SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 212/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť obce ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obceo d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola11. augusta 2014 doručená sťažnosť obce ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomOkresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C/249/2008z 29. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na Krajskom súde v Ostravebolo pod sp. zn. 4 Cm 66/2005 vedené konanie vo veci žaloby obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,, Česká republika (ďalej len „žalobkyňa“), ktorousa proti sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade domáha zaplatenia sumy 360 702 Kč z tituluručiteľského záväzku„z akcie neštandardné nájomné byty “, ktorý sťažovateľkeako ručiteľke vyplýval z dohody o prevzatí ručenia, ktorú uzavrela so žalobkyňou akoveriteľkou 17. augusta 2004 (ďalej len „dohoda“).
Krajský súd v Ostrave rozsudkom č. k. 4 Cm 66/2005-85 z 29. februára 2008zaviazal obchodnú spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovanáv 1. rade“), a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s príslušenstvom s tým,že plnením jednej z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej. Krajský súd zároveňzaviazal žalovanú v 1. rade a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni náhradu trov konaniav sume 62 423 Kč. Po podaní odvolania sťažovateľkou Vrchní súd v Olomouci rozsudkomč. k. 4 Cmo 18/2009-131 z 19. marca 2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahuk sťažovateľke potvrdil a túto zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konaniav sume 54 941,20 Kč. Uvedené rozsudky voči sťažovateľke nadobudli právoplatnosť24. apríla 2009.
Dňa 16. decembra 2008 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu, ktorou sa protibývalej starostke obce– ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„bývalá starostka“), domáhala zaplatenia sumy 177 409 Sk (t. j. 5 888,90 €)s príslušenstvom z titulu„účelne vynaložených nákladov“pozostávajúcich z trov právnehozastúpenia sťažovateľky v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn.4 Cm 66/2005 advokátom, z cestovného, nocľažného a stravného novozvoleného starostuobcea advokáta na Krajský súd v Ostrave, ako aj zo súdnych poplatkovza vyhotovenie odpisov zo spisu a za odvolanie.
Okresný súd po vykonaní dokazovania rozsudkom sp. zn. 3 C/249/2008z 29. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol, čo (okrem iného) odôvodnil tým, že:„Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Porušenie právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím.
V prejedávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia povinnosti upravenej v § 29a ods. 5 zák. č. 303/1995 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004, ktorú podpísala žalovaná za obec ako starostka...
V danom prípade dohoda o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004 sa vzťahovala na záväzok vzniknutý nie z úveru, ale z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22. 07. 2007 medzi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, týmto ručením bola zabezpečená pohľadávka za zaplatenie kúpnej ceny do výšky 500.00 Sk.
Vzhľadom na to, že žalovaný sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustil súd žalobu zamietol.“
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala,že dohodu obecné zastupiteľstvo neschválilo a že bývalá starostka ju uzatvorila„v rozpore s právnymi predpismi“, pričom jej konaním„boli porušené ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 138/1991 zb. o majetku obcí v znení zmien a doplnkov a § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zmien a doplnkov“. Podľa názorusťažovateľky je vznik škody v úzkej príčinnej súvislosti s konaním bývalej starostky, keďžesťažovateľka v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn. 4 Cm 66/2005 bolapovinná„využiť všetky právne prostriedky na ochranu svojich záujmov“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014 rozsudokokresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka opakujúc argumenty, ktoré vzniesla už v konaní pred všeobecnýmisúdmi, v sťažnosti namieta, že„tak ako prvostupňový súd, tak aj druhostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a vo svojom odôvodnení sa nedostatočne vysporiadal s odvolacími argumentmi sťažovateľa. Domnievame sa, že závery oboch súdov nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním v tejto veci, nie sú zo strany súdov dostatočne odôvodnené a z týchto dôvodov sú oba rozsudky zmätočné. Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Rozhodnutiami súdov bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014 bolo porušené jejzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru„v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“,aby napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšiekonanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 490,76 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru„v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“rozsudkom krajského súduč. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdusp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013 o zamietnutí žaloby sťažovateľky, ktorou sa protibývalej starostke domáhala zaplatenia sumy 5 888,90 € s príslušenstvom z titulu„účelne vynaložených nákladov“, ktoré jej vznikli ako účastníčke právoplatne ukončeného súdnehokonania v Českej republike.
Uvedené rozhodnutia všeobecných súdov považuje sťažovateľka za zmätočnéa zjavne neodôvodnené, pretože je presvedčená, že sa nevysporiadali so všetkýmiargumentmi, ktoré v ich priebehu vzniesla.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 124 a čl. 142 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V citovanomčlánku ústavy je totiž zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu bol v prvomrade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomociústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávneniapreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahuoznačených práv, nepovažoval za potrebné túto duplicitne citovať. Na doplnenie všakuvádza, že:
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ajprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všaknepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonanýchdôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkamina odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru vyplýva, že tento článokdohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A pretoskutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielskuz 9. 12. 1994, séria A, č. 288).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„... odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti...
V prejednávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia povinnosti upravenej v ustanovení § 29a ods. 5 zákona č. 303/1995 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia...
Vyššie uvedené ustanovenie nezakazovalo prevzatie akýchkoľvek záruk, ale iba záruk za úvery poskytované určitým presne označeným subjektom. Žalovaná ako starostka žalobcu žiadnu záruku za úver neprevzala...
Uzatvorením dohody o prevzatí ručenia k žiadnemu nakladaniu s majetkom žalobcu nedošlo... Dohoda o prevzatí ručenia teda nemala charakter úkonu vyžadujúceho v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody schválenie obecným zastupiteľstvom.
Keďže žalovaná sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustila, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“
Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k názoru, žeobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení právnych predpisov, ktorá bybola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia tohto rozsudku sa ústavný súdpresvedčil, že krajský súd postupujúc podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadkusaodvolacíminámietkamisťažovateľkyzaoberalv rozsahu,ktorýpostačujena konštatovanie, že v konaní o svojej žalobe dostala odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. S prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkamisťažovateľky a napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska možného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súdkonštatuje, že na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, ak sťažovateľka v priebehukonania pred okresným súdom poukazovala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 289/08z 1. apríla 2009, ktorý ani neriešil identickú právnu situáciu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súdsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.
Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že aj v Českej republike je zákonná úpravanáhrady trov súdneho konania založená na zásade úspechu v konaní, pričom úspešný jevo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené, t. j. ktorý malvo veci plný úspech. Za účelne vynaložené trovy konania preto možno pokladať iba také,ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadneobhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. To všaknie je prípad sťažovateľky, ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi Českej republikyúspešná nebola, keďže tieto svojimi rozhodnutiami žiadne porušenie ani ohrozenie právsťažovateľky nedeklarovali.
K námietke porušenia čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje absolútnežiadne právne relevantné odôvodnenie, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie je jednýmz esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1zákona o ústavnom súde, ktoré v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavnéhoprieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorýmorgánom verejnej moci.
Ústavný súd už v minulosti judikoval, že nedostatky zákonom predpísanýchnáležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016