znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 212/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., podnikajúceho ako P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. januára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že sa „Žalobou doručenou súdu dňa 14. 06. 2005... domáhal pôvodne proti žalovanému v 1. rade m. a žalovanému v 2. rade T. a. s., náhrady škody vo výške 244.326.- Sk s úrokom z omeškania. V žalobe uviedol, že je vlastníkom nehnuteľnosti a to parcely č.... zastavaná plocha o výmere... m2 a na nej stojacej stavby, účelovej neverejnej komunikácie, ulica... Z dôvodu používania tejto jeho nehnuteľnosti inými osobami, denne vstupuje na jeho nehnuteľnosť cca 3 200 vozidiel, preto sa rozhodol používanie svojho majetku spoplatňovať. Z toho dôvodu dňa 19. 12. 2004 do stredu pozemku položil prenosnú bunku, na ktorej boli umiestnené dve závory, ktoré boli napojené na prenosnú elektrocentrálu. Dňa 21. 12. 2004 ráno začal so spoplatňovaním používania svojich nehnuteľností. Dňa 21. 12. 2004, asi o 15.00 hod., pracovníci T. pod vedením ich riaditeľa p.   B.,   za asistencie príslušníkov Mestskej polície,   odtiahli z jeho nehnuteľnosti prenosnú bunku, naložili ju na auto a odviezli do areálu T. a. s. Žalobcovi ako vlastníkovi uvedených nehnuteľností nebolo doručené žiadne rozhodnutie týkajúce sa odstránenia prenosnej bunky, alebo rozhodnutie o porušení zákona. Odstránením prenosnej bunky   so   závorami   m.   žalobcovi   bráni   v   podnikaní,   v   slobodnom   nakladaní   s   jeho majetkom, čím porušuje jeho základné ústavné právo. Nespoplatňovaním používania svojho majetku mu m. denne spôsobuje škodu vo výške 40.721,- Sk, za šesť dní mu teda spôsobilo škodu vo výške 244.326,-Sk.

Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že na tunajšom súde sa ohľadom určenia vlastníckeho práva k ceste postavenej na parcele č.... vedie konanie pod sp. zn. 7 C 725/04. Žalovaný v 2. rade namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie, uviedol, že konal len na základe poverenia m..

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom dňa 17. 10. 2006 tak, že žalobu   proti   žalovanému   v   2.   rade   zamietol   z   dôvodu   nedostatku   pasívnej   legitimácie. Rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 27. 05. 2008. V časti nároku žalobcu proti žalovanému v 1. rade (m.), bolo konanie prerušené do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 725/04.

Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. 01. 2011 žalobu zamietol... Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie... Podľa   sťažovateľa   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   súd   prvého   stupňa   k nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho dôvodu aj samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský   súd   v   Prešove,   ako   súd   odvolací,   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. 01. 2011...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje z odôvodnenia oboch rozsudkov okresného súdu a krajského   súdu,   poukazuje   na   ustanovenia   zákona   č.   135/1961   Zb.   o   pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) a súvisiacu vyhlášku Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný   zákon), ustanovenia zákona č.   71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a tvrdí, že v danom prípade „sa   nejedná   o   miestnu   komunikáciu,   pretože   jej   zaradeniu   do   siete   miestnych komunikácií by muselo predchádzať správne konanie a musel by byť vysporiadaný vzťah s vlastníkom   pozemku   –   sťažovateľom“ a „v   občianskom   súdnom   konaní   sa   nedajú prejednávať a rozhodovať veci, upravené zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré majú byť prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní“.

V súvislosti s touto vecou sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru v Českej republike (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. mája 2000 sp. zn. 22 Cdo 178/1999, sp.   zn.   22   Cdo   341/2004   z   10.   júna 2004   a   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 427/2000 z 8. novembra 2000).

Ďalej   v   sťažnosti   uvádza: „Ako   vyplýva   z   vyjadrenia   Štátneho   archívu   a   aj samotného   m.,   po   roku   1986.   (ani   pred   rokom   1986),   nebolo   vedené   žiadne   správne konanie, ktorým by M. v P. alebo m. rozhodli o zaradení účelovej komunikácie... do siete miestnych komunikácií...

S ohľadom na právne predpisy, o ktoré sa rozhodnutie o zaradení do siete miestnych komunikácií   opiera,   je   zrejmé,   že   tieto   procesné   postupy   zaraďovania   účelových komunikácií do siete miestnych komunikácií boli stanovené v roku 1961, prijatím Cestného zákona a doplnené Vyhláškou č. 35/1984 Zb. a od tejto doby zostávajú bez podstatných zmien v platnosti až do súčasnosti.“

Vo   veci   výkladu   ustanovení   cestného   zákona   a   súvisiacich   zákonov   sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru slovenských súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 40/2006 z 11. apríla 2006 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 47/2010 z 10. mája 2010) a na skutočnosť, že okresný súd „si v súdnom konaní sp. zn. 7   C   725/2004   vyžiadal   vyjadrenie   od   Ministerstva   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií Slovenskej republiky na preukázanie, či komunikácia... je zaradená do cestnej siete...“, ktoré uviedlo, že „nevedie žiadny záznam o tom, že ulica... bola predmetom konania o usporiadaní cestnej siete. Z tohto dôvodu predpokladá, že predmetná komunikácia bola povoľovaná ako účelová komunikácia, príp. miestna komunikácia III. triedy, avšak nie ako súčasť cesty... m., resp. jeho vecne príslušné organizačné útvary nedisponujú rozhodnutím vydaným   v   správnom   konaní   o   zaradení   parcely   KN-C   č. 3309/1   do   siete   miestnych komunikácií v zmysle § 23 zákona č. 135/1961 Zb.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „žalovaný sa v čase odstraňovania prenosnej bunky nepovažoval   za vlastníka   stavby   pozemnej komunikácie na pozemku sťažovateľa, pretože túto stavbu - pozemnú komunikáciu chcel od sťažovateľa odkúpiť, čo vyplýva z uznesenia... MsZ v P. konaného dňa...“.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   že „žalovaný neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu z právneho predpisu“ alebo že «žalovaný mal oprávnenie odstrániť akékoľvek zariadenie inštalované na uvedenej komunikácii žalobcom. Neobstojí tvrdenie všeobecného súdu, že v danom prípade sa jedná o miestnu komunikáciu, pretože rozsudok OS v Prešove sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. 12. 2007 v uvedenej právnej veci je v časti určenia, že žalobca je vlastníkom „miestnej“ komunikácie nezákonný, pretože sa jedná o ničotný správny akt, tzv. pakt, a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý o tom rozhodol a to Okresného súdu Prešov, keďže ako sme už vyššie uviedli, o zaradeni pozemnej komunikácie do kategórie uvedenej v § 3 CstZ rozhoduje príslušný cestný správny orgán...» a ďalej vo svojej sťažnosti uviedol: „V demokratickom právnom štáte je predsa neakceptovateľné, aby bol žalobca povinný znášať všeobecné užívanie jeho pozemku ako miestnej   komunikácie,   pokiaľ   nebolo   vydané   žiadne   rozhodnutie   príslušného   cestného správneho orgánu v zmysle § 23 CstZ o zaradení stavby komunikácie spolu s pozemkom do siete miestnych komunikácií.

Vo   všetkých,   vyššie   uvedených   súvislostiach,   je   nepochybné,   že   žalobca   nemohol realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojim majetkom z dôvodu nezákonného postupu žalovaného...

Primátor m. nie je oprávnený vykonávať správu pozemných komunikácií a vydávať výzvy na odstránenie pevných prekážok, ako tomu bolo dňa 21. 12. 2004.

Primátor m. nie je oprávnený vydávať rozhodnutia - predbežné opatrenia, ako tomu bolo dňa 21. 12. 2004. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 2 Sžo 60/2007, rozsudkom zo 16. 04. 2008 zmenil napadnutý rozsudok KS v Prešove zo 06. 02. 2007 sp. zn. 3 Sp 33/2006 tak, že rozhodnutie m. zo 04. 08. 2005 číslo... v spojení s rozhodnutím primátora m. z 21. 12. 2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie...

Pokiaľ teda primátor m. konal ako cestný správny orgán a dal odstrániť z pozemnej komunikácie prenosnú bunku s príslušenstvom, postupoval bez právneho podkladu, mimo vymedzený okruh právomoci - tzn. v rozpore so zákonom...

Sme toho názoru, že je dostatočne dôkazne preukázané, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu právnej povinnosti, pri existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou, v rozsahu uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému... Všeobecný   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s   návrhom   sťažovateľa,   aby   mu priznal náhradu - bezdôvodne obohatenie za užívanie pozemku v jeho vlastníctve stavbou komunikácie, vo vlastníctve žalovaného, resp. neodôvodnil jeho irelevantnosť...

Keďže   v   konaní   7   C   725/2004   bolo   preukázané,   že   na   pozemku   sťažovateľa   sa nachádza   komunikácia   vo   vlastníctve   žalovaného,   ktorou   žalovaný   užíva   pozemok sťažovateľa   bez   právneho   dôvodu,   je   iste   nesporné,   že   žalovaný   je   povinný   vydať sťažovateľovi   takéto   obohatenie   za   užívanie   pozemku   sťažovateľa   v   žalovanom   období stavbou komunikácie, vo vlastníctve žalovaného...“.

Sťažovateľ ako ďalší príklad, o ktorý opiera svoj právny názor, uvádza rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 8/2009 z 13. novembra 2009 v totožnej právnej veci, „a to užívania cudzej veci bez právneho dôvodu (na pozemku žalobcu sa nachádza cestná komunikácia)“, ale aj o právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. januára 2004 sp. zn. 32 Odo 823/2003 a tvrdí, že «žalovaný užíval majetok sťažovateľa bez právneho dôvodu a tým z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu...

Z   vyššie   uvedených   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   medzi   sťažovateľom   a m. existoval pred podaním žaloby a počas súdneho konania existuje výlučne občianskoprávny vzťah,   ako   majetkový   vzťah   vyplývajúci   zo   stavby   a   užívania   pozemku   stavbou   cesty stojacou na cudzom pozemku, vo vlastníctve sťažovateľa.

V   rámci   občianskoprávnych   vzťahov   majú   účastníci   rovnaké   postavenie   a   nie   je možné, aby jeden z účastníkov žiadal o zvýhodnenie svojej pozície z dôvodu verejného záujmu.   Takýto   postup   m.   je   v   rozpore   s   princípom   právnej   istoty,   nakoľko   svojvoľné obmedzenie vlastníckeho práva nemožno nikdy považovať za zákonné (prípad Winterwerp v. Holandsko, séria A, č. 33, rok 1979, odsek 39)...

Sťažovateľ má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 ObčZ právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob realizácie tejto ochrany je vyjadrený napríklad   v §   451 ObčZ.   Sťažovateľ   tak má   v zmysle   Slovenského   právneho poriadku   právo   na   riadny   proces,   v   ktorom   súd   poskytne   sťažovateľovi   ochranu   pred neoprávnenými zásahmi do jeho vlastníckych práv. Všeobecný súd však zamietnutím žaloby svojvoľne   odoprel   sťažovateľovi   základné   procesné   záruky   vyplývajúce   z   Dohovoru   a premietnuté v normách slovenského právneho poriadku.

Postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého - všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru...   tým,   že   nebola   sťažovateľovi   poskytnutá   ochrana   pred   porušením   princípu právnej istoty zo strany m., ktorý užíval majetok sťažovateľa svojvoľne, bez akéhokoľvek zákonného podkladu.

K   zásahu   do   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   súdom   v zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o náhradu škody, ako aj o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom nerešpektoval základné zásady ObčZ, v zmysle ktorých má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje a na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva...

V   rozhodovanej   veci   sa   preto   postup   všeobecného   súdu   nedá   nazvať   ináč   ako svojvôľa, založená, okrem nerešpektovania kogentných noriem, aj takou mierou arogancie moci, extrémneho nesúladu právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ktoré znižujú dôveru v súdnictvo...

V tomto konaní všeobecný súd interpretoval a aplikoval právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...

Všeobecný súd nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil.   Jeho   odpoveďou   bolo   výslovné   odmietnutie   nároku   žalobcu,   s   odkazom   na „miestnu komunikáciu“. Účinky takej interpretácie, ktorá popiera právo vlastniť majetok, ktorý sťažovateľ nadobudol v súlade so zákonom, nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru...   a   s   právom   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...».

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa článku 11 ods.   1 Listiny...,   základné právo na súdnu   ochranu podľa článku   46   ods.   1 Ústavy... a podľa článku 2 ods. 2. článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru..., rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. 12. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. 12. 2011, sp. zn. 19 Co/35/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 269,58 €...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   I.   ÚS   27/04,   II.   ÚS   389/09 a III. ÚS 13/2010).

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa najprv preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej súvislosti   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 95/2009 z 10. januára 2011, a porušením sťažovateľových práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 248/08). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV.   ÚS   279/05,   IV.   ÚS   337/04).   V   prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné   právo   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011 preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. januára 2011 v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (tieto dôvody sú totožné s dôvodmi uvedenými   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu)   a   konštatoval,   že   okresný   súd „v predmetnej veci po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti

- parcely č....-zastavaná plocha o výmere... m2, zapísanej na LV č...., kat. úz. N., na ktorej je postavená miestna komunikácia, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 7 C/725/04 zo dňa 13. 12. 2007 určená do vlastníctva M.

Súd prvého stupňa po zistení, že žalobca nie je vlastníkom komunikácie postavenej na parcele č...., a teda nie jeho nehnuteľnosť je používaná inými osobami a motorovými vozidlami, lebo táto nehnuteľnosť je vo vlastníctve M. a citujúc ust. § 420 Občianskeho zákonníka, žalobu zamietol. Konštatoval, že komunikácia patriaca M. je umiestnená na pozemku žalobcu. V konaní žalobca neuplatnil svoje právo vyplývajúce z toho, že cesta patriaca   žalovanému   je   postavená   na   jeho   pozemku   a   výška   jeho   nároku   by,   vtedy nezávisela od počtu áut, ktoré denne použijú danú komunikáciu. Žaloba bola preto ako nedôvodná zamietnutá. Žalobcovi nebol jeho nárok priznaný na základe iného právneho posúdenia veci, teda ako odplatu za to, že komunikácia žalovaného je umiestnená na jeho pozemku, nakoľko bolo; by potrebné vykonať pre priznanie takéhoto nároku iné dôkazy, najmä znalecký posudok, ktoré neboli navrhnuté...“.

Krajský súd tiež opísal v rozhodnutí odvolacie námietky sťažovateľa a v podstatnom odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Žalobca   žalobu   uplatnil   ako   nárok   na   náhradu   škody,   pričom   jej   jednotlivé predpoklady nepreukázal...

Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil ( § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka...).

Predpokladom vzniku každej zodpovednosti za spôsobenú škodu je protiprávny úkon, vznik   škody   a   príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   úkonom   a   škodou.   V   niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie, v prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu   zodpovednosť,   v prípade,   keď   sa   zavinenie   nevyžaduje,   ide   o   objektívnu zodpovednosť.

Všeobecná   zodpovednosť   za   škodu   podľa   §   420   OZ   spočíva   v   zavinení   škodcu, pričom   zavinenie   škodcu   sa   podľa   zákona   predpokladá   (prezumpcia   zavinenia). Zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z porušenia   iných   zákonom   uložených   povinností,   vtedy   ide   o   tzv.   mimozáväzkovú zodpovednosť. Predpokladom vzniku zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť, pričom nezáleží na tom, že ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkoprávneho vzťahu alebo   o povinnosť   uloženú   priamo zákonom   a porušením   tejto   povinnosti   spôsobil   inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami, vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu. Ďalšou podmienkou všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa podľa ods. 3 predpokladá.

Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci náležite riadil vyššie uvedeným zákonným ustanovením, správne vo veci zistil skutkový, stav veci, na ktorom sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, a preto vo veci aj správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody tak, ako to žiadal žalobca. Tvrdenie žalobcu tak, ako to správne konštatuje súd   prvého   stupňa,   že   tento   je   vlastníkom   komunikácie   postavenej   na   parcele   č....-zastavaná plocha o výmere... m2, vedenej na LV č.... v kat. úz. N. nebolo preukázané, lebo táto komunikácia nie je vo vlastníctve žalobcu. Naopak, stavba -komunikácia, je vo vlastníctve   žalovaného.   Žalovaný   preto   mal   oprávnenie   odstrániť   akékoľvek   zariadenia inštalované na uvedenej komunikácii žalobcom. Týmto svojim konaním neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť. Neboli teda splnené základné predpoklady na priznanie náhrady škody tak, ako táto bola žalobcom uplatnená.

S poukazom na ust. § 159 ods. 2 O. s. p. je rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 7 C/725/2004-349 zo dňa 13. 12. 2007, ktorým súd určil, že M. je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na parcele č....-zastavané plochy a nádvoria o výmere... m2, vedenej na LV č...., kat. úz. N. a ktorý bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co/10/20081419 zo dňa 10. júna 2008 vo výroku vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania potvrdený, je záväzný. Súd pri rozhodovaní o náhrade škody v predmetnom konaní musel teda z neho vychádzať.

K odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd ešte dodáva, že komunikácia ako stavba postavená na pozemku parc. č...., nachádzajúca sa v kat. úz. N. vlastníckym právom patrí žalovanému   a   žalobca   v predmetnom   konaní   chcel   náhradu   škody   práve   v   súvislosti   s užívaním tejto komunikácie, ktorá mu nepatrí a preto nemá nárok na náhradu škody v súvislosti   s jej   užívaním.   Žalovaný   odstránil   zariadenie   inštalované   žalobcom zo   svojej komunikácie. V tejto súvislosti nie je podstatná námietka odvolateľa, že či táto komunikácia je alebo nie je zapísaná v pasporte miestnych komunikácii, lebo pre rozhodnutie vo veci samej je podstatné to, že komunikácia ako stavba patrí žalovanému a nie žalobcovi. Ani ďalšia námietka odvolateľa týkajúca sa toho, že súd v prejednávanej veci nebol viazaný   petitom   a   bolo   jeho   povinnosťou   rozhodnúť   v   súlade   so   spôsobom   vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu neobstojí, nakoľko skutkové okolnosti, ktorými žalobca odôvodnil žalobu na náhradu škody neodôvodňujú odvolateľom navrhnutý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania. Je pravdou to, že súd nie je viazaný právnym posúdením nároku, vzhľadom na zásadu, že súd pozná právo - iura novit curia. Ak však žalobca svoj nárok uplatnil ako náhradu škody, Čo odôvodnil skutkovými okolnosťami,   súd   nemohol   a   nemal   možnosť   inak   posúdiť   nárok   žalobcu.   Skutkové okolnosti, ktorými bola žaloba odôvodnená takýto postup totiž neumožňovali. Žalobca však si svoje právo na prípadné vyrovnanie vzťahu medzi účastníkmi konania môže uplatniť žalobou, ktorú náležité skutkovo odôvodní tak, aby súd o nej mohol aj s poukazom na ust. § 153   ods.   2   O.   s.   p.   rozhodnúť.   Ak   odvolateľ   v   odvolaní   tvrdí,   že   nárok   mohol   byť posudzovaný aj   podľa   ust.   §   451 OZ,   k tomu je treba dodať   to,   že skutkové   okolnosti odôvodňujúce   nárok   na   náhradu   škody   sú   úplne   odlišné   od   skutkových   okolností preukazujúcich   vznik   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   451   a   nasledujúcich   OZ   a   ak žalobca   chcel   nárok   uplatniť   podľa   §   451   OZ   a   svoj   nárok   odôvodniť   skutkovými okolnosťami   preukazujúcimi   nárok   na   splnenie   zákonných   podmienok   pre   priznanie bezdôvodného   obohatenia.   Ak   tak   neurobil,   nebolo   možné   jeho   nárok   ako   bezdôvodné obohatenie posúdiť. Nič však žalobcovi nebráni uplatniť si aj prípadný takýto nárok voči žalovanému alebo aj iný nárok vychádzajúc z príslušných zákonných ustanovení...

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, a to tak vo veci samej ako vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetné   (sťažnosťou   napadnuté)   rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu (Občianskeho zákonníka). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   346/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Aj pokiaľ ide o námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti, v ktorých poukazuje na judikatúru   najvyšších   súdov   v   Českej   republike   a   Slovenskej   republike,   ústavný   súd konštatuje,   že   sú   tiež   neopodstatnené,   pretože   v   týchto   spomínaných   prípadoch   išlo o posudzovanie odlišných právnych nárokov, ako tomu bolo v okolnostiach prípadu vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne m. m. I. ÚS 159/08).

2.   Ten   istý   právny   záver   zaujal   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k   sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie namietal z dôvodu tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku krajského   súdu,   pretože   podľa   jeho   názoru   nepochybne   mal   nárok   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody.

K   tomu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (čl.   11   ods.   1   listiny   a   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny i práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   by bolo teda   možné uvažovať len   vtedy,   ak by zo strany všeobecného   súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), čo však nie je prípad sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom   prerokovaní sťažnosti   dospel k záveru, že sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny   a   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 236/2010, I. ÚS 275/2010 a IV. ÚS 190/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012