znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 211/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Mikuláš   Práznovský   s.   r.   o.,   N.   Z., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. I. K., N., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre namietané porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 155/01 a postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť spoločnosti Mikuláš Práznovský s. r. o. v časti pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre namietané porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 155/01 a postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/02, ktorým jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2003 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Mikuláš   Práznovský   s.   r.   o.,   N.   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zo   6.   júna   2003   doplnená   na   základe   výzvy   ústavného   súdu splnomocneným právnym zástupcom sťažovateľky komerčným právnikom JUDr. I. K., N., ďalším podaním z 25. augusta 2003. Sťažovateľka namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 155/01 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/02.

Sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkou konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 155/01. Predmetom tohto konania bola žalobcom uplatnená pohľadávka vo výške 2 226 Sk s príslušenstvom z titulu nezaplatenej mzdy. Okresný súd na pojednávaní 4. decembra   2001   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobcovi žalovanú sumu, ako aj súdny poplatok v zmysle § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001 odvolaním.   Krajský   súd   (ako   súd   odvolací)   svojím   rozsudkom   č.   k.   5   Co   72/02-57 z 15. januára   2003   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Po   doručení   rozsudku odvolacieho súdu (7. apríla 2003) podala sťažovateľka v uvedenej právnej veci dovolanie (7. mája 2003). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že ústavnú sťažnosť podáva: „kvôli zachovaniu dvojmesačnej lehoty pre prípad, keby Najvyšší súd dovolanie odmietol z dôvodu, že nie je prípustné. Navrhujem preto, aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyčkal   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a aby v závislosti od jeho výsledku pokračoval v konaní o tejto sťažnosti.“Porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namietala sťažovateľka z dôvodu, že postupom okresného súdu, ale aj krajského súdu v označených konaniach jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uvedený   záver   sťažovateľka   vyvodzuje   zo   skutočnosti,   že okresný   súd   na   pojednávaní 4. decembra   2001   rozhodol   v neprítomnosti   jej   zástupcu   aj   napriek   tomu,   že   ten   svoju neúčasť na pojednávaniach v uvedenej veci (vrátane pojednávania konaného 4. decembra 2001) opakovane ospravedlnil a žiadal o ich odročenie z dôvodu, že mu neboli okresným súdom v súlade s § 114 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom do 31. augusta 2003 zaslané prílohy k žalobe na vyjadrenie.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 155/01-39 zo 4. decembra 2001 na pojednávaní konanom 15. januára 2003 taktiež v neprítomnosti jej zástupcu, a to aj napriek tomu, že ten svoju neúčasť odôvodnil kolíziou termínu pojednávania s pojednávaním v inej právnej veci. Postup oboch súdov v uvedených konaniach tak znemožnil sťažovateľke realizovať jej zákonom priznané procesné práva.

Sťažovateľka namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru oboma súdmi aj z dôvodu, že podľa jej názoru zo zápisníc o pojednávaniach konaných na okresnom súde 4. decembra 2001   a na   krajskom   súde   15.   januára   2003 „nevyplýva“,   že   rozsudok   okresného   súdu č. k. 5 C 155/01-39 zo 4. decembra 2001 a rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 72/02-57 z 15. januára 2003 boli vyhlásené verejne, pričom podľa označeného ustanovenia dohovoru „(...) Rozsudok musí byť vyhlásený verejne (...)“.

II.

1.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovateľka   namietala   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že postupom okresného súdu, ale aj krajského súdu v označených konaniach jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak (...) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (...).

Podľa § 238 ods. 5 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003 dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.Podľa § 372i ods. 3 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003 sa však konania o odvolaní   a   dovolaní,   o   ktorých   odvolací   súd   alebo   dovolací   súd   nerozhodol   do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dokončia podľa doterajších predpisov.

Právna   úprava   občianskeho   súdneho   konania   platná   v čase   rozhodovania   oboch súdov (pred aj po novele Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 501/2001 Z. z. ktorým sa   mení a dopĺňa zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov)   kvalifikuje   ich   závažné   procesné   pochybenia   (predstavujúce   porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy) ako dôvod jednak pre podanie odvolania, ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného   vyplýva,   že   v danom   prípade   vzhľadom   na   čas   podania   dovolania sťažovateľkou (s ohľadom na § 372i ods. 3 v spojení s § 238 ods. 5 OSP v znení zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2003) sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľke sú   oprávnené   poskytovať   ochranu   jej   základným   procesným   právam   ako   účastníčke súdneho konania, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach.

Do úvahy neprichádza preto ani sťažovateľkou navrhovaný postup, podľa ktorého by ústavný súd   vyčkal   na rozhodnutie   najvyššieho súdu   o dovolaní. Právomoc najvyššieho súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   a krajského   súdu   z hľadiska   sťažovateľkou namietaného odňatia možnosti konať pred súdom vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu v tejto veci. Aj v prípade odmietnutia dovolania sťažovateľky (podľa § 236 ods. 1 OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP) pre neprípustnosť by vzhľadom   na   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   (odhliadnuc   od ostatných okolností prípadu) do úvahy prichádzalo len preskúmanie postupu najvyššieho súdu   (pokiaľ   ide   o   porušenie   základných   práv   účastníkov   konania   podľa   čl.   46   a nasl. ústavy),   nie však   preskúmavanie postupu   okresného   súdu   alebo krajského   súdu,   ako   sa domáhala sťažovateľka.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 1 výrokovej časti rozhodnutia).

3. Sťažovateľka namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru oboma súdmi aj z dôvodu, že podľa jej názoru zo zápisníc o pojednávaniach konaných na okresnom súde 4. decembra 2001   a na   krajskom   súde   15.   januára   2003 „nevyplýva“,   že   by   rozsudok   súdu   prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu boli vyhlásené verejne.

Sťažovateľka však ústavnému súdu nepredložila žiaden relevantný dôkaz a neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala jej tvrdeniu o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „(...) Rozsudok musí byť vyhlásený verejne (...)“.

Naopak, z listín pripojených sťažovateľkou k sťažnosti, ako aj z podkladov, ktoré ústavnému súdu na základe jeho výzvy poskytli okresný súd a krajský súd, vyplýva, že rozhodnutia   oboch   súdov   boli   vyhlásené   na   verejných   ústnych   pojednávaniach a sťažovateľka takúto vadu konania (pokiaľ ide o postup okresného súdu) nenamietala ani v odvolacom konaní.

Ústavný súd preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výrokovej časti uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2003