2009 uložil   sťažovateľovi   povinnosť zaplatiť žalobcovi žalované sumy, ako aj náhradu trov rozhodcovského konania.

Svoje rozhodnutie zdôvodnil skutkovými zisteniami o tom, že tak stavebný stroj, ako aj hydraulické kladivo boli odcudzené bez násilného prekonania prekážky napriek tomu, že stavebný   stroj   mal   namontované   zabezpečovacie   zariadenia.   Ďalej   rozhodcovský   súd konštatoval neunesenie dôkazného   bremena sťažovateľa, pokiaľ ide   o   jeho tvrdenie,   že predmety   lízingu   neboli   poistené.   Napokon   rozhodcovský   súd   dospel   k   záveru,   že „s ohľadom na výsledky šetrenia polície, by bolo nerozvážnosťou, ak by napriek nim bol žalobca vymáhal poistné plnenie súdom. Také konanie žalobcu, by bolo možné označiť ako opomenutie   povinnosti   konať   v   obchodno-záväzkových   vzťahoch   s   odbornou starostlivosťou.   Preto   jeho   konanie   nemohlo   byť   príčinou   vzniku   škody   na   strane žalovaného. Podľa hypotetického názoru súdu /nepoznajúc obsah zmluvy o strážení objektu/ mohol žalovaný náhradu škody vymáhať od strážnej služby stavebných objektov, na ktorých bolo predmetné stroje odcudzené.“.

Sťažovateľ v   sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil tvrdenie o porušení označených   základných   práv   nedostatočnosťou   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku a s odvolaním sa na relevantné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory i na judikatúru ústavného súdu konštatoval, že „taká miera porušenia základných princípov odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   ktorá   neumožňuje   jeho   preskúmateľnosť   účastníkmi konania (ale aj širšou právnickou či laickou verejnosťou), kde nie je zrejmé čo predstavuje skutočnosti,   ktoré   ma   súd   za   preukázané,   čo   predstavuje   jeho   úvahy,   aké   dôkazy   boli podkladom pre rozhodnutie a ako vec právne posúdil, t. j. bez jediného ustanovenia zmluvy, či právneho predpisu nepredstavuje len porušenie objektívneho práva podľa ustanovení o konaní pred rozhodcovským súdom, ale zároveň predstavuje aj zásah súdu do základného práva na súdnu ochranu účastníka konania ako práva subjektívneho.

...

Považujem   za   potrebné   poukázať,   že   z   napadnutého   rozsudku   nie   je   zrejmé, na základe akých hmotnoprávnych ustanovení súd rozhodoval, právnym poriadkom ktorého štátu sa právny vzťah žalobcu a žalovaného spravoval a ktorý súd aplikoval, ktorý právny predpis pri svojom rozhodovaní použil, a ktorý aplikoval na skutkové zistenia, ktoré jeho ustanovenie bolo aplikované pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a rovnako ani o ktoré ustanovenie zmluvy svoje rozhodnutie súd opiera, resp. ktoré na zistený skutkový vzťah aplikoval a prečo.

Poukazujem   na   fakt,   že   z   celého   napadnutého   rozhodnutia   nie   je   zrejmé   jediné ustanovenie zmluvy, či právneho predpisu, ktoré súd pri svojom rozhodovaní aplikoval. Rovnako   tak   nie   je   zrejmé   ani   to   o   aké   dôkazy   sa   jeho   skutkové   zistenia   opierajú (s výnimkou odkazu na neidentifikovateľné výsledky šetrenia polície) a akými úvahami sa pri   ich   hodnotení   riadil,   pričom   navyše   skutkové   zistenia   súdu   (zamieňané   s   právnym posúdením v otázke platnosti poistnej zmluvy, ktorú mal súd pri rozhodovaní k dispozícii) sú vzájomne rozporné a nie je zrejmé, ktoré z nich bolo podkladom pre výrok napadnutého rozsudku.   Sťažovateľovi   nie   je   z   napadnutého   rozsudku   zrejmé,   na   základe   akého ustanovenia   hmotného   práva   vôbec   súd   rozhodoval   a   prečo   bolo   v   jeho   právnej   veci rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia.

... Výsledkom vyššie uvedeného postupu Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej   komory   je   takisto   aj   rozhodnutie   o   trovách   konania   porušujúce   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu, keď z napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, aké trovy konania boli žalovanému (správne malo byť žalobcovi, pozn.) priznané a na základe akých právnych predpisov vznikli (s výnimkou na odkaz na ust. § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 a §12 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK). Nie je však zrejmé, o aké náklady ide, z čoho pozostávajú, v časti trov právneho zastúpenia súd necituje, za aké úkony sa náhrada priznáva, v akej výške a na základe akých právnych predpisov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa M. G., s miestom podnikania N. na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces podobe práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   rozhodcovským   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.: Rsp V-42/2009 zo dňa 10. 12. 2009 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a   priemyselnej komory   v Bratislave sp.   zn.:   Rsp V-42/2009 zo dňa 10. 12. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009.   Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   videl   v   nedostatočnom   odôvodnení a nepreskúmateľnosti tohto rozsudku, pretože ako tvrdil, z tohto rozsudku nebolo zjavné, na základe akých všeobecne záväzných právnych predpisov rozhodcovský súd rozhodol, akými úvahami sa   riadil,   čo   považoval   za   dokázané a   k   akým jednoznačným záverom dospel.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 95/2010 rozhodoval   o   sťažovateľových   námietkach   rovnakého   charakteru   smerujúcich   proti rozhodcovskému rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-38/2009 z 18. novembra 2009, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova žaloba vo veci náhrady škody proti žalobcovi na tom   istom   skutkovom   podklade,   ako   je to   v   prerokovávanom   prípade.   Ústavný   súd v uvedenej súvisiacej veci odmietol uznesením č. k. III. ÚS 95/2010-15 z 9. marca 2010 sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň ústavný súd dodáva, že dôvody zamietnutia   sťažovateľovej   žaloby   rozhodcovským   rozsudkom   sp.   zn.   Rsp   V-38/2009 z 18. novembra   2009   boli   zásadne   identické   s   dôvodmi,   ktoré   viedli   rozhodcovský   súd v prerokovávanom   prípade   k   vyhoveniu   žalobcovej   žalobe   rozhodcovským   rozsudkom z 10. decembra 2009. Vzhľadom na to ústavný súd iba stručne poukazuje na dôvody, ktoré ho   i   v   tomto   prípade   viedli   k   odmietnutiu   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej.

Stabilnú   judikatúru   ústavného   súdu   vo   veciach   preskúmavania   rozhodnutí všeobecných súdov (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný   súd   preskúmava   rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu   z   hľadiska dodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   a   to   z   dôvodu,   že   rozhodcovské   konanie   je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo   tak,   aby   výsledkom   nimi   uplatnenej   právomoci   bolo   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.

Ústavný   súd   považuje   za   významné   podotknúť,   že   dokazovanie   v   rámci rozhodcovského   konania   sa   spravuje   výlučne   zásadou   kontradiktórnosti   konania,   ktorá znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania (§ 27 ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku zreteľne vyplýva zistenie, že v priebehu rozhodcovského konania sa uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom mali účastníci konania možnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Podstatou sporu bolo uplatnenie náhrady škody zo strany žalobcu voči sťažovateľovi, pričom sťažovateľova obrana sa zakladala na tvrdení, že žalobca mal v prípade krádeže predmetov   lízingových   zmlúv vymáhať od   príslušnej   poisťovne   poistné   plnenie. Keďže k tomu   nepristúpil,   podľa   názoru   sťažovateľa   nekonal   v   súlade   so   svojou   povinnosťou konať v obchodno-záväzkových vzťahoch s odbornou starostlivosťou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodcovský   súd   vo   svojich   záveroch,   aj   keď   je potrebné podotknúť, že vo výrazne zjednodušenej podobe ozrejmil sťažovateľovi, prečo žalobe žalobcu vyhovel. V tejto súvislosti rozhodcovský súd argumentoval zabezpečovacím zariadením predmetu lízingovej zmluvy, o ktorom konštatoval, že ho bolo možné len veľmi ťažko prekonať bez násilného zdolania prekážky. Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné   poukázať   na   tú   časť   odôvodnenia   predmetného   rozhodcovského   rozsudku (posledný odsek na strane 2 a prvý odsek na strane 3), v rámci ktorej rozhodcovský súd konštatoval,   že   predmety   lízingu   boli   poistené   poistnou   zmluvou   č.   8000800012 uzatvorenou medzi žalovaným a Č., a. s., Bratislava, a že táto odmietla poskytnúť poistné plnenie odvolávajúc sa na príslušné ustanovenia všeobecných poistných podmienok, pretože ku krádeži predmetu lízingovej   zmluvy malo dôjsť bez násilného prekonania prekážky. Napokon rozhodcovský súd sa odvolal aj na závery policajného vyšetrovania, predmetom ktorého   bolo   vyšetrovanie   krádeže   predmetu   lízingovej   zmluvy.   Podľa   rozhodcovského súdu bolo vyšetrovanie prerušené „z dôvodu, že sa nepodarilo páchateľa zistiť“. Na základe toho potom rozhodcovský súd konštatoval, že vzhľadom na závery policajného vyšetrovania by bolo nerozvážnosťou, ak by žalobca vymáhal poistné súdnou cestou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pre   účely   spravodlivého   rozhodnutia   vo   veci rozhodcovský   súd   vykonal   nevyhnutné   dôkazy.   Ak   následne   necitoval   ustanovenia všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ale podrobne   predstavil   priebeh dokazovania a prijaté   závery,   nemožno   prisvedčiť   tvrdeniam   sťažovateľa   o   nezákonnosti a neodôvodnenosti   namietaného   rozhodcovského   rozsudku   v   takom   rozsahu,   ktorý   by zakladal   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označených   práv. Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodcovský   súd   celkom   zreteľne,   aj   keď   pomerne jednoducho, predstavil svoje zistenia, ktoré vzhľadom na priebeh dokazovania celkom jasne predstavujú jeho myšlienkové pochody. Takéto nedostatky odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, a to predovšetkým s poukazom na to, že ako výsledok rozhodovacej činnosti vo vzťahu   k   predmetu   sporu   dáva   zmysel,   význam   a   pôsobí   presvedčivo,   nemôžu signalizovať porušenie zásad spravodlivého procesu, a tým ani porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O   trovách   konania   rozhodol   rozhodcovský   súd   podľa   relevantných   ustanovení pravidiel o trovách rozhodcovského konania rozhodcovského súdu (§ 8 ods. 1 a § 10 ods. 1) tak,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť žalobcovi   náhradu   trov   konania vrátane nákladov právneho zastúpenia.

Z   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku   je   teda   zrejmé,   na   základe   akého ustanovenia   rozhodol   rozhodcovský   súd   o   trovách   konania,   pričom   z   výrokovej   časti rozhodnutia jasne vyplýva, že rozhodcovský súd rozhodol o náhrade trov konania a náhrade nákladov   právneho   zastúpenia   žalobcu   s   odôvodnením,   že   tento   mal   v   rozhodcovskom konaní plný úspech. To, že ich sťažovateľovi prikázal zaplatiť priamo na účet právneho zástupcu   žalobcu,   nemení   nič   na   skutočnosti,   že   tieto   trovy   žalobcovi   ako   účastníkovi konania za prijatie poskytnutých právnych služieb v rámci rozhodcovského konania vznikli.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov), na odôvodnenosť napadnutého rozhodcovského rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo rozhodcovského konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi, ako aj jeho žiadosťou o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010