znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 211/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Č., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   8   C/3/2010 zo 14. septembra   2011,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   7   Co/385/2011 z 21. marca 2011 a postupmi a oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/3/2010 zo   14.   septembra   2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co/385/2011 z 21. marca 2011 (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a postupmi   a   oznámením   Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára   2013   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).

Sťažovateľ   odôvodnil   sťažnosť   tým,   že   na   okresnom   súde   sa   domáhal   ako navrhovateľ „určenia neplatnosti výpovede“. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2010 určil, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná, ale na základe odvolania odporcu krajský súd uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že síce riadne zistil skutkový stav, avšak zo zisteného skutkového stavu zaujal „nesprávny právny záver a vec nesprávne právne vyhodnotil“.

Okresný súd následne rozsudkom zo 14. septembra 2011 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd rozsudkom z 21. marca 2012 rozhodnutie okresného súdu vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť trovy konania v sume 596,87 €.

Sťažovateľ   uvádza,   že „takýmto   postupom   odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá možnosť aplikovať možnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a tým došlo k porušeniu jeho práva na právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ   podal   na   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania „z dôvodu, že mal za to, že rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 8 C/3/2010, zo dňa 14. 09. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/385/2011, zo dňa 21. 03. 2012 vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a teda trpia vadou podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon“, ktorý   z   poverenia   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) vybavila krajská prokuratúra tak, že odložila podnet z dôvodu, že nezistila dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Rozhodnutie   o   vybavení   podnetu   bolo sťažovateľovi doručené 15. februára 2013.

Podľa názoru sťažovateľa postupom   generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedeného v petite ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že jeho „základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Generálnej prokuratúry... podľa oznámenia Krajskej prokuratúry... sp. zn. Kc 217/12-5 zo dňa 11.02.2013, rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. sp. zn. 7 Co/3S5/2011 z 21. 03. 2012, rozsudkom Okresného súdu… sp. zn. 8 C/3/2010 z 14. 09. 2011 porušené boli“.

Okrem toho sa domáha zrušenia predmetných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   napadnutým   rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd zistil, že preskúmaniu prípadného porušenia jeho základných práv bráni princíp subsidiarity.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“),   a toto   svoje právo aj využil. Rozsudok   prvostupňového   bol   odvolacím   súdom   preskúmaný   a   krajský   súd   vo   veci   aj rozhodol napadnutým rozsudkom. Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia práv postupom a rozsudkom okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci (m. m. III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť najneskôr dňom, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co/385/2011 z 21. marca 2011 nadobudol právoplatnosť, teda 26. marca 2012. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (napr.   IV.   ÚS   14/03, IV. ÚS 338/08, III. ÚS 23/2011).

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu až 15. apríla 2013, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý vychádza z nesprávneho právneho názoru, že lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy mu začala plynúť až doručením   „rozhodnutia   o   vybavení   podnetu“   krajskou   prokuratúrou.   Podanie   podnetu generálnej   prokuratúre   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   ani   prípadné   doručenie stanoviska krajskej prokuratúry, ktorým je takýto podnet zo strany orgánov prokuratúry odložený, nie je právne významné na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu, ktorý právoplatne rozhodol v sťažovateľovej veci, a nie je ani postupom (resp. opravným prostriedkom), ktorý možno považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne I. ÚS 147/2010, III. ÚS 23/2011). Keďže sťažnosť proti rozsudku krajského súdu bola podaná oneskorene, ústavný súd ju z tohto dôvodu v uvedenej časti odmietol.

3. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajskej prokuratúry a oznámením sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013

V ďalšej časti sťažnosť sťažovateľa smerovala proti postupu krajskej prokuratúry a jej oznámeniu sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013 z dôvodu, že krajská prokuratúra odložila sťažovateľov podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnej prokurátúre.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká nárok na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. V prípade sťažovateľa jeho podnet generálna prokuratúra   postúpila   na   vybavenie   krajskej   prokuratúre,   ktorá   po   preskúmaní   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   nezistila   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, pretože právne posúdenie veci konajúcimi súdmi považovala za správne a sťažovateľom namietaný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP za nedôvodný. To viedlo k odloženiu podnetu sťažovateľa.

Z ustanovení § 243e a nasl. OSP možno vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Voľná   úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky   na podanie   mimoriadneho   dovolania   sú splnené (II. ÚS 200/2010).

Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03).   Z   toho   dôvodu   odloženie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovanie, nemôže spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (obdobne napr. II. ÚS 14/04, III. ÚS 23/2011).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V   okolnostiach   prípadu   krajská   prokuratúra   sťažovateľovi   11.   februára   2013 oznámila, že na základe jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebude podané mimoriadne dovolanie, a náležite mu vysvetlila dôvody takéhoto postupu na strane 2 až strane 4. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľa riadne vybavený, čo v okolnostiach   prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajskej prokuratúry   a   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa,   resp.   zistenie   takej   možnosti porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu krajskej prokuratúry odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv postupom generálnej   prokuratúry,   na ktoré   sa   obrátil   podaním   podnetu   na podanie   mimoriadneho dovolania, pretože mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je zrejmé, že tento postup v petite sťažnosti ani bližšie nešpecifikoval (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a ani v sťažnosti riadne neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a na druhej strane ústavný súd pripomína nutnosť splnenia podmienky konania v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ (ak nebol spokojný s postupom generálnej prokuratúry, ktorá odstúpila jeho podnet na priame vybavenie krajskej prokuratúre) podal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   žiadosť   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným podnetom na generálnej prokuratúre. Sťažovateľ disponoval účinným prostriedkom nápravy namietaného   porušenia   svojich   práv   (pozri   obdobne   III.   ÚS   214/07),   ale   ho   nevyužil. Ústavný súd preto jeho sťažnosť vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013