znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 211/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. S.   R.,   Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   a slobôd podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a s čl. 13 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 SžoKS 54/2006 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Ž., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti Ž., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   2   ods.   2   a 3   a s   čl.   13   ods.   1   ústavy   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 SžoKS 54/2006 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   ako   prevádzkovateľovi stávkových hier pomocou výherných prístrojov bola rozhodnutím Daňového úradu Žilina I (ďalej len „daňový úrad“) č. 694/260-45868/2005/Mil zo 14. júna 2005 uložená pokuta vo výške   50 000   Sk   za   porušenie   ustanovenia   §   42d   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 194/1990 Zb. o lotériách a iných podobných hrách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lotériách“). Proti rozhodnutiu o uložení pokuty sťažovateľ podal odvolanie. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/221/8871-61447/2005/994088-r z 31. augusta 2005 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“)   bolo   rozhodnutie   o uložení   pokuty   potvrdené   a   odvolanie   sťažovateľa zamietnuté.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu Krajskému súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o preskúmanie   jeho   zákonnosti.   Domáhal   sa   ňou zrušenia rozhodnutia daňového riaditeľstva, ako aj rozhodnutia daňového úradu a vrátenia veci na ďalšie konanie, pretože „rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenia skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 11 S 132/05-24 z 22. februára 2006 žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý svojím rozsudkom z 25. októbra 2006 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uvádza, že: „došlo k porušeniu jeho ústavného práva, keď štátny orgán uložil pokutu za skutok a za konanie, pre ktorý možnosť pokuty nie je upravená a štátne orgány tak konali nad rámec zákona a uložili sťažovateľovi povinnosť – sankciu, ktorú zákon neupravuje. Toto vyplýva z výslovného znenia zák. 194/90 Zb. Extenzívny výklad tých ustanovení, ktoré upravujú sankcie nemôže byť daný na ujmu iného účastníka, extenzívny výklad je neprípustný, pretože porušenie povinnosti môže byť kvalifikované len v tých prípadoch, ktorého znaky sú uvedené v zákone a v danom prípade sa   jedná   o   možnosť   uloženia   sankcie   za   oneskorené   predloženie   vyúčtovania   a nie   za podanie predbežného mesačného vyúčtovania. Z týchto dôvodov sú napadnuté rozhodnutia nesprávne a nezákonné.

Tvrdíme, že predbežné mesačné vyúčtovanie bolo daňovému úradu zaslané včas.“Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom takto:

„Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   3SžoKS   54/2006   v spojitosti   s rozhodnutím Daňového   riaditeľstva   Banská   Bystrica   č.   I/221/8871-61447/2005/994088-r   zo   dňa 31.8.2005 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2), 3) Ústavy SR a podľa čl. 46 ods. 2) Ústavy SR.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3SžoKS 54/2006 v spojitosti s rozhodnutím Daňového riaditeľstva Banská Bystrica č. I/221/8871-61447/2005/994088-r zo dňa 31. 8. 2005 sa zrušujú.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,   v jeho   medziach   a pri   zachovaní   základných   práv   a slobôd;   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 ústavy, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb; nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. II. ÚS 27/07, II. ÚS 98/06, III. ÚS 263/03, III. ÚS 300/06).

Na   základe   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu, ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   139/02,   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 115/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   117/06).   Tento   postup   je dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov.   Je   v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad je v súlade s ústavou, inými slovami, ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu, uviedol:

«Podľa   §   42d   zákona   o lotériách   na   úhradu   výdavkov   orgánu   štátneho   dozoru odvádza prevádzkovateľ lotérií a iných podobných hier 2 % z výťažku ročne na príjmový rozpočtový účet ministerstva. Prevádzkovateľ odvádza na účet ministerstva preddavky na tieto   výdavky   mesačne   do   25   dní   od   skončenia   kalendárneho   mesiaca   na   základe predbežného   mesačného   vyúčtovania   výťažku   podaného   v tej   istej   lehote   miestne príslušnému   orgánu   štátneho   dozoru.   Do   31.   marca   prevádzkovateľ   vykoná   ročné vyúčtovanie   za   predchádzajúci   rok,   predloží   správu   o vyúčtovaní   miestne   príslušnému orgánu štátneho dozoru a povoľujúcemu orgánu a uhradí rozdiel peňažných prostriedkov vyčíslených pri ročnom vyúčtovaní mesačných preddavkov.

... povinnosť predkladať predbežné mesačné vyúčtovanie orgánu štátneho dozoru do 25 dní od skončenia kalendárneho mesiaca je explicitne v ust. §42d zákona o lotériách vyjadrená.   Vzhľadom   na   to   nedošlo   k jej   vyvodeniu   zo   zákona   extenzívnym   výkladom. Dikcia tejto normy je jednoznačná a žalobcovi ako adresátovi musela byť zrozumiteľná. Skutočnosť, že žalobca túto povinnosť porušil je nesporná. Podľa pečiatky Pošty Považská Bystrica 3 na obálke v ktorej bolo žalovanému doručené predbežné mesačné vyúčtovanie za mesiac február 2005, zásielka bola podaná dňa 4. 4. 2005 ako bežná listová zásielka. Žalobca v konaní zistenia správnych orgánov nevyvrátil inými dôkazmi.

Podľa   §   48   ods.   2,   písm.   a   zákona   o lotériách   pokutu   v rozsahu   od   50 000   Sk do 3 000 000 Sk uloží orgán štátneho dozoru prevádzkovateľovi za oneskorené predložene vyúčtovania.

Použitý   pojem   „vyúčtovanie“   je   z hľadiska   dikcie   širší   ako   „predbežné   mesačné vyúčtovanie“   uvedený   v ust.   §   42d   zákona   o lotériách.   Vzhľadom   na   to   je   predbežné mesačné   vyúčtovanie   obsiahnuté   v pojme   vyúčtovanie.   K extenzívnemu   výkladu   zákona žalovaným   správnym orgánom   i správnym orgánom   súdu prvého stupňa   preto v danom prípade nedošlo.»

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom najvyššieho   súdu,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil.   Rozsudok   najvyššieho   súdu je riadne   a náležite   odôvodnený.   Ústavný   súd   nezistil   skutočnosti,   z   ktorých   by   boli vyvodené   závery   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu a je toho názoru, že z neho nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, a nemožno ho považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s rozsudkom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ďalšími nárokmi sťažovateľa sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007