znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 212/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresnéhosúdu Prievidza sp. zn. 11 P 64/2012 z 20. novembra 2012, rozsudkom Krajského súduv Trenčíne   sp.   zn.   19   Cop   5/2013   z 28.   februára   2013   a uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 125/2013 z 11. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 11 P 64/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Cop 5/2013z 28. februára   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 125/2013z 11. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   21.   júna   2003uzatvoril manželstvo s ⬛⬛⬛⬛, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresnéhosúdu Partizánske sp. zn. 5 C 221/2008 z 29. apríla 2009. Sťažovateľ je od 27. apríla 2011v dôsledku   nepriaznivého   zdravotného   stavu   práceneschopný,   nepoberá   sociálne   dávky,nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi ani dávku v nezamestnanosti, teda nemá žiadenpríjem a nie je schopný pre nepriaznivý zdravotný stav sám sa živiť. Keďže od rozvodumanželstva neuplynulo viac ako päť rokov, v zmysle § 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákono rodine“) návrhom podaným okresnému súdu žiadal o určenie výživného na rozvedenéhomanžela.

Ako   uvádza   sťažovateľ,   okresný   súd   jeho   návrh   zamietol   a   svoje   rozhodnutieodôvodnil tým, že „s prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, dospel k záveru, že hoci navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť pre dočasnú práceneschopnosť, bolo by však v rozpore s dobrými mravmi, aby mu súd priznal príspevok   na   rozvedeného   manžela   z   dôvodov,   že   po   rozvode   manželstva   vykonával pracovnú   činnosť   predajom   zatepľovacích   systémov,   teda   mal   príjem,   mal   vyplácané provízie   z   OVB   a   mal   príjem   aj   z   časti   nájmu   rodinného   domu,   peniaze   minul   a nezabezpečil svoju výživu a podľa názoru súdu nie ani v schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ preukázateľne nepoberá nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi a nepoberá ani dávku v nezamestnanosti. Počas práceneschopnosti nepoberá nemocenské dávky, pretože nebol nemocensky poistený, preto mu Sociálna poisťovňa nemocenské dávky nevypláca. Ďalej uviedol, že do takejto situácie sa dostal sám svojim pričinením, pretože ak by si svoje povinnosti   plnil,   Sociálna   poisťovňa   by   mu   nemocenské   dávky   počas   pracovnej neschopnosti vyplácala. Navrhovateľ si mal svoje finančné prostriedky z pracovnej činnosti regulovať tak, aby mal dostatok   financií na svoju výživu a nie všetky minúť a   že mal so svojimi financiami nakladať tak, aby si zabezpečil svoju výživu na takej úrovni, ako počas manželstva.“.

Krajský   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   pretože   nedospel k inémuzáveru, len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine,aby za daných okolností bol sťažovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného manžela,keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je schopný sám saživiť,   uspokojovať   svoje   životné   potreby,   či   už   výnosom   z vlastného   majetku   alebofinančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje zo zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzia o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   zákonač. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, ako aj zo zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v zneníneskorších predpisov a poukazuje na to, že z nich vyplýva, že „občan nemá nárok na dávku v hmotnej núdzi, ak si neuplatní zákonné nároky, ktorými si môže zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, medzi ktoré patrí aj uplatnenie si nároku na výživné, čo si uplatnil. Taktiež je z citovaných ustanovení zrejmé, že občan, ktorý je práceneschopný   sa   nezaradí   do   evidencie   uchádzačov   o   zamestnanie   a   teda   ak   nie   je evidovaný   ako   uchádzač   o   zamestnanie,   nemá   ani   nárok   na   poberanie   dávky v nezamestnanosti.   Sťažovateľ   ako   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   si   neplatil nemocenské poistenie a teda mu nevznikol ani nárok na nemocenské, pretože mal nízke príjmy. Ak by mu však aj tento nárok vznikol, nemocenské by už v čase rozhodovania súdov nepoberal, pretože nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej   neschopnosti,   najneskôr   uplynutím   52.   týždňa   od   vzniku   dočasnej   pracovnej neschopnosti,   t.   j.   nárok   na   nemocenské   by   sťažovateľovi   zanikol   v   apríli   2012   avšak sťažovateľ je stále nepretržite práceneschopný.“.

Na tieto skutočnosti sťažovateľ poukazoval už v konaní pred súdom prvého stupňaaj v podanom odvolaní. Ani prvostupňový súd, ani odvolací sa nezaoberali jeho námietkou,že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal by vzhľadom na to, že je práceneschopný nárokiba na nemocenské, ktoré však v zmysle „zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012“, a tiež námietkou, z čoho simal vytvoriť finančnú rezervu na niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni ibaminimálnej mzdy, a teda nebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach. Ani prvostupňový,ani odvolací súd v   odôvodnení rozsudku neuviedli, ako vyhodnotili   tieto sťažovateľomnamietané skutočnosti.

V odôvodneniach obidvoch rozsudkov podľa názoru sťažovateľa absentuje dostatočnéa presvedčivé odôvodnenie, ako bola súdmi posúdená skutočnosť, že sťažovateľ už v časevydania rozsudku súdu prvého stupňa nemal zo zákona nárok na nemocenské, pretože ajkeby naň mal nárok, bolo by mu nemocenské vyplácané iba do apríla 2012, a keďže jepráceneschopný, nemá nárok ani na dávku v nezamestnanosti, pretože pre práceneschopnosťsa nemôže uchádzať o zamestnanie a o dávku v hmotnej núdzi nemôže požiadať z dôvodu,že uplatnenie si nárokov na výživné má predchádzať žiadosti o dávku v hmotnej núdzi, atakisto   z   akých   finančných   prostriedkov   si   ma   zabezpečiť   príjem pre   prípad   dlhodobejpráceneschopnosti.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   odôvodnilpredovšetkým nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré maloza následok odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré ako jedna z procesných vád zakladánielen   prípustnosť   dovolania,   ale   aj   jeho   dôvodnosť.   Dovolací   súd   dovolanie   odmietols odôvodnením, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladenýmna odôvodnenie rozsudku. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa primárne vysvetlil,z akých úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpokladypre priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolov rozpore s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže sťažovateľ svoje príjmypo rozvode minul a nezabezpečil svoju výživu) a že by vzhľadom na majetkové pomeryodporkyne táto ani nebola schopná prispievať na výživu navrhovateľa. Odvolací súd sa sozávermi súdu prvého stupňa stotožnil a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodochsvojho rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „nemá v súčasnosti žiaden príjem, ani žiaden majetok a vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav (ako aj pobyty v nemocnici) má obmedzenú   schopnosť   dosiahnuť   príjem.   Podľa   oznámenia   jeho   ošetrujúcej   lekárky... vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav sťažovateľa sa ukončenie PN nepredpokladá. Bez svojho zavinenia sa ocitol v situácii, že nie je schopný sám sa živiť. Pokiaľ mu na živobytie a pokrytie nákladov spojených s liečbou postačovali ušetrené peňažné prostriedky, ktoré nadobudol v čase, keď bol schopný zaobstarať si príjem, snažil sa žiť z týchto prostriedkov. Avšak vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav, ktorý u neho dlhodobo pretrváva nemá možnosť si zaobstarať príjem, preto bol nútený využiť možnosť zakotvenú v zákone o rodine a požadoval, aby mu v čase jeho práceneschopnosti a teda kým nebude schopný dosahovať príjem prispievala na výživu bývalá manželka podľa jej možností a schopností. Sťažovateľ si na živobytie a na úhradu výživného pre jeho maloletú dcéru musel požičať značnú sumu peňažných prostriedkov.“.

Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá podľa sťažovateľanielen   prípustnosť   dovolania,   ale   aj   jeho   dôvodnosť   a   znamená   porušenie   právana spravodlivý   proces,   sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „dovolací   súd   mal   rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ zastáva názor, že označenými rozhodnutiami súdov „bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie“, a pretona základe uvedeného v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

,,1.   Základné   práva ⬛⬛⬛⬛...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/125/2013 zo dňa 11.09.2013, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoP/5/2013 zo dňa 28.02.2013 rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 11 P/64/2012 zo dňa 20.11.2012 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoP/5/2013 zo dňa 28.02.2013 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutýmuznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhaťsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je pretopotrebné posudzovať spoločne.

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   preskúmaniu   napadnutého   rozsudku   okresného   súduvo vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených   práv   bráni   princípsubsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadaťo ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutýpred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku okresnému súdu krajskýsúd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu odôvodnenej v podstate tým, že krajský súd sa nevysporiadals jeho námietkami spočívajúcimi v tom, že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal byvzhľadom na to, že je práceneschopný, nárok iba na nemocenské, ktoré však v zmysle„zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol   v   apríli   2012“, a   taktiež   námietkou,   z   čoho   si   mal   vytvoriť   finančnú   rezervuna niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni iba minimálnej mzdy, a tedanebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnomkonaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,ak dospeje   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v   rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné   a že   neboli prijaté   v   zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,   ktoré   by   poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza: „V   prejednávanej   veci   okresný   súd   zamietol   návrh   navrhovateľa   na.   určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela z dôvodu, že navrhovateľ, hoci nie je schopný sám   sa   živiť,   si   situáciu   zavinil   sám   tým,   že   neplatil   odvody   do   Sociálnej   poisťovne a finančné prostriedky, ktoré pred dobou práceneschopnosti získal vykonávaním pracovnej činnosti,   ako   aj   z   prenájmu,   minul   bez   toho,   aby   si   do   budúcna   finančné   prostriedky na výživu odložil a tiež aj z dôvodu, že nie je v možnostiach a schopnostiach odporkyne na primeranú výživu navrhovateľa prispievať.

Okresný súd rozhodoval o návrhu na určenie výživy rozvedeného manžela podľa § 72 ods. 1, 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Rozvodom   manželstva   zanikajú   všetky   osobné   a   právne   vzťahy   medzi   manželmi. V materiálnej oblasti sa preto predpokladá, že každý z manželov je povinný sa postarať sám o   seba.   Na   zmiernenie   niektorých   majetkových   dopadov,   vyplývajúcich   z   rozvodu manželstva, zákon upravuje výnimky.

Základnou podmienkou pre priznanie nároku na vyživovaciu povinnosť po rozvode manželstva je skutočnosť, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, prípadne, že mu príjem nestačí na úhradu nákladov na jeho primeranú výživu. Primeraná výživa podľa súčasného   znenia   Zákona   o   rodine   neznamená   pokrytie   len   nevyhnutných   nákladov na stravovanie, ale tiež uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb rozvedeného manžela vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a podobne, ktoré je potrebné posudzovať   individuálne.   Primeranou   výživou   sa   považuje   príspevok   vyšší,   než   by zodpovedal iba   tzv. nevyhnutnej výžive.   Pri určovaní príspevku na   výživu rozvedeného manžela   je   potrebné   tiež   v   zmysle   §   75   ods.   1   prihliadnuť   na   odôvodnené   potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Príspevok na výživu rozvedeného manžela je podmienený tým, že jeho poskytovanie nie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2).“

S   ohľadom   na   uvedené   bolo   podľa   krajského   súdu   úlohou   súdu   prvého   stupňapredovšetkým ustáliť, či obstojí tvrdenie sťažovateľa, že nie je schopný sám sa živiť, že nieje schopný zaistiť si primeranú výživu z vlastných zárobkových, majetkových alebo inýchzdrojov a až následne u odporkyne skúmať, aké sú jej schopnosti, možnosti a majetkovépomery na primeranú výživu rozvedeného manžela prispievať, a to všetko za podmienky, čipožadovaný príspevok na výživu rozvedeného manžela nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd ďalej uviedol, že „sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je tradične chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy, je zásadne vecou účastníkov konania. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromaždení dôkazov zaťažuje   zásadne   účastníkov   a   ukladá   im,   aby   na   preukázanie   svojich   tvrdení   označili dôkazy. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé   následky   v   podobe   takého   rozhodnutia   súdu,   ktoré   bude   vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky potom postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom dospelo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.“.

Z listinného dôkazu (lekárskej správy ⬛⬛⬛⬛, všeobecnej lekárkypre dospelých) pre krajský súd vyplynulo, že sťažovateľ je práceneschopný a vzhľadomna jeho   neustále   zhoršujúci   sa   zdravotný   stav   nie   je   predpoklad   ukončeniapráceneschopnosti.   Z   tejto   lekárskej   správy   bolo   pre   krajský   súd   nepochybné,„že navrhovateľ nie je schopný pracovať. Nie je schopný vlastnou prácou sa živiť. Nie je schopný dosiahnuť príjem z pracovnej činnosti, ktorý by pokrýval jeho náklady.“. Pokiaľsťažovateľ nebol schopný živiť sa vlastnou prácou, správne prvostupňový súd podľa názorukrajského súdu zameral dokazovanie, či sťažovateľ nie je schopný živiť sa ani výnosomz vlastného majetku a či nie je schopný sa živiť z takých štátnych dávok, ktoré sú v podstateurčené ako   náhrada   za   pracovný   príjem,   čo   je   forma   pomoci osobám s nedostatočnýmpríjmom, ktorý slúži na uspokojovanie ich životných potrieb.

Vykonaným   dokazovaním   pred   prvostupňovým   súdom   považoval   krajský   súdza preukázané, že sťažovateľ daroval rodinný dom maloletej dcére, pričom tento rodinnýdom sťažovateľ užíva s tým, že ho má od dcéry prenajatý za 1 €. Zároveň z výpovedesťažovateľa vyplynulo, že tento rodinný dom prenajal v časti nájomníčke a vopred vyplatenénájomné za dobu piatich rokov finančné prostriedky použil na rekonštrukciu tohto domu.

Dokazovaním   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   podľa   krajského   súdu   taktiežnepochybne zistené a ani sám sťažovateľ tieto zistenia nespochybňoval, „že v období, keď navrhovateľ   vykonával   samostatne   zárobkovú   činnosť,   neplatil   odvody   do   Sociálnej poisťovne, a tak mu nevznikol nárok na nemocenské dávky, a nakoľko nebol nemocensky poistený, neboli mu priznané ani vyplácané žiadne dávky v nezamestnanosti, o pomoc v hmotnej núdzi navrhovateľ nepožiadal“. Najvyšší súd preto nemohol dospieť k inémuzáveru, „len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine, aby   za   daných   okolností   bol   navrhovateľovi   priznaný   nárok   na   výživné   rozvedeného manžela,   keď   svojím   konaním   nepochybne   zavinil,   že   hoci   je   práceneschopný,   nie   je schopný sám sa živiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom zvláštneho majetku alebo finančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne“.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľovinepriznal   nárok   na   príspevok   na   výživu   rozvedeného   manžela,   podľa   §   219   ods.   1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) potvrdil.

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného   posúdenia   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak   prvostupňového,ako aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Ústavný súd pretopreskúmal aj rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd z vykonanéhodokazovania   (podrobne   tam   rozvedeného)   považoval   za   preukázané,   že „...   nie   je   v schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby prispievala na výživu navrhovateľa“.

Z rozsudku   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že „neschopnosť   sám   sa   živiť   môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného bývalého manžela. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia, alebo jej strata v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami sú osobná starostlivosť o maloleté dieťa do 3 rokov veku,   resp.   staršie   dieťa,   ak   vyžaduje   nepretržitú  .opateru   alebo   faktická   nemožnosť umiestniť   dieťa   do   zariadenia   poskytujúceho   dennú   starostlivosť   v   danom   mieste   alebo faktická   nemožnosť   nájsť si   zamestnanie   v danom   mieste zodpovedajúce   jeho   fyzických a duševným schopnostiam. Schopnosť bývalého manžela živiť sa sám sa však neodvodzuje len   od   jeho   skutočných   a   potencionálnych   zárobkových   možností,   ale   aj   od   jeho majetkových   pomerov.   Tento   príspevok   nemá   charakter   sankčného   výživného,   preto   je irelevantné z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva. Súd by však právo na príspevok nepriznal, ak by to odporovalo dobrým mravom, a to ani v prípade, ak by bola splnená podmienka   odkázanosti   na   strane   navrhovateľa   a   zároveň   aj   podmienka   schopnosti poskytovať príspevok na strane odporcu.“.

Okresný   súd   hodnotiac   dôkazy   individuálne   a   vo   vzájomných   súvislostiachs prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo,dospel   k   záveru,   že   hoci   sťažovateľ „nie   je   schopný   sám   sa   živiť   pre   dočasnú práceneschopnosť, bob by však v rozpore s dobrými mravmi, aby súd priznal navrhovateľovi príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov už uvedených vyššie, hlavne z dôvodu, že navrhovateľ po rozvode manželstva vykonával pracovnú činnosť predajom zatepľovacích systémov, teda mal príjem, mal vyplácané provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu rodinného domu. peniaze minul a nezabezpečil svoju výživu. Nie je ani v schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa na rozvedeného manžela vzhľadom na už uvedené v odôvodnení tohto rozsudku.“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníkakonania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 OSP).Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu   je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces(IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdenímobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súdna argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom (hoci na označené námietkysťažovateľa   nereagoval),   jeho   rozhodnutie   v   spojení   s   rozhodnutím   okresného   súdu   savysporiadalo   s   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočneobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým sa okresný súd posúdilnávrh   sťažovateľa   o určenie   príspevku   na   rozvedeného   manžela   za   odporujúci   dobrýmmravom   v zmysle   §   75   ods.   2   zákona   o rodine,   považoval   krajský   súd   za   súladnýso zákonom. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie rozsudkukrajského súdu za dostatočné.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že vykonanýmdokazovaním   bolo   preukázané   aj   to,   že   i   tak   nebolo   v schopnostiach   a možnostiachmanželky sťažovateľa, aby prispievala na jeho výživu.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (v   spojenís rozsudkom okresného súdu) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberalv rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveďna všetky podstatné okolnosti prípadu. Toto odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti, jeústavne   akceptovateľné,   pričom   ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacicho tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnuochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich oskutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť kporušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľaodlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorýmsťažovateľ nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinnýnahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecnýmsúdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnymzákladom pre namietanie porušenia základného práva.

Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súduz hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdeniejeho   ústavnej   akceptovateľnosti   a   udržateľnosti.   Pre   nedostatok   právomoci   pritomneprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého rozsudku krajskéhosúdu.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   absencii   príčinnej   súvislosti   medzisťažovateľom označenými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo potrebnépodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

3. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdyneposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sav občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každémurozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval: „V predmetnom konaní išlo o príspevok na výživu rozvedeného manžela. Právna úprava tohto príspevku je obsiahnutá v... § 72 a § 73 Zákona o rodine. To znamená, že prejednávanou   bola   taká   vec   upravená   Zákonom   o   rodine,   v   prípade   ktorej   nešlo o žiadnu z výnimiek uvedených v § 238 ods. 4 O. s. p. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v dôsledku toho vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým   predmetom   dovolania.   Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet komína významný, preto ak je konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v§ 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, ale zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   a/   až   e/   a   g/   O.   s.   p.   dovolateľ nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“

Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ v dovolaní vytýka súdom, že v odôvodneníich rozsudkov absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie ich záverov a že sa riadnenevyrovnali   s   jeho   námietkou,   že   aj   keby   splnil   svoje   odvodové   povinnosti,   nárokna nemocenské   by   mu   v   apríli   2012   aj   tak   zanikol   a   podľa   názoru   sťažovateľa   tietonedostatky zakladajú prípustnosť a odôvodnenosť jeho dovolania v zmysle § 237 písm. f)OSP.

Vo   vzťahu   k uvedenému   najvyšší   súd   poukázal   na   judikatúru   ústavného   súdua odcitoval z uznesenia sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, podľa ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ Dovolací súd považoval za potrebné v tejto súvislosti upozorniť ajna iné uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého«Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní“. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považoval' to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv navrhovateľa.».

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru,   že «rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie; rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah   vychádzal   pri   závere,   že   v   prípade   navrhovateľa   nie   sú   dané   predpoklady   pre priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolo v rozpore s   dobrými   mravmi,   ak   by   súd   vyhovel   jeho   návrhu   (keďže   navrhovateľ   svoje   príjmy po rozvode manželstva účastníkov „minul a nezabezpečil svoju výživu“) a že by vzhľadom na   jej   majetkové   pomery   odporkyňa   by   nebola   ani   schopná   prispievať   na   výživu navrhovateľa.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   uvedenými   závermi   súdu   prvého   stupňa a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodoch svojho rozhodnutie uviedol ďalšie dôvody.».

Vychádzajúc   z   uvedeného   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdovnižšieho stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následokvznik vady podľa § 237 písm. f) OSP.

Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že „z odôvodnenia dovolania navrhovateľa vyplýva, že z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) ani nejde z jeho strany o námietku vady v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú navrhovateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácií   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Do kategórie vád pri právnom posúdení veci patrí aj námietka navrhovateľa, že súdy neprihliadli na úpravu v zákone   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   zabezpečení,   podľa   ktorej   by   mu   nárok na nemocenské aj tak zanikol.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.   s.   p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   boli   tvrdenia   navrhovateľa o existencii tohto dovolacieho dôvodu opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné; to však v prejednávanej veci nie je.“.

Dovolací   súd   preto   uzavrel,   že „nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mimoriadny   opravný   prostriedok navrhovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu“.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupovalv súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolaniesmerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný,po skonštatovaní   neexistencie   dovolacích   dôvodov   v   zmysle   §   237   OSP   s   osobitnýmzameraním   sa   na   sťažovateľovo   tvrdenie,   že   konanie   je   postihnuté   vadou   podľa   §   237písm. f) OSP a taktiež ako dovolanie, ktoré nebolo prípustné ani podľa § 238 OSP. Takýtopostup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnejochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Uznesenie   najvyššieho   súduobsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejdeo arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdnehoporiadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdua možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnostina ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa vtejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušeniazákladného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015