znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 212/09-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžf 85/2007 z 23. októbra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp. zn.   3   Sžf   85/2007   z 23.   októbra   2008 v časti,   v ktorej   rozhodol   o trovách konania,   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Sžf 85/2007 z 23. októbra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania,   z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. júla 2009   prijal   na ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   S.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 85/2007 z 23. októbra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   na   Krajskom   súde v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   so   sídlom   v B.   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) č. I/225/8620-79637/2005/990705-r zo 4. novembra 2005, ktorým odporca potvrdil   dodatočný   platobný   výmer   Daňového   úradu   v P.   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 717/230/37190/05/Han. Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 1 S 9/2006 žalobu sťažovateľa zamietol. V odvolacom konaní najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sfž 85/2007 z 23. októbra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj žalobou napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že mu ich z dôvodov hodných osobitného zreteľa priznal len sčasti, pretože žalobca zavinil skutkový stav, v dôsledku čoho správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 3 Sfž 85/2007 z 23. októbra 2008 (doručený 19. decembra 2008) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf 85/2007 je vo svojom výroku o trovách konania nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   je   zjavne   arbitrárny,   z ústavného   hľadiska neudržateľný a má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

1. Najvyšší súd SR v rozsudku č. 3 Sžf 85/2007 nepriznanie ďalších nákladov ako súčasť   trov   nepriznal   sťažovateľovi   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Za   dôvody hodné osobitného zreteľa súd považuje to, že sťažovateľ si zavinil skutkový stav v dôsledku ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok.

Podľa ustanovenia § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., platného v čase vydania rozhodnutia   žalovaného,   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   o dani   určenej   podľa pomôcok,   skúma   odvolací   orgán   dodržiavanie   zákonných   podmienok   na   použitie   tohto spôsobu určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť   zamietne.   Odvolací   orgán   zamietol   odvolanie   proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu P. č. 717/230/37190/05/Han, pretože dospel   k záveru,   že   zákonné   podmienky   na   použitie   určenia   dane   podľa   pomôcok   boli dodržané a preto námietky vecného charakteru považoval za nepodstatné. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Prešove, ktorý v rozsudku uvádza, že ak žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu pre jeho neodôvodnenosť zamietol, postupoval v intenciách ustanovenia § 48 ods. 4 a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb....

Najvyšší súd rozsudkom potvrdil, že zákonné podmienky na použitie určenia dane podľa   pomôcok   neboli   dodržané   a z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   bol   rozhodnutím správneho orgánu ukrátený na svojich právach.   Za daného stavu nemá oporu a logiku výrok súdu o trovách konania, ktorým nepriznal sťažovateľovi ďalšie náklady ako súčasť trov   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   pretože   sťažovateľ   zavinil   skutkový   stav v dôsledku   ktorého   správca   dane   pristúpil   k vyrubeniu   dane   podľa   pomôcok.   Záver Najvyššieho súdu SR vo výroku o trovách konania a v jeho odôvodnení je takto v priamom rozpore   so   závermi   súdu   o zásadných   právnych   a skutkovo   relevantných   otázkach súvisiacich so samotným predmetom súdneho sporu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf 85/2007 vo výroku o trovách je v zásadnom rozpore s odôvodnením vo veci samej, a z toho dôvodu   rozsudok   vo výroku   o trovách   konania   je   arbitrárny   a z ústavného   hľadiska neudržateľný.

2.   Navrhovateľ   v danej   veci   ďalej   uvádza,   že   Najvyšší   súd   rozhodoval   o trovách súdneho konania. To znamená, že keby si žalobca skutočne zavinil skutkový stav v dôsledku ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok, nepriznanie trov súdneho konania   by   mohlo   byť   odôvodnené   len   dôvodmi   hodnými   osobitného   zreteľa,   ktoré sa vyskytli v súdnom konaní, ktoré mu predchádzalo.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 3 Sžf 85/2008 z 23. októbra 2008 vo výroku o trovách konania porušil základné právo J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Sžf 85/2008 z 23. októbra 2008   sa   vo   výroku   o trovách   konania   zrušuje   a vec   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ si neuplatnil náhradu trov v konaní na ústavnom súde.

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Snj 5/09-6 doručeným ústavnému súdu 1. júna 2009, v ktorom uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepriznal   sťažovateľovi   ďalšie   náklady   ako súčasť   trov   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   ktoré   tu   boli   nesporne   dané a odôvodnené.

Sťažovateľ   zavinil   skutkový   stav   v dôsledku   ktorého   správca   dane   pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok tým, že nezabezpečil ochranu svojho účtovníctva voči odcudzeniu.   Táto   skutočnosť   nebola   v konaní   sporná   a najvyšší   súd   nepovažoval za potrebné opakovane ju podrobne rozvádzať vo výroku o trovách konania.

Podľa   §   35   zák.   č.   431/2002   Z.   z.   o účtovníctve   účtovná   jednotka   je   povinná zabezpečiť   ochranu   účtovnej   dokumentácie   proti   strate,   odcudzeniu   zničeniu   alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov,   nosičov   informácií   a programového   vybavenia   pred   ich   zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením.

Samotná skutočnosť odcudzenia účtovníctva je vždy podozrivá, pretože v takýchto prípadoch   súdu   nie   je   zrejmé,   ako   je   účtovníctvo   podnikateľa   ako   majetkový   prospech využiteľné pre páchateľa takéhoto trestného činu.

Skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa rozhodol zohľadniť zavinenie skutkového   stavu,   v dôsledku   ktorého   pristúpil   správca   dane   k vyrubeniu   dane   podľa pomôcok, nie je podľa názoru súdu porušením základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.“

Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania.   Podobne   predsedníčka   kolégia   najvyššieho   súdu uviedla,   že   najvyšší   súd   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   prijatej sťažnosti   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

II.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že daňový úrad po daňovej kontrole u sťažovateľa za rok 2002 mu určil daň za rok 2002 podľa pomôcok, na základe ktorých mu vyrubil dodatočným platobným výmerom č. 717/230/37190/05/Han rozdiel dane v sume 2 040 162   Sk.   Daňové   riaditeľstvo   v odvolacom   konaní   potvrdilo   dodatočný   platobný výmer.   V žalobe   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   poukázal sťažovateľ na skutočnosť, že pre   postup podľa § 29 ods. 5 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) a určenie dane podľa pomôcok   neboli splnené zákonné podmienky. Krajský súd dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná, a preto rozhodnutím sp. zn. 1 S 9/2006 z 25. septembra 2007   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   krajského   súdu   včas   odvolal. V odvolaní opätovne namietal aplikáciu § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Z ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. podľa sťažovateľa nevyplýva, že vždy, keď daňový subjekt nesplní niektorú zo svojich zákonných povinností, je správca dane   oprávnený   použiť   pomôcky.   Je   oprávnený   ich   použiť   podľa   zákona   len   vtedy, ak nie je možné daňovú povinnosť správne určiť. V tomto prípade však správca dane mohol daňovú povinnosť sťažovateľa správne určiť dokazovaním, čo aj učinil.

Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal vec a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   zmenil   tak,   že   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   I/225/8620-79637/2005 zo 4. novembra   2005   v spojení   s dodatočným   platobným   výmerom   daňového   úradu č. 717/230/37190/05/Han   z 27.   júna   2005   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa najvyššieho súdu bol nesprávny a predčasný záver správcu dane a daňového riaditeľstva týkajúci   sa   daňových   výdavkov,   o ktorých   usúdili,   že   neboli   preukázateľne   vynaložené na dosiahnutie,   zabezpečenie   a udržanie   príjmov.   Daňové   orgány   vychádzali   zo zistenej právnej vady v záväzkovom vzťahu a neskúmali materiálnu existenciu výdavku, pretože tú vzhľadom   na   vady   záväzkového   vzťahu   posúdili   ako   nerelevantnú.   Najvyšší   súd konštatoval, že bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Ak sú doklady o takom výdavku použité ako pomôcka, nemôžu byť vyradené iba z titulu vád týkajúcich sa záväzkového vzťahu subjektov, obsahom ktorého je výdavok ako plnenie jednej zo strán.

O náhrade   trov   konania   odvolací   súd   rozhodol   tak,   že   mu   ich   napriek   úspechu v konaní priznal len sčasti podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

III.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru   spočíva   v jeho   nespokojnosti   s výrokom   o trovách   konania   v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 85/2007 (v niektorých častiach sťažnosti a v petite sťažnosti nesprávne označovaného sťažovateľom ako sp. zn. 3 Sžf 85/2008, pozn.), ktorý je podľa jeho názoru arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách   konania, keďže   táto   problematika   by mohla dosiahnuť ústavnoprávny   rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich náhradu trov konania, k čomu by mohlo dôjsť   najmä na základe   takej   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Najvyšší súd rozhodnutie o náhrade trov konania zdôvodnil takto:„O náhrade   trov   konania   odvolací   súd   rozhodol   podľa   224   ods.   1,   2   O.   s.   p. v spojení s § 250k ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. Žalobca mal vo veci úspech, preto mu vznikol   nárok   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   mu   odvolací   súd   z dôvodov   hodných osobitného   zreteľa   priznal   sčasti,   a to   v rozsahu   náhrady   súdnych   poplatkov   z podanej žaloby a z odvolania, spolu 4 000,- Sk. Ďalšie náklady ako súčasť trov neboli žalobcovi priznané z dôvodov hodných osobitného zreteľa, žalobca zavinil skutkový stav v dôsledku ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok.“

Ustanovenie § 150k OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia priznal tomu účastníkovi, ktorému inak patrí náhrada trov konania,   túto   náhradu   len   sčasti.   Zákon   ako   dôvod   na   použitie   uvedeného   ustanovenia uvádza okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však   neznamená, že tým   vytvára priestor   na voľnú   úvahu súdu.   Hranice sudcovskej úvahy   sú   dané   účelom   právnej   úpravy   náhrady   trov   konania,   ktorá   jej   nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok   sporového   konania   (podobne   napr. IV. ÚS 248/08).

Musí teda ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.   Výnimočnosť   môže   spočívať   tak   v okolnostiach   danej   veci,   ako   aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.

Najvyšší   súd   neuviedol   dostatočné   dôvody,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie o trovách konania. Samotná otázka zavinenia, resp. miery zavinenia účastníka za skutkový stav   nebola   predmetom   konania   a dokazovania   pred   všeobecnými   súdmi.   Najvyšší   súd vo svojom   rozhodnutí   len   konštatoval túto   skutočnosť (opierajúc sa   o závery   správneho konania)   a vyvodil   z nej   záver   o existencii   okolností   hodných   osobitného   zreteľa. Takto vyslovil   záver,   ktorý   je   pre   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľný. Najvyšší   súd pritom nebral do úvahy, že predmetom konania, v ktorom rozhodoval, bolo preskúmavanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného.   Inými   slovami,   ak   by   žalovaný   rozhodol   vo   veci sťažovateľa   (ktorý   „zavinil   skutkový   stav“)   v súlade   so   zákonom,   nevznikli by sťažovateľovi žiadne výdavky v predmetnom konaní. Tiež sa nezaoberal vzťahom medzi účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní, ako aj účelnosti trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému   nároku.   Zistenia   súdu   v týchto   otázkach   sa   nevyhnutne   musia   podľa   názoru ústavného súdu premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.

Úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci sú splnené dôvody na aplikáciu § 150k OSP, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne odôvodnená podľa citovaných princípov a zásad, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Výrok, ktorým najvyšší súd odôvodnil rozhodnutie o náhrade trov konania, že „žalobca zavinil skutkový stav, v dôsledku ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok“, je v rozpore s citovanými princípmi, čo má za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, a tým aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   navyše potrebné zo strany najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé   riešenie   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania,   ktoré   je   neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. Ak totiž najvyšší súd na jednej strane zmenil   rozhodnutie   krajského   súdu   vo   výroku   o preskúmaní   zákonnosti   postupu a rozhodnutia   žalovaného,   pretože   považoval   právny   záver   správcu   dane   i žalovaného týkajúci   sa   daňových   výdavkov   za   nesprávny   a predčasný,   v rozpore   s ustanovením § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania o veci (s účinnosťou od 1. januára 2004 zrušený zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov),   a zároveň   nepriznal celú   náhradu   účelne vynaložených   trov   konania, tak v dôsledku   tohto   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   došlo   v podstate   k   popretiu   úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým výrokom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 85/2007 z 23. októbra 2008 o trovách konania bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   v napadnutej   časti   (o   trovách konania)   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde tento rozsudok zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009