SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 212/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresnéhosúdu Prievidza sp. zn. 11 P 64/2012 z 20. novembra 2012, rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 19 Cop 5/2013 z 28. februára 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 125/2013 z 11. septembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 11 P 64/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Cop 5/2013z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 125/2013z 11. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 21. júna 2003uzatvoril manželstvo s ⬛⬛⬛⬛, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresnéhosúdu Partizánske sp. zn. 5 C 221/2008 z 29. apríla 2009. Sťažovateľ je od 27. apríla 2011v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu práceneschopný, nepoberá sociálne dávky,nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi ani dávku v nezamestnanosti, teda nemá žiadenpríjem a nie je schopný pre nepriaznivý zdravotný stav sám sa živiť. Keďže od rozvodumanželstva neuplynulo viac ako päť rokov, v zmysle § 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákono rodine“) návrhom podaným okresnému súdu žiadal o určenie výživného na rozvedenéhomanžela.
Ako uvádza sťažovateľ, okresný súd jeho návrh zamietol a svoje rozhodnutieodôvodnil tým, že „s prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, dospel k záveru, že hoci navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť pre dočasnú práceneschopnosť, bolo by však v rozpore s dobrými mravmi, aby mu súd priznal príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov, že po rozvode manželstva vykonával pracovnú činnosť predajom zatepľovacích systémov, teda mal príjem, mal vyplácané provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu rodinného domu, peniaze minul a nezabezpečil svoju výživu a podľa názoru súdu nie ani v schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ preukázateľne nepoberá nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi a nepoberá ani dávku v nezamestnanosti. Počas práceneschopnosti nepoberá nemocenské dávky, pretože nebol nemocensky poistený, preto mu Sociálna poisťovňa nemocenské dávky nevypláca. Ďalej uviedol, že do takejto situácie sa dostal sám svojim pričinením, pretože ak by si svoje povinnosti plnil, Sociálna poisťovňa by mu nemocenské dávky počas pracovnej neschopnosti vyplácala. Navrhovateľ si mal svoje finančné prostriedky z pracovnej činnosti regulovať tak, aby mal dostatok financií na svoju výživu a nie všetky minúť a že mal so svojimi financiami nakladať tak, aby si zabezpečil svoju výživu na takej úrovni, ako počas manželstva.“.
Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pretože nedospel k inémuzáveru, len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine,aby za daných okolností bol sťažovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného manžela,keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je schopný sám saživiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom z vlastného majetku alebofinančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne.
Sťažovateľ v sťažnosti cituje zo zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzia o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákonač. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, ako aj zo zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v zneníneskorších predpisov a poukazuje na to, že z nich vyplýva, že „občan nemá nárok na dávku v hmotnej núdzi, ak si neuplatní zákonné nároky, ktorými si môže zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, medzi ktoré patrí aj uplatnenie si nároku na výživné, čo si uplatnil. Taktiež je z citovaných ustanovení zrejmé, že občan, ktorý je práceneschopný sa nezaradí do evidencie uchádzačov o zamestnanie a teda ak nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nemá ani nárok na poberanie dávky v nezamestnanosti. Sťažovateľ ako samostatne zárobkovo činná osoba si neplatil nemocenské poistenie a teda mu nevznikol ani nárok na nemocenské, pretože mal nízke príjmy. Ak by mu však aj tento nárok vznikol, nemocenské by už v čase rozhodovania súdov nepoberal, pretože nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012 avšak sťažovateľ je stále nepretržite práceneschopný.“.
Na tieto skutočnosti sťažovateľ poukazoval už v konaní pred súdom prvého stupňaaj v podanom odvolaní. Ani prvostupňový súd, ani odvolací sa nezaoberali jeho námietkou,že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal by vzhľadom na to, že je práceneschopný nárokiba na nemocenské, ktoré však v zmysle „zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012“, a tiež námietkou, z čoho simal vytvoriť finančnú rezervu na niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni ibaminimálnej mzdy, a teda nebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach. Ani prvostupňový,ani odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedli, ako vyhodnotili tieto sťažovateľomnamietané skutočnosti.
V odôvodneniach obidvoch rozsudkov podľa názoru sťažovateľa absentuje dostatočnéa presvedčivé odôvodnenie, ako bola súdmi posúdená skutočnosť, že sťažovateľ už v časevydania rozsudku súdu prvého stupňa nemal zo zákona nárok na nemocenské, pretože ajkeby naň mal nárok, bolo by mu nemocenské vyplácané iba do apríla 2012, a keďže jepráceneschopný, nemá nárok ani na dávku v nezamestnanosti, pretože pre práceneschopnosťsa nemôže uchádzať o zamestnanie a o dávku v hmotnej núdzi nemôže požiadať z dôvodu,že uplatnenie si nárokov na výživné má predchádzať žiadosti o dávku v hmotnej núdzi, atakisto z akých finančných prostriedkov si ma zabezpečiť príjem pre prípad dlhodobejpráceneschopnosti.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnilpredovšetkým nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré maloza následok odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré ako jedna z procesných vád zakladánielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd dovolanie odmietols odôvodnením, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladenýmna odôvodnenie rozsudku. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa primárne vysvetlil,z akých úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpokladypre priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolov rozpore s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže sťažovateľ svoje príjmypo rozvode minul a nezabezpečil svoju výživu) a že by vzhľadom na majetkové pomeryodporkyne táto ani nebola schopná prispievať na výživu navrhovateľa. Odvolací súd sa sozávermi súdu prvého stupňa stotožnil a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodochsvojho rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „nemá v súčasnosti žiaden príjem, ani žiaden majetok a vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav (ako aj pobyty v nemocnici) má obmedzenú schopnosť dosiahnuť príjem. Podľa oznámenia jeho ošetrujúcej lekárky... vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav sťažovateľa sa ukončenie PN nepredpokladá. Bez svojho zavinenia sa ocitol v situácii, že nie je schopný sám sa živiť. Pokiaľ mu na živobytie a pokrytie nákladov spojených s liečbou postačovali ušetrené peňažné prostriedky, ktoré nadobudol v čase, keď bol schopný zaobstarať si príjem, snažil sa žiť z týchto prostriedkov. Avšak vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav, ktorý u neho dlhodobo pretrváva nemá možnosť si zaobstarať príjem, preto bol nútený využiť možnosť zakotvenú v zákone o rodine a požadoval, aby mu v čase jeho práceneschopnosti a teda kým nebude schopný dosahovať príjem prispievala na výživu bývalá manželka podľa jej možností a schopností. Sťažovateľ si na živobytie a na úhradu výživného pre jeho maloletú dcéru musel požičať značnú sumu peňažných prostriedkov.“.
Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá podľa sťažovateľanielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť a znamená porušenie právana spravodlivý proces, sťažovateľ je toho názoru, že „dovolací súd mal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“.
Sťažovateľ zastáva názor, že označenými rozhodnutiami súdov „bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie“, a pretona základe uvedeného v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
,,1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/125/2013 zo dňa 11.09.2013, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoP/5/2013 zo dňa 28.02.2013 rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 11 P/64/2012 zo dňa 20.11.2012 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoP/5/2013 zo dňa 28.02.2013 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutýmuznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhaťsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je pretopotrebné posudzovať spoločne.
1. K napadnutému rozsudku okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súduvo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni princípsubsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadaťo ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutýpred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku okresnému súdu krajskýsúd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu odôvodnenej v podstate tým, že krajský súd sa nevysporiadals jeho námietkami spočívajúcimi v tom, že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal byvzhľadom na to, že je práceneschopný, nárok iba na nemocenské, ktoré však v zmysle„zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012“, a taktiež námietkou, z čoho si mal vytvoriť finančnú rezervuna niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni iba minimálnej mzdy, a tedanebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnomkonaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza: „V prejednávanej veci okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na. určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela z dôvodu, že navrhovateľ, hoci nie je schopný sám sa živiť, si situáciu zavinil sám tým, že neplatil odvody do Sociálnej poisťovne a finančné prostriedky, ktoré pred dobou práceneschopnosti získal vykonávaním pracovnej činnosti, ako aj z prenájmu, minul bez toho, aby si do budúcna finančné prostriedky na výživu odložil a tiež aj z dôvodu, že nie je v možnostiach a schopnostiach odporkyne na primeranú výživu navrhovateľa prispievať.
Okresný súd rozhodoval o návrhu na určenie výživy rozvedeného manžela podľa § 72 ods. 1, 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Rozvodom manželstva zanikajú všetky osobné a právne vzťahy medzi manželmi. V materiálnej oblasti sa preto predpokladá, že každý z manželov je povinný sa postarať sám o seba. Na zmiernenie niektorých majetkových dopadov, vyplývajúcich z rozvodu manželstva, zákon upravuje výnimky.
Základnou podmienkou pre priznanie nároku na vyživovaciu povinnosť po rozvode manželstva je skutočnosť, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, prípadne, že mu príjem nestačí na úhradu nákladov na jeho primeranú výživu. Primeraná výživa podľa súčasného znenia Zákona o rodine neznamená pokrytie len nevyhnutných nákladov na stravovanie, ale tiež uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb rozvedeného manžela vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a podobne, ktoré je potrebné posudzovať individuálne. Primeranou výživou sa považuje príspevok vyšší, než by zodpovedal iba tzv. nevyhnutnej výžive. Pri určovaní príspevku na výživu rozvedeného manžela je potrebné tiež v zmysle § 75 ods. 1 prihliadnuť na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Príspevok na výživu rozvedeného manžela je podmienený tým, že jeho poskytovanie nie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2).“
S ohľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu úlohou súdu prvého stupňapredovšetkým ustáliť, či obstojí tvrdenie sťažovateľa, že nie je schopný sám sa živiť, že nieje schopný zaistiť si primeranú výživu z vlastných zárobkových, majetkových alebo inýchzdrojov a až následne u odporkyne skúmať, aké sú jej schopnosti, možnosti a majetkovépomery na primeranú výživu rozvedeného manžela prispievať, a to všetko za podmienky, čipožadovaný príspevok na výživu rozvedeného manžela nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd ďalej uviedol, že „sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je tradične chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy, je zásadne vecou účastníkov konania. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromaždení dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im, aby na preukázanie svojich tvrdení označili dôkazy. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky potom postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom dospelo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.“.
Z listinného dôkazu (lekárskej správy ⬛⬛⬛⬛, všeobecnej lekárkypre dospelých) pre krajský súd vyplynulo, že sťažovateľ je práceneschopný a vzhľadomna jeho neustále zhoršujúci sa zdravotný stav nie je predpoklad ukončeniapráceneschopnosti. Z tejto lekárskej správy bolo pre krajský súd nepochybné,„že navrhovateľ nie je schopný pracovať. Nie je schopný vlastnou prácou sa živiť. Nie je schopný dosiahnuť príjem z pracovnej činnosti, ktorý by pokrýval jeho náklady.“. Pokiaľsťažovateľ nebol schopný živiť sa vlastnou prácou, správne prvostupňový súd podľa názorukrajského súdu zameral dokazovanie, či sťažovateľ nie je schopný živiť sa ani výnosomz vlastného majetku a či nie je schopný sa živiť z takých štátnych dávok, ktoré sú v podstateurčené ako náhrada za pracovný príjem, čo je forma pomoci osobám s nedostatočnýmpríjmom, ktorý slúži na uspokojovanie ich životných potrieb.
Vykonaným dokazovaním pred prvostupňovým súdom považoval krajský súdza preukázané, že sťažovateľ daroval rodinný dom maloletej dcére, pričom tento rodinnýdom sťažovateľ užíva s tým, že ho má od dcéry prenajatý za 1 €. Zároveň z výpovedesťažovateľa vyplynulo, že tento rodinný dom prenajal v časti nájomníčke a vopred vyplatenénájomné za dobu piatich rokov finančné prostriedky použil na rekonštrukciu tohto domu.
Dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo podľa krajského súdu taktiežnepochybne zistené a ani sám sťažovateľ tieto zistenia nespochybňoval, „že v období, keď navrhovateľ vykonával samostatne zárobkovú činnosť, neplatil odvody do Sociálnej poisťovne, a tak mu nevznikol nárok na nemocenské dávky, a nakoľko nebol nemocensky poistený, neboli mu priznané ani vyplácané žiadne dávky v nezamestnanosti, o pomoc v hmotnej núdzi navrhovateľ nepožiadal“. Najvyšší súd preto nemohol dospieť k inémuzáveru, „len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine, aby za daných okolností bol navrhovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného manžela, keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je schopný sám sa živiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom zvláštneho majetku alebo finančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne“.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľovinepriznal nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela, podľa § 219 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) potvrdil.
Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Ústavný súd pretopreskúmal aj rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd z vykonanéhodokazovania (podrobne tam rozvedeného) považoval za preukázané, že „... nie je v schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby prispievala na výživu navrhovateľa“.
Z rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že „neschopnosť sám sa živiť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného bývalého manžela. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia, alebo jej strata v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami sú osobná starostlivosť o maloleté dieťa do 3 rokov veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú .opateru alebo faktická nemožnosť umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú starostlivosť v danom mieste alebo faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzických a duševným schopnostiam. Schopnosť bývalého manžela živiť sa sám sa však neodvodzuje len od jeho skutočných a potencionálnych zárobkových možností, ale aj od jeho majetkových pomerov. Tento príspevok nemá charakter sankčného výživného, preto je irelevantné z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva. Súd by však právo na príspevok nepriznal, ak by to odporovalo dobrým mravom, a to ani v prípade, ak by bola splnená podmienka odkázanosti na strane navrhovateľa a zároveň aj podmienka schopnosti poskytovať príspevok na strane odporcu.“.
Okresný súd hodnotiac dôkazy individuálne a vo vzájomných súvislostiachs prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo,dospel k záveru, že hoci sťažovateľ „nie je schopný sám sa živiť pre dočasnú práceneschopnosť, bob by však v rozpore s dobrými mravmi, aby súd priznal navrhovateľovi príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov už uvedených vyššie, hlavne z dôvodu, že navrhovateľ po rozvode manželstva vykonával pracovnú činnosť predajom zatepľovacích systémov, teda mal príjem, mal vyplácané provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu rodinného domu. peniaze minul a nezabezpečil svoju výživu. Nie je ani v schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa na rozvedeného manžela vzhľadom na už uvedené v odôvodnení tohto rozsudku.“.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 OSP).Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdenímobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súdna argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom (hoci na označené námietkysťažovateľa nereagoval), jeho rozhodnutie v spojení s rozhodnutím okresného súdu savysporiadalo s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočneobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým sa okresný súd posúdilnávrh sťažovateľa o určenie príspevku na rozvedeného manžela za odporujúci dobrýmmravom v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine, považoval krajský súd za súladnýso zákonom. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie rozsudkukrajského súdu za dostatočné.
Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že vykonanýmdokazovaním bolo preukázané aj to, že i tak nebolo v schopnostiach a možnostiachmanželky sťažovateľa, aby prispievala na jeho výživu.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojenís rozsudkom okresného súdu) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberalv rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveďna všetky podstatné okolnosti prípadu. Toto odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti, jeústavne akceptovateľné, pričom ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacicho tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnuochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich oskutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť kporušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľaodlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorýmsťažovateľ nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinnýnahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecnýmsúdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnymzákladom pre namietanie porušenia základného práva.
Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súduz hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdeniejeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Pre nedostatok právomoci pritomneprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého rozsudku krajskéhosúdu.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzisťažovateľom označenými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo potrebnépodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
3. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdyneposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sav občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.
V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval: „V predmetnom konaní išlo o príspevok na výživu rozvedeného manžela. Právna úprava tohto príspevku je obsiahnutá v... § 72 a § 73 Zákona o rodine. To znamená, že prejednávanou bola taká vec upravená Zákonom o rodine, v prípade ktorej nešlo o žiadnu z výnimiek uvedených v § 238 ods. 4 O. s. p. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v dôsledku toho vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet komína významný, preto ak je konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v§ 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, ale zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“
Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ v dovolaní vytýka súdom, že v odôvodneníich rozsudkov absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie ich záverov a že sa riadnenevyrovnali s jeho námietkou, že aj keby splnil svoje odvodové povinnosti, nárokna nemocenské by mu v apríli 2012 aj tak zanikol a podľa názoru sťažovateľa tietonedostatky zakladajú prípustnosť a odôvodnenosť jeho dovolania v zmysle § 237 písm. f)OSP.
Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd poukázal na judikatúru ústavného súdua odcitoval z uznesenia sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, podľa ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ Dovolací súd považoval za potrebné v tejto súvislosti upozorniť ajna iné uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého«Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považoval' to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv navrhovateľa.».
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že «rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie; rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpoklady pre priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže navrhovateľ svoje príjmy po rozvode manželstva účastníkov „minul a nezabezpečil svoju výživu“) a že by vzhľadom na jej majetkové pomery odporkyňa by nebola ani schopná prispievať na výživu navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil s uvedenými závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodoch svojho rozhodnutie uviedol ďalšie dôvody.».
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdovnižšieho stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následokvznik vady podľa § 237 písm. f) OSP.
Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že „z odôvodnenia dovolania navrhovateľa vyplýva, že z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) ani nejde z jeho strany o námietku vady v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú navrhovateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Do kategórie vád pri právnom posúdení veci patrí aj námietka navrhovateľa, že súdy neprihliadli na úpravu v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení, podľa ktorej by mu nárok na nemocenské aj tak zanikol.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia navrhovateľa o existencii tohto dovolacieho dôvodu opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné; to však v prejednávanej veci nie je.“.
Dovolací súd preto uzavrel, že „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu“.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupovalv súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolaniesmerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle § 237 OSP s osobitnýmzameraním sa na sťažovateľovo tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237písm. f) OSP a taktiež ako dovolanie, ktoré nebolo prípustné ani podľa § 238 OSP. Takýtopostup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnejochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Uznesenie najvyššieho súduobsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejdeo arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdnehoporiadku.
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdua možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnostina ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa vtejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušeniazákladného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015