znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 211/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ing. P. I., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 267/01 na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 267/01   p o r u š i l základné právo Ing. P. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. P. I.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   IV   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania Ing. P. I.   v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. Z. K., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. P. I. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 211/05-16   zo   17.   augusta   2005 prijal   podľa   § 25 ods.   3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. I., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 267/01.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 26. februára 2001 podal na okresnom súde návrh   na nariadenie výkonu   rozhodnutia.   Okresný   súd   ho 7.   augusta   2002   (na   základe pokynu   sudkyne   súdnej   kancelárii   z 2.   augusta   2002)   vyzval   na   doplnenie   návrhu upresnením petitu, aby bolo zrejmé „... o čom a ako má súd rozhodnúť...“. Sťažovateľ reagoval podaním doručeným okresnému súdu 16. augusta 2002. Okresný súd pokračoval v konaní 31. októbra 2003 (pokynom vyššej súdnej úradníčky súdnej kancelárii predvolať sťažovateľa   na   informatívny   výsluch).   Informatívny   výsluch   sťažovateľa   sa   uskutočnil 17. decembra 2003. Okresný súd vyzval sťažovateľa 17. marca 2004 na zaplatenie súdneho poplatku a po jeho zaplatení (7. apríla 2004) uznesením z 21. septembra 2004 zamietol sťažovateľov návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo sťažovateľovi doručené 27. októbra 2004. Sťažovateľ ho 8. novembra 2004 napadol odvolaním. Na základe pokynu vyššej súdnej úradníčky súdnej kancelárii z 21. decembra 2004 vyzval okresný súd 17. februára 2005 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd predložil 5. apríla 2005 spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne namieta porušenie svojich   základných   práv   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   v označenom   konaní (ktorého   postupu   podľa   neho   nebránila   relevantná   zákonná   prekážka)   v období od 26. februára 2001 do 2. augusta 2002 (viac ako jeden rok a päť mesiacov) a v období od 16. augusta 2002 do 17. decembra 2003 (približne jeden rok a štyri mesiace). Postup okresného   súdu   podľa   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   zároveň   nesmeroval   plynulo „... k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd“. V tejto súvislosti uviedla, že okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu až po vyše troch rokoch od jeho podania, na zaplatenie súdneho poplatku za podanie   odvolania   bol   sťažovateľ   vyzvaný   až   po   vyše   troch   mesiacoch   od   podania odvolania   a takmer   päť   mesiacov   trvalo   okresnému   súdu,   kým   po   podaní   odvolania predložil spis na rozhodnutie odvolaciemu súdu, pričom počas uvedeného obdobia urobil iba jediný úkon (vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku).

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol: „I. Základné právo Ing. P. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 267/01 porušené bolo.

II.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   E   267/01 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

III. Ing. P. I. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť Ing. P. I. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

IV. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. P. I. advokátke Mgr. Z. K., B., vo výške 7.953,- Sk (...).“

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk si uplatňuje s ohľadom na celkovú dĺžku konania, ktoré začalo 26. februára 2001 a dosiaľ nie je právoplatne skončené, s ohľadom na jeho predmet, ktorým je „... výkon rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 11 C 125/98 z 27. septembra 2000...“, s ohľadom na skutočnosť, že označená vec vedená pod sp. zn. 15 E 267/01 „... nie je ani právne ani fakticky zložitá pretože ide len o konanie o výkon rozhodnutia podľa šiestej časti OSP...“, s ohľadom na skutočnosť, že správanie sťažovateľa bolo „... aktívne a súčinnostné a neprispelo žiadnym spôsobom a ani v žiadnom rozsahu k dĺžke konania...“. Uvedená suma vyjadruje   podľa   sťažovateľa „pocity   márnosti,   nespravodlivosti   a úzkosti   vyplývajúce zo situácie,   že   súd   ani   po   tom,   čo   predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   IV   uznala opodstatnenosť   sťažnosti   na   prieťahy   konať   nezačal“, a zohľadňuje   aj   osobné   pomery sťažovateľa, ktorý „má už 76 rokov a ktorého mesačný príjem je len 8.853,- Sk (starobný dôchodok)“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   listom   zo   16.   septembra   2005   ústavnému   súdu oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa k podanej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril listom č. Spr. 3463/05 z 21. septembra 2005, v ktorom chronologicky podal prehľad procesných úkonov   vykonaných   v predmetnej   veci   a následne   uviedol: „Z   uvedeného   prehľadu procesných   úkonov   v označenej   veci   sú   prieťahy   v konaní.   Prieťahy   v konaní   sú   najmä z príčin objektívnych súvisiacich s vysokým nápadom vecí a pretrvávajúcim nedostatočným personálnych   obsadením   sudcovských   funkcií.   Tieto   objektívne   fakty   spôsobujú,   že jednotlivé časové úseky medzi úkonmi súdu sú väčšie, ako by sa vyžadovalo.

S poukazom na horeuvedené si dovoľujem ústavnému súdu navrhnúť, aby ústavnú sťažnosť zamietol.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. V prílohe   Vám   predkladám   kompletný   spisový   materiál   z konania   vedeného   pod sp. zn. 15 E 267/01.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bol 26. februára 2001 doručený návrh sťažovateľa na nariadenie výkonu rozhodnutia smerujúci proti M. I., bytom B. (ďalej len „odporkyňa“).

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 6. augusta 2002 vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 5 dní doplnil svoje podanie o petit, t. j. o čom a ako má súd rozhodnúť. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu odpovedal listom zo 16. augusta 2002, v ktorom okresnému súdu oznámil, že žiada od odporkyne zabezpečenie náhradného bytu.

Úpravou   z   31.   októbra   2003   bol   nariadený   informatívny   výsluch   sťažovateľa   na 17. december 2003. Podľa úradného záznamu o informatívnom výsluchu bol sťažovateľ okresným   súdom   poučený   o tom,   že „z   predmetného   rozhodnutia   nie   je   oprávnený“, a súčasne   mu   uložil   povinnosť,   aby   súdu   v lehote   2   mesiacov   (do   20.   februára   2004) oznámil, či trvá na nariadení výkonu rozhodnutia v predmetnej veci.

Na základe pokynu z 8. marca 2004 bol sťažovateľ okresným súdom vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Poplatkovú povinnosť si sťažovateľ splnil 7. apríla 2004.

Uznesením   č.   k.   15   E   267/01-15   z 21.   septembra   2004   okresný   súd   návrh   na nariadenie výkonu súdneho rozhodnutia zamietol.

Dňa 8. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa z toho istého dňa proti uzneseniu z 21. septembra 2004. Okresný súd následne na základe pokynu z 21.   decembra   2004   sťažovateľa   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie. Sťažovateľ súdny poplatok za podané odvolanie zaplatil 17. marca 2005.

Okresný súd doručil 6. apríla 2005 spisový materiál v predmetnej veci krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Dňa   24.   mája   2005   sa   na   okresný   súd   dostavila   splnomocnená   zástupkyňa sťažovateľa za účelom preštudovania spisu.

Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 31/05-24 z 19. júla 2005 uznesenie okresného súdu z 21. septembra 2004 potvrdil. Okresnému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 2. augusta 2005.

Pokynom z 3. augusta 2005 nechal vo veci konajúci sudca okresného súdu doručiť rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v predmetnej veci.

B)   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné. Sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využil opravné prostriedky. Sťažovateľ v priebehu konania   taktiež   využil   svoje   procesné   právo   na   podanie   odvolania,   o ktorom   následne rozhodoval   krajský   súd.   Možno   teda   konštatovať,   že v dôsledku   uplatnenia tohto   práva sťažovateľom v preskúmavanom konaní došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci na okresnom súde, čo mu však v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu nemožno započítať na ťarchu (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

V správaní   sťažovateľa   teda   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé   z   období   nečinnosti   okresného   súdu   začalo

26. februára 2001 po doručení návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia okresnému súdu a trvalo viac ako sedemnásť mesiacov, t. j. do 6. augusta 2002, keď okresný súd zaslal sťažovateľovi   výzvu   na špecifikáciu   petitu   podaného   návrhu. Druhé obdobie nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní v trvaní štrnástich mesiacov začalo 16. augusta 2002, keď bola okresnému súdu doručená sťažovateľova odpoveď na jeho výzvu, a skončilo až 31.   októbra   2003,   keď   dal   zákonný   sudca   pokyn   na   predvolanie   sťažovateľa   na informatívny výsluch. Okresný súd žiadne procesné úkony v predmetnej veci nevykonával ani v ďalšom období v trvaní piatich mesiacov, a to od 7. apríla 2004, keď bol sťažovateľom zaplatený súdny poplatok, do 21. septembra 2004, keď uznesením č. k. 15 E 267/01-15 návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zamietol. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že v uvedenom konaní už od doručenia návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia, t. j. od začatia konania, nebol splnený jeden zo zákonných   predpokladov   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   -   existencia   vykonateľného súdneho rozhodnutia (exekučného titulu). Posúdenie vykonateľnosti rozhodnutia je výlučne otázkou   právnou,   s ktorou   sa   súd   musí   vysporiadať už pri   realizácii   prvotných   úkonov v rámci   konania   o nariadenie   výkonu   rozhodnutia.   Okresný   súd   teda   mohol   v prípade nepredloženia   iného   exekučného   titulu,   resp.   vykonateľného   rozhodnutia   zo   strany sťažovateľa   na   jeho   výzvu   konanie   v predmetnej   veci   z dôvodu   nesplnenia   jedného zo zákonných   predpokladov   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   už   v rámci   vykonávania prvotných úkonov v tejto veci zastaviť.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo viac ako štyri roky a osem mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť, t. j. viac ako tri roky, tvorí obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   jeho neefektívny postup v predmetnom konaní nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 31/05-24 z 19. júla 2005 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 15 E 267/01-15 z 21. septembra 2004, ktorým bol návrh sťažovateľa na nariadenie výkonu rozhodnutia zamietnutý. Na základe pokynu zákonného sudcu okresného súdu z 3. augusta 2005 bolo predmetné rozhodnutie doručované účastníkom konania.

Ústavný   súd   preto   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   žiadal,   aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej pod sp. zn. 15 E 267/01 bez prieťahov.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Uvedená suma vyjadruje podľa sťažovateľa „pocity márnosti,   nespravodlivosti   a úzkosti   vyplývajúce   zo situácie,   že   súd   ani   po   tom,   čo predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV uznala opodstatnenosť sťažnosti na prieťahy konať   nezačal“, a zohľadňuje   aj   osobné   pomery   sťažovateľa,   ktorý „má   už   76   rokov a ktorého mesačný príjem je len 8.853,- Sk (starobný dôchodok)“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože   porušenie   práv   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   zistil,   nemožno   napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (tri roky) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 7 953 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,   písomné   podanie   ústavnému   súdu,   vyjadrenie   vo   veci)   a   režijného   paušálu (3 x 2 501 Sk + 3 x 150 Sk = 7 953 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal jeho právnou zástupkyňou uplatnený nárok na úhradu   úkonu   právnej   služby   –   vyjadrenie   vo   veci,   ktoré   neobsahovalo   žiadne   právne relevantné skutočnosti týkajúce sa veci samej, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného   súdu,   ale   spočívalo   len   v oznámení,   že   sťažovateľ   súhlasí   s upustením   od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 5 302 Sk.

Ústavný súd preto právnej zástupkyni sťažovateľa priznal náhradu trov právneho zastúpenia   vo výške   5 302   Sk   a vo zvyšnej   časti   uplatnenému nároku   na náhradu   trov konania v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005