znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 212/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., S., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 341/91 (neskôr sp. zn. 3 C 507/99) a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 332/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005 doručená   sťažnosť   A.   H.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. G., S., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 341/91 (neskôr sp. zn. 3 C 507/99) a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 332/03. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 18. júla 2005.

Z obsahu podaní sťažovateľa a ich príloh vyplýva, že 22. júla 1991 bol na okresnom súde   podaný   návrh „na   vydanie   neoprávneného   majetkového   prospechu“ vo   výške 22 500 Sk   smerujúci   proti   sťažovateľovi.   Žalobcovia   sa   predmetným   návrhom zaevidovaným   pod   sp.   zn.   5   C   341/91   domáhali   náhrady   súdnych   trov   vzniknutých v predchádzajúcich súdnych konaniach, ktorých účastníkmi boli oni a sťažovateľ.

Dňa 15. augusta 1991 sa k podanej žalobe vyjadril sťažovateľ. Prvé pojednávanie v predmetnej veci bolo uskutočnené 18. novembra 1991, žalobcovia na ňom boli vyzvaní na špecifikáciu   žalovanej   sumy   a následne   bolo   okresným   súdom   odročené   na   neurčito. Okresný   súd   konanie   v predmetnej   veci   na   pojednávaní   konanom   29.   novembra   1996 prerušil   až   do   skončenia   sporu   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4   C   36/90. V priebehu konania zomrel jeden zo žalobcov (A. C.). Okresný súd uznesením konanie voči zomrelému žalobcovi (A. C.) zastavil a návrh zostávajúcich žalobcov vylúčil na samostatné konanie pod sp. zn. 3 C 336/98. Uznesením z 21. júna 1999 okresný súd zastavil konanie proti žalobkyni v I. rade (J. C.) a návrh ostatných žalobcov vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo následne vedené pod sp. zn. 3 C 507/99. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom   č.   k.   3   C   507/99-18   z 11. januára   2002,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ odvolanie.   Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 3   Co   332/03   zo 16. novembra 2004, t. j. po dva a pol roku od podania odvolania sťažovateľom.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal 21. januára 2005 sťažovateľ na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 52/2005 z 20. apríla 2005 bolo dovolanie sťažovateľa v predmetnej veci proti rozhodnutiu krajského súdu zo 16. novembra 2004 odmietnuté ako neprípustné podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa trinásťročné konanie v predmetnej veci bolo neprimerane zdĺhavé a poznačené zbytočnými prieťahmi spôsobenými postupom   súdov.   V uvedenom konaní teda podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku zbytočných prieťahov v predmetnom konaní došlo i k „navýšeniu úrokov z omeškania“ uplatnených žalobcami proti sťažovateľovi. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal taktiež o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodnil tým, že viac ako trinásť rokov „bol v neistote a i napriek tomu, že nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 9/00 bolo rozhodnuté, že Okresný súd v Starej Ľubovni v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 36/90 porušil právo zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Okresný súd svoje konanie nenapravil a aj v tomto ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 507/99 ktoré trvalo pred prvostupňovým súdom 11 rokov, porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Sťažovateľ uviedol, že lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítal od rozhodnutia najvyššieho súdu, t. j. od 20. apríla 2005.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby:„ I. Okresný súd v Starej Ľubovni svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 507/99 a Krajský súd v Prešove svojím postupom v konaní vedenom sp. zn. 3 Co 332/03, porušili základné právo A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

II.

A.   H.   sa   priznáva   primerané finančné   zadosťučinenie ako   náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške 30.000,– Sk, ktoré je Okresný súd v Starej Ľubovni povinný vyplatiť A. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III.

A.   H.   sa   priznáva   primerané finančné   zadosťučinenie ako   náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške 20.000,– Sk, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť A. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV.

A. H. sa priznávajú trovy konania.“

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby publikovaný nález bol anonymizovaný nahradením mena a priezviska iniciálkami.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom (petitom) sťažovateľa vymedzeným v jeho sťažnosti.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 341/91 (neskôr sp. zn. 3 C 507/99) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 332/03.

Podľa zistenia ústavného súdu predmetné konanie bolo skončené 23. decembra 2004, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 507/99-18 z 11. januára 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 332/03-59 zo 16. novembra 2004.

Sťažnosť sťažovateľa z 15. júna 2005, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bola ústavnému súdu doručená 17. júna 2005.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. V danej situácii nepovažoval ústavný súd (s ohľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) za právne významný pre okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde okamih vyhlásenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 52/2005 z 20. apríla 2005, pretože tento svojou sťažnosťou pred ústavným súdom   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v uvedenej   veci   nenamietal.   Svojou   sťažnosťou napadol priamo postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 341/91 (neskôr sp. zn. 3 C 507/99) a postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 332/03.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2005