znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/165/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   z dôvodu neprípustnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/165/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ podal dôvodnú žalobu 13 C/165/2003 dňa 16. 12. 2003 a hoci uplynulo 5-rokov   a   2-mesiace,   zdá   sa,   že   súd   nemá   záujem   vec   spravodlivo   ukončiť.   Vzniknuté prieťahy sú dôkazom, že došlo k korupcii.

Sťažovateľ   má   vo   veci   ustanovenú   advokátku   JUDr.   A.   A.  ...   Sťažovateľ   žiada ustanoviť advokátku JUDr. A. A. na konanie pred Ústavným súdom...

Sťažovateľ nijakým spôsobom neprispel k vzniku prieťahov, konanie je nesmierne ľahké. OS Žilina vydal platobný rozkaz dňa 25. 01. 2005. Odpor voči nemu bol nenáležitý, podložený DOHODOU, ktorá je právne irelevantná, keď si odpustili vzájomné dlhy A. B. s J. B., pritom dlh 280.000.- Sk A. B. postúpila D. B. v roku 2001 a DOHODA vznikla v roku 2003. A. B. vtedy nebola majiteľkou pohľadávky. 15 dni po vydaní Platobného rozkazu mal tento nadobudnúť právoplatnosť.“

Konanie, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C/165/03. Sťažovateľ uviedol, že jeho súdny spor trvá už od roku 2003 a dosiaľ nie je právoplatne skončený, čo len prehlbuje jeho právnu neistotu.

Sťažovateľ uviedol, že v postupe okresného súdu vidí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„II.A. Okresný súd v Žiline porušuje základné ľudské práva v konaní 13 C/165/03 garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru o základných ľudských právach.

II.B. Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   D.   B.   primerané   zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. Rovnako je povinný zaplatiť trovy advokáta a sťažovateľa.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje   Okresnému sudu v Žiline   konať bezodkladne a bez ďalších prieťahov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)] a od 1. apríla 2005   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   nepreukázal   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C/165/03 podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov ani podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na prekážku v konaní, ktorú predstavuje nevyužitie prostriedkov ochrany základných   práv   a slobôd   sťažovateľom,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa   jeho ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti, napr. právnym zastúpením.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009