SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 211/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o.,Tehelná 1, Moldava nad Bodvou, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom,advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., Tehelná 1, Moldavanad Bodvou (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní o ochranu protinekalej súťaži začatom na základe žaloby žalobcu,(ďalej len „žalobca“), Okresný súd Košice I (ďalej len„okresný súd“) rozsudkom č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra 2013 uložilsťažovateľke ako žalovanej (okrem iného) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €(700 000 Sk) ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú tým, že„žalovaný použil časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény, pričom táto doména bola presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby žalovaného“. Z odôvodneniauvedeného rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovania relevantnými listinnýmidokumentmi, výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, ako ajvýsluchom svedkov okresný súd dospel k názoru, že„cieľom žalovaného bolo nasmerovať záujemcov o služby žalobcu, ktorý chceli so žalobcom kooperovať, prípadne získať informácie o ním poskytovaných službách prostredníctvom internetu na základe poznania jeho obchodného mena na žalovaného, ktorý svojimi službami žalobcovi priamo konkuruje a vyvolaním zdania o prepojenosti, resp. totožnosti týchto dvoch subjektov získať pre svoje vlastné podnikanie prospech v podobe získania zákaziek, ktoré by inak získal žalobca... Neoprávnené použitie charakteristického prejavu žalobcu, aký predstavuje jeho časť obchodného mena je mimoriadne efektívnou formou ako prilákať klientov k žalovanému... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na dobu trvania od 9. 9. 2007 a minimálne do 23. 4. 2008 považuje súd požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia v peniazoch za dôvodnú... Výška požadovaného primeraného peňažného zadosťučinenia... predstavuje 1,5 – 1,6 % z obratu (tržieb) žalovaného v rozhodnom období... V súvislosti s priznanou výškou primeraného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že nárok na primerané zadosťučinenie je nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek subjektívnych podmienok a je kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý utrpel. Je vyrovnaním ujmy a určitou sankciou za nekalosúťažné konanie. Primeranosť v peniazoch vyjadreného zadosťučinenia netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku škody alebo bezdôvodné obohatenie. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe spôsobenej ujmy. Keďže sa žalovaný ako súťažiteľ správal právne závadným spôsobom, musel na seba vziať aj riziko, že jeho konanie bude sankcionované a žalobcom uplatnená výška zadosťučinenia rozhodne nie je neprimeraná aj vzhľadom na to, že došlo aj k odstráneniu závadného stavu.“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudokokresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd„bez prítomnosti právneho zástupcu žalovaného... vykonal pojednávanie 21. 11. 2013, na ktorom právny zástupca žalobcu predniesol obsiahle stanovisko, z ktorého súd pri rozhodovaní aj vychádzal a na tom istom pojednávaní vo veci rozhodol bez toho, aby bola daná možnosť žalovanému, jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa na zásadné stanovisko právneho zástupcu žalobcu a bez toho, aby bol právnemu zástupcovi na poslednom pojednávaní v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p. umožnený prednes záverečnej reči“.Ak krajský súd na uvedené pochybenieokresného súdu neprihliadal, hoci ho obsahovali aj odvolacie námietky sťažovateľky,porušil jej právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka krajskému súdu ďalej vytýka, že 29. apríla 2014 verejne vyhlásilnapadnutý rozsudok, aj keď ona a jej právny zástupca trvali na osobnej časti na tomtovyhlásení, ale„z dôvodov choroby... bez ohrozenia zdravia“sa ho nemohli zúčastniť.Takýto postup krajského súdu, ktorý„túto vec uprednostnil oproti iným veciam, že rozhodol ani nie do 2 mesiacov od nápadu veci, vzbudzuje prinajmenšom pochybnosti“a zakladá podľa jej názoru porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavya práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Napokon sťažovateľka tvrdí, že ak sa krajský súd„nezaberal tými najpodstatnejšími odvolacími námietkami, že niet žiadnej právne relevantnej skutočnosti, na základe ktorej by za žalovanú spoločnosť, teda v jej mene, konala a mala právo konať pri registrácii domény tretia osoba... bez jej vedomia, už absolútne nie neprepojenie domén, ale tiež ak sa následne nezaoberal nielen námietkou výšky zadosťučinenia a jej ustálenia, ale najmä absolútne sa nezaoberal námietkou, že priznanie zadosťučinenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi... rovnako sa nezaoberal dovolacím dôvodom poukazujúcim na súdnu prax“, porušil jejzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 boloporušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušila vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trovprávneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014, ktorýmpotvrdil prvý výrok rozsudku okresného súdu č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra2013 týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú jej nekalosúťažným konaním spočívajúcimv tom, že použila„časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény, pričom táto doména bola presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby“sťažovateľky.
Sťažovateľka argumentáciu o porušení svojich práv napadnutým rozsudkomkrajského súdu založila na tvrdení o jeho rozpore s príslušnými procesnoprávnymiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa domnieva, že krajský súd:
- neodstránil pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že na poslednompojednávaní konanom 21. novembra 2013 umožnil žalobcovi predniesť„obsiahle stanovisko“bez toho, aby aj sťažovateľke umožnil k nemu sa vyjadriť,
- nevyhovel návrhu sťažovateľky na odročenie vyhlásenia rozhodnutia odvolaciehosúdu stanoveného na 29. apríl 2014 a
- neodôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku, keď sa nezaoberal jej„najpodstatnejšími odvolacími námietkami“.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sajeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahuk obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
1. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, žeintencionalitu prvej námietky, ktorá sa vo svojej podstate týka porušenia zásadykontradiktórnosti konania ako jedného z atribútov práva na spravodlivý súdny proces,poprela sama sťažovateľka, ktorá vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súduuviedla, že„právny zástupca žalovaného sa nemohol zúčastniť na pojednávaní dňa 21. 11. 2013, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, nemohol sa vopred ospravedlniť a urobil tak až nasledujúci deň 22. 11. 2013“. V súvislosti s uvedenou námietkou krajskýsúd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, že„súd prvého stupňa vo veci celkovo nariadil 13 pojednávaní. Z toho sa právny zástupca žalovaného ospravedlnil zo svojej neúčasti na pojednávaní 6x a bol prítomný na 6 pojednávaniach... Znamená to, že právny zástupca žalovaného mal možnosť v konaní na súde konať, brániť svoje práva a navrhovať dôkazy. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný aj žalobca boli poučení podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p., že účastník konania je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení skôr ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada... Posledné pojednávanie vo veci súd prvého stupňa nariadil na deň 21. 11. 2013, predvolanie na toto pojednávanie doručil právnemu zástupcovi žalovaného 29. 10. 2013, právny zástupca žalovaného následne 18. 11. 2013 doručil súdu prvého stupňa svoje obsiahle trojstranové stanovisko k veci bez navrhovania ďalších dôkazov. Na pojednávanie dňa 21. 11. 2013 sa dostavil iba právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného ani žalovaný sa na toto pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili.... Následne až dňa 22. 11. 2013 právny zástupca žalovaného, písomným ospravedlnením z 22. 11. 2013 ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložil ako dôkaz potvrdenie lekára o svojej práceneschopnosti.“.
Ústavný súd už v minulosti judikoval, že všeobecný súd musí vykladať a používaťustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základnéhopráva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani inézákladné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiskamusí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadaťna spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnenýmzáujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princípspravodlivostiapožiadavkamateriálnejochranyprávsútotižpodstatnýmia neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepciemateriálneho právneho štátu.
Okrem toho z ustanovení tretej časti procesného kódexu – Občianskeho súdnehoporiadku upravujúceho konanie v prvom stupni nevyplýva pre všeobecný súd povinnosťdonekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože jelen na jeho posúdení, kde je vzhľadom na predmet konania rozumná hranica takútokonfrontáciu ukončiť a po vykonaní dokazovania pristúpiť k rozhodnutiu vo veci samej(m. m. III. ÚS 144/2012).
V okolnostiach posudzovaného prípadu, v ktorom sťažovateľka, resp. jej právnyzástupca boli na pojednávanie okresného súdu riadne predvolaní, no napriek tomu sa hobez ospravedlnenia nezúčastnili, ústavný súd nezistil, že by bola sťažovateľka akoúčastníčka konania procesne znevýhodnená tým, že v konaní pred súdom prvého stupňanemala možnosť zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodnutievo veci samej. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje vznesenú námietku sťažovateľkyza irelevantnú a reálne nespôsobilú vysloviť porušenie označených práv sťažovateľkynapadnutým rozsudkom krajského súdu.
2. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd saosobitne zaoberal aj návrhom sťažovateľky na odročenie vyhlásenia svojho rozhodnutia,pričom uviedol:„Odvolací súd na deň 29. 4. 2014 nenariadil odvolacie pojednávanie na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p., pretože dospel k záveru, že v tejto veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani to nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Preto podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne dňa 29. 4. 2014, podľa § 156 ods. 1 O. s. p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania zákon nepredpokladá, že účastník konania bude pri vyhlásení rozsudku aktívny, teda, že bude ešte doplňovať svoje návrhy a navrhovať ďalšie dôkazy. Znamená to, že ak účastník konania nevyužije svoje právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku o odvolaní, nie je tým porušené jeho ústavné právo na prejedanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, lebo pri vyhlásení rozsudku sa vec už neprejednáva. Odvolací súd preto neakceptoval návrh žalovaného na odročenie vyhlásenia rozhodnutia... a rozsudok o odvolaní vyhlásil.“
Citované odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu reflektuje judikatúruústavného súdu, ktorý už v uznesení sp. zn. I. ÚS 87/97 z 2. septembra 1997 vyslovil, že:„Prerokovanie veci uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neobsahuje ajkonanie a rozhodovanie všeobecných súdov o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie súpodaniami vo veci samej. Pre konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o takýchtopodaniach sa preto ani zákonom nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania“.
„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inúprávnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednostia právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie jeabsolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa alevzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosťvyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s Ústavou Slovenskej republikyupravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní predsúdmi“ (m. m. II. ÚS 58/97).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hakanson z roku 1986(A-99) judikoval, že verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1dohovoru; tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konanío merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenieverejnosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľkynie je spôsobilá spochybniť rozhodnutie krajského súdu, keďže sa ňou preukázateľnezaoberal a následne ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Napadnutýrozsudok krajského súdu preto nemožno považovať za taký, ktorý by bol založenýna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v príslušnom procesnom kódexe, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel krajským súdom aplikovaných procesnoprávnych ustanovení,v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.
3. Posledná námietka sťažovateľky sa týkala toho, že krajský súd napadnutýrozsudok neodôvodnil presvedčivo, pretože sa nezaoberal jej„najpodstatnejšími odvolacími námietkami“.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecnýsúd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to ajpri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňujesvoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všaknepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonanýchdôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síceukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožnochápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudokvo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sapovinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahyrozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoréúčastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátochv súvislostisprávnouúpravou,zvyklosťami,právnyminázormia vynášaníma vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielskoz 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenúúčastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovaniaveci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súdposúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiežpri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Vo vzťahu k predostretej námietke sťažovateľky ústavný súd po preskúmanínapadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým„dospel k záveru, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol“, zistil, že ho v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny. Bez toho, aby ústavný súd ďalej podrobne citovalz rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku, konštatuje, že krajský súd sadostatočných spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky. Bolonepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávnezákonné ustanovenia spôsobom, akým v tejto veci učinil. V danom prípade preto nemožnodospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľnýa neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu označenýchpráv sťažovateľky. Právne posúdenie predmetnej veci zo strany krajského súdu(aj vzhľadomnaodôvodnenierozsudkuokresnéhosúdu,pozn.)jeústavneakceptovateľné, nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti a nemožno ho považovať aniza „denegatio iustitiae“ len z dôvodu, že v napadnutom rozsudku zaujal taký právny názor,s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, pretopredloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že jej zo strany krajského súdu nebolaposkytnutá náležitá súdna ochrana z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, mohlaním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku –dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čo však neurobila. Takýtopostup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcejprocesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojejsťažnosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedenýchnerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016