znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 212/2011-140

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou T., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. A. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti T., a. s., trovy konania v sume 471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťosem centov) na účet obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. A. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1   MObdoV/22/2008   z   30.   novembra   2010   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“).   Podaním doručeným ústavnému súdu 9. mája 2011 sťažovateľka doplňujúc svoju sťažnosť z 2. mája 2011 navrhla vysloviť aj porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) napadnutým rozsudkom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   postavení   žalovanej   účastníkom konania vedeného na prvom stupni Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 29 Cb 1/00. Predmetom konania bola zdržovacia žaloba obchodnej spoločnosti F.,   B.,   predtým   obchodnej   spoločnosti   Š.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „žalobkyňa   v   1.   rade“), opierajúca sa o súťažné a známkové právo, ďalej návrh na zaplatenie náhrady škody v sume 14 122 409,21 € z dôvodu nezaplatených licenčných poplatkov za užívanie ochranných známok (Š., Š. a M.), tiež návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho z hodnoty know-how v sume 3 631 547,50 € a zisku, ktorý mal žalovaný získať užívaním know-how v sume 29 671 238,10   €,   a napokon   aj návrh   na primerané zadosťučinenie spočívajúce v uverejnení ospravedlnenia.

Vo veci rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 29 Cb 1/00-1117 z 1. marca 2007 (ďalej   aj   „prvostupňový   rozsudok“)   tak,   že   sťažovateľke   uložil   povinnosť „zdržať   sa akéhokoľvek, i čiastkového, využívania znalostí alebo skúseností tvoriacich predmet know- how   navrhovateľa   popísaného   v   znaleckom   posudku   č.   8/199   z   12.   novembra   1999 vypracovaného   súdnym   znalcom   Ing.   I.   S.   a   v   znaleckom   posudku   č.   45/1999   z   29. novembra 1999 vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M. M., týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M., do 15 dní od právoplatnosti   tohto   rozsudku“.   Sťažovateľka   bola   tiež   prvostupňovým   rozsudkom zaviazaná zaplatiť sumu „1 003 279 719 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozsudku“ a tiež „úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 07. 02. 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 141 691 414,70 Sk za obdobie od 07. 02. 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy 107 743 566,60 Sk za obdobie od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75% p. a. zo sumy 172 507 030,80 Sk za obdobie od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 05. 09. 2003 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 92 731 654,60 Sk za obdobie od 05. 09. 2003 do zaplatenia“. Sťažovateľke bola ďalej uložená povinnosť «v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na svoje náklady uverejniť dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa platený inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov S., Š., P.   a N.   s   nasledovným   textom   „S.   a.   s.   sa   uverejnením   tohto   inzerátu   ospravedlňuje spoločnosti Š., a. s. že bez jej súhlasu používala pri prevádzkovaní číselných lotérii jej ochranné známky Š., Š. a M., čím spoločnosť T., a. s. získala na úkor spoločnosti Š., a. s. neoprávnený   majetkový   prospech.“». Vo   zvyšku   krajský   súd   žalobu   zamietol   a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania „vo výške 79 526 540,60 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo 7. augusta 2008 (ďalej   aj   „odvolací   rozsudok“)   prvostupňový   rozsudok   zohľadňujúc   zmenu   účastníkov konania potvrdil,   a to vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade v časti zdržovacieho výroku   a primeraného zadosťučinenia a vo vzťahu k obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B. (ďalej len „žalobkyňa v 2. rade“), v časti výroku o peňažnom plnení, ako aj v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh zamietol. Podľa sťažovateľky sa v odvolacom konaní najvyšší súd „v zásade stotožnil s právnou a skutkovou argumentáciou“ a „účastníkov konania zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej Odvolacím rozsudkom NS SR“.

Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp.   zn.   1   MObdoV/22/2008   z   30.   novembra   2010   zamietol   dovolanie   proti rozsudku   odvolacieho súdu   v časti,   ktorou   bola sťažovateľka   zaviazaná zaplatiť sumu 14 122 409,21 € žalobkyni v 2. rade, ktorou sa po zmene účastníkov konania počas konania o mimoriadnom dovolaní stala obchodná spoločnosť L. (v ďalšom texte sa myslí žalobkyňa v   2.   rade   aj   jej   právna   nástupkyňa,   pozn.).   V   ostatnej   časti   napadnutý   prvostupňový rozsudok   a odvolací   rozsudok   najvyšší súd   zrušil   a v   rozsahu   zrušenia   vec vrátil   súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch sťažnosti sťažovateľka predovšetkým uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku výkladovej a aplikačnej svojvôle porušil... základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd nelogickým, nepresvedčivým a vnútorne protirečivým odôvodnením Napadnutého rozsudku, ktorým   neodstránil   najmä   vnútorné   rozpory   v   časti   aplikácie   právnych   predpisov   v rozsudkoch   súdov   nižších   stupňov   pri   posudzovaní   nárokov   na   náhradu   škody   z   titulu neoprávneného používania ochranných známok,   kde ďalej   na   skutkový stav,   ktorý však nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   aplikoval   v   niektorých   prípadoch   (podľa   textu nižšie)   nesprávnu   právnu   normu,   pričom   často   krát   aplikáciu   tejto   právnej   normy zrozumiteľne neodôvodnil, alebo odôvodnil spôsobom ktorý prekračuje rámec prípustnej právnej argumentácie, nevzal do úvahy platné a účinné právne normy známkového práva v spornom   období,   zároveň   sa   nevysporiadal   so   zásadnou   a   kľúčovou   argumentáciou generálneho   prokurátora   čím   Napadnutý   rozsudok   nesie   všetky   znaky   arbitrárneho   a ústavne   nesúladného   rozhodnutia.“ Sťažovateľka   zhodnotila   odôvodnenie   napadnutého rozsudku ako jednostranné a formalistické.

V   nadväzujúcej   časti   sťažnosti   podrobila   sťažovateľka   odôvodnenie   napadnutého rozsudku   rozsiahlej kritike dôvodiac, že najvyšší súd nerozlišoval pojmy „označenia“ a „ochranná známka“, nedostatočne zistil skutkový stav, resp. sa dopustil omylov pri jeho posudzovaní, vykonal nesprávne právne posúdenie veci, resp. neaplikoval právne normy v okolnostiach   veci   relevantné,   tiež   nevyhodnotil,   či   napriek   neregistrácii   sťažovateľkou používaných   označení   mohla   byť   sťažovateľka   oprávnená   tieto   označenia   používať (minimálne v niektorom období, za ktoré mal uplatnený nárok na náhradu škody vzniknúť), a napokon, že pri určení výšky škody pochybil, keď pri jej určení vychádzal zo znaleckých posudkov, ktoré pre zmenu v skutkovom stave použiteľné neboli.

V odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla: «Dovolací súd najskôr v odôvodnení Napadnutého rozsudku konštatoval, že sa stotožňuje s odôvodnením oboch rozsudkov súdov nižších stupňov po stránke vyhodnotenia skutkového stavu ako i v časti aplikácie právnych predpisov, hoci tieto dva rozsudky sa rozchádzali nielen v posúdení právneho základu pre vznik nároku na náhradu škody (KS BA dôvodil nekalosúťažným konaním Sťažovateľa a odvolací   súd   len   porušením   ustanovení   známkového   práva)   ale   i   v   aplikácii   právnych predpisov v časti náhrady škody.   KS BA   vychádzal z koncepcie právneho nástupníctva Sťažovateľa po P., odvolací súd mu priznal práva majiteľa ochranných známok i v období, kedy   označenia   neboli   zapísané   do   registra   ochranných   známok.   Dovolací   súd   túto skutočnosť v Napadnutom rozsudku v celom rozsahu ignoroval a hoci ďalej v odôvodnení poukázal, že správnu normu (Obchodný zákonník) na nároky z titulu náhrady škody podľa jeho   názoru   aplikoval   práve   KS   BA,   aplikáciu   Obchodného   zákonníka   odôvodnil   na podklade   úplne   iných   skutočností,   ktoré   sú   v   lepšom   prípade   nejasné,   inak   v   príkrom rozpore so základmi civilistickej právnej náuky - koncepcie vzniku zodpovednosti za škodu ako   záväzkovej   či   mimozáväzkovej   zodpovednosti,   pričom   aplikácia   Obchodného   či Občianskeho zákonníka závisí práve na tomto posúdení....

V zmysle argumentácie Sťažovateľa dovolací súd aplikoval v niektorých prípadoch nesprávnu právnu normu, pričom často krát aplikáciu tejto právnej normy zrozumiteľne neodôvodnil,   alebo   odôvodnil   spôsobom,   ktorý   prekračuje   rámec   prípustnej   právnej argumentácie,   nevzal   do   úvahy   platné   a   účinné   právne   normy   známkového   práva   v žalovanom   období,   zároveň   sa   nevysporiadal   so   zásadnou   a   kľúčovou   argumentáciou generálneho prokurátora, okrem jednoduchého konštatovania, že ju považuje za nedôvodnú s odkazom na argumentáciu súdov nižších stupňov, čím Napadnutý rozsudok nesie všetky znaky arbitrárneho a ústavne nesúladného rozhodnutia s označenými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru....

Všeobecné   súdy   sa   uspokojili   s   jednoduchou   konštrukciou   práv   F.   a.   s.   ako „majiteľa“   či   „vlastníka“   ochranných   známok   bez   ohľadu   na   zmysel   a   účel   zákona   o ochranných   známkach,   rozlišovaciu   funkciu   ochranných   známok,   formálny   zápis ochranných známok zo strany F. a. s. a následný výmaz ochranných známok pre jediný typ služieb   pre   aké   sa   tieto   označenia   v   histórii   reálne   užívali   (teda   pre   číselné   lotérie). Odôvodnenie rozhodnutí v časti náhrady škody v období pred zápisom označení do registra ochranných známok je celkom v rozpore so zákonnou konštrukciou inštitútu ochranných známok   ako   označení   zapísaných   v   osobitnom   registri.   Túto   skutočnosť   sa   pokúsil   v napadnutom rozsudku „napraviť“ dovolací súd doplnením odôvodnenia s poukazom na § 6 Zákona č. 55/1997 Z. z. s odkazom na právo prednosti, ako na právo garantujúce ochranu prihlasovateľovi označenia v rozsahu ochrany, ktorú citovaný zákon poskytuje majiteľovi ochrannej   známky.   Uvedená   argumentácia   bez   relevantného   právneho   výkladu   resp. analógie   pri   aplikácii   právnych   noriem   známkového   práva   v   Napadnutom   rozsudku   s prihliadnutím na stručnú, formálnu a napriek tomu rozchádzajúcu sa argumentáciu súdov nižších   stupňov   nepredstavuje   pre   Sťažovateľa   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, ktoré   by   z   hľadiska   právnej   istoty   Sťažovateľa   ako   účastníka   konania   predstavovalo materiálnu ochranu zákonnosti garantovanú právom na súdnu ochranu.

Toto   zmätočné   a   tendenčné   odôvodnenie   pritom   predstavuje   pre   Sťažovateľa povinnosť uhradiť z titulu náhrady škody za užívanie „ochranných známok“ c. spoločnosti L. mimoriadne vysokú sumu a v časti úrokov z omeškania predstavuje „návod“ pre súdy nižších stupňov aký právny predpis aplikovať pri rozhodovaní o zrušenej a vrátenej časti konania,   čím   sa   právna   neistota   Sťažovateľa   premieta   do   očakávania   následného nesúladného rozhodovania prvostupňového súdu na základe záväzných právnych záverov dovolacieho súdu...».

Vo vzťahu k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľka v doplnení sťažnosti z 9. mája 2011   poukázala   na   argumentáciu   formulovanú   vo   svojej   predchádzajúcej   sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu   21.   septembra   2010   vedenej   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   390/2010. Podstatou   námietok   sťažovateľky   v   týchto   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   už označených   základných   práv   bol   jej   nesúhlas   so   zmenami   v   obsadení   senátu   sudcami najvyššieho súdu rozhodujúcimi v jej veci predsedom najvyššieho súdu (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), ktorý mal 24. septembra 2009 vydať opatrenie č. Spr. 162/2009-20 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009 a tiež 3. augusta 2010 mal vydať opatrenie č. Spr. 101/2010-13 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej aj „opatrenia“).   V   doplnení   sťažnosti   sťažovateľka   poukazujúc na judikatúru   ústavného súdu   uviedla,   že „Z   Opatrenia   2009   a   2010   nevyplývajú   žiadne   okolnosti   predvídané Rozvrhom práce v časti IV, článok IV ods. 1 teda okolnosti, ktoré by vylučovali v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sudcov JUDr. Z. Ď., JUDr. J. Z. či JUDr. P. D. z prejednania a rozhodovania vo veci Napadnutého rozsudku, resp. ak by aj existovali, k zmene zákonného sudcu by došlo spôsobom predvídaným samotným Rozvrhom práce a to nahradením   niektorým   z   náhradníkov   uvedených   v   Rozvrhu   práce   pre   senát   O-V   pod poradovým číslom 6-9.

JUDr. K. P., ktorá na základe Opatrenia 2010 nahradila v senáte JUDr. P. D., pritom nikdy nebola uvedená ako náhradníčka pre senát O-V. Rovnako žiaden z troch menovaných a nahradených sudcov v čase vydania príslušného Opatrenia predsedom NS SR v súlade s § 50 ods. 2 písm. c) a d) Zákona o súdoch resp. v zmysle časti IV, článku IV ods. 1 Rozvrhu práce NS SR na rok 2010 nemal žiadnu krátkodobú, náhlu, či dlhodobú prekážku, ktorá by mu bránila vec prejednať a rozhodnúť.

Neexistenciu okolností predvídaných Rozvrhom práce v časti IV, článku II možno logicky argumentovať na podklade skutočnosti, že Opatrenie 2009 ani 2010 žiadnu z týchto okolností podmieňujúcich a umožňujúcich zmenu v Rozvrhu práce neuvádza...

Zmeny v Rozvrhu práce na rok 2009 a 2010... predseda NS SR vykonal v rozpore s § 50 ods. 2 písm. c), d) e) Zákona o súdoch, bez existencie okolností predvídaných Rozvrhom práce,   ktorý   na   podklade   Zákona   o   súdoch   predstavuje   právny   rámec   a   garanciu rozhodovania zákonného sudcu (či senátu v zložení zo zákonných sudcov) pre Sťažovateľa ako   účastníka   konania.   Opatrenia   2009   a   2010   predstavujú   ústavne   nesúladnú   zmenu Rozvrhu   práce   NS   SR,   ktorá   nerešpektuje   predvídateľnosť   možnosti   zmien   zákonného senátu. Nahradenie sudcov JUDr. Z. Ď., JUDr. J. Z. či JUDr. P. D. sudcami JUDr. A. P., JUDr.   D.   L.   a   JUDr.   K.   P.   je   porušením   práva   Sťažovateľa   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi   v   zmysle   článku   48   ods.   1   Ústavy   slovenskej   republiky,   čl.   38   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd ako aj práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Účelom práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý   je   vecne   a   miestne   príslušný.   Zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa   zákonom ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu, bol pridelený na výkon funkcie k určitému súdu alebo dočasne pridelený na výkon sudcovskej činnosti k určitému súdu a ktorého funkcia nezanikla...

Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce   presun   takto   pridelenej   veci   (resp.   agendy)   na   iného   sudcu   pre   dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy...

Zmeny rozvrhu práce, ktoré sú vykonané v rozpore so zákonom, ústavne nesúladným spôsobom,   nemôžu   z   hľadiska   právnej   istoty   účastníka   konania   a   jeho   ústavou garantovaného práva na zákonného sudcu založiť či ustanoviť iného sudcu, ktorý by mal všetky atribúty zákonného sudcu a právomoc prejednať a rozhodovať vo veci.“.

V treťom doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 21. júna 2011 sťažovateľka uviedla   dôvody   smerujúce voči   právnym záverom   najvyššieho   súdu   týkajúce sa   otázky priznania   peňažného   plnenia   žalobkyni   v   2.   rade   z   bezdôvodného   obohatenia   za sťažovateľkou   privlastnené   know-how.   Týmito   argumentmi   sťažovateľka   napáda formalisticky   a   neprimerane   zjednodušujúci   prístup   najvyššieho   súdu   pri   ustálení jednotlivých   zložiek   (elementov),   ktoré   mali   tvoriť   know-how   žalobkyne   v   1.   rade, vyjadruje   nesúhlas   s   nesprávnym   právnym   posúdením   podmienok   poskytnutia   právnej ochrany   know-how   a   s   tým   súvisiacej   relevantnej   právnej   otázky   povahy   duševného vlastníctva ako takého a možnosti aplikácie všeobecnej právnej úpravy vlastníckeho práva obsiahnutej v Občianskom zákonníku na predmety duševného vlastníctva. V tejto súvislosti vyčítala   sťažovateľka   dovolaciemu   súdu   rozpor   jeho   právnych   názorov   s   ustálenými názormi civilistickej právnej náuky.

II.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 212/2011-81 z 10. mája 2011 prijal sťažnosť sťažovateľky doručenú 3. mája 2011 a doplnenú 9. mája 2011 na ďalšie konanie a súčasne odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 29 Cb 1/00-1117 z 1. marca 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 141/2007-1236 zo 7. augusta 2008 v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť právnej nástupkyni žalobkyne v 2. rade sumu 14 122 409,21 €, až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda najvyššieho súdu vyjadril k vecnej stránke prijatej sťažnosti stanoviskom č. KP 4/2011-50 (Nobs 78/2011) z 13. júna 2011, v ktorom okrem iného poukázal na to, že nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu to, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s citovaným právom. Ďalej vo svojom stanovisku predseda najvyššieho súdu uviedol: «Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   náležite   zaoberal   so   všetkými   námietkami vznesenými generálnym prokurátorom a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal, tak,   ako   na   to   poukázal   predseda   senátu   v   odôvodnení   vytýkaného   rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku považujeme za ústavne akceptovateľné, zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a tohto sa súd naďalej pridržiava   majúc   na   zreteli,   že   inštitút   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   jednou   z podstatných   záruk   výkonu   súdnej   moci,   súčasne,   že   výklad   legislatívneho   textu   právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie rozsudku poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda ho nemožno považovať za svojvoľné, resp.   arbitrárne.   Tvrdenia   sťažovateľa   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sledujú   len dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania   v   časti,   v   ktorej   konanie   skončilo   nepriaznivým výsledkom pre neho, táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Výhrady sťažovateľa sa týkajú posudzovania nárokov na náhradu škody z titulu neoprávneného používania ochranných známok, pričom ostatné časti rozsudku ponechal nedotknuté. Je preto otázne, či námietky sťažovateľa nie sú účelové, keď s odôvodnením jednej   časti   rozsudku   vyjadruje   svoj   nesúhlas,   kým   ostatné   časti,   rovnako   významné, nenamieta.»

V   súvislosti   so   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods.   1 listiny predseda najvyššieho súdu odkázal na obsah stanovísk zo 6. decembra 2010 a 22. februára 2011 (správne   ide   o   stanovisko   z   2.   marca   2011,   pozn.)   doručených   k   predchádzajúcim sťažnostiam   sťažovateľky,   ktorými   napádala   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   č. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009 a č. Spr. 101/2010-13 z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010. Tieto skoršie sťažnosti boli ústavným súdom prerokované v spoločnom konaní a bolo o nich rozhodnuté nálezom sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011. V stanovisku zo 6.   decembra   2010   najvyšší   súd   predovšetkým   poukázal   na   predčasnosť   sťažovateľkou vznesených   námietok,   keďže   pred   rozhodnutím   všeobecného   súdu „v   konkrétnej   veci nemožno uvažovať o odňatí sťažovateľa zákonnému sudcovi. Do rozhodnutia súdu totiž môže   dôjsť   k   opakovanej   zmene   v   zložení   senátu,   napr.   v   dôsledku   vylúčenia   sudcu,   v dôsledku PN sudcu, v dôsledku odchodu do dôchodku sudcu atď. Napokon môže vzniknúť situácia,   že   vo   veci   rozhodne   senát,   ktorý   bol   tvorený   pred   prijatím   namietaného opatrenia.“. V zásade zhodné právne argumenty formuloval predseda najvyššieho súdu aj vo svojom stanovisku č. KP 4/2010-110 z 2. marca 2011.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 13. júna 2011 predseda najvyššieho súdu následne poukázal na obsah nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011, ktorým bolo vyslovené, že základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konaní vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008, už citovanými opatreniami porušené neboli. Podľa predsedu   najvyššieho   súdu   z „uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   o   tejto   námietke právoplatne rozhodol, a preto už o nej znovu rozhodovať nemožno (§ 159 ods. 3 O. s. p.). K uvedenej časti sťažnosti najvyšší súd len na okraj dodáva, že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh   práce   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   patrí   tiež   predvídateľnosť   a   transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania. Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený do senátu. Obidve namietané opatrenia predsedu najvyššieho súdu boli vydané v súlade s platným rozvrhom   práce   najvyššieho   súdu.   K   zmene   v zložení   senátu   došlo   na   základe   právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu, a preto takýto postup považujeme za zákonný, a teda aj súladný s ústavou.

V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že medzi   napadnutým   rozsudkom   a   namietaným   porušením   základných   práv   zaručených ústavou, resp. práv zaručených dohovorom a listinou, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.“.

Vzhľadom   na   uvedené   predseda   najvyššieho   súdu   navrhol,   aby „ústavný   súd uznesením vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 30. novembra 2010, sp. zn. 1 MOdoV 22/2008, porušené nebolo“.

K druhému doplneniu sťažnosti z 20. júna 2011 sa najvyšší súd vyjadril podaním z 3. októbra 2011, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

Sťažovateľka   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   z   13.   júna   2011   zaujala   stanovisko podaním z 3. augusta 2011, podľa ktorého vydaním opatrení predsedu najvyššieho súdu, ktorými došlo k zmene rozvrhov práce na rok 2009 a 2010, došlo k materiálnym zmenám v senáte dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval napadnutým rozsudkom, a preto považuje túto výmenu   sudcov   za   ústavne   nesúladnú,   a   to „v   počte,   ktorý   tvorí   ratio   decidendi   pri prijímaní   rozhodnutia   senátu“.   V   ostatnej   časti   sa   pridŕžala   argumentov   uvedených   v sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti,   s   vyjadrením   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   KP   4/2011-50   (Nobs   78/2011) z 13. júna 2011 a vyjadrením sťažovateľky z 27. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2011, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia a predloženého spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 7 Cbs/1/2011, predtým pod sp. zn. 29 Cb 1/2000, a zberného spisu vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06, III. ÚS 199/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových   okolností   prerokúvaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak   dospeje   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v   rozpore   s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie   rešpektovalo   princípy   uvedené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   posudzuje   ESĽP   so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); m. m. I. ÚS 243/07], pritom   starostlivo   prihliada   na všetko,   čo   vyšlo   počas konania najavo vrátane toho,   čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   77/02,   III.   ÚS   63/06, III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu a zmyslu právnej normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť   k   zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné   vychádzať   prvotne   z   ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.   Môže,   ba dokonca   sa   musí   od   neho   (od   doslovného   znenia   právneho textu) odchýliť   v   prípade,   keď   to   zo   závažných   dôvodov   vyžaduje účel   zákona,   systematická súvislosť   alebo   požiadavka   ústavne   súladného   výkladu   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa   v   takýchto prípadoch   musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým   (jazykovým)   výkladom.   Viazanosť   štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 14   122   409,21   €   (t.   j.   425   451   700   Sk   istiny),   zamietol   a   v   ostatnej   časti   rozsudok prvostupňového   súdu,   ako   aj   rozsudok   odvolacieho   súdu   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie konanie.   Vo   svojom   odôvodnení   najvyšší   súd   správne   konštatoval,   že   v   konaní   bolo uplatnených   niekoľko   návrhov   so   samostatným   skutkovým,   ako   aj   právnym   základom (nároky peňažné aj nepeňažné). Žiada sa uviesť, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní   uviedol   spolu   jedenásť   námietok,   ktoré   osobitne   smerovali   voči   relevantným právnym záverom súdu prvostupňového aj súdu odvolacieho a svojím obsahom jednotlivo proti všetkým nárokom uplatneným žalobkyňami v konaní.

1.1   K   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   neoprávneným   užívaním ochranných známok

Sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti v prvom rade argumenty pre vyslovenie porušenia   označených   základných   práv   v   časti,   v   ktorej   bolo   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté, keďže v sústave všeobecných súdov už nie je možné domáhať   sa   nápravy   jej   porušených   práv.   Je   namieste   poznamenať,   že   v   dôsledku čiastočného zamietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora došlo aj k zániku účinkov odkladu vykonateľnosti nároku priznaného rozsudkami súdov nižších stupňov, a to v časti náhrady škody spôsobenej neoprávneným užívaním ochranných známok Š., Š. a M.. Dôvody, pre ktoré sťažovateľka napadla rozsudok dovolacieho súdu sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy, sa dotýkajú tak skutkovej, ako aj právnej stránky veci.

Najvyšší   súd   k   argumentom   generálneho   prokurátora,   ktorý   namietal   nesprávne posúdenie zásahu sťažovateľky do práv žalobkýň k ochranným známkam, na základe čoho bolo priznané žalobkyni v 2. rade peňažné plnenie v sume 14 122 409,21 € z titulu náhrady škody spôsobenej neoprávneným užívaním ochranných známok, v napadnutom rozsudku uviedol:

«Dovolací súd v tejto časti považuje rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, za náležité odôvodnený, pričom toto odôvodnenie vychádza z náležité zisteného skutkového stavu, na ktorý boli správne aplikované príslušné právne predpisy. Súdy nižšieho stupňa správne rozhodli pokiaľ ide o základ nároku na náhradu škody, ako aj pokiaľ ide o výšku škody, ktorá bola preukázaná znaleckými posudkami...

Dovolateľ k tejto časti napadnutých rozsudkov svoje námietky uviedol predovšetkým v bode osem argumentujúc, že súdy tento nárok nesprávne právne posúdili. Tieto námietky generálneho prokurátora nie sú dôvodné.

Žalobou bol uplatnený nárok na náhradu škody za neoprávnené užívanie uvedených ochranných známok žalovaným za obdobie od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002, keď žalovaný   tieto   ochranné   známky prestal používať.   Žalobca   zaslal   prihlášky   ochranných známok   dňa   3.   mája   1994.   Teda   pôvodný   žalobca   (Š.   a.   s.)   bol   vlastníkom   týchto ochranných známok, s právom prednosti od 3. mája 1994. V registri Úradu priemyselného vlastníctva SR boli zapísané po čiastočnom výmaze, pre činnosti „organizovanie lotérií a stávkových   hier“   s   výnimkou   číselných   lotérií.   Tieto   služby   sú   podobné   službe „organizovanie číselných lotérii“. Je nepochybné, že žalovaný uvedené ochranné známky používal bez súhlasu žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu). Tým, je daný základ na náhradu škody, keďže zo strany žalovaného došlo k porušeniu ust. § 25 ods. 1 zák. č. 55/1997   Z.   z.   o   ochranných   známkach.   Z   tohto   dôvodu   je   žalovaný   povinný   uhradiť žalobcovi škodu podľa ust.   § 53 ObchZ v spojení s § 26 ods.   3 zák.   č.   55/1997 Z.   z. Námietka dovolateľa, že súdy mali nároky na náhradu škody posudzovať diferencovane, teda   inak   za   obdobie od   1.   januára   1996 po   zápise ochranných známok   do registra   v priebehu   rokov   1997   a   1998,   a   inak   po   ich   zápise,   je   právne   bezpredmetné.   Totiž   z príslušných rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva, nepochybné vyplýva, že všetky sporné ochranné známky boli do registra zapísané s právom prednosti od 3. mája 1993, a teda od tohto dňa sa na ne vzťahuje právna ochrana (§ 6 zák. 5. 55/1997 Z. z.).

Na tejto zodpovednosti žalovaného nič nemení ani skutočnosť, že v roku 2004 došlo k čiastočnému výmazu predmetných ochranných známok. S touto právnou otázkou sa súdy v odôvodnení napadnutých rozsudkov náležite vyporiadali, s ktorou argumentáciou dovolací súd sa stotožňuje. Námietky dovolateľa týkajúce sa tejto otázky dovolací súd nepovažuje za dôvodné. Je síce pravdivé jeho tvrdenie, že súdy v odôvodnení výslovne neodkazujú na ust. § 3a ods.   2 zák.   č. 55/1997 Z.   z. účinného od 1.   januára 2002,   avšak táto novela na zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi nič nemení. Podľa obsahu spisu, novelizované   ustanovenie   §   3a   ods.   2   zák.   č.   55/1997   Z.   z.   tento   nárok   žalobcu nespochybňuje. Totiž v odôvodnení napadnutých rozhodnutí súdy správne poukazujú nato, že aj po čiastočnom výmaze ochranných známok (organizovanie číselných lotérii, v ktorej oblasti žalobca nebol oprávnený podnikať), žalobca aj naďalej zostal vlastníkom týchto ochranných známok pre služby organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám, na čo inak správne poukazuje aj dovolateľ, ktoré služby sú nepochybné podobné (§ 25 ods. 1 zák. č. 55/1997 Z. z.) číselným lotériám, keďže obe tieto činnosti sú v zásade založené na rovnakých princípoch, ako sú náhodilosť, nepredvídateľnosť, nevypočitateľnosť atď.

Na základe uvedených záverov aj dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný slovné ochranné známky Š., Š. a M. používal neoprávnene, a to počas celého žalovaného obdobia, napokon žalovaný sám z vlastnej vôle tieto ochranné označenia prestal používať. Teda aj dovolací súd základ uplatneného nároku na náhradu škody považuje za nespochybniteľný. V   dôsledku   neoprávneného   užívania,   žalovaný   je   povinný   nahradiť   žalobcovi vzniknutú škodu. Súdy pri určení výšky škody vychádzali z toho, čo by žalobca získal, ak by so žalovaným alebo inou osobou uzavrel licenčnú zmluvu podľa § 508 a nasl. ObchZ, a tak by získal primeraný licenčný poplatok. Táto výška bola vyčíslená znaleckými posudkami vypracovanými súdnou znalkyňou Ing. G. Z. č. 1/2003 (č. 1. 425 - 431) a Ing. M. M. č. 11/2003 (č. l. 432 - 438), obe z odboru priemyselné vlastníctvo. Dovoláteľ závery tohto posudku   spochybňuje,   namietajúc,   že   použitá   metóda   výpočet   -   licenčná   analógia,   je nesprávna, a to v dôsledku čiastočného výmazu predmetných ochranných známok dňom 24. septembra 2004. Dovolací súd s touto námietkou sa nestotožňuje, pretože zostávajúci zápis ochranných známok,   ako je to konštatované vyššie je podobný organizovaniu číselných lotérií.   Teda   uvedené   znalecké   posudky   sú   použiteľné   a   akceptovateľné   aj   po   dni   24. septembra 2004, keď došlo k čiastočnému výmazu uvedených ochranných známok, preto z tohto hľadiska nejde o novú skutkovú situáciu. Pokiaľ ide o právne posúdenie, dovolací súd sa stotožňuje s právnym   názorom   súdu   prvého stupňa,   že zodpovednosť   žalovaného   za protiprávne konanie,   t.   j. jeho zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi, je potrebné posúdiť   podľa   Obchodného   zákonníka.   Totiž   pri   výpočte   výšky   náhrady   škody   sa   tiež vychádzalo z ustanovení Obchodného zákonníka, a to § 508 až 515.

Z obsahu spisu ďalej nepochybne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá   celá   séria   zmlúv,   v   ktorých   sa   upravovali   ich   obchodnoprávne   vzťahy   podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Ide napr. o zmluvu o zabezpečení spracovania dát a ostatných technických úkonov spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier z 27. augusta 1993 uzatvorenú podľa § 262 a § 269 Obchodného zákonníka, obdobná zmluva   z   21.   januára   1994,   zmluva   o   zabezpečení   informácií   tipujúcim   a   propagácii číselných   lotérií   a   stávkových   hier   z   3.   februára   1994   uzatvorená   podľa   tých   istých ustanovení Obchodného zákonníka, zmluva o obstaraní stávkovej služby z 2. februára 1995 uzatvorená   podľa   §   269   ods.   2   Obchodného   zákonníka,   zmluva   o   zabezpečení   servisu technického   systému   O.   z   28.   decembra   1995   a   mnohé   ďalšie.   V   týchto   zmluvách   sa uvádzajú aj označenie Š., Š. a M. To nasvedčuje tomu, že vôľou zmluvných strán bolo, aby ich obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Dôsledkom tohto právneho stavu je potom aj to, že ustanovenia Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho konania žalovaného, teda aj na vzťahy, keď protiprávnym konaním žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda. Úvahy dovolateľa o tom, aká by bola skutková a právna situácia, keby žalovaný tieto ochranné známky nepoužíval za daného stavu, je bezpredmetná. Pre právne posúdenie veci je   rozhodujúci   skutkový   stav   zistený   súdmi.   A   tento   skutkový   stav   je   taký,   že   žalovaný uvedené ochranné známky v rozhodnom období používal, a to bez súhlasu ich majiteľa (žalobcu), a teda používal ich v rozpore so zákonom.

Na základe uvedených záverov dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozsudky v časti,   ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu 14 122 409,21 eur (425 451 700,- Sk istiny) z titulu, že žalovaný neoprávnene v období, ktoré je predmetom konania, používal ochranné známky, ktorých vlastníkom bol žalobca, je vecne správny, a preto dovolací súd v tejto časti mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).»

Sťažovateľka   proti   tejto časti   dovolacieho rozsudku   uviedla   viacero námietok.   V prvom rade tvrdí, že všeobecné súdy vo všetkých stupňoch dôsledne nerozlišovali medzi pojmami označenie a ochranná známka, ktoré sú v texte ich rozhodnutí používané ako synonymá,   a   tiež,   že   sa   všeobecné   súdy   pri   prerokovaní   veci   v   jednotlivých   stupňoch „rozchádzajú nielen v skutkových zisteniach, ale najmä v odôvodnení právneho základu“. Napriek   tomu   napadnutým   rozsudkom   dovolací   súd   potvrdil   správnosť   rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu.

Nadväzne na to sťažovateľka namieta aj dôvod priznania peňažného nároku, podľa ktorého žalobkyňa v 1. rade podaním prihlášky ochrannej známky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) nadobudla zvýšenú právnu ochranu. Poukázala na znenie § 12 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“), podľa ktorého práva na ochrannú známku nadobudne a majiteľom ochrannej známky sa stane prihlasovateľ zápisom označenia   do   registra,   o   čom   vydá   úrad   majiteľovi   ochrannej   známky   osvedčenie,   na základe   čoho   sťažovateľka   uzavrela,   že   majiteľom   žalovaných   ochranných   známok   sa žalobkyňa v 1. rade mohla stať až vo februári 1997 (M.), resp. v marci 1998 (Š., Š.). V tejto súvislosti   sťažovateľka   namieta   závery   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   argumentácia generálneho prokurátora týkajúca sa tejto otázky je „právne bezpredmetná“, a označuje ju za rozpornú s konštrukciou inštitútu ochranných známok, ako aj logickým a jazykovým výkladom zákona o ochranných známkach. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka vzhľadom   na   obdobný   charakter   právnej   úpravy   poukázala   aj   na   judikatúru   Úřadu průmyslového vlastnictví   Českej   republiky a stotožnila sa   s argumentáciou   generálneho prokurátora,   že   neregistrované   označenie   požíva   ochranu   iba   v   zmysle   ustanovení Obchodného zákonníka týkajúcich sa nekalej súťaže.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozporné, keďže v   časti   týkajúcej   sa   právneho   základu   vzniku   nároku   na   náhradu   škody   na   s.   172   sa v rozsudku uvádza, že žalovaný „je povinný uhradiť žalobcovi škodu podľa ust. § 53 ObchZ v spojení s § 26 ods. 3 zák. č. 55/1997 Z. z.“, čím dovolací súd opiera priznané peňažné plnenie o ustanovenie upravujúce právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži, hoci v inej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne v odôvodnení k šiestej námietke generálneho prokurátora najvyšší súd uzatvára, že súdy nižších stupňov nedostatočne zistili skutkový   stav   týkajúci sa toho,   či   konanie   sťažovateľky   vlastne   možno   považovať   za nekalosúťažné.

Sťažovateľka   v   podanej   sťažnosti   tvrdí,   že   žalované   označenia   mali   reálnu rozlišovaciu funkciu iba vo vzťahu k nej, keďže ich žalobkyňa v 1. rade nepoužívala v spojitosti   s vlastnými službami.   Uviedla,   že   na tento   argument sťažovateľky   bola daná stručná odpoveď len prvostupňovým súdom, a síce že „neobstojí argumentácia odporcu, podľa   ktorej   získal   prioritu   pri   užívaní   označení   zhodných   s   ochrannými   známkami navrhovateľa z dôvodu, že odporca tieto označenia použil prvý, nakoľko v tejto otázke treba prihliadať i na navrhovateľove práva na užívanie týchto označení ako právneho nástupcu P.“.   Sťažovateľka   pritom   poukázala   na   osobitnú   právnu   úpravu   konkurencie   práv používateľa nezapísaného označenia a majiteľa ochrannej známky ustanovenú v § 28 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach.

Jednou   zo   zásadných   námietok   proti   dôvodom   dovolacieho   rozsudku   je   podľa sťažovateľky   nesprávne   právne   posúdenie   nároku   na   náhradu   škody   podľa   ustanovení Obchodného zákonníka. Dovolací súd podľa sťažovateľky nesprávne vychádzal z toho, že „vôľou   zmluvných strán bolo,   aby ich obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa ustanovení   Obchodného   zákonníka“,   dôsledkom   čoho   malo   byť   aj   to,   že   ustanovenia Obchodného zákonníka bolo potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho konania sťažovateľky. Sťažovateľka argumentuje, že na túto mimozáväzkovú zodpovednosť je   potrebné   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   poukazujúc   na   špeciálne ustanovenie § 442a Občianskeho zákonníka. V spojitosti s tým namietala aj nepoužitie ustanovenia   §   450   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   súd   môže   náhradu   škody primerane znížiť.

V závere svojej argumentácie proti dovolaciemu rozsudku sťažovateľka poukázala na odôvodnenie   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora,   že   výška   licenčného poplatku „za   priemyselnoprávne   nechránené   riešenia   môže   dosahovať   35   %   až   70   % licenčného   poplatku,   ktorý   je   v   danej   oblasti   podnikania   obvyklý   u   registrovaných ochranných známok“. Zákon o ochranných známkach totiž podľa sťažovateľky jednoznačne rozlišuje   medzi   licenčnou   zmluvou   na   označenia   a   na   ochranné   známky.   Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd v dovolacom konaní rovnako ako v odvolacom konaní a krajský súd v   prvostupňovom   konaní   nesprávne   vychádzali   pri   určení   výšky   škody   zo   znaleckých posudkov   vypracovaných   v   roku   2003,   keďže   tieto   nezohľadňovali   neskorší   čiastočný výmaz predmetných ochranných známok pre organizovanie číselných lotérií a neprihliadali ani na to, že žalobkyňa v 1. rade nebola oprávnená poskytnúť sťažovateľke právo používať svoju registrovú ochrannú známku pre číselné lotérie. Dôsledkom toho majú byť znalecké posudky, z ktorých   súdy vychádzali nepoužiteľné pre stanovenie výšky   náhrady škody. Napokon   sťažovateľka   kritizuje   aj   formalistický   prístup   všeobecných   súdov   vrátane dovolacieho   súdu   v   napadnutom   rozsudku   pri   vyhodnotení   služieb   poskytovaných sťažovateľkou ako podobných službám, pre aké boli zapísané ochranné známky v prospech žalobkyne v 1. rade.

Pokiaľ   ide   o   skutkovú   stránku   veci,   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   bez „akéhokoľvek relevantného dôkazu“ konštatoval, že právny predchodca žalobkyne v 1. rade (P.) bol majiteľom ochranných známok predtým, než práva na užívanie týchto označení nadobudla   z   titulu   právneho   nástupníctva   žalobkyňa   v   1.   rade.   Sťažovateľka   pritom poukázala aj na to, že v konaní namietala nepreukázanie právneho nástupníctva žalobkyne v 1.   rade   k   týmto   označeniam   (ochranným   známkam).   V   konaní neboli   podľa   jej   zistení predložené ani žiadne dohody, ktoré by boli ku dňu podpisu rozhodnutia zriaďovateľa(-ov) z 8. decembra 1992 jeho nedeliteľnou súčasťou a preukazovali by vysporiadanie práv k označeniam Š., Š. a M.. Všeobecné súdy odvodzovali práva žalobkyne v 1. rade z dohody z 21. apríla 1993, avšak sťažovateľka tvrdí, že uvedenú dohodu vypracoval S. po zániku a výmaze P. a že nástupníckym spoločnostiam (vrátane žalobkyne v 1. rade) bola táto dohoda len doručovaná. Vzhľadom na to uvedená dohoda nemôže byť sama osebe právnym titulom nadobudnutia   práv   k   predmetom   duševného   vlastníctva.   Sťažovateľka   s   poukazom   na znenie § 16 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach účinného v čase sporného prevodu   práv   k   ochrannej   známke   (ďalej   len   „skorší   zákon   o   ochranných   známkach“) uviedla, že na uzavretie zmluvy o prevode práva k ochrannej známke bol potrebný súhlas Úradu   pre   vynálezy   a objavy,   pričom   takýto   prevod   práva   k   ochrannej   známke mohol nadobudnúť   účinnosť   až   odo   dňa   zápisu   do   registra.   Podľa   názoru   sťažovateľky   sa žalobkyňa   v   1.   rade „nikdy   nestala   majiteľom   ochrannej   známky   Š.   z   titulu   právneho nástupníctva po P. ani z titulu prevodu tejto ochrannej známky“.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľky vôbec nevyhodnotili niektoré ňou predložené dôkazy,   predovšetkým   odborné   stanovisko   prof.   JUDr.   P.   H.,   v   časti   týkajúcej   sa ochranných   známok,   a   súčasne   poukázala   aj   na   niektoré   rozhodnutia   českých   súdov   v obdobných právnych veciach. Sťažovateľka tvrdí, že podanie prihlášky zo strany žalobkyne v 1. rade bolo v máji 1994 iba formálne a špekulatívne, pretože žalobkyňa v 1. rade nikdy nemala v úmysle tieto reálne používať na označenie vlastných tovarov a služieb. Keďže označenia (Š., Š. a M.) boli podľa sťažovateľky vždy vnímané verejnosťou len v spojení s číselnými   lotériami,   ktoré   boli   prevádzkované   iba   sťažovateľkou,   pričom   sa   nikdy nepoužívali   pre   iné   lotérie   či   stávkové   hry,   akákoľvek   rozlišovacia   funkcia   týchto ochranných   známok   registrovaných   v   prospech   žalobkyne   v   1.   rade   pre   služby organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií je „de facto ničotná a formálna“.

Ústavný   súd   považuje   väčšinu   z   opísaných   námietok   sťažovateľky   za   relevantné a dôvodné.   Z   obsahu odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že najvyšší súd v predloženej veci skutočne nerozlišoval medzi pojmami označenie a ochranná známka, pričom žalobkyňou v 1. rade prihláseným označeniam v období do zápisu týchto označení   do   registra   ochranných   známok   priznal   rovnakú   „kvalitu“,   a   tým   aj   rovnakú právnu   ochranu,   ako   by   išlo   o   ochranné známky.   Zo   znenia odôvodnenia   napadnutého rozsudku totiž jasne vyplýva, že pri výklade zákona o ochranných známkach dovolací súd neprihliadal na obsah § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach o zápise označení do registra   ochranných   známok   a   jeho   konštitutívnych   účinkoch,   v   dôsledku   čoho   si   s poukazom na § 6 zákona o ochranných známkach túto právnu otázku nesprávne vyložil. Následkom toho dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že námietka dovolateľa o potrebe diferencovaného posúdenia nároku na náhradu škody za obdobie do zápisu označení do registra ochranných známok a za obdobie po tomto zápise je právne bezpredmetná. Inými slovami, pokiaľ dovolací súd zo znenia § 6 zákona o ochranných známkach zakotvujúceho právo prednosti, ktoré vzniká prihlasovateľovi označenia pred každým, kto podá neskôr prihlášku   obsahujúcu   zhodné   alebo   zameniteľné   označenie   pre   rovnaké   alebo   podobné služby bez súvislosti s ostatnými ustanoveniami zákona, odvodil záver o zhodnej právnej ochrane prihlásených označení s neskoršie registrovanými ochrannými známkami, dopustil sa výkladovej svojvôle pri aplikácii právnych noriem relevantných na daný prípad. Navyše, správnosť najvyšším súdom použitého výkladu zákona o ochranných známkach, ktorým mimoriadne extenzívnym spôsobom prekročil doslovné znenie § 6 tohto zákona, dovolací súd presvedčivo neodôvodnil odkazom na ustálenú judikatúru všeobecných súdov ani na názory právnych vedcov zaoberajúcich sa právami duševného (priemyselného) vlastníctva.

Obdobne ako v prípade ustanovenia § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach najvyšší súd neprihliadal ani na znenie a prípadnú aplikovateľnosť ustanovenia § 28 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach v znení účinnom po 1. januári 2002 a neposúdil, či sťažovateľka   v   období   účinnosti   tejto   právnej   normy   mohla   používať   svoje   nezapísané označenie zhodné so zapísanou ochrannou známkou, čo by malo priamy vplyv na posúdenie vzniku zodpovednosti sťažovateľky za škodu v dobe účinnosti tejto právnej normy.

Ústavný   súd   poukazuje aj   na   rozpornosť   právnej   argumentácie   najvyššieho   súdu týkajúcej   sa   zamietnutej   časti   dovolania   s   argumentáciou   týkajúcou   sa   zrušenej   časti rozsudkov odvolacieho aj prvostupňového súdu, pokiaľ ide o otázku, či sa sťažovateľka dopustila nekalosúťažného konania. V tejto časti vzťahujúcej sa na posúdenie právneho základu nároku na náhradu škody je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku protirečivé a nemožno naň prihliadať.

Podľa   ústavného   súdu   ani   právny   záver   dovolacieho   súdu,   že   zodpovednosť sťažovateľky   za   škodu   vzniknutú   neoprávneným   používaním   ochranných   známok   je potrebné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nie je presvedčivo odôvodnený, a preto je z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyšší súd totiž neopísal, podľa ktorých zákonných ustanovení Obchodného zákonníka zistil u sťažovateľky splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a poukázal iba na ustanovenia týkajúce sa licenčnej zmluvy na   predmety   priemyselného   vlastníctva   ako   pomenovaného   zmluvného   typu   (§   508   až § 515), aj to iba s poznámkou, že z týchto ustanovení je potrebné vychádzať pri výpočte výšky   náhrady   škody.   Za   postačujúce   pre   naplnenie   ústavnej   požiadavky   náležitého odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí   nemožno   považovať   ani   stotožnenie   sa   s   právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom odôvodnení vychádzal pri priznaní nároku na náhradu škody z ustanovení § 53 Obchodného zákonníka v spojení s § 26 ods. 3 zákona o ochranných známkach, a to predovšetkým z dôvodu už opísanej rozpornosti aplikácie § 53 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži. V tejto súvislosti síce najvyšší súd doplnil právne posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody   o   odsek,   podľa   ktorého „vôľou   zmluvných   strán   bolo,   aby   ich   obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka“, z čoho odvodil, že „ustanovenia   Obchodného   zákonníka   je   potrebné   aplikovať   aj   na   vzťahy   vyplývajúce   z protiprávneho   konania“ sťažovateľky,   avšak   ktoré   konkrétne   ustanovenia   Obchodného zákonníka majú byť v danom prípade aplikovateľné, najvyšší súd ani neuviedol. Vzhľadom na tieto pochybenia nie je ústavnému súdu zrejmé, akými úvahami sa dovolací súd riadil pri vyvodení práva žalobkyne v 1. rade na náhradu škody, najmä ktoré predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a akým spôsobom mali byť konaním sťažovateľky naplnené.

S prihliadnutím na uvedené sa žiada poznamenať, že právne zdôvodnenie práva na náhradu škody formulované najvyšším súdom v odvolacom konaní spĺňa základné kritéria ustálené   pre   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí,   keďže   presne   uvádza   dôvody   aplikácie ustanovení   Občianskeho   zákonníka   na   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody,   použité ustanovenia cituje a následne zistený skutkový stav aj právne posudzuje. Najvyšší súd v dovolacom   konaní   k   nároku   na   náhradu   škody   za   neoprávnené   používanie   ochranných známok sťažovateľkou   najskôr zhodnotil rozsudky   odvolacieho súdu   aj prvostupňového súdu   za   správne   a   náležite   odôvodnené,   hoci   právne   posúdenie   uplatneného   nároku realizovali   oba   súdy   rozdielne   (prvostupňový   súd   odkazujúc   na   ustanovenie   §   53 Obchodného zákonníka a odvolací súd aplikujúc najmä ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka), avšak v nadväzujúcej časti svojho odôvodnenia sa dovolací súd iba stotožnil s právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   vyvodzujúceho   nárok   na   náhradu   škody   len   o ustanovenia   Obchodného   zákonníka.   Najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   vôbec nevysporiadal s tým, že § 26 ods. 4 zákona o ochranných známkach zakotvujúci právo na náhradu škody odkazuje v prípade zásahu do práv z ochrannej známky na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu. Uvedené   svedčí   o   nekonzistentnosti   právnych   úvah   dovolacieho   súdu   pri   posudzovaní prípadu sťažovateľky, na základe čoho ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   za   arbitrárne,   a   tak   ústavne   neospravedlniteľné,   súčasne považujúc za dôvodnú aj argumentáciu sťažovateľky voči dovolacím súdom realizovanému právnemu posúdeniu vzniku zodpovednosti za škodu.

Je zrejmé, že v dôsledku ústavne neudržateľných právnych úvah dovolacieho súdu opísaných   vyššie,   sa   už   najvyšší   súd   nezaoberal   relevantnými   námietkami   generálneho prokurátora   o   rozdielnej   výške   licenčného   poplatku   za   priemyselnoprávne   nechránené označenia v období do ich registrácie ako ochranných známok a vzhľadom na posúdenie poskytovaných   služieb   sťažovateľky   ako   služieb   podobných   službám,   pre   ktoré   boli ochranné   známky   registrované,   sa   nezaoberal   ani   jeho   námietkami   o   nepoužiteľnosti znaleckých   posudkov,   z   ktorých   všeobecné   súdy   ustálili   výšku   peňažného   plnenia,   na ktorého   zaplatenie   sťažovateľku   všeobecné   súdy   zaviazali.   Tieto   námietky   generálneho prokurátora   však   považuje   ústavný   súd   v   danej   veci   za   relevantné   a   konštatuje,   že   v dovolacom konaní na ne nebola zo strany najvyššieho súdu podaná adekvátna odpoveď. Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   síce   zhodnotil   námietku   generálneho prokurátora týkajúcu sa zavedenia legálnej definície pojmu „podobná služba“ v ustanovení § 3a zákona o ochranných známkach ako takú, ktorá na posúdení zodpovednosti za škodu nič nemení, avšak v odôvodnení sa ani nepokúsil toto dotknuté ustanovenie vyložiť, a preto nemožno identifikovať   myšlienkový   postup,   podľa   ktorého   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že spomenuté   ustanovenie   zákona   o   ochranných   známkach   nárok   žalobkyne   v   1.   rade nespochybňuje. Aj v tejto časti je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku nepresvedčivé.

Z postavenia ústavného súdu v systéme súdnej moci vyplýva, že nie je oprávnený a ani povinný preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,   ale   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie právnych predpisov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach   a   základných   slobodách.   Pokiaľ   teda   ide   námietky   sťažovateľky   o   omyloch všeobecných   súdov   pri   vyhodnocovaní   skutkového   stavu   (najmä   vyvodení   právneho nástupníctva   žalobkyne   v   1.   rade,   čo   sa   týka   nehmotných   práv,   ktoré   boli   predmetom súdneho sporu   z dohody   z 21.   apríla   1993),   ako aj o riadnom   nevyhodnotení   dôkazov predložených sťažovateľkou (napr. odborného stanoviska prof. JUDr. P. H.,), ústavný súd vzhľadom na už formulované závery odôvodňujúce vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   len   poznamenáva,   že   tieto   argumenty   sťažovateľky   po nahliadnutí do zapožičaných súdnych spisov signalizujú, že všeobecné súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci, resp. že v konaní starostlivo neprihliadli na všetko, čo vyšlo najavo. Uvedené je v rozpore   s § 132 OSP a v konečnom   dôsledku   mohlo viesť aj k nesprávnemu právnemu hodnoteniu predpokladov vzniku zodpovednosti sťažovateľky na škodu, ako aj podmienok priznania jej náhrady v rozsahu, v ktorom bola žalobkyni v 1. rade priznaná.

1.2 K nároku na bezdôvodné obohatenie z dôvodu neoprávneného používania know-how

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. júna 2011 sťažovateľka rozšírila svoju argumentáciu proti napadnutému rozsudku aj v časti, v ktorej najvyšší súd síce zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie, avšak v súvislosti   s   hodnotením   niektorých   dovolacích   námietok   vznesených   generálnym prokurátorom vyslovil vo veci právne názory záväzné pre súdy nižších stupňov v ďalšom konaní.   Jej   námietky   sa   vzťahujú   predovšetkým   na   tie   časti   napadnutého   rozsudku, v ktorých boli argumenty generálneho prokurátora vyhodnotené ako nedôvodné.

Najvyšší súd v tej časti odôvodnenia, ktorej sa dotýkajú sťažovateľkine námietky týkajúce sa žalobkyňou v 1. rade uplatneného nároku na bezdôvodné obohatenie z titulu používania know-how, uviedol:

«V   prvej   námietke   dovolateľ   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   určitosti vymedzenia predmetu sporu. Jadrom tejto námietky je to, že zo strany žalobcu ani zo strany súdov nebolo dostatočne určite vymedzené, ktoré konkrétne poznatky a skúsenosti žalobcu (predstavujúce know-how) sú predmetom sporu. S takto formulovanou námietkou dovolací súd sa nestotožňuje. Konkrétne poznatky predstavujúce know-how sú opakovane uvádzané žalobcom, počnúc od žaloby až po takmer všetky jeho ďalšie podania včítane vyjadrenia k mimoriadnemu   dovolaniu.   Týmito   konkrétnymi   poznatkami   sa   zaoberajú   aj   jednotlivé znalecké   posudky,   pričom   v tomto   smere   aj   v   mimoriadnom   dovolaní   sa   poukazuje   na znalecký   posudok   Ing.   I.   S.,   znalecký   posudok   Ing.   M.   M.,   čiže   dovolateľ   si   čiastočne protirečí.

Z   obsahu   odôvodnenia   napadnutých   rozhodnutí   bez   akýchkoľvek   pochybnosti vyplýva, že súdy tejto otázke venovali osobitnú pozornosť a v podstate do detailov sa s ňou vyporiadali. Dovolací súd poukazuje napr. na časť odôvodnenia uvedeného v rozsudku súdu prvého   stupňa   (str.   24,   25),   kde   jednotlivé   činnosti   predstavujúce   know-how   sú chronologicky   uvedené   za   odrážkami,   pričom   týchto   položiek   je   šestnásť.   Na   túto špecifikáciu   poukazuje   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   aj   odvolací   súd   na   str.   69. Dovolateľ tieto činnosti nepovažuje za dostatočne individualizované a určité, pričom ich rozdelil do štyroch kategórií. Takéto kategórie z hľadiska vymedzenia obsahu know-how vo všeobecnosti, a vymedzení jeho obsahu v konkrétnom prípade, nie je právne významné. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym vymedzením pojmu know-how v znení, ako ho stručne v odôvodnení definovali súdy v napadnutých rozhodnutiach, súhlasí aj s právnym rozborom tejto otázky, ako je to uvedené vo vyjadrení žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu. V   tomto   smere   dovolací   súd   tiež   vychádza   z   toho,   že   know-how   tvorí   súbor osobitných   znalostí   a   skúseností,   v   danom   prípade   znalostí   a   skúsenosti   umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérii a stávkových hier Š., Š. a M. Ide o poznatky, ktoré   v   určitom   rozsahu   môžu   byť   utajené   pred   tretími   osobami.   Pre   podrobnejšie vymedzenie tohto pojmu dovolací súd k tejto časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov ešte uvádza:

Know-how   tvorí   jeden   z predmetov   duševného   vlastníctva,   ktoré nie   je   chránené osobitným právnym predpisom. Pritom žiadny právny predpis pojem know-how ani pojem duševné   vlastníctvo   nevymedzuje.   Na   druhej   strane   väčšinu   predmetov   duševného vlastníctva osobitné zákony definujú (autorské diela, vynálezy, patenty, ochranné známky). V teórii, v legislatíve, judikatúre sa pojem know-how používa bez prekladu, tak ako aj množstvo iných cudzích slov. Z toho je zrejmé, že vo všeobecnosti dotknuté subjekty tento pojem poznajú, v zásade je im známe čo tvorí jeho obsah, aj keď v praxi, ako je tomu aj v danom prípade, niektoré znaky tohto pojmu sú sporné.

Vzhľadom na uvedené, aj dovolací súd vychádza z toho, že základnými znakmi know- how sú:

1/ ide o nehmotný majetok 2/ tvoria ho poznatky, informácie skúsenosti a vedomosti z rôznych oblasti 3/ má podstatný význam 4/ nie je všeobecne známe a ani dostupné 5/ má svoju hodnotu 6/ je využiteľné tretími osobami 7/ nie je chránené podľa osobitných predpisov Takto   sú   jednotlivé   znaky   (samozrejme   nie   vždy   jednotne)   uvádzané   v   rôznych publikáciách, predovšetkým v prácach pána profesora JUDr. P. V., všeobecne uznávaného autora v danej oblasti, napr. jeho práca Know-how a jeho ochrana.

Je zrejmé, že súdy pojem know-how chápali, ako je vyššie uvedené. Preto dovolateľ nedôvodne súdom vytýka, že predmet konania bol nimi vymedzený nedostatočne, a že tento nedostatok negatívne ovplyvnil vecnosť a účelnosť súdneho dokazovania.   Podľa názoru dovolacieho súdu, súdy nepochybili, ak svedkom kládli otázky formulované „či žalobca mal know-how“. Iste z právneho hľadiska bolo možné túto otázku formulovať aj presnejšie, avšak   znenie   tejto   otázky   je   úplne   zrozumiteľné,   čo   vyplýva   aj   z   odpovedí   svedkov,   či znalcov. Skutková námietka dovolateľa, že znalkyňa Ing. Z. v podanom znaleckom posudku neporovnávala   know-how   žalobcu   a   know-how   žalovaného   (dôvodiac,   že   nedostala podklady od žalobcu) je však opodstatnená, dovolací súd s touto otázkou sa zaoberá v inej časti odôvodnenia svojho rozsudku.

Žalovaný v čase svojho vzniku nemal takmer žiadne skúsenosti s organizovaním a prevádzkovaním číselných lotérií. V tom si pomáhal skúsenosťami žalobcu. Prevádzkovanie takéhoto   zložitého   systému   si   vyžaduje   rozsiahle   vedomosti   z   rôznych   oblastí,   najmä matematiky,   techniky,   ekonomiky,   štatistiky,   financovania,   plánovania   a   mnohých   iných vedných odborov. Podstata tohto systému nie je len samotné číselné losovanie, čo na prvý pohľad sa javí ako jednoduchá záležitosť, ale tomu predchádza množstvo iných činností a množstvo   iných   činností   na   to   nadväzuje,   čo   je   potrebné   zabezpečiť   personálne   aj materiálne. Všetky tieto činnosti sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa na str. 24, 25. K týmto záverom súd prvého stupňa dospel na základe rozsiahleho dokazovania, keď vypočul desiatky   svedkov,   zadovážil si   desiatky   listín,   vykonal znalecké   dokazovanie.   Realizáciu týchto činností žalobca realizoval na základe svojich skúseností a poznatkov a na základe svojho know-how, čo v konaní aj náležité označil a vyšpecifikoval, a preto táto námietka dovolateľa nie je dôvodná.

Dovolateľ poukazuje na to, že súdy nepracovali so slovenským ekvivaletom pojmu know-how, teda s pojmom „užitočný poznatok“, a tak si dostatočne nevymedzili predmet konania.   Tu   dovolací   súd   znovu   poznamenáva,   že   pojem   know-how   nemá   v právnickej terminológii adekvátny slovenský preklad, ide o právnický termín sui generis, ktorý v tomto znení je používaný v mnohých právnych poriadkoch, pričom je dôležité to, čo tvorí jeho obsah, a nie to, ako je prekladaný do toho ktorého jazyka. V tomto smere je teda potrebné zdôrazniť, že ide o súbor poznatkov, vedomostí a skúseností atď. Takže v tomto smere súdy nepochybili...

V tretej námietke dovolateľ vytýka súdom, že nesprávne právne posúdili podmienky poskytnutia právnej ochrany know-how.

Podstatou tejto námietky je to, že podľa názoru dovolateľa know-how požíva právnu ochranu iba za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva (§ 17 ObchZ). Táto námietka čiastočne súvisí s námietkami uvádzanými v bode jedna.

Dovolací súd s uvedeným právnym názorom dovolateľa nesúhlasí. Aj keď pojem know-how   v   obchodnej   praxi   sa   používa   desiatky   rokov   /začal   sa   používať   v   polovici minulého storočia v USA/ (ŠVIDROŇ, J.: Základy práva duševného vlastníctva. Iuga, 2000, s. 200), pomerne značnú pozornosť mu venuje aj teória,   fakticky sa určitým spôsobom definuje v každej učebnici Obchodného práva, v legislatíve Slovenskej republiky sa mu doposiaľ výraznejšia pozornosť nevenovala, aj keď tento pojem sa už vyskytuje vo viacerých právnych predpisoch.

Najčastejšie sa uvádza v súvislosti s medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými je   naša   republika   viazaná.   Medzi   najstaršie   patrí   Londýnska   dohoda   o   nemeckých patentoch z roku 1946, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov pod č. 75/1947. Tento pojem pozná aj zákon č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov, zák. č. 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory a výskumu,   zák.   č.   136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, zák. č. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci a niektoré ďalšie. Pojem know-how poznal aj   Hospodársky   zákonník (zák.   č.   109/1964   Zb.),   do   ktorého bol   zavedený jeho novelou zák. Č. 98/1998 Zb. (§ 332g) s účinnosťou od 1. júla 1998.

Zo zahraničných právnych predpisov možno poukázať na Obchodný zákonník Českej republiky (napr. ustanovenia § 60 ods. 2, § 488g ods. 1).

V   Obchodnom   zákonníku   Slovenskej   republiky   sa   však   tento   pojem   výslovne nevyskytuje, ale považuje sa za súčasť duševného vlastníctva (§ 479 ObchZ).

Ani z jedného z uvedených právnych predpisov nevyplýva, že by právna ochrana know-how, bola viazaná na jeho utajenie, resp., že by právnu ochranu požíval iba vtedy, ak spĺňa všetky znaky obchodného tajomstva podľa § 17 ObchZ.

Naopak,   vo   všetkých   uvedených   prípadoch   je   pojem   know-how   používaný samostatne, ako samostatný právny inštitút.

Napriek tomu, v praxi je už pomerne bežne predmetom obchodnoprávnych vzťahov. Totiž je nepochybné, že know-how (ide o terminus technicus), a ako už bolo uvedené vyššie, tu nemožno vystačiť z jazykovým prekladom „vedieť ako“, predstavuje obchodný majetok, ktorý je oceniteľný peniazmi za predpokladu, že je určený na podnikanie (OVEČKOVÁ, O. a   kol.:   Obchodný   zákonník.   Bratislava;   IURA   EDITION,   2005,   s.   34).   Podľa   názoru dovolacieho súdu, z hľadiska právnej ochrany know-how, nie je nevyhnutné, aby v celom rozsahu spĺňal zákonné znaky obchodného tajomstva vymedzeného v ust. § 17 ObchZ. Tento pojem predstavuje súbor poznatkov, informácii, skúsenosti, pričom môže ísť o informácie, ktoré   sú   predmetom   obchodného   tajomstva   a   sčasti   nie   sú   predmetom   obchodného tajomstva. Ak by v Slovenskom právnom poriadku pojem know-how (rozumie sa sporné obdobie)   mal požívať právnu ochranu   len v prípade,   ak   sú   splnené znaky   obchodného tajomstva   v   zmysle   §   17   ObchZ,   potom   by   sa   vytratila   špecifičnosť   tohto   označenia (pôvodne definovaného takmer úplne bezbreho, postupne sa táto definícia zužuje), jeho existencia by bola právne bezpredmetná, a v praxi by sa vystačilo s právnou ochranou podľa ust § 17 ObchZ. Teda tieto dva pojmy nie je možné stotožňovať, resp. zamieňať. Know-how   môže   existovať   samostatne   a   aj   samostatne   môže   byť   predmetom obchodnoprávnych vzťahov.

Môže byť majetkom fyzickej alebo právnickej osoby pričom nie je všeobecne známe a ani   dostupné.   Spravidla   si   ho,   alebo   jeho   časť,   majiteľ   utajuje.   Z   hľadiska   pojmového vymedzenia, obchodné tajomstvo neobsahuje všetky tie znaky, aké sa vyžadujú u know-how, a naopak, niektoré znaky pojmu obchodné tajomstvo u pojmu know-how sa nevyžadujú. Napríklad   samotné   utajovanie   nie   je   pojmovým   znakom   know-how,   toto   je   znakom   len obchodného tajomstva. Know-how môže byť súčasťou aj základného imania.

Pokiaľ dovolateľ spochybňuje názor súdov, že know-how je vlastníctvom žalobcu, k tomu dovolací súd poznamenáva, že v tomto smere sa s právnym názorom súdov stotožňuje, Z   teoretického   hľadiska   môžu   byť   na   túto   otázku   rôzne   názory,   avšak   sotva   možno výstižnejšie vyjadriť vzťah žalobcu k svojmu know-how, ako tak, že toto je jeho vlastníctvo. Ide o špecifickú formu vlastníctva a možno to označiť za intelektuálne či duševné vlastníctvo žalobcu,   a   preto   tak,   ako   každé   iné   vlastníctvo,   požíva   právnu   ochranu,   jednak   podľa Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   jednak   podľa   ostatných   právnych   predpisov   Slovenskej republiky.

V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, najmä zo znaleckých posudkov Ing. M. a Ing. Z., know-how bol žalobcom utajovaný v miere potrebnej na zachovanie jeho ceny. Teda dovolací   súd   názor   nižších   súdov,   že   know-how   môže   požívať   právnu   ochranu   aj   bez splnenia podmienok obchodného tajomstva, považuje za správny. V tomto smere dovolací súd má za to, že tento pojem bol, a je, podnikateľmi chápaný pomerne voľne, skôr širšie ako užšie, a bolo vždy vecou podnikateľov, ako si v konkrétnom prípade tento pojem vymedzia. Dovolateľ v tejto časti sám poukazuje na určitý vývoj v danej oblasti až po nariadenie Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96. V danom prípade zo spoločnosti S. na žalobcu nepochybne prešlo aj know-how tejto spoločnosti, a preto žalobcovi patrí aj adekvátna právna ochrana vzťahujúca sa k tomuto právnemu pojmu, tak, ako na to správne poukazuje aj   žalobca   vo   svojom   vyjadrení   k   mimoriadnemu   dovolaniu.   Právny   názor   dovolateľa, pokiaľ ide o vzťah know-how a obchodného tajomstva v rozhodnom období, nemal, a ani v súčasnosti   nemá,   oporu   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky,   aj   keď   do   budúcna nemožno vylúčiť, že takáto norma vstúpi do platnosti. Tento názor dovolacieho súdu však neznamená, že postup súdov, pri vyčíslení hodnoty know-how a vyčíslení bezdôvodného obohatenia žalovaného, považuje za správny.»

Sťažovateľka namieta, že dovolací súd sa stotožnil s rozsudkami všeobecných súdov nižších   stupňov,   pokiaľ   ide   o   vymedzenie   konkrétnych   poznatkov   a   skúseností predstavujúcich know-how, hoci tieto len nekriticky prevzali všeobecné označenie určitých činností vykonávaných v súvislosti s organizovaním číselných lotérií bez toho, aby osobitne preskúmali každý jeden z elementov tvoriacich sporné know-how, či napĺňa znaky tohto právneho inštitútu čo do obsahu a jeho znakov. Podľa sťažovateľky pritom dovolací súd nevzal do úvahy ňou predložené dôkazy (predovšetkým znalecké posudky Ing. L. H., Ing. J. K.,   a   prof.   JUDr.   P.   H.,)   a   vo   vzájomných   súvislostiach   nevyhodnotil   ani   svedecké výpovede zabezpečené v procese dokazovania, a tak dospel k záverom, ktoré v skutočnosti neobstoja.   Napríklad,   pokiaľ   ide   tú   časť   know-how,   pri   ktorej   išlo   o „zabezpečovanie prijímania   tipov   od   tipujúcich   systémom   O.“ a   nadväzne „zabezpečenie   spracovania   a vyhodnotenia výherných tipov“ a „zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných listín“, nie je sťažovateľke jasné, aké konkrétne úlohy vykonávala žalobkyňa v 1. rade, keď v   dokazovaní   malo   byť   preukázané,   že   všetky   činnosti   nutné   pre   tieto   činnosti   mala vykonávať obchodná spoločnosť S., a. s., P. Na základe uvedeného sťažovateľka považuje za pochybenie všeobecných súdov pri vyhodnocovaní skutkového stavu skutočnosť, že si súdy   nepoložili   otázku, „či   F.   a.   s.   ako   sprostredkovateľ   a   mandatár   zabezpečujúci prostredníctvom tretích osôb tie úkony, ktoré jediné z hľadiska ich špecifickosti môžu tvoriť know-how, mal sám určité know-how a v akom rozsahu“. Sťažovateľka zhodnotila postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní ako materiálne porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že hoci podstatné znaky know-how   boli   súdmi   zadefinované   v   zásade   správne,   súdy   nevykonali   posúdenie jednotlivých znalostí a skúseností žalovaného v 1. rade ako know-how z hľadiska naplnenia týchto znakov, a pokiaľ sa o to pokúsil posudok znalca navrhnutého sťažovateľkou, jeho závery boli súdmi ignorované.

Sťažovateľka   namieta   aj   nesprávne   právne   posúdenie   dovolacieho   dôvodu generálneho   prokurátora   týkajúceho   sa   podmienok   právnej   ochrany   v   prípade neoprávneného   používania   know-how.   Predovšetkým   nesúhlasí   s   právnym   názorom odvolacieho   súdu,   že   majetkovo   právne   komponenty   tohto   duševného   vlastníctva   sú chránené proti zásahom prostredníctvom slobody vlastníctva cez ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníctva. Poukázala pri tom na doktrinálny výklad obsiahnutý v publikácii «Horáček/Čada/Hajn, Práva k průmyslovému vlastníctví, C. H. Beck 2005 strana 257 a nasl., v ktorej autori uvádzajú „Předmětem obchodního tajemství zpravidla nejsou statky,   chránené   jednotlivými   průmyslovými   právy,   ale   spíše   skutečnosti,   které   takové specifické ochrany jinak nepožívají. Protože jde v převážné vĕtšine případů o know how... pokládá se tím ochrana takových jinak nechráněných statků za právně vyřešenou, a to obecně bez ohledu na to, zda je obchodní tajemstvo porušeno za účelem využití v soutěži nebo ne.“». Otázku podradenia predmetov duševného vlastníctva (vrátane know-how) pod ustanovenia, ktoré poskytujú právnu ochranu vlastníckemu právu, považuje sťažovateľka za zložitú, avšak podľa jej názoru sa doktrinálne pramene zhodujú, že pod vlastníctvom v občianskom zákonníku sa nepochybne myslí vlastníctvo k veci hmotnej, a nie k právam viažucim   sa   k   nehmotným   statkom.   Dovolací   súd   odkazujúc   na   odôvodnenie   rozsudku odvolacieho   súdu   však   v   napadnutom   rozsudku   vyslovil   (podľa   sťažovateľky   bez akejkoľvek argumentácie) opačný právny názor, než aký bol doteraz ustálený civilistickou právnou vedou, uspokojil sa so všeobecným poukazom na ústavu a ostatné právne predpisy poskytujúce ochranu vlastníckemu právu, avšak o ktoré právne predpisy má ísť, dovolací súd konkrétne nedefinoval. Takto formulované právne názory dovolacieho súdu, ktoré majú byť v ďalšom konaní pre súdy nižších stupňov záväzné, nepredstavujú podľa sťažovateľky dostatočne   ústavne   súladný   a   čitateľný   právny   názor   na   uvedené   otázky   zásadného významu.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky   spochybňujúce   napadnutý   rozsudok   v   časti týkajúcej   sa   nároku   na   bezdôvodné   obohatenie   z   titulu   neoprávneného   používania know-how, ústavný súd prízvukujúc zásadu minimalizácie svojich zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa v ďalšej časti obmedzuje len na vyhodnotenie tých záverov dovolacieho   súdu,   ktoré   v   dôsledku   ich   záväznosti   pre   súdy   nižšieho   stupňa a s prihliadnutím na absenciu akýchkoľvek iných právnych prostriedkov nápravy vedú, resp. v ďalšom konaní súdov nevyhnutne povedú k nesprávnym skutkovým a právnym záverom pri   rozhodovaní   v   sťažovateľkinej   veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   záväzné právne   názory   dovolacieho   súdu   spôsobilé   svojou   relevanciou   materiálne   zasiahnuť   do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   konštatovať,   že odôvodnenie   dovolacieho   rozsudku,   ktoré   sa   obdobne   ako   odvolací   súd   pridržiava vymedzenia know-how popísaného na stranách 24 a 25 prvostupňového rozsudku, nedáva racionálnu,   presvedčivú,   a   tým   ani   z   pohľadu   materiálnej   spravodlivosti   dostatočnú odpoveď   na   argumentáciu   dovolateľa,   resp.   v   konaní   predchádzajúcom   dovolaciemu konaniu   ani   na   argumentáciu   sťažovateľky   ako   žalovanej.   Konajúce   všeobecné   súdy vo svojich rozhodnutiach podľa ústavného súdu nedali logicky zdôvodnenú odpoveď, v čom vidia naplnenie obsahu pojmu know-how a jeho znakov pri každej z jednotlivých zložiek tvoriacich sporné know-how. Odôvodnenie záveru o tom, čo v posudzovanom prípade tvorí know-how žalobkyne v 1. rade sa prejavuje ako značne formalistické, najmä pokiaľ ide o tie zložky, ktoré z hľadiska ich slovného vyjadrenia predstavujú všeobecne rozšírenú, bežnú činnosť, akou je napríklad reklamná a propagačná činnosť. Sťažovateľka správne poukazuje aj na nevyhodnotenie odpovede na otázku, či mohlo existovať know-how žalobkyne v 1. rade v tých činnostiach, ktoré boli zabezpečované na zmluvnom základe prostredníctvom tretích osôb, ako to bolo napríklad pri zabezpečovaní číselnej lotérie v systéme O., a preto aj v tejto časti považuje ústavný súd dovolací rozsudok za neudržateľný.

S prihliadnutím na zásadu formulovanú ústavným súdom, že jeho úlohou v rámci ústavného prieskumu napadnutých súdnych rozhodnutí nie je posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, považuje ústavný súd za potrebné dotknúť sa už iba právneho posúdenia, pre vec významnej otázky, či na know-how ako na právo príbuzné priemyselnému právu možno aplikovať   ustanovenia   o   vlastníckom   práve   a   jeho   ochrane   obsiahnuté   v   Občianskom zákonníku. V tejto otázke sa podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolací (a rovnako   tak   aj   ako   súd   odvolací)   dopustil   závažného   výkladového   omylu,   pretože ustanovenia o vlastníckom práve podľa § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú len k veciam hmotným (systematicky sú zaradené do druhej časti Občianskeho zákonníka upravujúceho vecné práva), a nie k právam nehmotného (t. j. duševného) vlastníctva. O tom, že námietka sťažovateľky je v tomto smere dôvodná, svedčia nielen sťažovateľkou citované názory   autorského   kolektívu   (Horáček   R.,   Čada   K.   a   Hajn   P.),   ale   aj   právne   názory prof.   V.,   na   ktorého   práce   sa   dovolací   súd   sám   odvoláva   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku.   Napriek   tomu,   že   sa   v   súvislosti   s   priemyselným   vlastníctvom   hovorí o „vlastníckych“   aspektoch   k   predmetom   priemyselného   vlastníctva,   tento   inštitút   treba odlíšiť od vlastníckeho práva k hmotným veciam upraveného v druhej časti Občianskeho zákonníka. Medzi právnou povahou vlastníckeho práva k hmotným veciam a priemyselným (duševným) vlastníctvom sú totiž zásadné odlišnosti. Analogicky nemôže byť predmetom vlastníckeho práva ani pohľadávka. V prípade priemyselného vlastníctva ide v právnom zmysle   o   „majiteľstvo“   práv,   a   nie   o   vlastníctvo   podľa   §   123   a   nasl.   Občianskeho zákonníka. (bližšie k tomu Vojčík, P: Právo priemyselného vlastníctva, Bratislava: Iura Edition 1998, s. 37 až 41, 46 až 57 a iné).

Uvedené   zistenia   ustálené   na   podklade   sťažovateľkiných   námietok   opísaných v sťažnosti   boli rozhodujúce   pre záver ústavného súdu,   že sťažovateľke   ako účastníčke súdneho konania sa   súdna ochrana nedostala v zákonom predpokladanej kvalite, keďže vo veci neboli použité relevantné právne normy (najmä § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach a ustanovenia, z ktorých možno dovodiť právo žalobkyne v 1. rade na náhradu škody),   resp.   pri   právnom   posúdení   niektorých   podstatných   otázok   boli   aplikované nesprávne právne normy (najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve na   predmet   duševného   vlastníctva).   Nielenže   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia absentujú   odpovede   na   relevantné   právne   otázky   nastolené   účastníkmi   konania (predovšetkým sťažovateľkou), ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti najvyšším súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že tak zložitý prípad po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený neprimerane zjednodušene a formalisticky.

Ústavný súd zistil, že napriek veľkému rozsahu písomného vyhotovenia dovolacieho rozsudku (185 strán) tvoria právne úvahy a závery najvyššieho súdu len jeho malú časť (15 strán). Pri formulácii svojich záverov dovolací súd vo veľkej miere odkazuje nielen na odôvodnenia   súdov   nižších   stupňov,   ale   aj   na   argumentáciu   uvedenú   v   dovolaní generálneho   prokurátora,   resp.   vo   vyjadreniach   účastníkov   konania.   Občiansky   súdny poriadok síce v § 219 pripúšťa prípad, že odvolací súd sa môže pri odôvodnení svojho rozhodnutia   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia, avšak v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dovolacie konanie sa s možnosťou použitia tohto ustanovenia nepočíta. Pre konanie na dovolacom súde totiž v zásade platia ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 243c OSP). Prístup   zvolený   najvyšším   súdom   pri   formulácii   odôvodnenia   dovolacieho   rozsudku   v sťažovateľkinej   veci   sa   však   prieči   zásadám,   ktoré   sú   kladené   na   ústavne   konformné odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí.   V   dôsledku   odkazov   na   dôvody   formulované dovolateľom   či   vyjadrenia   účastníkov   konania   v   odôvodnení   rozhodnutia   absentujú   v konštatovaných   názoroch   dovolacieho   súdu   výstižné   právne   úvahy   a   vysvetlenia relevantných skutkových otázok.

S prihliadnutím na uvedené a v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd dospel k záveru, že v predloženom prípade bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Rovnako   aj   podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nemožno   nikoho   odňať   jeho   zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol   obsadený   spôsobom,   ktorý   by sa   dal   označiť za svojvoľný   alebo prinajmenšom   za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   vymedzené   od   samosudcu   až   po   rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol   natrvalo   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho   funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06).

Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda   obsadený zákonným spôsobom   (napr.   rozsudok   ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch v znení účinnom ku dňu vydania namietaných opatrení predsedu najvyššieho súdu zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 zákona o súdoch sa senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých   jeden   je   predsedom   senátu.   Ak   rozhoduje   o   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu,   skladá   sa   senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až e) a h) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

a)   určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež   uvedie,   ktorý   z   viacerých   predsedov   senátov   určených   do   toho   istého   senátu   riadi a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych   úradníkov   tak,   aby   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony,

d)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   v   prípade   dlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   z   dôvodu   výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol zabezpečený   výkon   súdnictva.   Pri   tvorbe   rozvrhu   práce   je   povinný   rešpektovať   zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade, najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na   ktorý   je   rozvrh   práce   určený.   Rozvrh   práce   sa   zverejňuje   spolu   so   stanoviskom sudcovskej rady.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa § 20,   §   24,   §   45   ods.   3   a   §   50   zákona   o súdoch   a   uverejneného   v   Zbierke   zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca, ktorý   vykonáva funkciu   sudcu   a   je určený   rozvrhom   práce na konanie a   rozhodovanie o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom   každý   člen tohto senátu. Namiesto   sudcu,   ktorý   bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Podstata   sťažovateľkiných   námietok   spočíva   v   tom,   že   zmeny   rozvrhov   práce najvyššieho súdu realizované opatreniami predsedu najvyššieho súdu, ktorými po napadnutí mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu v sťažovateľkinom prípade došlo k nahradeniu troch z piatich členov dovolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v zákone o súdoch a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 13. júna 2011 č. KP 4/2011-50 vyplýva, že námietky   smerujúce   proti   označeným   opatreniam   predsedu   najvyššieho   súdu   považuje najvyšší   súd za právoplatne uzavreté nálezom ústavného súdu   z   13. apríla 2011 č.   k. III.   ÚS   390/2010-83.   V   uvedenom   náleze   ústavný   súd   vyslovil,   že   týmito   opatreniami predsedu najvyššieho súdu základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 porušené neboli.

Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011, ktorý mal podľa predsedu   najvyššieho súdu   poukazujúceho   na § 159 ods.   3   OSP založiť prekážku   veci rozhodnutej, v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol, že „nemožno vylúčiť prípady, keď   sťažovateľ   bude   tvrdiť   porušovanie   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky alebo aspoň niektoré   popísané   právne   relevantné   činnosti   smerujúce   k   rozhodnutiu   sudca,   ktorý   v prerokúvanej   kauze   nespĺňa   požiadavky   zákonného   sudcu.  ...   Ak...   potom   ústavný   súd konkretizovaný zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa nápravu bez požiadavky na splnenie   akýchkoľvek   ďalších   ústavným   súdom   neovplyvniteľných   podmienok.   Inými slovami,   ak   by   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   základného   práva   účastníka   konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, zásah do tohto práva by zrušil, avšak účinnosť takého rozhodnutia ústavného súdu by bola podmienená akýmikoľvek neistými budúcimi   skutkovými   alebo   právnymi   okolnosťami,   znamenalo   by   to,   že   ústavný   súd nesprávne identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému   sudcovi.   Preto   takýto   zásah   sám   osebe   nemôže   porušovať   základné   právo účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom.

Formulované   závery   zodpovedajú   ústavným   súdom   preferovanej   koncepcii materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva   v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti (PL. ÚS 17/08) a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98)....

Pri posudzovaní spôsobilosti predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv sťažovateľky nemá význam, či k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne došlo, lebo tento fakt má relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny,   pretože   až   vtedy   sa   stáva   nespochybniteľným   a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako   členov   senátu)   ustanoveného   pre   rozhodnutie   prípadným   nezákonným   opatrením predsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

Vtedy   však   už   nemôže   privodiť   účinnú   ochranu   sťažovateľke   konštatovanie porušenia   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   opatreniami   predsedu najvyššieho súdu s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijak nedotklo právoplatného, a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci. Účinnú ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny môže v takom prípade ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného súdu by potom bolo, prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky pre vydanie namietaných opatrení   predsedu   najvyššieho   súdu   boli   splnené,   či   obsah   týchto   opatrení   zodpovedá požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a či postup nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci.“.

S prihliadnutím na opísané okolnosti prípadu ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie, či opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009, resp. opatrením predsedu najvyššieho súdu číslo Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ale preskúmanie otázky, či tieto označené   základné   práva   najvyšší   súd   porušil   vydaním   rozsudku   sp.   zn. 1 MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010. V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   však   pre   posúdenie   otázky,   či   napadnutým rozsudkom   bolo   porušené   aj   základné   právo   na   zákonného   sudcu,   nevyhnutné   najskôr skúmať,   či   boli   splnené   zákonné   podmienky   na   vydanie   označených   opatrení   predsedu najvyššieho   súdu   a   či   obsah   týchto   opatrení   zodpovedal   požiadavkám   plynúcim z uvedeného   základného   práva.   Ak   bol   senát   dovolacieho   súdu   obsadený   nezákonnými sudcami,   je   následne   na   to   potrebné   vyhodnotiť,   či   mal   ich   postup   reálny   vplyv   na rozhodnutie vo veci.

V zákone o súdoch je definované, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu súdu, ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečení   výkonu   súdnictva   na   príslušný kalendárny rok. Vydanie rozvrhu práce na tom-ktorom súde sa realizuje, tak ako mnohé iné akty riadenia predsedov súdov, vo forme opatrenia vydaného podľa konkrétnych zákonných ustanovení,   pričom   vydaný   rozvrh   práce   musí   byť   súčasne   aj   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami zákona, v danom prípade predovšetkým zákona o súdoch.

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný   kalendárny   rok,   avšak   súčasne   ustanovuje   právny   rámec   tohto   postupu. V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce zmenený označenými opatreniami predsedu súdu. Sťažovateľka v sťažnosti správne uviedla, že zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade   zmeny   personálneho obsadenia   súdu   a   v   prípade   vzniku   výrazných   rozdielov v pracovnom   zaťažení   sudcov   (resp.   poverených   zamestnancov   súdu),   ktoré   vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať. Pre prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony   zase   rozvrh   práce   musí   obsahovať   určenie   spôsobu   zastupovania   sudcov,   resp. senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

V danej veci je nepochybné, že o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne z predsedu senátu JUDr. J. S. a z členov senátu JUDr. A. M., JUDr. D. L., JUDr. A. P. a JUDr. K. P. Ústavný súd   vychádzajúc   z   obsahu   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   Spr   162/2009-20 z   24.   septembra   2009   zistil,   že   v senáte,   ktorému   bola   vec   pridelená   na   konanie a rozhodnutie,   boli   nahradené   členky   senátu   JUDr.   Z.   Ď.   a   JUDr.   J.   Z.   sudkyňami najvyššieho súdu JUDr. A. P. a JUDr. D. L. a súčasne bolo v časti II bode 7 určené, že veci pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O - V preberie JUDr. D. L. od JUDr. J. Z. a JUDr. A. P. veci od JUDr. Z. Ď. a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania   na   čas   po   nadobudnutí   účinnosti   tohto   opatrenia“.   Z   opatrenia   predsedu najvyššieho súdu č. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 ústavný súd zistil, že s účinnosťou od 15. októbra 2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený sudca najvyššieho súdu JUDr. P. D. a nahradený sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. K. P.

Z   týchto   opatrení   predsedu   najvyššieho   súdu   nie   je   zrejmý   dôvod   vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti doručenej ústavným súdom. U sudcov najvyššieho súdu JUDr. J. Z., JUDr. Z. Ď. a JUDr. P. D. tiež nebolo zistené, že by u nich v čase vydania uvedených opatrení najvyššieho súdu   existovala   dlhodobá   neprítomnosť   (spravidla   spočívajúca   v   dlhodobej   pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu prejednávajúceho sťažovateľkinu vec. Všetci títo sudcovia naďalej zostali aj po účinnosti zmien rozvrhov práce zaradení do obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. JUDr. J. Z. dokonca bola zaradená do senátu O-V ako náhradníčka. Zmeny v obsadení senátov obchodnoprávneho kolégia sa v rozhodnom čase týkali len odchodu do dôchodku jednej zo sudkýň najvyššieho súdu (JUDr. E. H.), ktorá však nebola zaradená do senátu O-V ako členka ani ako jeho náhradníčka, resp. pridelenia novej sudkyne na najvyšší súd (JUDr. G. M.), ktorá však do senátu   O-V   najvyššieho   súdu   nebola   zaradená   ako   členka   ani   ako   náhradníčka.   Tieto okolnosti   sú   osobitne   významné   pre   posúdenie   zákonnosti   obsadenia   senátu   sudcami najvyššieho súdu, a to najmä vo veciach už napadnutých a pridelených senátu najvyššiemu súdu na konanie pred vykonanou zmenou rozvrhu práce.

V okolnostiach predloženej veci vydaním označených opatrení predsedu najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal senát v zložení, ktorý však podľa ústavného súdu   nezodpovedal   požiadavkám kladeným zákonom   o súdoch   na zákonného sudcu   (zákonných   sudcov).   Predovšetkým   je   nevyhnutné   konštatovať,   že   k   zmene   v obsadení   senátu   O-V   najvyššieho   súdu   prerokúvajúceho   sťažovateľkinu   vec   nedošlo   zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k podstatnej zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by sa dali označiť prinajmenšom za účelové.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) a nadväzne   na   to   zo   základných   zásad   činnosti   súdov   ustanovených   zákonom   o   súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné konštatovať,   že   vydaním   zmien   a   doplnkov   v   rozvrhu   práce   nemožno   bez   zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.

Hoci   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciach   už pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Za   senát   zložený   zo   zákonných   sudcov   možno   považovať   len   senát   zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie,   boli   zmenení   bez   splnenia   zákonných predpokladov   na   vykonanie   takýchto   zmien   neskoršie   vydaným   rozvrhom   práce   ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení senátov   vo   veciach   už   pridelených   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   by   malo   dochádzať v zásade len výnimočne.

Zmeny   v   personálnom   obsadení   senátu   najvyššieho   súdu   prejednávajúceho sťažovateľkinu   vec   opísaným   zákonným   pravidlám   a   záruke   základného   práva   na zákonného sudcu nezodpovedali. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach,   zrušil   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto rozhodnutia).

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   vec   znova prerokovať,   v   okolnostiach   prípadu   sa   dôsledne   vyrovnať   s   námietkami   generálneho prokurátora   formulovanými   v   mimoriadnom   dovolaní   a   riadiac   sa   v   ďalšom   konaní právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec opätovne rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc obsah a zmysel všetkých základných práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si podaním doručeným 3. augusta 2011 uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 471,28 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   –   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   sťažovateľke   úhradu   trov   právneho zastúpenia za všetky tri vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2011, t. j. prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti a vyjadrenie k písomnému stanovisku najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov   ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľke   v   sume   392,73   €. Zároveň   ústavný   súd   zvýšil   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky   takto   vypočítanú   sumu   trov právneho zastúpenia o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, ktorá predstavuje sumu 78,55 €. Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011