znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 211/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Heleny   Ištvánovej, bytom   P.   H.,   ktorou   namietala porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3, čl. 36 písm. a) a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky Slovenskou republikou, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Heleny Ištvánovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť Mgr. Heleny Ištvánovej, bytom P. H. (ďalej len „sťažovateľka“), zo 4. apríla 2004, ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3, čl. 36 písm. a) a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenskou republikou.

Sťažovateľka namietala diskrimináciu ustanovením § 141 ods. 2 písm. c) bodu 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“)   upravujúceho   nároky   zamestnanca   pri   dôležitých   osobných   prekážkach   v práci (v danom prípade pri sprevádzaní rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie pri náhlom ochorení alebo úraze a na vopred určené vyšetrenie, ošetrenie   alebo   liečenie),   a   to   z   dôvodu,   že   zákonná   úprava   obsiahnutá   v označenom ustanovení   nezohľadňuje   situáciu   matiek   s viacerými   deťmi,   priznávajúc   v uvedených prípadoch paušálne nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy len jednému z rodinných príslušníkov, a to najviac v rozsahu siedmich dní v kalendárnom roku, čo znevýhodňuje rodiny s viacerými deťmi, pričom poskytnutie neplateného voľna (v prípadoch sprevádzania dieťaťa   do   zdravotného   zariadenia   nad   uvedený   limit)   jednoznačne   nie   je   primeranou kompenzáciou, práve s ohľadom na horšiu finančnú situáciu viacdetných rodín.

Podľa sťažovateľky dochádza ustanovením § 141 ods. 2 písm. c) bodu 1 Zákonníka práce k jej diskriminácii ako pracujúcej matky s viacerými deťmi, čo je v rozpore s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s čl. 13 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka taktiež uviedla, že má vysokoškolské vzdelanie a vo svojom odbore pracuje už sedemnásť rokov.   Je matkou   štyroch   maloletých   detí,   pričom   jej manžel sa osobne   celodenne   stará   o ich   ťažko   zdravotne   postihnutého   štyri   a pol   ročného   syna (odkázaného na   celodennú   osobnú   starostlivosť   vzhľadom   na charakter   a   mieru   -   80% diagnostikovanej   funkčnej   poruchy)   poberajúc   rodičovský   príspevok,   pričom   jediná kompenzácia, ktorú dieťa pri svojom zdravotnom stave poberá, je kompenzačný príspevok vo výške 300 Sk mesačne.

Sťažovateľka   namieta,   že   finančná   a sociálna   situácia   jej   rodiny „vedie   až k neschopnosti   pokryť   potrebné   bežné   životné   náklady   (...)   i potrebnú   zdravotnú starostlivosť“. Najmä ťažko zdravotne postihnutý syn je odkázaný na zvýšenú zdravotnú starostlivosť a pravidelné kontroly u viacerých odborníkov. Dieťa je pri cestovaní odkázané na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ktoré však rodina nevlastní. Pri preprave   k   lekárom   mimo   územia   okresu,   v ktorom   rodina   sťažovateľky   býva,   bolo prevážané sanitkou. Zavedením poplatkov za prevoz sanitkou i pre sprievodcu dieťaťa sa pre rodinu stal takýto prevoz finančne nedostupným.

Sťažovateľka namieta, že uvedenú situáciu možno evidentne považovať za porušenie základného práva na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby umožnila dôstojnú životnú úroveň, zaručeného v čl. 36 písm. a) ústavy, ako aj porušenie základného práva na ochranu zdravia a zabezpečenie lekárskej starostlivosti zaručeného v čl. 40 ústavy, pričom Slovenská republika si svoju povinnosť garantovať zabezpečenie uvedených základných práv voči sťažovateľke a jej rodine neplní.

Sťažovateľka poukazuje, že ako občianka Slovenskej republiky má právo na právnu ochranu   proti   škode   spôsobenej   konaním   iných   osôb.   V tomto   kontexte   uvádza,   že „rozsiahla skupina občanov nemá uhradené povinné poistné odvody a napriek tomu sami – resp.   osoby,   za   ktoré   majú   povinnosť   platiť   poistné   odvody   –   využívajú   zdravotnú starostlivosť bezplatne “, čím vzniká sťažovateľke „ako platiacemu poistencovi škoda. (...) Bezplatným využívaním zdravotnej starostlivosti dlžníkmi povinných poistných zdravotných odvodov   dochádza   aj   k porušeniu   Ústavy   SR   v čl.   40,   nakoľko   bezplatná   zdravotná starostlivosť je garantovaná len na základe zdravotného poistenia. (...) Je tým porušované i v čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy SR garantované právo rovnosti občanov bez neoprávneného zvýhodňovania či znevýhodnenia“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol: „... že znevýhodnenie navrhovateľky nezohľadnením počtu rodinných príslušníkov v ustanovení   dotknutého   paragrafu   je   porušením   základného   práva   rovnosti   občanov, garantovaného čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy SR (...)

že sociálna situácia navrhovateľky je porušením základného práva mzdy na dôstojný život, garantovaného čl. 36 Ústavy SR (...)

že finančná nedostupnosť potrebnej zdravotnej starostlivosti pre navrhovateľku a jej rodinu je porušením čl. 40 Ústavy SR zo strany SR voči navrhovateľke a jej rodine (...) že neodôvodnené využívanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti dlžníkmi poistných odvodov je porušením základného práva rovnosti občanov, garantovaného čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy SR (...)“

II.

Podľa čl. 36 ústavy majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovnépodmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavná sťažnosť je osobitným právnym prostriedkom nápravy, na základe ktorého poskytuje ústavný súd ústavnú ochranu fyzickým osobám alebo právnickým osobám pred neoprávnenými   zásahmi   majúcimi   podobu   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   či charakter iného zásahu (napr. procesného postupu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci v konaní)   do   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľov,   ak   o   ochrane   týchto   práv nerozhoduje   všeobecný   súd   a sťažovateľ   ju   nedosiahol   ani   po   vyčerpaní   účinných a dostupných právnych prostriedkov nápravy, na uplatnenie ktorých ho oprávňoval zákon.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 36 písm. a) a čl. 40 ústavy, vychádzal ústavný súd zo znenia čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z argumentácie   obsiahnutej   v sťažnosti   nevyplýva   príčinná   súvislosť   tiesnivej sociálnej   situácie   sťažovateľky   s protizákonným   rozhodnutím,   opatrením,   procesným postupom, či iným konaním, resp. opomenutím konkrétneho orgánu verejnej moci.

Sťažnosť   sťažovateľky   aj   napriek   závažnosti   skutočností   v nej   uvedených, neobsahovala údaje, z ktorých by vyplývala možnosť preukázania po jej prípadnom prijatí na ďalšie konanie, že porušením zákona zo strany konkrétneho orgánu verejnej moci došlo k   zásahu   do   označených   základných   práv   sťažovateľky,   proti   ktorému   nedisponovala žiadnym účinným a dostupným právnym prostriedkom nápravy.

Z rovnakého   dôvodu   nie   je   možné   meritórne   prerokovať   a prípadne   vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky v dôsledku neplnenia si povinnosti platiť poistné platiteľmi poistného v zmysle § 10 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   diskrimináciu ustanovením   §   141   ods.   2   písm.   c)   bodu   1   Zákonníka   práce   je   potrebné   uviesť,   že o prípadnom   nesúlade   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo konkrétneho   ustanovenia   s ústavou,   resp.   s   jej   jednotlivými   ustanoveniami   vrátane ustanovení týkajúcich sa základných práv a slobôd by ústavný súd mohol rozhodovať iba v osobitnom type konania podľa čl. 125 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov), a nie v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy, pričom sťažovateľka nepatrí medzi subjekty aktívne legitimované na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov (čl. 130 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy, § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde), (III. ÚS 212/03).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004