znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 212/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   H.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F.,   T.,   pre   namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   121/2009 z 24. februára 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť € a dvadsaťtri centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   212/2010-12 z 25. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 01. 2009 pod sp. zn. 3 Sp/1/2008 potvrdil rozhodnutie odporcu Obvodného pozemkového úradu R. zo dňa 01. 02. 2008 č. sp. 2008/00014, ev. č. 2008/000102 a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v   danej   veci   mohla   náprava   majetkových   krívd spôsobených odňatím vlastníckeho práva podľa Vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. nastať iba podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd a ja som si tento reštitučný nárok neuplatnila, preto mi právo zaniklo. Reštitučný nárok v zmysle zák.   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   neprichádza   v úvahu,   lebo nedošlo k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, ale iba k zoštátneniu predmetného nehnuteľného majetku rozhodnutím bývalého finančného odboru ONV v R., zo dňa 28. 06. 1963, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 1963 na základe Vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11   vyhl.   č.   88/1959   Úradného   vestníka   o   opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí užívaných organizáciami socialistického sektoru. Pretože predmetné pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku reštitučných titulov uvedených v § 3 zák. č. 503/2003 Z. z. nebolo možné môjmu opravnému prostriedku vyhovieť a konštatoval, že takýto reštitučný titul prechodu pozemkov na štát nie je uvedený v § 3 ods. 1 až 3 zákona. Proti tomuto rozsudku som podala odvolanie a navrhla som, aby NS SR napadnutý rozsudok zrušil a vrátil KS Košice na nové konanie a rozhodnutie.

NS SR rozsudkom zo dňa 24. 02. 2010 pod sp. zn. 2 Sžo 121/2009 potvrdil rozsudok KS Košice zo dňa 22. 01. 2009 pod sp. zn. 3 Sp/1/2008-41 a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania....

Zo správneho spisu a teda už aj súdneho spisu nebolo preukázané, že by socialistická organizácia   Š.   n.   p.   S.,   ktorej   nehnuteľnosti   boli   štátom   dané   do   správy   rozhodnutím Finančného odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin 88/ev.19/H/1962 maj mala uzavreté s vlastníkmi nehnuteľnosti fyzickými osobami nájomné zmluvy na poľnohospodársku pôdu, resp. že by socialistická organizácia užívala túto nehnuteľnosť prípadne na základe iného právneho pomeru vzniknutého pred 25. 03. 1959 v zmysle §§ 1, 3 vyhl. č. 88/59 Ú. l. Zo   spisov   nie   je   preukázaný   nájomný   vzťah   alebo   iný   právny   pomer   a   nie   je preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 vlád. nar. 15/59 Zb. § 7 ods. 1 vyhl. č. 88/59 Ú. l.

Zo   spisov   nie   je   preukázané,   že   by   po   prechode   najatej   veci   bolo   rozhodované o náhrade v zmysle §§ 4 ods. 3, 5 vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. l. ako to zistil   správny   orgán   a   ako   to   uvádzal   v   rozsudku   prvostupňový   súd   podľa   oznámenia Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 10. 2007.

Rozhodnutie Finančného odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin 88/ev.19/H/1962 maj bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými predpismi t. j. vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10   vyhl.   č.   88/59   Ú.   l.,   lebo   bolo   rozhodnuté   o   prechode   vlastníctva   bez   toho,   že   by existovali   nájomné   zmluvy   alebo   iný   právny   pomer   pred   účinnosťou   nariadenia   a   k prechodu   vlastníckeho   práva   došlo   bez   náhrady.   Bol   porušený   princíp   právneho   štátu založeného na úcte k právam občanov a súdy neposkytli nám dostatočnú súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako to vyplýva z čl. 36 Listiny.

Z   uvedeného dôvodu   zo   strany orgánov   štátnej moci   a   i   zo   strany socialistickej organizácie pri zoštátnení pozemku došlo k hrubému zneužitiu vtedy platných predpisov, čo zakladá môj reštitučný nárok...

Predkladám   Ústavnému   súdu   rozsudok   NS   SR   zo   dňa   14.   10.   2009   sp.   zn. 6 Sžo 240/2008 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. 11. 2009. Ide o vec KS Košice pod sp. zn. 1 Sp 3/2008. V tejto veci súd zaujal stanovisko, že navrhovateľ O. B. má nárok na reštitúciu podľa § 3 ods. 1 písm. n zák. č. 503/2003 Z. z., lebo pozemky prešli na štát v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady. Ide o tú istú nehnuteľnosť a z tých istých právnych dôvodov.“

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 porušuje jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že uvedeným rozhodnutím bolo nesprávne rozhodnuté o jej reštitučnom nároku na navrátenie pozemkov do jej vlastníctva.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 porušil jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu, aby uvedený   rozsudok   zrušil   a vec vrátil   najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal trovy právneho zastúpenia v sume 149,23 €.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu listom č. k. KP 4/2010-57 z 18. júna 2010, v ktorom uviedol:

„... Námietky uvádzané navrhovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za nedôvodné.

V   predmetnej   veci   krajský   súd   na   základe   opravného   prostriedku   navrhovateľky preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia   odporcu,   pričom   postupoval   v   intenciách   ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súc viazaný ustanovením § 250i ods.1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci bol náležite zistený   skutkový   stav   veci   a   odporca   dospel   k   správnym   právnym   záverom,   opravný prostriedok postupujúc podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom vysloveným v rozsudku krajského   súdu.   V   danom   prípade   z   dôvodov   uvedených   v   časti   odôvodnenia   rozsudku odvolanie navrhovateľky nebolo dôvodné a námietky v ňom uvedené boli skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vecne správny, a preto ho Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že v prípade ňou uplatneného reštitučného nároku prešlo vlastníctvo oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení § 3 zákona   č.   503/2003   Z.   z.   V   uvedenom   citovanom   ustanovení   zákona   sú   taxatívne vymenované   dôvody   prechodu   vlastníctva   nehnuteľností   na   štát,   na   základe   ktorých   je možné   o   reštitučnom   nároku   rozhodnúť   ako   i   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom pôvodných vlastníkov, a v prípade ich smrti dedičom uvedeným v ustanovení § 3 citovaného zákona.

V   prípade   nehnuteľností,   ktoré   prešli   na   štát   na   základe   vládneho   nariadenia č. 15/1959   Zb.   tento   spôsob   prechodu   na   štát   bol   dotknutý   zákonom   č.   403/1990   Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1, že tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným právnickým osobám podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú.“

Predseda   najvyššieho   súdu   v   podaní   z 30.   júna   2010   a   sťažovateľ   v   sťažnosti z 10. mája 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s   vecou   nakladať   (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje   (podobne   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či   ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú   osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20   ods.   1   ústavy   nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať   vec   do   svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol   v súlade s platnými zákonmi, nemôže   obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (II. ÚS 172/05).

Takýto postup vyplýva zo znenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie podstatný obsah predmetov, stručne   a jasne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   a o ktoré dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenie,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil a posúdi zistený stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Podľa   ustanovenia   §   211   OSP   takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   aj   rozsudok odvolacieho súdu.

Úlohou   všeobecného   súdu   nie je predložiť odpovede   na všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je preto aj podľa názoru Európskeho súdu   pre ľudské práva vždy posudzovaná so zreteľom na konkrétny prípad (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 sa okrem iného uvádza:

„... Predmetom prekúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie obvodného pozemkového úradu o reštitučnom nároku podľa zákona č. 503/2005 Z. z.

Zákon č. 503/2003 Z. z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi   zabezpečiť   tzv.   reštitučné   procesy   zmiernenia   niektorých   majetkových   krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Z   obsahu   predloženého   administratívneho   spisu   ako   i   výsledkov   doterajšieho priebehu   konania   súd   zistil,   že   predmetom   preskúmavacieho   konania   bolo   rozhodnutie odporcu   č.   2008/00014,   ev.   č.   2008/000102   zo   dňa   1.   februára   2008   týkajúce   sa reštitučného nároku navrhovateľky. V uvedenej právnej veci je zrejmé, že navrhovateľka si uplatnila   nárok   na   navrátenie   vlastníctva   podľa   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky   č.   88/1959   Úradného   vestníka   o   opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu nepochybne vyplýva, že finančný odbor Okresného   národného   výboru   v R.   na   žiadosť   žiadateľa   Š.   n.   p.   v S.   podľa   vládneho nariadenia č.   15/1959 Zb.   a § 11 vyhlášky č. 88/3959 Ú.   v.   vydal dňa 28.   júna 1963 rozhodnutie č. Fin 88/ev.19/H/1952 máj, ktorým nehnuteľnosti v katastrálnom území H. uvedené   vo   výkaze   plôch   ku   geometrickému   plánu   a   súpisu   nehnuteľností   zo   dňa   30. novembra   1961,   č.   0-920-72-1/2-2   vyhotovenom   Strediskom   geodézie   v K.   prešli   do vlastníctva Československého štátu konkrétne do správy Š. n. p. v S. dňom právoplatnosti uvedeného rozhodnutia, t. j. 15. augusta 1963. Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného rozhodnutia stali súčasťou vodného diela R. správnym nástupcom Š. n. p. v S. sa stal na základe Delimitačného protokolu z 27. apríla 1997 V. š. p. M., ktorý tieto nehnuteľnosti odovzdal S. v B., ktorý ich následne kúpnou zmluvou zo dňa 29. mája 1998 predal fyzickým osobám.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   uvedenej   právnej   veci   konštatuje,   že právny názor   krajského   súdu   je   správny.   Nie   je   možné   prisvedčiť   tvrdeniu   navrhovateľky,   že v prípade ňou uplatneného reštitučného nároku prešlo vlastníctvo oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. V uvedenom citovanom   ustanovení   zákona   sú   taxatívne   vymenované   spôsoby   prechodu   vlastníctva nehnuteľnosti na štát, na základe ktorých je možné o reštitučnom nároku rozhodnúť ako i o navrátení vlastníctva k pozemkom pôvodných vlastníkov, a v prípade ich smrti dedičom uvedeným v ustanovení § 2 citovaného zákona.

Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán dôsledne postupoval v dôkaznom konaní   pre   presné   a   úplné   zistenie   skutočného   stavu   veci   v   súvislosti   s   preukázaním prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát. Je v danom štádiu konania nepochybné, že podmienky ustanovené v ustanovení § 3 ods. 1 citovaného zákona neboli, pokiaľ   sa   jedná   o   nárok   navrhovateľky,   splnené.   Nebolo   možné   priznať   vlastníctvo navrhovateľke k predmetným pozemkom a ani priznať právo na náhradu za pozemky. V   prípade   nehnuteľností,   ktoré   prešli   na   štát   na   základe   vládneho   nariadenia č. 15/1959   Zb.,   tento   spôsob   prechodu   na   štát   bol   dotknutý   zákonom   č.   403/1990   Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1, že tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným právnickým   osobám   odňatím   vlastníckeho   práva   k nehnuteľným,   prípadne   hnuteľným veciam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto potvrdil rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny   (§   219   ods.   1,   2   Občianskeho   súdneho poriadku), keď sa stotožnil správnym posúdením vecí a s jeho závermi, ktoré krajský súd náležité odôvodnil....“

Reštitučné   zákony,   najmä   zákon   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   (č.   87/1991   Zb. v platnom   znení)   a   zákon   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku (č. 229/1991 Zb. v platnom znení) boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovaného majetku v období rokov 1948 až 1989. Splnenie cieľa a účelu zákona vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy pri posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali zákonom   ustanovené   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   došlo   k   prechodu   majetku,   a   to predovšetkým   tam,   kde   orgán   verejnej   moci   musí   vychádzať   z   vlastnej   úvahy   (napr. o konaní v tiesni, o politickej perzekúcii a pod.). Obdobie rokov 1948 až 1989 je označené ako obdobie neslobody podľa ustanovenia § 1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody (ďalej len „zákon č. 480/1991 Zb.“).

Možno   sa   stotožniť   s hodnotením   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ktorý   rieši totožné právne problémy z čias spoločnej štátnosti, v ktorom uviedol:

„K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony, napr. zákon č. 87/1991 Sb. alebo zákon č. 229/1991 Sb. majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány   sú   teda   povinné   postupovať   obzvlášť   v   konaní   podľa   týchto   zákonov   v   súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má   byť   aspoň   čiastočne   kompenzovaná   (nález   ÚS   ČR   zo   dňa   6.   11.   1996   sp.   zn. I. ÚS 289/1995, Sb. nál. a usn., č. 117, sv. 6).

Rozhodnúť o prechode nejakej veci do tzv. socialistického vlastníctva podľa § 4 ods. 1   vládneho   nariadenia   č.   15/1959   Sb.   o   opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí užívaných   organizáciami   socialistického   sektora,   bolo   možné   len   u   vecí   užívaných   na základe právneho titulu (nie teda u vecí užívaných iba fakticky) (nález ÚS ČR zo dňa 19. 11. 2001 sp. zn. IV. ÚS 2/2001, Sb. nál. a usn., č. 175, sv. 24).“

Reštitučné   zákony   vo   všeobecnosti   predstavujú   právnu   úpravu   zmiernenia majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne dlhom   období   v   oblasti   občiansko-právnych   a   administratívno-právnych   vzťahov. Reštitučné zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči   vlastníkom v týchto zákonoch   špecifikovanom majetku v období rokov 1948 – 1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám   ich   pôvodné   vlastnícke   vzťahy,   prípadne   poskytnúť   náhradný   pozemok   alebo finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul). Už uvedené judikáty Ústavného   súdu   Českej   republiky   sú   použiteľné   aj   v   prípade   reštitúcií   podľa   zákona č. 503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a   o   zmene   a   doplnení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“).

Podľa   §   2   ods.   1   vládneho   nariadenia   15/1959   Zb.   o   opatreniach   týkajúcich   sa niektorých   vecí   užívaných   organizáciami   socialistického   sektora   (ďalej   len   „vládne nariadenie č. 15/1959 Zb.“) sa toto nariadenie vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických   osôb   alebo   súkromných   právnických   osôb,   a   ich   celkom,   prípadne   prevažne užívajú organizácie socialistického sektora (ďalej len "nájomca") na plnenie svojich úloh, a to   na   základe   nájomného   alebo   iného   právneho   pomeru   vzniknutého   pred   začiatkom účinnosti tohto nariadenia.

Podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v   dôsledku   znárodnenia   vykonaného   v   rozpore   s   vtedy   platnými   predpismi   alebo   bez vyplatenia náhrady.

Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že rozhodnutie finančného odboru ONV   R.   č.   Fin   88/ev.19/H/1962   máj   z   28.   júna   1963   bolo   vydané   v   rozpore   s   vtedy platnými predpismi, t. j. s vládnym nariadením 15/1959 Zb. a § 9, 10 vyhlášky č. 88/1959 Ú. l. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora (ďalej len „vyhláška č. 88/1959 Ú. l.“), lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez   toho,   že   by   existovali   nájomné   zmluvy   alebo   iný   právny   pomer   pred   účinnosťou nariadenia a k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Najvyšší súd sa s týmito tvrdeniami sťažovateľky nevysporiadal spôsobom zlučiteľným s ústavou a dohovorom, len formálne konštatoval, že z rozhodnutia finančného odboru ONV R. č. Fin 88/ev.19/H/1962 máj z 28. júna 1963 vyplýva, že nehnuteľnosti, na ktoré si sťažovateľka uplatnila reštitučný nárok podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, prešli na štát na základe vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., a preto si sťažovateľka mala uplatniť svoj reštitučný nárok podľa zákona   č.   403/1990   Zb.   o   zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   v znení   neskorších predpisov, ktorý sa výslovne vzťahuje na reštitučný titul – vládne nariadenie č. 15/1959 Zb. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   reštitučný   titul,   ktorý   si   uplatňuje   sťažovateľka,   nie   je upravený v § 3 ods. 1 až 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Najvyšší súd sa nezaoberal tvrdením sťažovateľky, že bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., a ani tvrdením, že k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady, pričom podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je reštitučným titulom aj   znárodnenie   vykonané   v   rozpore   s   vtedy   platnými   predpismi   alebo   bez   vyplatenia náhrady. Najvyšší súd sa s týmto reštitučným titulom nevysporiadal.

Z vyjadrenia Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) zo 16. októbra 2007 vyplýva,   že   do   depozitu   Štátneho   notárstva   nebola   zložená   žiadna   náhrada   za   odňaté pozemky   v katastrálnom   území   H.   patriace   do   vlastníctva   pôvodných   vlastníkov a prevedené do vlastníctva Československého štátu – do správy Š., n. p., S.

Okresný   súd   ďalej   upozornil,   že   v danom   prípade   rozhodnutie   bývalého   ONV finančného odboru v R. č. Fin.88/ev.19/H/1962 máj z 28. júna 1963 nie je vyvlastňovacím rozhodnutím,   ale   ide   o rozhodnutie   o zoštátnení   nehnuteľného   majetku   patriaceho   do vlastníctva súkromných vlastníkov podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Keďže cena užívaných nehnuteľností prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky č. 88/1959 Ú. l., o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu (§ 11 vyhlášky).

Najvyšší súd, ako aj pozemkový úrad a krajský súd, ktorí vo veci rozhodovali, opreli svoje rozhodnutia o závery, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva predmetného pozemku z právneho predchodcu sťažovateľky na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa zákona č. 403/1990 Zb. Dôsledky,   ktoré   pre   tento   prípad   z   uvedeného   právneho   posúdenia   vyplynuli,   možno označiť aj za ex post uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov. Možno ho chápať aj ako exkulpáciu   zlého postupu   a úmyslu   vtedajších   orgánov verejnej moci sledujúcich   svoje   politické   a právne   ciele,   medzi   ktoré   nesporne   patrilo   aj   potláčanie súkromného vlastníctva.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   znova   pripomína   nutnosť   osobitného   postupu   pri uplatnení reštitučných nárokov už vzhľadom na ustanovenie § 1 zákona č. 480/1991 Zb., ktorý   je   súčasťou   nášho   právneho   poriadku   a   ktorý   toto   obdobie   rokov   1948   až   1989 komunistického režimu označuje za dobu   neslobody,   v ktorej   dochádzalo k porušovaniu ľudských práv, ako aj vlastných zákonov.

V tejto súvislosti   ústavný súd uvádza, že vládne nariadenie č.   15/1959 Zb.   bolo vydané   v   rozpore   s   vtedy   platnou   ústavou,   podľa   ktorej   obmedzenie   vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona č. 150/1948 Zb. – Ústava Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie ústavou požadovaný zákon) bolo vydané na základe § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 63/1958 Zb. o druhom päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je už na prvý pohľad zrejmé, že v postupoch v intenciách už uvedenej vyhlášky má za cieľ predovšetkým zoštátnenie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie „socialistického vlastníctva“ a orgány verejnej moci nemali záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát bez toho, aby bral ohľad na existujúce vlastnícke vzťahy.

Najvyšší   súd   nevyváženým   spôsobom   akcentoval   jeden   z   ústavných   princípov (princíp   právnej   istoty),   keď   sústredil   svoje   rozhodnutie   na   formálne   právne   postupy vtedajších orgánov verejnej moci a považoval ich za zákonné.

Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a jeho   odôvodnenia   vyplývajú   len   všeobecné a neurčite formulované konštatovania splnenia nevyhnutných podmienok, pričom nemožno opomenúť, že v týchto prípadoch   nestačilo faktické   užívanie, ale muselo ísť   o nájomný alebo   iný   právny   pomer,   čo   si   v prípade   nehnuteľnosti   aj   za   vtedy   platných   právnych pomerov vyžadovalo písomnú formu.

Bez   ďalšieho   dokazovania   vedeného   orgánmi   verejnej   moci   nemožno   mať   za preukázaný okrem ďalších rozumných pochybností priebeh a následok konania, pokiaľ ide o prechod vlastníckeho práva na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. vo veci sťažovateľky.

Samozrejme, že pri takom postupe sa   musia všeobecné súdy   vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)   a svoju   interpretáciu   právnej   normy   (zákona   o navrátení   vlastníctva k pozemkom) musia založiť na racionálnej argumentácii.

V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení právnych predpisov môžu uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy   a ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Sťažovateľka namietala aj iný postup najvyššieho súdu zo 14. októbra 2009 vo veci jej brata O. B. vedenej pod sp. zn. 6 Sžo 240/2008, ktorá sa týkala totožnej majetkovej podstaty „len v iných podieloch“. Ústavný súd považuje za potrebné v nadväznosti na túto námietku   sťažovateľky   poznamenať,   že   mu   neprislúcha   podľa   ústavy   právomoc zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov. Takúto právomoc má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov len najvyšší súd (napr. III. ÚS 346/05).

Úlohou   ústavného súdu   je posúdiť   právne závery   rozhodnutí   všeobecných   súdov z hľadiska ich možnej arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti. Ústavný súd v rámci svojej stabilnej   judikatúry   zdôvodnil,   že   k imanentným   znakom   právneho   štátu   patrí neodmysliteľne   aj   princíp   právnej   istoty   (PL.   ÚS   36/95),   ktorého   súčasťou   je   tiež požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (II. ÚS 80/99 a iné).

Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o tej   istej   právnej otázke   za   rovnakej   alebo   analogicky   skutkovej   situácie   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (III. ÚS 328/05).

Rozdiely   v súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v každom   súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých súdov s územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je usmerniť a vyriešiť protirečivé rozsudky (Zielenski, Pradal, Gonzalez a ďalší v. Francúzsko, Európsky súd pre ľudské práva č. 24846/94, 34165/96 až 34173/96, bod 59).

Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je preto v rozpore so základným princípom   právnej   istoty,   ktorý   je   obsahom   vo   viacerých   dohovorom   garantovaných právach   a tvorí   aj   princíp   právneho   štátu,   ak   najvyšší   súd   je   sám   zdrojom   hlbokých a trvalých inkonzistencii (Baranovszki v. Poľsko a iné). Takéto rozporné názory môžu viesť v konečnom dôsledku k podkopaniu dôvery občanov vo vlastný súdny systém.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd dôsledne nepostupoval v konaní tak, že by preskúmal   rozhodnutia   predchádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   v súlade   s ustanovením § 211 ods. 1 OSP.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu.   Dôvodom   tohto   porušenia   je   skutočnosť,   že   najvyšší   súd neposkytol   sťažovateľke   účinnú   ochranu.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 je zjavne neodôvodnený (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24.   februára 2010 a vec mu vrátil   na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou najvyššieho súdu je preskúmať námietku sťažovateľky, že bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, aby existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred   účinnosťou   vládneho   nariadenia   č.   15/1959   Zb.,   ako   aj   tvrdenie,   že   k prechodu vlastníctva   došlo   bez   náhrady,   pričom   podľa   §   3   ods.   1   písm.   n)   zákona   o navrátení vlastníctva k pozemkom je reštitučným titulom aj znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými   právnymi   predpismi   alebo   bez   vyplatenia   náhrady.   Po   vykonaní   uvedených úkonov najvyšší súd musí z týchto zistení vyvodiť príslušné právne závery.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   F. Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti z 10. mája 2010 uplatnil trovy konania v sume 149,23 € za dva úkony právnej služby vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za   dva   úkony   právnej   služby.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona o ústavnom   súde)   náhradu   trov   konania   v   sume   uplatnenej   právnym   zástupcom sťažovateľky 149,23 € z dôvodu trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že podľa § 20 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania a uplatnené   trovy   právneho   zastúpenia   nie   sú   v   rozpore   s   vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb.   Ústavný   súd   vyslovil   povinnosť   najvyššieho   súdu uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   (bod   3   výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010