znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 212/07- 36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosť O. R., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 227/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 227/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 227/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. O.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000   Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť O. R. trovy právneho zastúpenia v sume   11 239,40   Sk   (slovom   jedenásťtisícdvestotridsaťdeväť   slovenských   korún a štyridsať   halierov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   J.   F.,   Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 212/07 z 21. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 227/98 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Po   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd 13. septembra 2007 predsedu okresného súdu vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis. Podpredseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr 1120/07 doručenom   ústavnému   súdu   20.   septembra   2007   uviedol:   „... predmetom   konania   je vyporiadanie   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva.   Vec   bola   zaevidovaná   pod sp. zn. 14C/227/98.

Zákonná   sudkyňa   v tom   čase   vo   veci   JUDr.   B.   M.   dňa   3.   12.   1998   vyzvala navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, návrh bol následne doručovaný odporcovi na vyjadrenie. Súdny poplatok bol zaplatený 21. 1. 1999. Odporca prevzal kópiu návrhu 6. 7. 1999. Dňa 30. 7. 1999 podal vo veci vyjadrenie v písomnom podaní. Úkonom sudkyne z 23. 8. 1999 sa doručovalo stanovisko odporcu zástupkyni navrhovateľa. Sudkyňa dňa 26. 4. 2000 stanovila termín pojednávania na deň 31. 5. 2000, na ktorom pojednávaní sa dostavili účastníci, pojednávanie bolo odročené za účelom pripojenia iného rozhodnutia v inej veci. V ďalšom období súd čakal na právoplatné rozhodnutie v inej veci, konkrétne sp. zn. 15C/55/97, pravidelne sledoval stav tejto inej veci.

V dôsledku odchodu sudkyne JUDr. M. do starobného dôchodku 30. 6. 2001, bola vec v zmysle Opatrenia predsedníčky súdu pod Spr 649/01 zo dňa 28. 6. 2001 prikázaná na ďalšie konanie sudkyni JUDr. M. M. Táto sudkyňa v ďalšom období nastúpila na riadnu materskú dovolenku. Ďalším Opatrením predsedníčky súdu Spr 701/02 zo dňa 30. 5. 2002 bola vec pridelená na konanie sudkyni Mgr. A. T. Táto sudkyňa vo veci úkony nevykonala. Dňa 13. 2. 2004 zástupkyňa navrhovateľa požadovala vytýčenie pojednávania vo veci stým, že medzičasom bolo ukončené konanie 15C/55/97, týkajúce sa nehnuteľnosti účastníkov, ktoré malo tvoriť majetok býv. manželov. Dňa 26. 3. 2004 dala sudkyňa Mgr. T. pripojiť predmetný spis 15C/55/97 a dňa 28. 9. 2004 vytýčila termín pojednávania na deň 5. 11. 2004. Na uvedenom pojednávaní sa zúčastnili zástupcovia účastníkov konania, vyjadrili sa k predmetu veci, pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pribratia znalca do konania na stanovenie ceny nehnuteľnosti. Dňa 9. 11. 2005 úpravou sudkyne bola vec predložená   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   ustanovenie   znalca   vo   veci,   tento   bol ustanovený   21.   11.   2005.   Išlo   o znalca   z odboru   stavebníctva.   Znalec   dňa   19.   1.   2006 oznámil súdu, že obdŕžal uznesenie súdu o jeho ustanovení za znalca vo veci, dňa 16. 1. 2006 bola stanovená ohliadka miesta, oznámil, že mu nebolo umožnené šetrenie na mieste samom,   pretože   mu   nikto   neotváral.   Zároveň   oznámil,   že   vykoná   ďalšie   šetrenie v náhradnom termíne. Sudkyňa vo veci 6. 6. 2006 vyzvala znalca na oznámenie, kedy v náhradnom termíne vykonal ohliadku a s akým výsledkom. Znalec oznámil 20. 9. 2006, že rozposlal   pozvánky   na   vykonanie   ohliadky   na   deň   31.   1.   2006,   avšak   uviedol,   že z pozvaných účastníkov sa nikto nedostavil, navrhovateľka – sťažovateľka sa ospravedlnila. Ďalšie   šetrenie   v mieste   nehnuteľnosti   zvolal   na   4.   10.   2006.   Dňa   16.   11.   2006 navrhovateľka oznámila súdu, že odvoláva plnomocenstvo na zastupovanie vo veci JUDr. N., že sa naďalej bude zastupovať vo veci sama.

Dňa 7. 5. 2007 sudkyňa stanovila termín pojednávania vo veci na deň 15. 6. 2007, na tomto pojednávaní sa účastníci nedostavili, ani ich právni zástupcovia, právny zástupca odporcu sa telefonicky ospravedlnil.

Pojednávanie bolo odročené na 5. 9. 2007, tento termín pojednávania bol zrušený úpravou sudkyne zo dňa 16. 7. 2007 a bol stanovený nový termín pojednávania na 26. 9. 2007, na ktorý boli volaní zástupcovia účastníkov.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že vo veci konali viacerí sudcovia, vykonávali úkony podľa svojich možnosti, podľa úkonov vo svojich oddelenia, je faktom, že tieto vykonávané úkony   vo   veci   boli   vykonané   s dlhším   časovým   odstupom.“ V závere   svojho   vyjadrenia podpredseda okresného súdu súhlasil, aby ústavný súd prerokoval sťažnosť bez nariadenia ústneho pojednávania.

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu zistil z obsahu sťažnosti a z pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z previerky súdneho spisu sp. zn. 14 C 227/98 aj ústavný súd. Navyše ústavný súd zistil, že v konaní sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie 31. októbra 2007, ktoré bolo odročené na 12. december 2007.

Ústavný súd si v rámci prerokovania sťažnosti vyžiadal súdny spis okresného súdu sp. zn. 15 C 55/97 týkajúci sa konania, ktoré malo súvisieť s predmetným konaním a bolo dôvodom na odročenie pojednávania na neurčito. Z uvedeného spisu zistil, že predmetom konania vedeného okresným súdom bol návrh „na zrušenie darovacej zmluvy“ vo vzťahu k sťažovateľke ako obdarovanej. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 55/97-69 z 22. apríla 1999, ktorým návrh zamietol. O odvolaní rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý   svojím   rozsudkom   č.   k.   8 Co   163/00-93   z 23.   januára   2001,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 22. marca 2001, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavnému   súdu   bolo   25.   októbra   2007   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom uviedol:

1) Z časového prehľadu, tak ako ho uvádza porušovateľ, je zrejme, že všeobecný súd   konal   vo   veci   14C   227/97   liknavo   a neefektívne.   Od   28.06.2001,   kedy   došlo k prikázaniu veci Dr. M. do 26.03.2004, kedy zastupujúca sudkyňa Dr. T. dala pripojiť spis 15C   55/97   sa   nevykonali   žiadne   úkony,   ktoré   by   v zmysle   ust.   §6   OSP   viedli   k rýchlej a účinnej ochrane práv účastníkov.

2)   Vo   veci   nie   je   ospravedlnením,   ale   priťažením   porušovateľovi,   že   súd   bez vykonania procesného úkonu (§109 OSP) cit.: „...čakal na právoplatné rozhodnutie v inej veci, konkrétne sp. zn. :15C 55/97...“, pretože podľa zásady jura novit curia mal vedieť, že darovanie v zmysle ust.§143 Občianskeho zákonníka nemôže ovplyvniť majetkové portfólio BSM...

4) Vzhľadom k tomu, že skutočnosti obsiahnuté vo vyjadrení porušovateľa potvrdzujú nami namietaný postup trváme na podanej sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku ústavnému súdu ďalej oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a špecifikoval trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania vedeného okresným súdom je návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vec nie je skutkovo ani právne zložitá, tvorí bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   deväťročný   priebeh   konania   z dôvodu   právnej a faktickej zložitosti veci.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka bola v konaní   aktívna.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nezistil   žiadnu   okolnosť   v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k namietanému   porušeniu   označených   práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Nečinnosť a nesústredený postup okresného súdu bol zistený v období od 31. mája 2000,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito s rozhodnutím okresného súdu, že sa bude čakať na rozhodnutie vo veci v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 55/97, do 5. novembra 2004, keď sa vo veci uskutočnilo ďalšie   pojednávanie.   V uvedenom   období   okresný   súd   nevykonal   žiadne   úkony zabezpečujúce podklady na rozhodnutie vo veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 15 C 55/97 bol návrh na zrušenie darovacej zmluvy vo vzťahu k sťažovateľke ako obdarovanej.

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko,   čo   môže   byť predmetom   vlastníctva   a čo   nadobudol   niektorý   z manželov počas trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa   svojej   povahy   slúžia   osobnej   potrebe   alebo   výkonu   povolania   len   jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že veci, ktoré nadobudol niektorý z manželov počas trvania manželstva darovaním, netvoria bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ale výlučným vlastníkom darovanej veci je ten z manželov,   ktorý   bol   obdarovaný.   Ak   manželia   boli   obdarovaní   spoločne,   dar   bude predmetom ich podielového spoluvlastníctva.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu čakať na rozhodnutie vo veci v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 55/97   bolo   založené   na   nesprávnej   právnej   úvahe   a v konečnom   dôsledku   spôsobilo zbytočné   prieťahy   v preskúmavanom   konaní.   Akékoľvek   rozhodnutie   súdu   v uvedenom konaní   mohlo   mať   totiž   dosah   iba   na   veľkosť   majetku   vo   výlučnom   vlastníctve sťažovateľky a nemohlo mať (a ani nemalo) žiadny vplyv na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva,   ktoré   bolo   predmetom   preskúmavaného   konania.   Ústavný   súd   ďalej konštatuje,   že   napriek   skutočnosti,   že   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   55/97   bolo právoplatne rozhodnuté už 22. marca 2001, nasledovný procesný úkon okresného súdu bol vykonaný až 5. novembra 2004, keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci.

Za nesústredený ústavný súd považoval aj postup okresného súdu po 5. novembri 2004, keď sa uskutočnilo v poradí druhé pojednávanie vo veci, ktoré však bolo odročené na neurčito   za   účelom   znaleckého   dokazovania,   predmetom   ktorého   malo   byť   ocenenie nehnuteľností,   ktoré   boli   sťažovateľkou   zaradené   do   majetku   v bezpodielovom spoluvlastníctve bývalých manželov. Okresný súd opätovne na základe nesprávnej právnej úvahy   nariadil   oceňovanie   nehnuteľností,   ktoré   nemôžu   byť   predmetom   vyporiadania, pretože ich nemožno zaradiť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to z titulu ich nadobudnutia, ktorým   bolo darovanie (§143 Občianskeho zákonníka). Tieto   skutočnosti vyplývali predovšetkým   zo súdneho spisu   okresného súdu   sp.   zn.   15 C 55/97,   ktorého obsahom bola aj darovacia zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice, ako aj z výpovede účastníkov konania. V nasledujúcom období po ustanovení znalca (viac ako jeden rok od odročenia   pojednávania)   sa   ustanovený   znalec   viackrát   neúspešné   pokúsil   o miestne zisťovanie,   pričom   sa   mu   nepodarilo   zabezpečiť   relevantné   podklady   na   vypracovanie znaleckého posudku. Celé obdobie od 5. novembra 2004 až do 7. mája 2007, keď bolo nariadené   pojednávanie   na   15.   jún   2007,   ústavný   súd   hodnotí   ako   nesústredený a neefektívny   postup   okresného   súdu,   ktorého   výsledkom   neboli   a ani   nemohli   byť podklady   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   teda   ako   obdobie,   v ktorom   v dôsledku neefektívneho postupu okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom.

Konanie   v predmetnej   veci   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   pomalé,   neúčinné a nesústredené konanie, resp. prerokúvanie veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

V súvislosti   s posudzovaným   konaním   vedeným   okresným   súdom,   ústavný   súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo zásad uplatňovaných v občianskom súdnom konaní je   zásada,   že   súd   pozná   právo   (iura   novit   curia).   Uvedená   zásada   vyplýva   z   §   121 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého netreba   dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti (...). Pokiaľ súd nariadi znalecké dokazovanie, pričom výsledok znaleckého dokazovania nie je možné použiť ako podklad na rozhodnutie vo veci samej a táto skutočnosť je súdu známa, resp. mala mu byť známa, koná v rozpore so základnými právami zaručenými v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods.   2   ústavy.   Rovnako   v prípade,   ak   okresný   súd   podmieni   ďalší   postup   v konaní rozhodnutím vo veci vedenom v inom konaní, je zrejmé, že takéto rozhodnutie a postup daného   súdu   musí   byť   založený   na   zodpovedajúcej   právnej   úvahe   a zvážení   všetkých skutkových   a právnych   okolností   konkrétneho   prípadu.   Keďže   podľa   uvedenej   zásady okresný   súd   mal   vedieť,   že darovanie   v zmysle §   143   Občianskeho   zákonníka   nemôže ovplyvniť majetkové portfolium bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ústavný súd hodnotí takýto postup okresného súdu ako neefektívny a v konečnom dôsledku v rozpore s právom zaručeným v čl.   6 ods. 1 dohovoru a základným právom zaručeným v čl. 48 ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj neefektívna   činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 227/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   došlo   neefektívnym a nesústredeným konaním, resp. nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 227/98 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy   60   000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona o ústavnom súde (3. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. F. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy svojho právneho zastupovania v sume 11 239,40 Sk. Vzhľadom na to, že uplatnené trovy konania neprekročili sumu ustanovenú § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v požadovanej sume za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2007 a režijný paušál, t. j. 3 x 2 970,30 + 3 x 178 + 19 % DPH, spolu 11 239,40 Sk (4. bod výroku nálezu).

Priznanú úhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume 11 239,40   Sk   je okresný   súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007