znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 213/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť H. B., B.; E. M., B.; JUDr. J. M., B.; Ing. M. M., B., a MUDr. A. S., B., zastúpených advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. B., E. M., Ing. M. M. a MUDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93 p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné   právo   JUDr.   J.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93 v   období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. III. ÚS 92/05 z 24. augusta 2005 p o r u š e n é   n e b o l i.

3. Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 112/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

4. H. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. E. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ing. M. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. MUDr. A. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania H. B., E.   M.,   Ing.   M.   M.   a   MUDr.   A.   S.   v sume 22   976 Sk   (slovom dvadsaťdvatisícdeväťstosedemdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 213/07-11 z 21. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť   H.   B.,   B. (ďalej   len „sťažovateľka   v I.   rade“); E. M.,   B, (ďalej   len „sťažovateľka   v II.   rade“);   JUDr.   J.   M.,   B. (ďalej   len „sťažovateľ v III. rade“); Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľka v IV. rade“) a MUDr. A. S., B. (ďalej len   „sťažovateľ   v V.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   žalobcovia   S.   B.   a   spol.   žalobou zo 17. septembra 1993 podanou okresnému súdu sa domáhajú proti Základnej organizácii Slovenského   zväzu   záhradkárov,   B.,   a jej   členom,   medzi   ktorých   patria   aj sťažovatelia, „určenia:- neplatnosti nájomných zmlúv zo dňa 01. 02. 1993, resp. iný dátum po 01. 03. 1993,   -   povinnosti   uzatvorenia   nájomných   zmlúv   s odporcami   2) až   10),   -   zaplatenia bezdôvodného obohatenia“.

Uvedené   konanie   bolo   okresným   súdom   zaevidované   pod   sp.   zn.   11 C 112/93. Sťažovatelia ďalej uviedli, že v priebehu konania došlo:

- k rozšíreniu návrhu navrhovateľov o určenie povinnosti vypratať nehnuteľnosti v kat. území D., ktoré sú zapísané na LV č. 2091,

- k určeniu povinnosti odstrániť dočasné stavby, vonkajšie úpravy a trvalé porasty z nehnuteľností v katastrálnom území D., LV č. 2091,

- k uplatneniu vzájomného návrhu odporcov 1/ až 10/, ktorým sa domáhali zriadenia vecného bremena prístupovej cesty a práva prechodu členov odporcu 1).“

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   okresný   súd   v dôsledku   svojej   nečinnosti a nesprávnej činnosti nie je spôsobilý rozhodnúť vo veci po viac ako trinástich rokoch.

Sťažovatelia   sa   domnievajú „že   dĺžka   sporu   presahujúca   13   rokov   je nezdôvodniteľná   a neospravedlniteľná.   Súd   disponuje   takými   procesnými   prostriedkami, ktorými má možnosť zabezpečiť plynulosť konania a jeho primeraný rýchly priebeh“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aby   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnom   konaní   konať   bez   zbytočných prieťahov, aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 50 000 Sk (s výnimkou   sťažovateľa   v III.   rade,   ktorý   požiadal   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk), ako aj náhradu trov konania.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril prostredníctvom svojej predsedníčky listom sp. zn. Spr. 3389/07 zo 4. októbra 2007 doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2007, v ktorom   predsedníčka   predložila   prehľad vykonaných procesných   úkonov   v predmetnej veci a následne uviedla: „Z vykonaných procesných úkonov súdom konštatujem prieťahy v konaní. Zistené prieťahy v konaní boli z príčin subjektívnych, ale aj z príčin objektívnych, ktoré   boli   spôsobené   dlhotrvajúcou   práceneschopnosťou   prechádzajúceho   zákonného sudcu.“

V závere   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že   netrvá   na   ústnom prerokovaní veci.

Podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2007 sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrenia   okresného   súdu, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Okresnému súdu bola 17. septembra 1993 doručená žaloba S. B. (ďalej len „žalobca v I. rade“) a P. B. (ďalej len „žalobkyňa v II. rade“, spolu ďalej len „žalobcovia“) proti Slovenskému zväzu záhradkárov, B. (ďalej len „žalovaný v I. rade“), a jeho členom: J. H. (ďalej len „žalovaný v II. rade“), Š. M. (ďalej len „žalovaný v III. rade“), Ing. B. M. (ďalej len „žalovaný vo IV. rade“), sťažovateľke v II. rade, sťažovateľovi v V. rade, sťažovateľovi v III. rade, T. B. (ďalej len „žalovaný v V. rade“), Ing. L. D. (ďalej len „žalovaný v VI. rade“), E. H. (ďalej len „žalovaná v VII. rade“), S. K. (ďalej len „žalovaná v VIII. rade, spolu   ďalej   aj   „žalovaní“),   ktorou   sa   domáhali   určenia   neplatnosti   nájomných   zmlúv, povinnosti uzatvorenia nájomných zmlúv medzi žalobcami a žalovanými v II. až VIII. rade, sťažovateľmi v II., III a V. rade, ako aj zaplatenia bezdôvodného obohatenia žalovanými v II. až VIII. rade a sťažovateľmi v II., III. a V. rade.

Okresný   súd   7. októbra 1993   vyzval   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za podanie návrhu. Poplatok bol zaplatený 2. novembra 1993 a 22. novembra 1993 bola žaloba zasielaná žalovaným na vyjadrenie.

V dňoch 9. až 23. decembra 1993 boli okresnému súdu doručené písomné vyjadrenia žalovaných k žalobe (sťažovateľov v II., III. a V. rade, žalovaných v II., III., V., VI., VII. a v VIII. rade). Okresný súd 30. decembra 1993 vyžiadal rovnopisy písomných vyjadrení niektorých žalovaných k žalobe.

Dňa 14. januára 1994 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 3. marec 1994, na ktorom vypočul niektorých účastníkov konania, žalovaní v II., III., VI., VIII. rade a   sťažovatelia   v II.   a V. rade   splnomocnili na svoje   zastupovanie v konaní sťažovateľa v III. rade.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   5. máj 1994   s tým,   že   právnej   zástupkyni žalobcov   a zástupcovi   žalovaných   bolo   uložené   predložiť   viacero   dokladov.   Žalovaní uvedené listiny predkladali okresnému súdu v období od januára do apríla 1994.

Dňa   2. mája 1994   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne žalobcov, ktoré obsahovalo návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov, ako aj návrh na zmenu petitu žaloby.

Na pojednávaní konanom 5. mája 1994 bolo okresnému súdu oznámené, že žalovaný v V.   rade   zomrel.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   15. september 1994   s tým,   že   právna zástupkyňa   žalobcov   doručí   okresnému   súdu   rovnopisy   zmeneného   návrhu.   Právna zástupkyňa žalobcov doručila rovnopisy zmeneného návrhu 11. mája 1994.

Dňa 1. júla 1994 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa v III. rade, v ktorom aj v mene ostatných žalovaných oznámil, že spĺňajú podmienky na nadobudnutie vlastníckeho   práva   sporných   nehnuteľností   vydržaním,   a navrhol   uložiť   žalobcom povinnosť doplniť listinné dôkazy ohľadne ich vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ako aj vecných práv alebo tiarch zaťažujúcich uvedené nehnuteľnosti.

Okresný   súd   13. októbra 1994   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov   na   doručenie siedmich   chýbajúcich   rovnopisov   zmeneného   návrhu   na   začatie   konania,   ktoré   boli okresnému súdu doručené 17. novembra 1994. Zo spisu nevyplýva, že by sa uskutočnilo pojednávanie nariadené na 15. september 1994.

Okresný súd nariadil 6. júla 1995 termín pojednávania vo veci na 2. október 1995 (predvolanie sa nepodarilo doručiť žalovaným v III. a IV. rade a sťažovateľke v II. rade), ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   právnej   zástupkyni   žalobcov   bolo   uložené upresniť petit návrhu ohľadne výšky bezdôvodného obohatenia, ako aj okruh žalovaných vzhľadom   na   právne   nástupníctvo   žalovaného   v V.   rade,   právny   zástupca   žalovaných zároveň navrhol doplniť dokazovanie relevantnými listinami z katastra nehnuteľností.Okresný súd 5. októbra 1995 vyžiadal od Katastrálneho úradu v B., Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu (ďalej len „správa katastra“), listinné dôkazy, od právneho zástupcu žalovaného v I. rade doklady ohľadne nájomného pomeru medzi „SZZ a JRD 25. februára K.“ a oddelenie územného rozvoja Magistrátu hlavného mesta Bratislavy (ďalej len „magistrát hlavného mesta“) požiadal o oznámenie, či príslušná lokalita bola vyhlásená za záhradkársku lokalitu a či do nej patrili nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania. Výzvy boli doručené 10. a 11. novembra 1995. Sťažovateľ v III. rade 10. novembra 1995 doručil okresnému súdu splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov v I., II., IV., V. rade, žalovaných v II., VI., VII. rade, ako aj MUDr. I. B.

Magistrát hlavného mesta reagoval na výzvu okresného súdu podaním doručeným 23. novembra 1995. Správa katastra doručila okresnému súdu podklady 23. novembra 1995. Dňa 23. februára 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie žalobcu v I. rade, ktorým rozšíril petit žaloby, vyjadril sa aj k meritu veci a zároveň doručil okresnému súdu žiadosť o nariadenie pojednávania a pokračovanie v konaní.

Okresný súd vyzval 8. novembra 1996 Slovenský pozemkový fond B. (ďalej len „SPF“) a Republikový   výbor   záhradkárov   B.   (ďalej   len   „RVZ“)   na vyjadrenie ohľadne vyhlásenia   lokality,   v ktorej   sa   nachádzali   predmetné   nehnuteľnosti   v záhradkárskych osadách,   za   záhradkársku   lokalitu.   Odpoveď   od   SPF   bola   okresnému   súdu   doručená 9. januára 1997 a od RVZ 4. februára 1997.

Okresný súd 23. februára 1998 nariadil pojednávanie na 1. apríl 1998. Okresný súd na pojednávaní 1. apríla 1998 na základe návrhu (právneho zástupcu žalobcov)   na zmenu účastníkov   konania   na   strane   žalovaných   uznesením   pripustil,   aby namiesto   žalovaného   v III.   rade   vstúpil   do   konania   MUDr.   I.   B.   (ďalej   len   „žalovaný v IX. rade“). Pojednávanie okresný súd odročil na 27. apríl 1998 s tým, že prítomní berú termín pojednávania na vedomie.

Pojednávanie   konané 27.   apríla   1998,   na   ktorom   sa   za   žalovaných   zúčastnil   iba sťažovateľ   v III.   rade,   okresný   súd   odročil   s odôvodnením,   že   sa   nedostavili   žalovaní v I., II., IV., VI., VII., VIII. a IX. rade a sťažovatelia v I., II. a V. rade (žalovaní však neboli na pojednávanie predvolávaní). Pojednávanie bolo odročené na 20. máj 1998.

Dňa   6. mája 1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právneho   zástupcu žalobcov,   ktorým   upresnil   petit   žaloby   ohľadne   nároku   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd na pojednávaní 20. mája 1998 doručil žalovanému v IX. rade uznesenie o zmene účastníkov a upovedomil účastníkov konania o tom, že právny zástupca žalobcov doručil upresnenie petitu návrhu, avšak s nedostatočným počtom rovnopisov; pojednávanie bolo odročené na 29. jún 1998 s tým, že právny zástupca žalobcov doplní potrebný počet rovnopisov.

Pojednávanie   z   29.   júna   1998   bolo   po   vykonaní   niektorých   úkonov   odročené na 31. august 1998 za účelom vypočutia ostatných žalovaných.

Pojednávanie   z 31.   augusta   bolo   po   oboznámení   s podaním   právneho   zástupcu žalobcov doručeným v ten istý deň a prevzatí tohto podania prítomnými účastníkmi konania odročené na 21. september 1998.

Okresný   súd   pojednávanie   nariadené   na   21. september 1998 „z   technických dôvodov“ (ako je uvedené v zápisnici) odročil na 30. september 1998.

Pojednávanie   konané   30.   septembra   1998   okresný   súd   po   vypočutí   právneho zástupcu žalobcov odročil na 20. október 1998 (1. októbra 1998 došlo k zmene termínu na 21. október 1998).

Na   pojednávaní   konanom   21. októbra 1998   okresný   súd   pripustil   zmenu   žaloby podľa   podania   žalobcov   doručeného   31.   augusta   1998.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 26. október 1998 za účelom vyhlásenia rozsudku. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo zástupcom účastníkov konania doručené 11. až 14. januára 1999.

Žalobcovia sa proti rozsudku okresného súdu odvolali 25. januára 1999 a žalovaný v I. rade svoje odvolanie doručil okresnému súdu 28. januára 1999.

Okresný súd 12. marca 1999 zaslal kópie podaných odvolaní ostatným účastníkom konania,   resp.   ich   právnym   zástupcom   na   vyjadrenie.   Písomné   vyjadrenia   k podaným odvolaniam boli okresnému súdu doručené 1. až 6. apríla 1999.

Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   bola   predmetná   vec predložená 24. júna 1999 na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 258/99-408 z 22. septembra 1999 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a spis   boli   okresnému   súdu doručené 16. novembra 1999.

Okresný   súd   18.   februára   2000   doručil   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia odvolacieho   súdu   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   a 22.   marca   2000   predvolal právnych zástupcov žalobcov na informatívny výsluch.

Okresný súd 26. júna 2000 nariadil termín pojednávania na 13. september 2000, ktoré odročil na neurčito. Právnemu zástupcovi žalobcov uložil upresniť okruh účastníkov. Okresný   súd   listom   z 28.   novembra   2000   oznámil   právnemu   zástupcovi   žalobcov, „že doklady   založené   právnym   zástupcom   žalovaného   v I.   rade   sa   nachádzajú   v spise“, a na naštudovanie týchto podkladov a označenie okruhu účastníkov konania mu určil lehotu 15 dní.

Okresný   súd   24.   septembra   2002   vyzval   právneho   zástupcu,   aby   upresnil   návrh na začatie konania v časti týkajúcej sa označenia účastníkov konania na oboch stranách, ako aj špecifikácie nárokov voči jednotlivým žalovaným s uvedením právnych skutočností, o ktoré svoj nárok žalobcovia opierajú.

Právny zástupca žalobcov vo svojej odpovedi (doručená 6. novembra 2002) na výzvu okresného súdu špecifikoval petit návrhu a 31. decembra 2002 upresnil okruh účastníkov konania.

Okresný   súd   18.   februára 2003 vyzval právneho zástupcu   žalobcov pod hrozbou uloženia poriadkového opatrenia na doplnenie okruhu účastníkov konania.

Okresný súd 1. apríla 2003 nariadil termín pojednávania na 28. máj 2003. Okresný súd pojednávanie konané 28. mája 2003 uznesením odročil na 22. október 2003 za účelom zistenia pobytu účastníkov konania, ktorým nebolo doručené predvolanie; pojednávanie,   ktoré   sa   malo   konať   22.   októbra   2003   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti zákonného sudcu odročené na neurčito.

V období   od   29.   septembra   do   6.   októbra   2003   boli   okresnému   súdu   doručené odpovede   registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register   obyvateľov“) a Obce L. týkajúce sa jeho výziev na zistenie pobytu žalovaných (žalovaného v II. rade a Z. H.).

Okresný súd 9. júna 2004 nariadil termín pojednávania na 20. september 2004. Okresný   súd   pojednávanie   konané   20.   septembra   2004   po   vypočutí   žalobcu a sťažovateľa v III. rade odročil na neurčito s tým, že právnemu zástupcovi žalobcov uložil povinnosť oznámiť právnych nástupcov po zomrelom Dr. R. J.

Okresný súd 21. januára 2005 nariadil termín pojednávania na 16. marec 2005, ktoré bolo neskôr odročené na neurčito, a 1. apríla 2005 nariadil termín pojednávania na 25. máj 2005.Na   pojednávaní   konanom   25. mája 2005   okresný   súd   uznesením   upravil a špecifikoval   okruh   účastníkov   konania   oboch   procesných   strán,   na   strane   žalovaných pribral   do   konania   Z.   H.   (ďalej   len   „žalovaná   v   X.   rade),   A.   J.   (ďalej   len   „žalovaná v XI. rade),   V.   J. (ďalej len „žalovaný v XII.   rade“)   a Ing.   V. P.   (ďalej len „žalovaná v XIII. rade“).

Krajskému   súdu   bol   spisový   materiál   s podanými   opravnými   prostriedkami doručený 11. októbra 2005. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 384/05-733 z 28. apríla 2006 zrušil uznesenie okresného súdu z 25. mája 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 29. júna 2006).

Okresný súd 14. septembra 2006 doručil uznesenie krajského súdu z 28. apríla 2006 právnym zástupcom   a účastníkom konania a dal kancelárii pokyn zistiť prostredníctvom registra obyvateľov údaje o aktuálnom pobyte účastníkov konania a zistiť údaje o právnych nástupcoch niektorých účastníkov konania.

Dňa 14. septembra 2006 vydal okresný súd opravné uznesenie. Dňa 30. januára 2007 boli okresnému súdu doručené odpovede registra obyvateľov. Údaje   o právnych   nástupcoch   niektorých   účastníkov   konania   (spolu   s osvedčeniami o dedičstve) boli okresnému súdu doručené 12. decembra 2006 a 5. januára 2007.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 112/93-783 z 20. marca 2007 vyzval žalobcov na upresnenie   a oznámenie   okruhu   účastníkov,   na opis   rozhodujúcich   skutočností a označenie dôkazov, ako aj na úpravu žalobného petitu. Uznesením č. k. 11 C 112/93-781 z 28. marca 2007 rozhodol o zastavení konania voči žalovanej v VIII. rade.

Dňa   28.   marca   2007   vyzval okresný   súd   žalovaných   v II.,   IX.   rade,   sťažovateľa v III. rade   a právnych   nástupcov   žalovaného   v V.   rade   na vyjadrenie,   či   súhlasia s čiastočným   späťvzatím   návrhu   z dôvodu   uzavretia   mimosúdneho zmieru   so žalobcami, ktoré títo predložili v období od 10. apríla 2007 do 19. apríla 2007.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 112/93-807 zo 14. mája 2007 zastavil konanie voči   žalovaným   v II.   a IX.   rade,   ako   aj   konanie „o návrhu   navrhovateľov   o uloženie povinnosti odporcom v 2. - 10. rade (pôvodne) uzatvoriť s nimi nájomnú zmluvu“.Dňa 1. júna 2007 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov na odstránenie nedostatkov týkajúcich sa podmienok konania v zmysle uznesenia z 20. marca 2007. Okresný súd uznesením č. k. 11 C 112/93-914 zo 6. septembra 2007 pripustil vstup sťažovateľky vo IV. rade na miesto žalovaného vo IV. rade, ako aj vstup ďalších účastníkov do konania (žalovaných v X., XI., XII. a XIII. rade).

Predmetný súdny spis okresného súdu bol 8. októbra 2007 doručený ústavnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   okresným   súdom   je   široko formulovaný návrh na začatie konania zahrňujúci návrh na určenie neplatnosti nájomných zmlúv,   určenie   povinnosti   uzatvorenia   nájomných   zmlúv   a zaplatenie   bezdôvodného obohatenia   (v priebehu   konania   bol   tento   návrh   rozšírený   aj   o návrh   na   vypratanie nehnuteľností   a odstránenie   dočasných   stavieb).   Žalovanými   bol   v uvedenom   konaní vznesený   vzájomný   návrh   na   zriadenie   vecného   bremena.   Z obsahu   súdneho   spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci,   avšak po skutkovej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitú. Na skutkovú zložitosť tejto veci má vplyv predovšetkým vysoký počet účastníkov tohto konania (počet účastníkov konania na oboch procesných stranách sa v priebehu konania z rôznych dôvodov viackrát menil). Z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že prekážky vzniknuté pri doručovaní písomností niektorým žalovaným spôsobili jeho predĺženie. Dobu, počas ktorej bol okresný súd nútený zisťovať miesto pobytu týchto žalovaných a vykonávať opakované doručovanie písomností, podľa názoru ústavného súdu nemožno započítať na ťarchu okresného súdu. Skutková zložitosť predmetu konania si v tomto prípade vyžaduje aj vykonanie rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   taktiež   môže   spôsobiť   predĺženie   konania najmä   v prípade,   ak   zistenie   skutkového   stavu   a postup   súdu   v konaní   je   závislý   od zabezpečenia   súčinnosti   všetkých   účastníkov   konania,   ako   aj   zabezpečenia   viacerých listinných   dôkazov v predmetnej   veci.   Spomínaná skutková   zložitosť   veci   však nemôže ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v predmetnom konaní.

Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd   hodnotí ako súčinnostné.   Sťažovatelia   reagovali   na   výzvy   okresného   súdu,   zúčastňovali sa prostredníctvom   svojho   zástupcu   (sťažovateľa   v III.   rade)   jednotlivých   pojednávaní a predkladali   listinné   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení.   V správaní   sťažovateľov   teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Vo vzťahu k sťažovateľom v I. a vo IV. rade pri vymedzení obdobia podliehajúcemu posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojej   predchádzajúcej judikatúry (I. ÚS 52/2001, IV. ÚS 22/03, II. ÚS 373/06), podľa ktorej možno uplatňovať právo   na konanie bez zbytočných   prieťahov   aj pre   štádium,   ktoré   predchádzalo   zmene účastníka konania podľa § 92 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Pôvodnými žalovanými (ktorých označili žalobcovia) boli právni predchodcovia sťažovateľov v I. a vo IV. rade. K procesnoprávnemu nástupnictvu sťažovateľky   v I.   rade   došlo   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (dedenia)   a sťažovateľky vo IV. rade   na základe   vyporiadania bezpodielového vlastníctva   manželov. Ústavný súd teda nemal pochybnosť o tom, že sťažovatelia v I. a vo IV. rade môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé   z   období   nečinnosti   okresného   súdu   začalo 17. novembra   1994,   keď   boli   okresnému   súdu   doručené   rovnopisy   zmeneného   návrhu na začatie   konania   právnou   zástupkyňou   žalobcov,   a   trvalo   takmer   osem   mesiacov, t. j. do 6. júla 1995, keď okresný súd nariadil termín pojednávania v predmetnej veci.

Ďalšie dvanásťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu v tomto konaní trvalo od 23. novembra 1995, keď boli okresnému súdu doručené vyžiadané podklady od správy katastra, do 8. novembra 1996, keď okresný súd zaslal výzvy SPF a RVZ.

Okresný súd nevykonával žiadne procesné úkony ani v období od 4. februára 1997, keď   mu bola doručená   odpoveď   SPF,   do   23.   februára   1998,   keď   nariadil   ďalší termín pojednávania (viac ako dvanásť mesiacov).

Ďalej   ústavný   súd   zistil   nečinnosť   okresného   súdu   počas   takmer   40   mesiacov v období   od   31.   januára   2001,   keď   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   právneho zástupcu   žalovaného   v I.   rade   na   jeho   výzvu,   do 9.   júna   2004,   keď   nariadil   termín pojednávania   na   20.   september   2004, v tomto   období   okresný   súd   iba   zisťoval   stav dedičského konania po žalobkyni v II. rade a z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu odročil pojednávanie nariadené na 22. október 2003 na neurčito.

Nečinnosť   okresného   súdu   v   uvedených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu bránila zákonná   prekážka,   je potrebné považovať za   zbytočné   prieťahy   v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období nečinnosti   poznačené   aj   nedôsledným,   resp.   neefektívnym   postupom   okresného   súdu. Za takýto   postup   okresného   súdu   treba   označiť   napr.   odročenie   pojednávania   konaného 27. apríla 1998 z dôvodu   neúčasti väčšiny žalovaných, ktorí však naň okresným súdom neboli predvolaní, ďalej zaslanie urgencie (ohľadne doplnenia okruhu účastníkov konania) právnemu zástupcovi žalobcov 18. februára 2003 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty napriek skutočnosti, že v spise sa už jeho podanie, ktorým splnil výzvu okresného súdu, nachádzalo. O neefektívnom postupe okresného súdu v predmetnom konaní napokon svedčí aj uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 258/99-408 z 22. septembra 1999, ktorým bol zrušený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   112/93   z 26.   októbra   1998   pre   viaceré závažné procesné pochybenia okresného súdu (neustálenie okruhu účastníkov predmetného konania, nevypočutie účastníkov konania v rozpore s ústavnou požiadavkou podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nerozhodnutie o vzájomnom návrhu žalovaných), ako aj uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 384/05-733 z 28. apríla 2006, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 112/93-690 z 25. mája 2005 z dôvodu jeho procesných pochybení.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako 14   rokov.   Z uvedenej   doby   viac   ako   6   rokov   tvoria   obdobia,   v ktorých   v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom.

Vzhľadom   na   uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   na   jeho neefektívny postup v predmetnom konaní nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným   súdom   považovať za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému   právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov v I., II., IV. a V. rade boli porušené (1. bod výroku nálezu).

Postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   v období   po   nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 92/05 z 24. augusta 2005 (teda obdobie po 22. septembri 2005), však ústavný súd kvalifikuje ako plynulý, v ktorom sa už nevyskytli obdobia nečinnosti. Ústavný súd preto dospel k záveru, že práva sťažovateľa v III. rade v tomto období porušené neboli (2. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov v I., II., IV. a V. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože predmetná vec   dosiaľ   nebola   právoplatne   skončená,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia nachádzajú (3. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk pre každého z nich (s výnimkou sťažovateľa v III. rade, ktorý požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk), ktoré odôvodnili nasledovne: „Naša   nemajetková   ujma   vyplýva   z pocitu   neistoty,   krivdy   a úzkosti prameniacich   zo   situácie,   keď   súd   vo   veci   za   neprimerane   dlhú   dobu   nerozhodol. Navrhovatelia   sa   v súdnom   spore   domáhajú   nielen   faktickej   likvidácie   ZO   SZZ,   ale   aj zbúrania   a odstránenia   našich   postavených   záhradných   chatiek,   terénnych   úprav, prístupových   chodníkov   a trvalých   porastov.   Sťažovatelia   pociťujeme   úzkosť   z hrozby zrušenia niekoľkoročného výsledku práce v ťažkých biologických podmienkach (bez vody, prísun materiálov, bez mechanizácie na väčšie vzdialenosti, nízka bonita pôdy).“

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

V rámci rozhodovania o výške primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd ďalej   zohľadnil   celkovú   dĺžku   predmetného   konania,   predmet   konania   okresného   súdu, dĺžku zbytočných   prieťahov v tomto konaní, ako aj neefektívny postup okresného súdu v predmetnej   veci   a s   tým   spojenú   ujmu   sťažovateľov.   Na   základe   toho   ústavný   súd považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľom   v I.,   II.,   IV.   a V.   rade finančné zadosťučinenie v požadovanej sume, t. j. každému po 50 000 Sk (4. až 7. bod výroku nálezu).

Vzhľadom   na   to,   že   v prípade   sťažovateľa   v III.   rade   ústavný   súd   nevyslovil porušenie   ním   namietaných   práv,   neprichádzalo   do   úvahy   priznať   mu   finančné zadosťučinenie, a preto ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľov nevyhovel (9. bod výroku nálezu).

IV.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom   za   dva   úkony   právnej   pomoci   (prevzatie   a príprava zastúpenia,   písomné   podanie   súdu)   vykonané   pre   päť   osôb   vrátane   DPH   a   režijného paušálu, ktoré v sťažnosti vyčíslili v sume 28 630,40 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovatelia namietajú, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 970 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 376 Sk) a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané pre štyri osoby (sťažovateľ v III. rade nebol v konaní úspešný) vrátane režijného paušálu a DPH (8 x 2 376 Sk + 2 x 178 + 3612 = 22 976 Sk). Náhrada   trov   konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej   úpravy predstavuje spolu 22 976 Sk.

Ústavný súd preto sťažovateľom v I., II., IV. a V. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 976 Sk, ktorú je okresný súd povinný uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu (8. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008