znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 213/05-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Eduarda   Báránya   vo   veci   sťažnosti   L.   T.,   bytom   S., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 803/96, na neverejnom zasadnutí 4. januára 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 803/96   p o r u š i l základné právo L. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   803/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania L. T. v sume 6 252 Sk (slovom šesťtisícdvestopäťdesiatdva slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. M., P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti L. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 213/05-10 zo 17. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   L.   T.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 803/96.

Vo svojej sťažnosti uviedol, že 30. augusta 1996 podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal, aby bola žalovanému – S., a. s., uložená povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva bytu, umožniť mu užívanie „pôvodnej pivnice“ prislúchajúcej k predmetnému   bytu   a nahradiť   mu   škodu   vo   výške   30 000   Sk   spôsobenú   v súvislosti s vyprataním uvedenej pivnice. Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 803/96-87 zo 7. októbra 1999 žalobu zamietol s výnimkou tej časti, ktorá sa týkala uplatnenia nároku na náhradu škody. V uvedenej časti vylúčil vec na samostatné konanie. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo „odvolací   súd“)   rozsudkom   č.   k.   13   Co   85/00-124   z 29.   septembra   2000   v spojení s opravným uznesením č. k. 13 Co 85/00-147 z 21. marca 2001 rozsudok okresného súdu zo 7. októbra 1999 vo výroku, ktorým zamietol návrh na nahradenie prejavu vôle žalovaného k predaju   bytu,   a vo   výroku,   ktorým   zamietol   návrh   na   uloženie   povinnosti   umožniť sťažovateľovi   užívanie „pôvodnej   pivnice“ prislúchajúcej   k predmetnému   bytu,   zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň však vyslovil vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku svojho   rozsudku   prípustnosť   dovolania.   Na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   48/01 z 30.   októbra   2001 rozsudok krajského súdu č. k. 13 Co 85/00-124 z 29. septembra 2000 v spojení s opravným uznesením   č.   k.   13   Co   85/00-147   z 21.   marca   2001   v potvrdzujúcom   výroku,   ako   aj rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 803/96-87 zo 7. októbra 1999 v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí návrhu na uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie dovolacieho súdu bolo   okresnému   súdu   doručené   23.   novembra   2001.   Od   tohto   dátumu   dochádza   podľa sťažovateľa vinou okresného súdu k prieťahom v označenom konaní.

Sťažovateľ sa opakovane sťažoval na prieťahy v konaní, okrem iného aj sťažnosťou z 9. júla 2004, ktorú predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 19. novembra 2004 kvalifikoval   ako   dôvodnú.   Napriek   uvedenému   prieťahy   v označenom   konaní   podľa sťažovateľa   pretrvávajú   aj   naďalej.   Ich   príčinu   nemožno   podľa   jeho   názoru   hľadať v skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci,   pretože   v období   po   23.   novembri   2001   sa procesná   aktivita   okresného   súdu   obmedzila   v podstate   iba   na   nariadenie   znaleckého dokazovania a pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka označeného konania, to bolo po celý čas trvania označeného konania aktívne.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 803/96 porušené, prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 803/96 konať, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a zaviazal okresný súd uhradiť mu aj jeho trovy konania.

V rámci odôvodnenia požadovaného primeraného zadosťučinenia sťažovateľ okrem iného uviedol, že predmet konania sa týka zabezpečenia jeho „stabilného bývania“, takže má preň zásadný význam a dôsledkom deviatich rokov trvajúceho konania je okrem pocitov právnej neistoty aj vynaloženie pomerne vysokej sumy na úhradu nájomného, ktoré by sťažovateľ nebol povinný platiť, ak by sa stal vlastníkom bytu.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   taktiež   fotokópie   sťažností   na   prieťahy v konaní zo 17. júna 2004 a z 9. júla 2004 adresovaných predsedovi okresného súdu, ako aj kópie odpovedí predsedu   okresného súdu sp. zn. Spr. 2385/04 z 24. júna 2004, sp. zn. Spr. 2393/04   z 20.   augusta   2004   a z 19.   novembra   2004   na   sťažovateľove   sťažnosti   na prieťahy   v konaní   preukazujúce   využitie   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy vo vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (platného a účinného do 31. marca 2005).

Právny zástupca sťažovateľa listom zo 7. septembra 2005 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa k podanej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril listom č. Spr. 2393/04 z 24. októbra 2005, v ktorom chronologicky uviedol prehľad procesných úkonov vykonaných v predmetnej veci a následne uviedol:

„Z obsahu spisu 16 C 803/96 vyplýva, že konanie je po právnej aj skutkovej stránke zložité.

Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, nepodarilo sa mu však zabezpečiť všetky predpoklady   pre   rozhodnutie   vo   veci.   K predĺženiu   doby   konania   došlo   aj   z dôvodu odvolacieho a dovolacieho konania. V priebehu konania vznikli aj ďalšie časové obdobia poznačené nečinnosťou súdu 1. stupňa, ktoré boli spôsobené značnou zaťaženosťou súdu a niekoľkokrát aj zmenou v osobe zákonného sudcu.

Netrváme   na   tom,   aby   Ústavný   súd   SR   o veci   samej   konal   na   verejnom   ústnom pojednávaní.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal   30.   augusta   1996   na Okresnom   súde   Poprad   žalobu, ktorou   sa domáhal,   aby   bola   žalovanému   –   S.,   a.   s.,   uložená   povinnosť   uzavrieť   s ním   zmluvu o prevode   vlastníctva   bytu,   umožniť   mu   užívanie   „pôvodnej   pivnice“   prislúchajúcej k predmetnému   bytu   a nahradiť   mu   škodu   vo   výške   30   000   Sk   spôsobenú   v súvislosti s vyprataním uvedenej pivnice.

Okresný súd Poprad postúpil vec z dôvodu miestnej príslušnosti Obvodnému súdu Košice 1 (v súčasnosti okresný súd) listom z 5. septembra 1996. Spis bol okresnému súdu doručený 13. septembra 1996.

Okresný   súd   vyzval   14.   novembra   1996   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov návrhu   upresnením   petitu   žaloby,   ktorého   formulácia „vrátenie   pôvodnej   pivnice“ nezodpovedala   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“). Sťažovateľ upresnil petit žaloby podaním z 23. novembra 1996.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   súdnej   kancelárii   z   29.   januára   1996   bol sťažovateľ v ten istý deň vyzvaný, aby v lehote 5 dní doručil okresnému súdu ešte jeden rovnopis podania z 23. novembra 1996. Pretože sťažovateľ výzvu okresného súdu nesplnil (doručená mu bola 4. februára 1997), uložila 6. apríla 1998 zákonná sudkyňa vyhotoviť kópiu uvedeného podania a toto spolu s pôvodnou žalobou zaslať na vyjadrenie žalovanému so stanovením mu lehoty 15 dní. Pokyn zákonnej sudkyne bol splnený 29. apríla 1998.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní doručenom okresnému súdu 21. mája 1998. Zákonná sudkyňa nariadila 10. júna 1998 pojednávanie vo veci na 17. september 1998 a uložila predvolať naň účastníkov konania s tým, že žalovanému bolo uložené predložiť dôkazy ohľadne niektorých jeho tvrdení vo vyjadrení k žalobe a žalobca bol vyzvaný na doplatenie súdneho poplatku. Na pojednávaní konanom 17. septembra 1998 okresný súd vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil na neurčito za účelom zisťovania, či zotavovňa   „T.“   leží   vo   vnútornom   kúpeľnom   území   kúpeľného miesta   alebo na území národného parku.

Na základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   súdnej   kancelárii   z 29.   septembra   1998 sa okresný súd za týmto účelom 13. októbra 1998 obrátil so žiadosťou o vyjadrenie na Miestny úrad   v S.   a Správu   Tatranského   národného   praku.   Vyjadrenie   Správy   Tatranského národného parku bolo okresnému súdu doručené 22. októbra 1998 a vyjadrenie Miestneho úradu v S. 10. novembra 1998.

Zákonná sudkyňa nariadila 9. februára 1999 pojednávanie vo veci na 19. marec 1999 a uložila   predvolať   naň   účastníkov   konania.   Na   pojednávaní   konanom   19.   marca   1999 okresný súd doplnil dokazovanie oboznámením obsahu zadovážených listinných podkladov, vypočul   účastníkov   konania   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   doplnenia dokazovania. Žalovanému bolo uložené predložiť rozhodnutia stavebného úradu týkajúce sa rekonštrukcie ubytovne „T.“. Túto povinnosť si žalovaný splnil 31. marca 1999. Opatrením predsedu   okresného   súdu   z 1.   júla   1999   bola   predmetná   právna   vec   pridelená   novej zákonnej sudkyni.

Zákonná sudkyňa nariadila 25. augusta 1999 pojednávanie vo veci na 7. október 1999 a uložila predvolať naň účastníkov konania. Na pojednávaní konanom 7. októbra 1999 okresný súd vyhlásil vo veci čiastočný rozsudok, ktorým žalobu v časti týkajúcej sa návrhu na uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o prevode vlastníctva k bytu a na uloženie povinnosti umožniť sťažovateľovi užívanie pôvodnej pivnice tvoriacej príslušenstvo predmetného bytu zamietol, vo zvyšnej časti (týkajúcej sa náhrady škody) vylúčil žalobu na samostatné konanie. Rozsudok č. k. 16 C 803/96-87 zo 7. októbra 1999 vypracovala zákonná sudkyňa písomne 17. novembra 1999. Rozhodnutie bolo vypravené 18. novembra 1999.

Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho zástupcu 1. decembra 1999 odvolanie s tým, že jeho odôvodnenie doplní do 15 dní. Urobil tak   7.   decembra   1999.   Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   súdnej   kancelárii z 9. decembra 1999 vyzval okresný súd 15. decembra 1999 právneho zástupcu sťažovateľa na   predloženie   ďalšieho   rovnopisu   odvolania   (kvôli   jeho   doručeniu   žalovanému   na vyjadrenie) a sťažovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, pričom na splnenie uvedeného obom stanovil lehotu 15 dní. Právny zástupca sťažovateľa a sťažovateľ uloženú povinnosť splnili 27. decembra 1999.

Opatrením predsedu okresného súdu zo 17. januára 2000 bola predmetná právna vec pridelená novej zákonnej sudkyni.

Zákonná   sudkyňa   nariadila   súdnej   kancelárii   18.   januára   2000 doručiť   kópiu odvolania   na   vyjadrenie   žalovanému   so   stanovením   mu   lehoty   15   dní.   Vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 10. februára 2000. Spis bol krajskému súdu predložený 24. februára 2000.

Odvolací   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Co   85/00-124   z 29.   septembra   2000   rozsudok okresného súdu zo 7. októbra 1999 v časti týkajúcej sa návrhu na nahradenie prejavu vôle žalovaného k predaju bytu (v odvolaní právny zástupca sťažovateľa v tomto zmysle upravil petit   žaloby)   potvrdil   a v časti   týkajúcej   sa   návrhu   na   uloženie   povinnosti   žalovanému umožniť žalobcovi   užívanie   pôvodnej   pivnice   tvoriacej   príslušenstvo   predmetného   bytu rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 31. októbra 2000. Okresný súd ho zasielal účastníkom konania 15. novembra 2000. Sťažovateľ podal prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu 14. decembra 2000 proti rozsudku krajského súdu č. k. 13 Co 85/00-124 z 29. septembra 2000 v časti, v ktorej   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   zo   7.   októbra   1999,   dovolanie.   Na   základe pokynu zákonnej sudkyne súdnej kancelárii z 3. januára 2001 bola kópia dovolania zaslaná 10. januára 2001 žalovanému na vyjadrenie so stanovením mu lehoty 15 dní a sťažovateľovi bolo   uložené zaplatiť súdny   poplatok   za   dovolanie.   Sťažovateľ   zaplatil   súdny   poplatok 19. januára   2001.   Žalovaný   sa   v stanovenej   lehote   nevyjadril.   Spis   bol   predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 26. februára 2001.

Najvyšší súd listom z 28. februára 2001 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený (spis bol okresnému súdu doručený 12. marca 2001) s tým, že nebol realizovaný postup podľa § 210 ods. 2 OSP, poukážuc na skutočnosť, že písomné vyhotovenie rozsudku odvolacieho   súdu   č.   k.   13   Co   85/00-124   z 29.   septembra   2000   na   rozdiel   od   jeho vyhláseného   obsahu   (zaznamenaného   v zápisnici   o pojednávaní)   neobsahuje   výrok o pripustení dovolania proti uvedenému rozhodnutiu odvolacím súdom, pričom dovolateľ prípustnosť dovolania opiera práve o § 238 ods. 3 písm. a) OSP. Najvyšší súd okresnému súdu   uložil   predložiť   spis   krajskému   súdu   na   opravu   rozsudku   odvolacieho   súdu   č.   k. 13 Co 85/00-124 z 29. septembra 2000 podľa § 164 OSP.

Okresný súd realizoval pokyn najvyššieho súdu 15. marca 2001. Po vykonaní opravy mu bol spis krajským súdom vrátený 21. marca 2001. Okresný súd zaslal opravné uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 85/00-147 z 21. marca 2001 účastníkom konania 27. marca 2001. Rozhodnutie im bolo doručené 2. apríla 2001.

Zákonná   sudkyňa   dala   17.   apríla   2001   súdnej   kancelárii   pokyn   predložiť   spis najvyššiemu   súdu.   Pokyn   bol   vykonaný   18.   apríla   2001.   Najvyššiemu   súdu   bol   spis doručený 25. apríla 2001.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Cdo 48/01-156 z 30. októbra 2001 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 13 Co 85/00-124 z 29. septembra 2000 v znení opravného uznesenia krajského súdu č. k. 13 Co 85/00-147 z 21. marca 2001 v potvrdzujúcom výroku, ako aj rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 803/96-87 zo 7. októbra 1999 v časti týkajúcej sa návrhu na nahradenie prejavu vôle žalovaného k predaju bytu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 23. novembra 2001.

Okresný súd zasielal rozsudok o dovolaní účastníkom konania 26. novembra 2001. Rozhodnutie im bolo doručené 4. decembra 2001. Zákonná sudkyňa nariadila 16. januára 2002   vo   veci   pojednávanie   na   14.   marec   2002.   Na   pojednávaní   rozhodol   okresný   súd o pripustení zmeny návrhu, ako aj o pripustení vstupu manželky sťažovateľa do konania na strane žalobcu v zmysle návrhov sťažovateľa obsiahnutých v podaní doručenom okresnému súdu 27. decembra 1999 (doplnenie odvolania sťažovateľa). Pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania v súlade s návrhmi žalovaného.

Okresný súd požiadal 20. marca 2002 Mestský úrad V. a Okresný úrad P., odbor životného prostredia, aby mu v lehote 15 dní zaslal stanovisko, či objekt ubytovne „T.“ (predtým   „B.“)   má   charakter   bytového   domu.   Stanovisko   Mestského   úradu   V.   bolo okresnému   súdu   doručené   15.   apríla   2002.   Stanovisko   Okresného   úradu   P.,   odboru životného prostredia, bolo okresnému súdu doručené 23. apríla 2002. Žalovaný v zmysle povinnosti uloženej mu na pojednávaní 14. marca 2002 predložil 29. apríla 2002 okresnému súdu   dostupnú   projektovú   dokumentáciu   k objektu,   v ktorom   sa   nachádza   sporný   byt. Okresný súd sa pokúsil o doplnenie podkladov predložených žalovaným výzvami zaslanými 6. júna 2002 Okresnému úradu P., odboru životného prostredia, a Štátnemu archívu v P. Žiadané podklady boli Okresným úradom P., odborom životného prostredia, predložené okresnému súdu 14. augusta 2002.

Uznesením č. k. 16 C 803/96-174 z 30. septembra 2002 nariadil okresný súd vo veci znalecké dokazovanie, ustanovenému znalcovi uložil vypracovať znalecký posudok v lehote 30   dní   od   doručenia   uznesenia   a žalovanému   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania. Proti uzneseniu v časti týkajúcej sa povinnosti zložiť preddavok na trovy   znaleckého dokazovania podal žalovaný 23. októbra 2002 odvolanie. Spis bol krajskému súdu predložený 18. novembra 2002.

Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 490/02-183 z 21. marca 2003 zrušil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   16   C   803/96-174   z 30.   septembra   2002   vo   výroku   týkajúcom   sa povinnosti   žalovaného   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 15. apríla 2003. Rozhodnutie odvolacieho súdu okresný súd zaslal účastníkom konania 22. apríla 2003.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 30. júla 2003 zaslal okresný súd súdnemu znalcovi v uvedený deň projektovú dokumentáciu týkajúcu sa objektu ubytovne „T.“.

Listom zo 4. augusta 2003 doručeným okresnému súdu   5. augusta 2003 urgoval súdny znalec zaslanie projektovej dokumentácie a špecifikoval ďalšie podklady potrebné na vypracovanie znaleckého posudku.

Súdny znalec vykonal „ohliadku objektu“ ubytovne „T.“ 20. augusta 2003. Listom z 26.   augusta   2003   doručeným   okresnému   súdu   28.   augusta   2003   oznámil,   že   po preštudovaní predložených podkladov „... nezistil že budova je obytným domom...“, pričom okresnému súdu zároveň vrátil predložené listinné podklady.

Okresný   súd   zaslal   súdnemu   znalcovi   spisový   materiál   opätovne   v prílohe   listu z 3. septembra 2003. Súdny znalec reagoval na túto skutočnosť listom z 12. septembra 2003 doručeným okresnému súdu 16. septembra 2003, v ktorom poukázal na listiny obsiahnuté v súdnom   spise,   z ktorých   podľa   jeho   názoru   vyplýva,   že   objekt   ubytovne   „T.“   nie   je bytovým domom, konštatujúc: „Znalecký posudok v zmysle zákona 182/1993 Z. z. môžem vypracovať   až   potom,   čo   mi   bude   doručené   záväzné   rozhodnutie   stavebného   úradu,   že budova je obytnou budovou. Podľa § 1 uvedeného zákona upravuje spôsob nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome. Dokumenty obsiahnuté v spise hovoria o niečom inom.“

V prílohe listu zo 7. októbra 2003 doručeného okresnému súdu 8. októbra 2003 vrátil súdny znalec okresnému súdu súdny spis týkajúci sa predmetnej veci.

Na základe pokynu vyššieho súdneho úradníka z 1. júna 2004 bol spis (sprievodným listom z toho istého dňa) opätovne zaslaný súdnemu znalcovi. Súdny znalec reagoval listom zo   16.   júna   2004   doručeným   okresnému   súdu   17.   júna   2004,   v ktorom   poukazuje   na skutočnosť, že okresný súd nereagoval žiadnym spôsobom na jeho argumentáciu uvedenú v listoch   z 26.   augusta   2003   a 12.   septembra   2003,   s tým,   že   pokiaľ   má   posudok vypracovať,   potrebuje   usmernenie   a doplnenie   podkladov   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý následne špecifikoval.

Okresný   súd   predvolal   6.   júla   2004   na   výsluch   zástupcu   žalovaného   a listom z 30. augusta 2004 požiadal súdneho znalca o vrátenie súdneho spisu. Dňa 5. augusta 2004 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k otázkam súvisiacim s nariadeným znaleckým dokazovaním. Súdny znalec vrátil okresnému súdu spis 8. septembra 2004.

Okresný súd zaslal spis súdnemu znalcovi späť v prílohe listu z 10. februára 2005, v ktorom ho zároveň usmernil, ako má postupovať v ním naznačených sporných otázkach. Súdny znalec listom z 22. februára 2005 doručeným okresnému súdu 23. februára 2005 upozornil, že podklady žalovaného nie sú dostatočné, a žiadal o ďalšie usmernenie.

Dňa   6.   júla   2005   bola   vec   pridelená   novej   zákonnej   sudkyni,   ktorá   uložila 7. septembra 2005 vyžiadať súdny spis od súdneho znalca za účelom naštudovania. Súdny znalec vrátil spis 14. septembra 2005.

Uznesením   č.   k.   16   C   803/96-233   z 13.   októbra   2005   uložil   okresný   súd sťažovateľovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   Písomné vyhotovenie rozhodnutia zaslal okresný súd sťažovateľovi 19. októbra 2005. V ten istý deň požiadal okresný súd Mestský úrad V. o oznámenie, či bol sporný byt evidovaný bývalým Mestským národným výborom V. ako byt podnikový (v lehote 5 dní).

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode bytu, o uloženie povinnosti umožniť užívanie pivnice a o zaplatenie 30 000 Sk. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd zistil, že ide o vec, ktorá nie je bežnou súčasťou rozhodovacej praxe všeobecných súdov a ktorú možno označiť ako vec právne zložitú. Aj po skutkovej stránke možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že v danom prípade ide o vec zložitú. Na skutkovú zložitosť tejto veci má vplyv najmä potreba   vykonania   rozsiahlejšieho   dokazovania   (zabezpečenia   viacerých   podkladov   pre rozhodnutie súdu   vrátane potreby vykonanie znaleckého   dokazovania). Ústavný súd   pri svojom rozhodovaní prihliadol   na skutočnosť,   že skutková a právna zložitosť   tejto veci prispela   k predĺženiu   uvedeného   konania, avšak   podľa   neho ňou   nemožno ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu v uvedenej veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ   podal   žalobu   na   miestne   nepríslušnom   súde   a   okresný   súd   bol   v priebehu konania   nútený   vyzývať   jeho,   resp.   jeho   právneho   zástupcu   na   predloženie   rovnopisov podaní (žaloby aj odvolania). Podľa názoru ústavného súdu však v tomto prípade nemožno konštatovať, že by sťažovateľ svojím správaním významnejšie prispel k predĺženiu konania v uvedenej veci.

Sťažovateľ v priebehu konania taktiež využil svoje procesné práva, v dôsledku čoho v rámci   uvedeného   konania   krajský   súd   rozhodoval   sedem   mesiacov   o ním   podanom odvolaní a najvyšší súd taktiež sedem mesiacov o podanom dovolaní sťažovateľa. Možno teda   konštatovať, že v dôsledku   uplatnenia týchto práv sťažovateľom   v preskúmavanom konaní došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci na okresnom súde, čo však v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   nemožno   započítať   na   jeho   ťarchu   (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé   z   období   nečinnosti   okresného   súdu   začalo 9. februára   1997,   t.   j.   po   uplynutí   lehoty   stanovenej   vo   výzve   súdu   sťažovateľovi   na predloženie rovnopisu podanej žaloby, a trvalo takmer štrnásť mesiacov, t. j. až do 6. apríla 1998, keď okresný súd vyhotovil kópiu žaloby a zaslal ju žalovanému na vyjadrenie. Druhé sedemmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní začalo 8. októbra 2003, keď bol okresnému súdu doručený spisový materiál v tejto veci od znalca, a skončilo až 1. júna 2004, keď bol spis opätovne zaslaný súdnemu znalcovi. Okresný súd žiadne procesné úkony v predmetnej veci nevykonával ani v ďalšom päťmesačnom období, t. j. od 8. septembra 2004, keď mu bol doručený spis od súdneho znalca, až do 10. februára 2005, keď   okresný   súd   opätovne   odstúpil   spis   súdnemu   znalcovi   s doplnenými   podkladmi i usmernením. Od 23. februára 2005, keď bola okresnému súdu doručená žiadosť znalca o ďalšie usmernenie vo veci, okresný súd opätovne vôbec nekonal až do 7. septembra 2005, t. j. takmer sedem mesiacov. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období nečinnosti   poznačené aj neefektívnym postupom   okresného súdu   predovšetkým   vo fáze vykonávania   znaleckého   dokazovania   v danej   veci,   keď   okresný   súd   nedostatočne špecifikoval   úlohu   znalca   v uznesení   o nariadení   znaleckého   dokazovania   a následne   na výzvy   znalca   na usmernenie   pri   vykonávaní   znaleckého   dokazovania,   resp.   na   zaslanie podkladov na jeho vykonanie reagoval až po opakovaných urgenciách zo strany znalca (znalec okresnému súdu spis v uvedenej veci v dôsledku jeho nesúčinnosti dvakrát vrátil – 28. augusta 2003, 8. októbra 2003).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá viac ako deväť rokov a dva mesiace. Z uvedenej doby podstatnú časť v trvaní 33 mesiacov, t. j. dvoch rokov a desiatich mesiacov, tvorí obdobie, v ktorom v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   jeho neefektívny postup v predmetnom konaní nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk. V rámci jeho odôvodnenia sťažovateľ okrem iného uviedol, že predmet konania sa týka zabezpečenia jeho „stabilného bývania“, takže má preň zásadný význam a dôsledkom deviatich rokov trvajúceho konania je okrem pocitov právnej neistoty aj vynaloženie pomerne vysokej sumy na úhradu nájomného, ktoré by sťažovateľ nebol povinný platiť, ak by sa stal vlastníkom bytu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a deväť mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 16 184 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby, režijného paušálu a 19 % DPH (2 x 6 650 Sk + 2 x 150 + 19 % DPH).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   s tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období   od   1.   januára   2005   v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie súdu) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 = 5 302 Sk) a DPH (19 % x 5 002 Sk = 950 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 6 252 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov právneho zastúpenia   vo výške   6 252   Sk   a vo zvyšnej   časti   uplatnenému nároku   na náhradu   trov konania v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2006