SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 211/2012-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 3314/2012, sp. zn. Rvp 3315/2012, sp. zn. Rvp 3316/2012, sp. zn. Rvp 3317/2012, sp. zn. Rvp 3318/2012, sp. zn. Rvp 3319/2012, sp. zn. Rvp 3320/2012, sp. zn. Rvp 3321/2012, sp. zn. Rvp 3322/2012, sp. zn. Rvp 3323/2012, sp. zn. Rvp 3324/2012, sp. zn. Rvp 3325/2012 a sp. zn. Rvp 3326/2012, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 Er 323/2009, sp. zn. 2 Er 785/2009, sp. zn. 2 Er 786/2009, sp. zn. 2 Er 873/2009, sp. zn. 2 Er 874/2009, sp. zn. 2 Er 975/2009, sp. zn. 2 Er 693/2007, sp. zn. 2 Er 799/2007, sp. zn. 2 Er 877/2007, sp. zn. 2 Er 879/2007, sp. zn. 2 Er 800/2007, sp. zn. 2 Er 801/2007 a sp. zn. 2 Er 802/2007 zo 16. marca 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3314/2012, sp. zn. Rvp 3315/2012, sp. zn. Rvp 3316/2012, sp. zn. Rvp 3317/2012, sp. zn. Rvp 3318/2012, sp. zn. Rvp 3319/2012, sp. zn. Rvp 3320/2012, sp. zn. Rvp 3321/2012, sp. zn. Rvp 3322/2012, sp. zn. Rvp 3323/2012, sp. zn. Rvp 3324/2012, sp. zn. Rvp 3325/2012 a sp. zn. Rvp 3326/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 211/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. sp. zn. Rvp 3314/2012, sp. zn. Rvp 3315/2012, sp. zn. Rvp 3316/2012, sp. zn. Rvp 3317/2012, sp. zn. Rvp 3318/2012, sp. zn. Rvp 3319/2012, sp. zn. Rvp 3320/2012, sp. zn. Rvp 3321/2012, sp. zn. Rvp 3322/2012, sp. zn. Rvp 3323/2012, sp. zn. Rvp 3324/2012, sp. zn. Rvp 3325/2012 a sp. zn. Rvp 3326/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 323/2009, sp. zn. 2 Er 785/2009, sp. zn. 2 Er 786/2009, sp. zn. 2 Er 873/2009, sp. zn. 2 Er 874/2009, sp. zn. 2 Er 975/2009, sp. zn. 2 Er 693/2007, sp. zn. 2 Er 799/2007, sp. zn. 2 Er 877/2007, sp. zn. 2 Er 879/2007, sp. zn. 2 Er 800/2007, sp. zn. 2 Er 801/2007 a sp. zn. 2 Er 802/2007 zo 16. marca 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a mal porušiť aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3314/2012 až sp. zn. Rvp 3326/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K veci samotnej
Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a dospel opätovne k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávané – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne-technicky či organizačne-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal jeho obšírnou právnou argumentáciou, obdobne ako to bolo v prípade jeho sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. I. ÚS 491/2011 a sp. zn. I. ÚS 137/2012 (bod 2 výroku).
K tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že nesúhlas sťažovateľa s viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (napr. s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011) by mohol byť dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti aj pre jej neprípustnosť podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012