znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 212/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom B., ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   zaručených   v čl.   20   ods.   4,   čl.   46   a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   19 S 18/02-11   z 31.   mája 2001, uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   19   S 258/02-5   z 21.   novembra   2002, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 163/02 z 27. februára 2003, ako   aj   postupom   označených   súdov   v konaniach,   ktoré   vydaniu   uvedených   rozhodnutí predchádzali, a porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Národnou radou Slovenskej republiky a Úradom vlády Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných   práv   zaručených   v čl.   20   ods.   4,   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Krajského súdu   v Bratislave č.   k.   19 S 18/02-11 z 31. mája 2001, uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   19   S 258/02-5   z 21.   novembra   2002, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 163/02 z 27. februára 2003, ako   aj   postupom   označených   súdov   v konaniach,   ktoré   vydaniu   uvedených   rozhodnutí predchádzali, pre oneskorenosť.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2003 doručená   sťažnosť   M.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   z 5.   júna   2003,   v ktorej namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 S 18/02 -11 z 31. mája 2001, uznesením krajského súdu č. k.   19   S 258/02-5   z 21.   novembra   2002,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   7 Sž 163/02   z 27.   februára   2003,   ako   aj postupom   označených   orgánov   v konaniach,   ktoré   vydaniu   uvedených   rozhodnutí predchádzali, a porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a Úradom vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   Okresný   úrad v P.,   odbor   životného   prostredia   (ďalej   len „okresný   úrad“),   svojím   rozhodnutím   č.   j.:   Výst.   2882/2000-Ký   zo   14.   mája   2001 doručeným   sťažovateľovi   23.   mája   2001   rozhodol   o vyvlastnení   časti   jeho   pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území S. J. a k ďalšej časti uvedeného pozemku obmedzil jeho vlastnícke právo zriadením práva zodpovedajúceho vecnému bremenu – predmetnú časť pozemku užívať po dobu 24 mesiacov od začatia výstavby, všetko v prospech Železníc Slovenskej republiky (ďalej len „ŽSR“), za účelom realizácie stavby „Modernizácia trate B. – R. – T. pre traťovú rýchlosť 160 km/hod.“ Za vyvlastnenú nehnuteľnosť priznal okresný úrad   sťažovateľovi   náhradu   vo   výške   11   060   Sk   s poukazom   na §   15   ods.   1   písm.   e) vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č. 465/1991   Zb.   o   cenách   stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách   za   dočasné   užívanie   pozemkov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška   č.   465/1991   Zb.“)   a za   zriadenie   práva   dočasného   užívania   zodpovedajúceho vecnému bremenu náhradu vo výške 3 884 Sk za rok užívania s poukazom na § 17 vyhlášky č. 465/1991 Zb. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu 3. júna 2001 odvolanie. Krajský úrad v B., odbor životného prostredia (ďalej len „krajský úrad“), ako odvolací orgán svojím rozhodnutím č. W/2001/01415-/HLO zo 16. júla 2001 napadnuté rozhodnutie okresného úradu potvrdil.

Sťažovateľ   sa   žalobou   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   úradu o odvolaní obrátil 25. januára 2002 na krajský súd. V žalobe zhrnul svoje námietky proti rozhodnutiam   okresného   úradu   a krajského   úradu.   Okrem   iného   uviedol,   že   v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky   pre vyvlastnenie, že účel vyvlastnenia bolo možné dosiahnuť aj inak, že rozhodnutia okresného úradu a krajského úradu neboli náležite zdôvodnené. Namietal taktiež, že mu rozhodnutie krajského úradu nebolo riadne doručené. Uviedol, že nesúhlasí so zriadením vecného bremena na časti svojho pozemku v rozsahu, ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, pretože mu to sťažuje užívanie zostávajúcej časti jeho   nehnuteľnosti,   ktorú   tak   môže   užívať   len   s neprimeranými   ťažkosťami,   a náhrada vypočítaná podľa vyhlášky č. 465/1991 Zb. je v porovnaní s trhovou cenou nehnuteľnosti taká nízka, že ju nemožno považovať za primeranú náhradu pre účely vyvlastnenia. Z vyššie uvedených dôvodov namietal sťažovateľ zásah do svojho vlastníckeho práva napadnutým rozhodnutím krajského úradu a žiadal, aby „súd preskúmal predmetné ROZHODNUTIE“.

Krajský súd uznesením č. k. 19 S 18/02-9 z 20. marca 2002, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 17. mája 2002, uložil sťažovateľovi podľa § 246c Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 43 ods. 1 OSP, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia uvedeného rozhodnutia odstránil nedostatky žaloby, konkrétne aby predložil plnomocenstvo udelené   advokátovi   alebo komerčnému   právnikovi,   ktorý   ho bude   v konaní zastupovať, v zmysle § 250a OSP, aby predložil dôkaz o tom, že sa v čase doručovania rozhodnutia krajského úradu (od 27. júla 2001 do 29. júla 2001) nezdržiaval v mieste doručovania, aby formuloval žalobný petit v súlade s § 250j OSP a aby zaplatil súdny poplatok (s poučením o možných následkoch neodstránenia nedostatkov žaloby a nezaplatenia súdneho poplatku). Uznesením   č.   k.   19   S 18/02-11   z 31.   mája   2002   doručeným   sťažovateľovi 10. septembra 2002 rozhodol krajský súd o zastavení konania v uvedenej veci podľa § 250d ods. 3 OSP a § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   pre neodstránenie nedostatkov žaloby v súdom stanovenej lehote a pre nezaplatenie súdneho poplatku.

V podaniach z 3. augusta 2002 doručených krajskému súdu 5. augusta 2002 požiadal sťažovateľ o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov žaloby o 60 dní, o oslobodenie od   súdneho   poplatku   a uviedol,   že   jeho   neprítomnosť   v mieste   doručovania   v čase   od 27. júla 2001 do 29. júla 2001 by mohol potvrdiť jeho otec. Sťažovateľ formuloval aj petit žaloby,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   okresného   úradu   a krajského   úradu a vrátenia   veci   krajskému   úradu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   požiadal   o odklad vykonateľnosti rozhodnutia okresného úradu č. j.: Výst. 2882/2000-Ký zo 14. mája 2001, ako aj rozhodnutia krajského úradu č.   W/2001/01415-/HLO zo 16. júla 2001 a navrhol vydanie predbežného opatrenia, ktorým by krajský súd uložil okresnému úradu, krajskému úradu a ŽSR zdržať sa užívania častí nehnuteľností, ktorých sa týkali uvedené rozhodnutia o vyvlastnení, a výkonu stavebných prác (vrátane prípravných prác) na nich.

S poukazom na svoje podania z 3. augusta 2002 sa sťažovateľ po doručení uznesenia krajského   súdu   č.   k.   19   S 18/02-11   z 31.   mája   2002   o zastavení   konania   obrátil 19. septembra 2002 na krajský súd podaním (zo 17. septembra 2002), v ktorom sa domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia „autoremedúrou“. V ten istý deň (19. septembra 2002) podal sťažovateľ samostatný návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského úradu (v   spojení   s rozhodnutím   okresného   úradu   o vyvlastnení)   a na   vydanie   predbežného opatrenia,   ktorým   sa   malo   uložiť   krajskému   úradu   a ŽSR   zdržať   sa   prípravných a stavebných prác, ako aj vstupu na nehnuteľnosti dotknuté vyvlastnením.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   19   S 258/02-5   z 21.   novembra   2002   doručeným sťažovateľovi 18. januára 2003 konanie o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského úradu zastavil (pre nedostatok podmienok konania v zmysle § 104 ods.   1   OSP,   pretože   o návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu možno rozhodnúť len v priebehu konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,   ktoré   však   bolo   v tomto   prípade   zastavené   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 19 S 18/02-11   z 31.   mája   2002)   a návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   postúpil z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti Okresnému súdu Pezinok.

Podaním z 24. novembra 2002 upresnil sťažovateľ na základe výzvy krajského súdu z 8. októbra 2002 svoje podanie zo 17. septembra 2002, ktorým žiadal zrušiť uznesenie krajského súdu o zastavení konania č. k. 19 S 18/02-11 z 31. mája 2002, v tom zmysle, že ide o opravný prostriedok. Na základe uvedeného postúpil krajský súd vec najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 7 Sž 163/02 z 27. februára 2003 doručeným sťažovateľovi 7. apríla   2003   konanie   zastavil   vzhľadom   na   nedostatok   svojej   právomoci   preskúmať napadnuté rozhodnutie krajského súdu s odôvodnením, že zákon proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nepripúšťa.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd namietajúc, že ŽSR ako navrhovateľ vo vyvlastňovacom konaní brali pokus o dohodu s ním iba ako formalitu a vôbec mu neponúkli primeranú náhradu (v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy), pričom úradné ceny podľa všeobecne záväzného právneho predpisu (vyhlášky č. 465/1991 Zb.) sú podstatne nižšie ako trhová hodnota nehnuteľností, pretože parlament a vláda ich úmyselne udržujú na umelo nízkej úrovni. Sťažovateľ sa domnieva, že postupom súdov a v dôsledku platnej   legislatívy   mu   bolo   znemožnené   domôcť   sa   rýchlo   a bez   zbytočných   prieťahov nápravy v takej významnej veci, ako je ochrana jeho vlastníctva pred násilným zásahom spočívajúcim vo vyvlastnení a zriadení vecného bremena zaťažujúceho časť jeho pozemku, čím mu bolo štátnymi orgánmi znemožnené, aby nerušene užíval svoj nehnuteľný majetok. V uvedených   súvislostiach   sťažovateľ   namietol   porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a žiadal, aby ústavný súd zaviazal krajský súd, najvyšší súd, národnú radu a úrad vlády zaplatiť mu finančné zadosťučinenie za spôsobenú majetkovú aj nemajetkovú ujmu vo výške 1 000 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jej základného práva podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ústavy došlo uznesením krajského súdu č. k. 19 S 18/02-11 z 31.   mája   2001,   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   19   S 258/02-5   z 21.   novembra   2002 a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sž   163/02   z 27.   februára   2003.   K porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   malo   dôjsť   postupom   označených   súdov   v konaniach,   ktoré   vydaniu uvedených rozhodnutí predchádzali.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa   § 159 ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných   práv   sťažovateľa   zaručených   v čl.   20   ods.   4,   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   ústavy uznesením krajského súdu č. k. 19 S 18/02-11 z 31. mája 2001, uznesením krajského súdu č. k. 19 S 258/02-5 z 21. novembra 2002, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 163/02 z 27.   februára   2003,   ako   aj   postupom   označených   súdov   v konaniach,   ktoré   vydaniu uvedených   rozhodnutí   predchádzali,   prihliadal   ústavný   súd   na   skutočnosť,   že   konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 19 S 18/02 bolo právoplatne skončené doručením uznesenia krajského súdu č. k. 19 S 18/02-11 z 31. mája 2002 sťažovateľovi 10. septembra 2002.   Vo   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   19   S 258/02   rozhodol   tento   súd uznesením č. k. 19 S 258/02-5 z 21. novembra 2002 doručeným sťažovateľovi 18. januára 2003   a najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7   Sž   163/02   uznesením z 27. februára 2003 doručeným sťažovateľovi 7. apríla 2003.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   13.   júna   2003.   Podľa oznámenia Riaditeľstva pôšt B. z 12. septembra 2003, ktoré si ústavný súd vyžiadal, bola sťažnosť sťažovateľa odovzdaná na poštovú prepravu najskoršie 10. júna 2003. Sťažovateľ sa   teda   ústavnej   ochrany   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   svojich   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy v uvedených veciach domáhal viac ako   osem   mesiacov   po   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   19   S 18/02-11 z 31. mája 2001 a po skončení konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 19 S 18/02, viac ako štyri   mesiace po právoplatnosti uznesenia krajského súdu   č.   k. 19 S 258/02-5 z 21. novembra   2002   a   po   skončení   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 19 S 258/02 a viac ako dva mesiace po právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 163/02 z 27. februára 2003 a po skončení konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 7 Sž 163/02.

Ústavný súd preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene   podanú   (bod   1   výrokovej   časti uznesenia).

Ústavný súd   predbežne prerokoval sťažnosť aj v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy národnou radou a úradom vlády.

Uvedené   orgány   štátnej   moci   nemohli   vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu s prihliadnutím   na   právomoc   a postavenie   v systéme   orgánov   štátnej   moci,   ktoré   im priznáva   právny   poriadok   Slovenskej   republiky,   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do základných   práv   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   v sťažnosti   namietal.   Sťažovateľ v sťažnosti ani neoznačil žiadny konkrétny spôsob, ktorým uvedené orgány mali zasiahnuť do ním označených základných práv. Z kontextu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ich za porušovateľov   svojich   základných   práv   označil   predovšetkým   v dôsledku   nespokojnosti s platným znením vyhlášky č. 465/1991 Zb. O prípadnom nesúlade uvedeného všeobecne záväzného   právneho   predpisu   s ústavou   by   však   ústavný   súd   mohol   rozhodovať   iba v osobitnom type konania podľa čl. 125 ústavy (Konanie o súlade právnych predpisov), a nie   v konaní o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   podľa   čl.   127   ústavy, pričom   sťažovateľ   nepatrí   medzi   subjekty   aktívne   legitimované   na   iniciovanie   konania o súlade právnych predpisov (čl. 130 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy, § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99).

Ústavný súd preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výrokovej časti uznesenia).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa posúdenie splnenia ďalších podmienok konania pred ústavným súdom (§ 20, § 50 zákona o ústavnom súde) vrátane splnenia podmienky povinného   kvalifikovaného   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným súdom stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2003