znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 211/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   15   Er/1272/2003   z   29.   októbra   2010   a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/243/2010 z 31. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   svojho   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er/1272/2003 z 29. októbra 2010   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 16 CoE/243/2010 z 31. januára 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že predmetným uznesením okresného súdu jej bola uložená   povinnosť „zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie   urobené   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v hodnote 1,92 €“. Následne krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, čím „rozhodoval v rozpore so zákonom“.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že toto konanie malo byť v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) oslobodené od súdneho poplatku, pretože ide o vymáhanie pohľadávky z výkonu zdravotného poistenia v   zmysle   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších predpisov.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Nie osoba veriteľa, ale charakter pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym dôvodom na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   súdnom   konaní   o   jej   uplatňovaní.   Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok“.

Na   podporu   svojich   tvrdení   uvádza   aj judikatúru   ústavného súdu   (nález sp.   zn. III.   ÚS 63/06 z 23. augusta 2006) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (rozsudky sp. zn. 4 Obdo/16/98 z 1. júna 2000 a sp. zn. 5 Cdo/29/2004 z 30. júna 2004.

Sťažovateľka preto tvrdí, že keďže pohľadávka zdravotnej poisťovne je pohľadávkou zdravotného poistného, účastníkovi konania sa postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a zároveň boli porušené jej základné práva v ústave a dohovore.

Zároveň   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   aj   tým   (k   tomu   uvádza judikatúru   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo/l72/2008   z   10.   novembra   2008   a   sp.   zn. 3   Cdo/78/2008   z 21.   januára 2009),   že   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   sú arbitrárne, pretože nie sú ani riadne odôvodnené a všeobecné súdy sa „nevysporiadali s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami“ a   sú   tiež „v   rozpore   v   vnútroštátnou   právnou úpravou“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   16   CoE/243/2010-72   zo   dňa 31. 01. 2011 došlo k porušeniu práva... na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva... na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva... garantovaných čl. 20 ods. 1, či. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy... ust. čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   16CoE/243/2010-72   zo   dňa 31.01.2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd...   priznáva...   náhradu   trov   konania   titulom   trov   právneho zastúpenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak uznesením okresného súdu sp. zn. 15 Er/1272/2003 z 29. októbra 2010 (avšak v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, toto uznesenie už nenamieta), ale najmä uznesením krajského súdu   sp. zn. 16 CoE/243/2010 z 31. januára 2011,   ktorými malo dôjsť   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci,   pokiaľ   ide   o   uloženie   povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1, 92 €.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne IV. ÚS 238/07). To však nie je prípad sťažovateľky, ktorá mala zaplatiť súdny poplatok iba v nepatrnej sume, a zo sťažnosti tiež nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku prípadné nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie zastavené, resp. ukončené.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:«Odvolací súd sa nestotožnil s názorom oprávneného, že ide o konanie oslobodené od   platenia   súdnych   poplatkov.   V   danej   veci   je   exekučným   titulom   platobný   výmer č. 454/2002 zo dňa 21. 5. 2002, ktorý vydal JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty P..., ktorému v zmysle ust. zák. č. 328/1991 nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu   verejnej   správy   (zdravotnej   poisťovne).   Platobný   výmer   vydaný   správcom konkurznej   podstaty   je   nulitným   aktom,   na   ktorý   sa   hľadí,   ako   keby   nebol   vydaný,   čo konštatoval Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15 Er/l272/2003-19 zo dňa 4. 8. 2010. V   zmysle   uvedeného   a   s   poukazom   na   osobu,   ktorá   vydala   platobný   výmer,   nemožno považovať toto konanie za konanie vo veciach zdravotného poistenia, ktoré by bolo vecne oslobodené od súdneho poplatku.

Súdne   poplatky   sa   vyberajú   za   jednotlivé   úkony   alebo   konanie   súdov,   ak   sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku   súdnych   poplatkov   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   (ďalej   len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).

Sadzba   poplatku   je   uvedená   v   sadzobníku   percentom   zo   základu   poplatku   alebo pevnou sumou.

Podľa položky 20a za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,06 eura najmenej 6,50 eura za podanie, ktoré je návrhom   na   začatie   konania   s   prílohami,   najmenej   1,50   eura   za   ostatné   podania   s prílohami.

Súd   prvého   stupňa   teda   postupoval   správne,   keď   oprávnenému,   ktorý   vykonal podanie zaručenými elektronickými prostriedkami, uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Keďže súdny poplatok vyrubil v správnej výške, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný   súd   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   po   preskúmaní   jeho   obsahu hodnotil   ako   ústavne   konformné   a   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napádané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje ani znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, s uvedením príslušného zákonného ustanovenia vyplývajúceho zo zákona o súdnych poplatkoch, na základe jeho vlastných myšlienkových postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať. To, že sťažovateľka má na vec iný právny názor, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej označených práv zo strany krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   po   zohľadnení   všetkých   okolností   daného   prípadu   nemohol akceptovať ani námietky sťažovateľky, ktoré uviedla v sťažnosti (poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu), pretože ako vyplýva z uvedeného, nejde o rovnaké veci   a   záver   o   tejto   otázke   treba   predovšetkým   vyvodiť   najmä   z   právnych   dôvodov uplatňovaného nároku.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo   vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (obdobne   napr.   I.   ÚS   276/2010, IV. ÚS 299/2010, III. ÚS 61/2011).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval a nezaoberal sa ani otázkou, či sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože tento dôvod je samostatným dovolacím dôvodom, ktorá patrí na posúdenie najvyššiemu súdu, nie ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011