znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 211/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 50/2013 z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. januára 2014   doručená   sťažnosť   D.   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 50/2013 z 8. októbra 2013 (ďalej len „namietaný   rozsudok“).   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním   sťažovateľa   doručeným ústavnému súdu 17. februára 2014.

Z   obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ   sa domáhal na Okresnom súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) proti   žalovanému   Petit   Press,   a.   s.,   Bratislava, „ochrany   osobnosti   a   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   -   zverejnenie   ospravedlňujúcich článkov v denníku Prešovský Korzár, a to za nepravdivé a dehonestujúce výroky...   ako aj ospravedlnenie za článok uverejnený v denníku Sme dňa 30. 3. 2010...“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 189/2010 zo 7. júna 2011 žalobu zamietol, ale krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 124/2011 z 19. apríla 2012 jeho rozsudok zrušil.

Okresný   súd   po   doplnení   dokazovania   opakovane   žalobu   sťažovateľa   zamietol rozsudkom   sp. zn. 12 C 189/2010 z 15. novembra 2012. Sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej   lehote odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn. 17 Co   50/2013 z 8. októbra 2013 rozhodol tak, že potvrdil predmetný rozsudok okresného súdu.

Krajský súd si v plnom rozsahu iba osvojil skutkové zistenia a právne hodnotenie veci okresným súdom, s čím sťažovateľ nesúhlasí a hodnotí ho „ako nesprávne, nezákonné, naviac arbitrárne“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje z rozsudku okresného súdu a nesúhlasí s hodnotením skutkového stavu, ako aj právnymi závermi okresného súdu, ktorý ho klasifikoval   „ako osobu s určitými prvkami verejnej postavy...

Poukazuje na to, že „v prejednávanej veci treba mať za nepochybné, že ani jedna zo študentiek, sťažovateliek, neuviedla, akými konaniami a formami malo dochádzať k tzv. sexuálnemu obťažovaniu študentiek, a preto závery všeobecných súdov pri hodnotení tejto otázky   a   problematiky   sú   neakceptovateľné   a   spočívajú   na   ich   nesprávnom   hodnotení, svojvôli...“.

V sťažnosti sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva na súkromie, ktoré chráni dohovor (čl. 8 ods. 1),   malo dôjsť tým, že „všetky tri články uverejnené zo strany Petit Press a. s. v dňoch 29.3.2010, 30.3.2010 a 31.3.2010 boli uverejnené nie náhodou, ale cielene bezprostredne v období, keď sa schyľovalo k parlamentným voľbám v našom štáte, pričom ja, sťažovateľ, som bol jedným z kandidátov do týchto volieb, a to na kandidátke politickej strany SaS.

Tieto   nepravdivé   články   teda   bezprostredne   smerovali   voči   mojej   osobe   a   ich jediným cieľom bolo zasiahnuť do môjho súkromného života, znížiť moje dobré meno a poškodiť ma v osobnom, pracovnom, ako aj verejnoprospešnom živote, a to uverejnením nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich tvrdení zasahujúcich do môjho práva na ochranu cti,   dôstojnosti   a   súkromia   osoby.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   pôvodca   zásahu   si uvedomoval ich nepravdivosť a konal úmyselne, alebo či išlo len o jeho nedbanlivosť. Zverejnením týchto troch neprimeraných článkov ako hodnotiacich úsudkov, ktoré zasiahli   do   môjho   práva   na   ochranu   cti,   dôstojnosti   a   súkromia   osoby,   ktorých neprimeranosť spočíva v tom, že logicky nevyplývajú z pravdivých premís, došlo k hlbokému zásahu do všetkých oblastí môjho života, došlo absolútne k narušeniu môjho rodinného života   (rozvrat   manželstva,   narušenie   rodičovských   vzťahov   s   deťmi,   narušenie   chodu spoločnej domácnosti), pracovného života (strata učiteľského zamestnania a výkonu funkcie docenta   na   vysokej   škole,   sťaženie   hľadania   nového   zamestnania   nielen   v   oblasti primeranosti môjho vzdelania, ale aj robotníckych povolaní), znemožnenie ďalšej verejnej apolitickej   angažovanosti   (zrušenie   členstva   v   SaS),   strata   spoločenského   postavenia a vážnosti spoluobčanov v blízkom okolí a pod.

Ja,   sťažovateľ,   som   nebol   absolútnou   osobou   verejného   záujmu,   t.   j.   nebol   som politicky   známy,   pretože   išlo   o   počiatky   mojej   angažovanosti,   ktoré   boli   v   zárodku negativistický   popreté   uverejnením   nepravdivých   článkov   o   mojej   osobe   ako vysokoškolského odborného pedagóga pôsobiaceho vo výučbe v oblasti matematiky... Preto ako nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v omyle súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, je potrebné považovať závery súdov, že ja, sťažovateľ, som v ničom neprodukoval takéto dôkazy, že som bol vylúčený z čo i len jedného výberového konania pre sexuálne obťažovanie,   že ma fakticky odvrhla manželka,   deti,   priatelia,   že každý   vo   mne   vidí   sexuálneho   maniaka,   že   som   stratil   priateľov,   odsťahoval   sa   do Červeného   kríža,   že   aj   Americká   asociácia   matematikov   ma   v   súvislosti   so   sexuálnym obťažovaním považuje za zločinca, že je narušená spolupráca s touto spoločnosťou... Širokej   odbornej   verejnosti   v   oblasti   práva   a   justicie   je   známe,   že   opakovane všeobecné súdy pôsobiace na území Slovenskej republiky rozhodli vo viacerých známych kauzách jak samotných politikov (Ing. Slota, JUDr. Fico, Ing. Mikloš, Ing. Dzurinda), ako aj sudcov (JUDr. Harabin, JUDr. Polka...) o ochrane osobnosti tak, že žalobným návrhom bolo vyhovené a bolo rozhodnuté aj o finančnej satisfakcii.

Je   preto   nesprávne,   pokiaľ   všeobecné   súdy   v   prejednávanej   veci   aj   v   súlade   so zaužívanou súdnou praxou vo vyššie uvádzaných kauzách nepostupovali a nerozhodovali v rámci práva na ochranu pred opakovaným uplatňovaním práva, o ktorom bolo už raz právoplatne   rozhodnuté,   nerozhodovali   v   súlade   s   princípom   rovnakého   postavenia a rovnosti zbraní.

Sťažovateľ   má   zato,   že   Krajský   súd...   zaujatím   nesprávneho   právneho   názoru v odvolacom konaní rozhodol nezákonne, rozhodol v rozpore pri riešení právnej otázky (tej istej alebo analogickej), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez   toho,   aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekonal v   súlade   s   princípom   právnej   istoty   v   zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a   tým   porušil   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „... Základné právo D. M., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 50/2013-260 zo dňa 8. 10. 2013   porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 50/2013-260 zo dňa 8. 10. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

...   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť   D.   M.,   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 340,90 Eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dáši Komkovej...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   103/2012, III. ÚS 539/2012).

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho tvrdení, že krajský súd (namietaným rozsudkom, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   v konaní o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy), svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie arbitrárne.

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry zdôrazňuje,   účelom práva na súdnu ochranu zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť   (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade so skutkovým   a právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom predpokladané   a umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom (porov. v tomto zmysle napr. IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   ktorom   sú   upravené   náležitosti   odôvodnenia rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. m. m. III. ÚS 533/2011, III. ÚS 539/2012).

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného rozsudku krajského súdu, ktorý je sťažovateľovi známy, po preskúmaní obsahu hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu ako jasný, zrozumiteľný a zodpovedajúci obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného   súdu   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   spĺňa   parametre   zákonného odôvodnenia   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a nevykazuje   znaky arbitrárnosti.   Krajský   súd   najprv   rekapituloval   skutkový   stav   veci   a právne   závery okresného   súdu   (strana   1   až   5),   ktoré   ho   viedli   k   rozhodnutiu   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľa,   ďalej   uviedol   podstatné   odvolacie   námietky   sťažovateľa   na   zrušenie rozhodnutia okresného súdu (strana 5 až 6), a potom svoje právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom (strana 7 až 11) a odpovedal na všetky podstatné odvolacie námietky sťažovateľa. Ústavný súd nevidí v skutkových a právnych záveroch uvedených v rozsudkoch krajského súdu (i okresného súdu) nič, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej akceptovateľnosti.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa   ktorého   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s   procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok, a tiež právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred všeobecným   súdom   (obdobne,   III.   ÚS   284/08, III. ÚS 539/2012).

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými alebo právnymi omylmi všeobecných súdov a jeho úlohou nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“,   ale iba   posúdenie   jeho   ústavnej   udržateľnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   325/08, III. ÚS 462/2012).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu, námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne m. m. I. ÚS 159/08, III. ÚS 103/2012).

Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrhom (sťažnosťou) viazaný.   Citované   ustanovenie   pritom   vo   svojej   judikatúre   stabilne   interpretuje   ako viazanosť   petitom   sťažnosti   (porov.   napríklad   IV.   ÚS   106/2013   a   tam   citovaná prejudikatúra). Keďže v petite sťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť len porušenie základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd sa nezaoberal jeho námietkou porušenia práva na ochranu súkromia podľa čl. 8 dohovoru, ktorú uviedol sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014