znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 210/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ABC   Data   s.   r.   o.,   Palisády   33,Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   BUŽEK   &   TEREM   advokáti   s.   r.   o.,Mariánska   12,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Andrej   Terem,   vo   vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenompod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000 a jej upovedomením zo 16. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosťou   ABC   Data   s.   r.   o. o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ABC Data s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000(ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a jej   upovedomením   o odložení   podnetuzo 16. februára 2015 (ďalej len „upovedomenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v obchodnoprávnom vzťahu s obchodnouspoločnosťou Clios s. r. o., z ktorého jej zostali nezaplatené pohľadávky v sume 65 970,94 €.Po   ich   čiastočnom   uhradení   poisťovňou   na   základe   poistenia   pohľadávok   zostalasťažovateľke neuhradená suma 35 347,67 €. Sťažovateľka preto 10. októbra 2013 podalatrestné oznámenie na neznámeho páchateľa domnievajúc sa, že postupom nestotožnenejosoby konajúcej za obchodnú spoločnosť Clios s. r. o. mohol byť spáchaný trestný čin,následkom   ktorého   jej   mohla   vzniknúť   táto   škoda.   Sťažovateľka   namieta,   že   generálnaprokuratúra a pred ňou ďalšie príslušné orgány činné v trestnom konaní nepostupovali „tak, aby   bol   zistený   skutkový   stav   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti   v   rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, pretože nevzali do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré nastali po podaní trestného oznámenia - konkrétne: priznanie konateľa o tom, že   uprednostnili   jedného   veriteľa   -   banku,   zrušenie   konkurzu   na spoločnosť   Clios   pre nedostatok   majetku,   zánik   spoločnosti   Clios   a   jej   výmaz   z obchodného   registra;  ... nehodnotili   sťažovateľom   -   poškodeným   -   označené   dôkazy   na základe   starostlivého uváženia   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   a   v   ich   súhrne,   najmä   rezignovali   na preukazovanie   subjektívnej   stránky   trestného   činu   zvýhodňovania   veriteľa,   resp. poškodzovania   veriteľa   -   konkrétne   nepriameho   úmyslu   páchateľa,   ani   sa   dostatočne nezaoberali   preukazovaním   objektívnej   stránky trestného   činu -   zvýhodňovania veriteľa resp.   poškodzovania   veriteľa,   a   to   neexistenciou   pomerného   uspokojovania   veriteľov a zmenšenia majetku spoločnosti Clios, s. r. o.; v dôsledku toho sú ich závery uvedené v odôvodneniach   rozhodnutí   protirečivé   a   ich   rozhodnutia   neudržateľné;...   konali   nad rámec svojich právomocí a nerešpektovali viazanosť štátnych orgánov výlučne zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), keďže vec nesprávne právne posúdili a svojvoľne, paušálne, bez relevantného   odôvodnenia,   ktoré   by   bolo   aplikovateľné   pre   tento   konkrétny   prípad, aplikovali princíp ultima ratio v prípade, kedy sťažovateľ ako poškodený nemal už žiadnu možnosť   uplatňovať   svoje   pohľadávky   v   občiansko-právnom   konaní,   nakoľko   pasívne legitimovaný   subjekt   konania   už   viac   neexistoval;...   v   situácii,   kedy   už   bol   konkurz na spoločnosť Clios s. r. o. zastavený pre nedostatok majetku, teda sťažovateľ - poškodený nemal   reálnu   možnosť   si   svoje   nároky   uplatňovať   prostredníctvom   konkurzu,   Okresná prokuratúra Bratislava I znova odkázala sťažovateľa -poškodeného na konkurzné konanie, pričom   Krajská   prokuratúra   Bratislava   aj   Generálna   prokuratúra   SR   tento   záver potvrdili“, čím mal byť porušený čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj základné právo sťažovateľky nasúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nadväzne na uvedené sťažovateľka poukazuje na viaceré zásady trestného konanianormatívne   zakotvené   v   ustanoveniach   Trestného   poriadku,   ako   aj   ďalšie   ustanoveniaobsahujúce   úpravu   práv   poškodeného   v trestnom   konaní.   S   poukazom   na   judikatúruústavného súdu vyjadruje názor, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné dodržiavaťzákony   a ich   porušenie   spôsobuje   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnuochranu. Sťažovateľka ako poškodená „má voči štátnym orgánom právo minimálne na takú ochranu, aby orgány činné v trestnom konaní pri vybavovaní jeho podnetu postupovali v súlade   s   ústavou   a   so   zákonmi   Slovenskej   republiky,   a   to   v   materiálnom,   nielen formalistickom zmysle. Sťažovateľ je presvedčený, že práve táto povinnosť štátnych orgánov materiálnej viazanosti   Ústavou a zákonmi SR je priamym odrazom jeho práva na inú právnu ochranu tak, ako mu to garantuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy bolo porušené práve   spôsobom,   akým   orgány   činné   v   trestnom   konaní   (ne)   postupovali   počas vybavovania, rozhodovania a odôvodňovania rozhodnutia o jeho podnete, nakoľko tieto sa vecou dôsledne nezaoberali a vydali rozhodnutie, ktoré je pri zhodnotení všetkých okolností prípadu arbitrárne, zjavne neodôvodnené, dokonca protirečivé, a z hľadiska   ústavného preto neudržateľné.

Je   pritom   potrebné   si   uvedomiť,   že   práve   prípadné   trestné   konanie   bolo   pre poškodeného jedinou a poslednou možnosťou pre prístup k spravodlivosti - k súdu - a teda k možnosti uplatniť svoje právo na náhradu škody voči prípadným páchateľom trestného činu. V   takomto   prípade   odmietnutie   trestného   oznámenia   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní (ktoré v podstate znamená definitívne zmenšenie majetku poškodeného a definitívnu   nemožnosť   domôcť   sa   náhrad   škody,   ktorú   poškodený   utrpel),   ktorému nepredchádza   riadne   a   materiálne   zaoberanie   sa   vecou   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní,   a   ktoré...   sa   nezakladá   na   riadnom,   relevantnom   a   presvedčivom odôvodnení, nemôže byť realizáciou práva poškodeného na súdnu a inú ochranu, ktoré mu garantuje Ústava SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutímvyslovil,   že   generálna   prokuratúra „v konaní   vedenom   pod   č.   951/14/1000   a   listom zo 16. februára 2015 o odložení podnetu v spojitosti s konaniami vedenými pod č.: (i) ČVS: ORP-1427/3-VYS-B1-2013 pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, výsledkom ktorého je uznesenie zo dňa 31. januára 2014;

(ii) 1 Pn 1436/13/1101, pred Okresnou prokuratúrou Bratislava I, výsledkom ktorého je uznesenie zo dňa 3. júna 2014;

(iii) 1 Kn 630/14/1100, pred Krajskou prokuratúrou Bratislava, výsledkom ktorého je upovedomenie zo dňa 19. septembra 2014;

porušila základné práva spoločnosti ABC Data s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že porušila svoje povinnosti ustanovené v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 10 a § 2 ods. 12 Trestného poriadku.“. Ďalej navrhuje rozhodnutie „Generálnej prokuratúry SR o odložení podnetu zo dňa 16. februára 2015 č. k. IV/1 Gn 951/14/1000-9“ zrušiť, vec jej vrátiť na ďalšiekonanie   pre   účely   opätovného   vybavenia   podnetu   a sťažovateľke   priznať   náhradu   trovkonania vrátane trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavaniea   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnychprostriedkoch   nápravy   a   ochrane   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd)fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislostis rozhodovaním   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne záveryorgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práva slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústavealebo   v   medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a základných   slobodách(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu   verejnej   mociv rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť   ktorej by bolo potrebné preskúmať   po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú(obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, každému možnosť domáhať sazákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu aleboopakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o prokuratúre“)],   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom satakýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány prokuratúryjeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s výsledkom   preskúmaniazákonnosti   postupu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I (ďalej   len„okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP -1427/3-VYS-B1-2013 a jehouznesenia   z   31.   januára   2014,   postupu   prokurátorky   Okresnej   prokuratúryBratislava I (ďalej   len   „prokurátorka   okresnej   prokuratúry“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 1 Pn 1436/13/1101   a jej   rozhodnutím   z 3.   júna   2014,   ako   aj   so   spôsobomvybavenia   podnetu   prokurátorkou   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len„prokurátorka   krajskej   prokuratúry“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Kn   630/14/1100upovedomením   z 19.   septembra   2014,   ktoré   realizoval   generálny   prokurátorprostredníctvom   prokurátora   generálnej   prokuratúry   v rámci   konania   o opakovanompodnete podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.

Generálny   prokurátor   (v zastúpení   prokurátora   generálnej   prokuratúry)   preskúmalpodanie   sťažovateľky   z 29.   októbra   2010   postupom   ustanoveným   §   34   ods.   1   zákonao prokuratúre pre opakovaný podnet a o výsledku realizovaného prieskumu sťažovateľkuupovedomil   oznámením č.   k.   IV/4   Gn   951/14/1000-9   zo   16.   februára   2014,   v ktoréhorelevantnej časti uviedol:

«Po komplexnom preskúmaní vyššie uvedeného predloženého spisového materiálu konštatujem,   že   Váš   opakovaný   podnet   neobsahuje   žiadne   nové,   právne   relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu začatia trestného stíhania, respektíve doplnenia predprípravného konania.

Zároveň konštatujem, že tak prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I, ako aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava sa pri vybavovaní Vašej sťažnosti, respektíve Vášho podnetu v odôvodneniach uznesenia, respektíve v písomnom upovedomení Vašej osoby danou vecou v dostatočnom rozsahu zaoberali a jednotlivo, ako aj v súhrne sa dôsledne   vysporiadali   so   všetkými   významnými   skutočnosťami,   na   ktoré   opakovane poukazujete. S ich závermi sa v celom rozsahu stotožňujem a vzhľadom k tomu, že všetky vo veci vydané uznesenia, ako aj písomné upovedomenia Vám boli riadne doručené a máte ich k dispozícií, vo všetkých podrobnostiach na ne odkazujem. Zároveň súhlasím s ich závermi, že predmetným vyššie podrobne rozpísaným konaním podozrivých osôb nedošlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ako ani prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, respektíve iného trestného činu, ktorého zákonné znaky sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona.

K uvedenému dopĺňam, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je vždy vyhodnotiť,   či   skutok,   ktorý   je   popísaný   v   podanom   trestnom   oznámení   napĺňa   alebo nenapĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov z osobitnej časti Trestného zákona, čo aj bolo v danom prípade dôsledne vykonané. Ak by pri realizácií procesných úkonov nevyhnutných   na   objasnenie   Vami   oznamovaného   skutku   vyšli   najavo   skutočnosti, odôvodňujúce vznik podozrenia zo spáchania aj iného protiprávneho konania podozrivého, majúceho znaky iného trestného činu, ako Vami uvádzaného v trestnom oznámení, bolo by zákonnou povinnosťou týchto orgánov objasniť aj tento iný skutok a zákonným spôsobom o ňom   rozhodnúť.   V   predmetnej   trestnej   veci   však   takéto   poznatky   z   výsledkov predprípravného konania nevyplynuli...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní zákonným spôsobom zareagovali   na   Vaše   trestné   oznámenie,   respektíve   na   všetky   Vaše   s   vecou   súvisiace podania   a   procesným   spôsobom   preverili   a   zadokumentovali   všetky   Vami   uvádzané relevantné skutočnosti vzťahujúce sa k predmetnému skutku.

Vaše názory na predmetnú problematiku v žiadnom prípade nemôžu byť zákonným predpokladom a určovacím faktorom pre začatie trestného stíhania, respektíve vznesenia obvinenia voči konkrétnej, Vami určenej osobe, respektíve osobám. Štát prostredníctvom svojich kompetentných a príslušných trestnoprávnych orgánov nemôže v žiadnom prípade ochraňovať respektíve naprávať porušené subjektívne práva jednotlivca prostredníctvom noriem   trestného   práva.   Uvedené   trestné   právo   teda   nemôže   slúžiť   ako   prostriedok nahrádzajúci   ochranu   subjektívnych   práv   jednotlivých   subjektov   v   oblasti   súkromného práva. Kompetentní na riešenie sporov súkromnoprávneho charakteru sú primárne jeho účastníci a prípadne na základe ich vôle taktiež súdy v občiansko-súdnom konaní, prípadne iné   orgány.   Túto   úlohu   v   právnom   štáte   nesmú   bez   naplnenia   ústavou   a   zákonom stanovených podmienok nástupu trestnej represie preberať orgány činné v trestnom konaní a vytvárať tak nerovné postavenie medzi jednotlivými účastníkmi a suplovať ich úlohy, prípadne úlohy iných orgánov.

Vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti vychádza z princípu subsidiarity trestnej represie a chápania noriem trestného práva ako prostriedku ochrany „ultima ratio“, čiže nástup aplikácie noriem trestného práva prichádza do úvahy až v poslednom rade ako dôsledok nemožnosti riešenia zásahu právnymi normami prednostne určenými na ochranu predmetných   spoločenských   vzťahov,   respektíve   ak   ide   o   zásah   natoľko   závažný,   že   je z celospoločenského pohľadu vyžadovaný nástup pôsobenia trestnoprávnych noriem ako krajného prostriedku.

S   poukazom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti   Vás   upovedomujem,   že   Váš opakovaný podnet z 29. 10. 2014 ako nedôvodný odkladám, nakoľko neboli v postupe prokurátorky   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Kn 630/14/1100 zistené prieťahy alebo také porušenia zákona, na ktoré by bolo potrebné, alebo možné reagovať prijatím prokurátorského opatrenia. Prieťahy ani porušenia zákona som   nezistil   ani   v   postupe   a   rozhodnutí   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Bratislava I a vyšetrovateľa PZ z OR PZ v Bratislave I.»

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   postupom   generálneho   prokurátora   pri   vybaveníopakovaného podnetu sťažovateľky mohol byť porušený čl. 46 ods. 1 ústavy iba v tej časti, vktorej je garantované právo na inú právnu ochranu, nie právo na súdnu ochranu. K tomu byvšak mohlo dôjsť iba v prípade, ak by sa prokuratúra uvedeným návrhom (posúdeným akoopakovaný podnet) náležite nezaoberala.

Ústavný súd vedomý si svojho postavenia nezávislého orgánu ochrany ústavnosti,pripomína, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní a nepatrí mupreskúmavať   ich   rozhodnutia   a   postupy,   pokiaľ   namietané   porušenie   zákonnosti   nemásúčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody. Inými slovami, dôvodyprípadného zásahu ústavného súdu do výsledkov konaní uskutočnených kompetentnýmiorgánmi musia svojou intenzitou osvedčovať porušenie konkrétneho základného práva aleboslobody. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jehooznámenia,   opravné   prostriedky,   resp.   podnety   boli   vybavené,   a k tomu   podľa   obsahusťažnosti a jej príloh zo strany generálnej prokuratúry preskúmaním opakovaného podnetudošlo.   V   opačnom   prípade   by   mohol   ústavný   súd   neprípustnou   ingerenciou,   v rozpores ústavou, zasiahnuť do už ustáleného a právne vymedzeného princípu deľby moci (I. ÚS68/2012)

V danom prípade sťažovateľka nesúhlasí s postupom generálneho prokurátora, ktorýsa mal podľa jej názoru len formalisticky uspokojiť so zistením, že kompetentné orgányčinné   v trestnom   konaní   pri   vybavovaní   jej   trestného   oznámenia   postupovali   v súlades ústavou a zákonom (predovšetkým s Trestným poriadkom). a to bez toho, aby sa dôslednevysporiadali   s podstatnými   okolnosťami   prípadu,   ktoré   podľa   jej   názoru   odôvodňovalizačatie   trestného   stíhania   pre   prečin   zvýhodňovania   veriteľa   podľa   §   240   ods.   1   a 3Trestného zákona, resp. prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 a 4 Trestnéhozákona.

Z obsahu   napadnutého   upovedomenia   ústavnému   súdu   vyplynulo,   že   prokurátorgenerálnej   prokuratúry   preskúmal   dôvody,   pre   ktoré   sťažovateľka   napádala   oznámenieprokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj uznesenie okresného riaditeľstva PZ a uznesenieprokurátorky okresnej prokuratúry o sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZa nezistil   potrebu   začatia   trestného   stíhania   alebo   doplnenia   predprípravného   konania.Stotožniac   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   prokurátorky   okresnej   prokuratúryo sťažovateľkinej   sťažnosti   podanej   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadkua oznámenia prokurátorky krajskej prokuratúry o sťažovateľkinom podnete, vychádzal prisvojom   prieskume   zo   zásady,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   musia   rozhodovaťna základe všetkých zistených dôkazov, nielen tých, ktoré dosvedčujú skutočnosti uvedenév trestnom   oznámení.   Závery   vyvodené   z vykonaných   dôkazov,   ako   boli   sformulovanéa opísané   vyšetrovateľom   v odôvodnení   uznesenia   okresného   riaditeľstva   PZa prokurátorkou okresnej prokuratúry v uznesení o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľaokresného riaditeľstva, na ktoré prokurátor generálnej prokuratúry v celosti odkazuje, súpodľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočné   a nesignalizujú   zjavný   omyl   orgánov   činnýchv trestnom konaní v právnom posúdení prípadu.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavnýsúd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   sa   riadne   zaoberala opakovaným   podnetomsťažovateľky,   preskúmala   príslušnú   spisovú   dokumentáciu,   ako   aj   postup   okresnéhoriaditeľstva   PZ,   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   a   prokurátorky   krajskej   prokuratúrya v sťažovateľkinej   veci   prijala   závery,   ktoré   možno   z   ústavného   hľadiska   považovaťza ústavne   udržateľné,   keďže   boli   ustálené   po   vykonaní   dokazovania   realizovanéhovyšetrovateľom   okresného   riaditeľstva   PZ.   Z napadnutého   upovedomenia   vyplýva,   žegenerálny   prokurátor   sa   stotožnil   s právnymi   závermi   nižších   prokuratúr,   že   konanímobchodnej   spoločnosti   Clios   s.   r.   o.   nebola   naplnená   subjektívna   stránka   označenýchtrestných   činov   (t.   j.   úmysel),   v dôsledku   čoho   zistené   skutkové   okolnosti   prípaduneumožňovali pokračovanie v trestnom stíhaní, resp. vznesenie obvinenia proti konkrétnejosobe.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol,že právo na vznesenie obvinenia a na trestné stíhanie inej osoby na základe podanéhotrestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie jesúčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,III. ÚS 198/03). Oznamovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jehotrestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vočikonkrétnej osobe vznesené obvinenie. Posúdenie, aké rozhodnutie je v trestnom konanípotrebné prijať, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Právne závery ustálené generálnou prokuratúrou sú podľa názoru ústavného súduodôvodnené   postačujúco   a účinky   výkonu   jeho   právomoci   v konaní   vedenompod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľkou označeného čl. 46ods.   1   ústavy.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru,   že   preústavnú   konformnosť   odôvodnenia   rozhodnutí   súdov   postačuje   jasná   a   zrozumiteľnáodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, pričom ani všeobecné súdy nemusia dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 435/2013a iné). Pri hodnotení dôvodov uvádzaných v upovedomení generálnej prokuratúry ústavnýsúd zohľadňuje aj skutočnosť, že odôvodnenie odpovede na podnet (opakovaný podnet)podľa zákona o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutiavydaného všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 42/2012). Preto tvrdenia sťažovateľky, že orgányprokuratúry neodpovedali na všetky námietky uplatnené v jej podaní z 29. októbra 2014,nepostačujú podľa názoru ústavného súdu na záver o porušení základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy.

S   ohľadom   na   uvedené   i na   obsah   upovedomenia generálnej   prokuratúryzo 16. februára   2015   a postup   predchádzajúci   jeho   vydaniu   ústavný   súd   konštatuje,   žegenerálny   prokurátor konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom.Jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, pričom realizovaný postup bolzákonný   a   ústavne   konformný.   Ústavný   súd   preto   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzinapadnutým   postupom   (upovedomením)   generálnej   prokuratúry   a sťažovateľkounamietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Obdobne nebolo možné dospieť ani k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže konaním generálnej prokuratúry nebola všeobecnýmisúdmi   realizovaná   žiadna   súdna   právomoc   (m.   m.   III.   ÚS   206/06,   IV.   ÚS   494/2014,III. ÚS 502/2014).

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd v zhode so svojouustálenou judikatúrou uvádza, že uvedený článok ústavy negarantuje konkrétne základnéprávo   alebo   slobodu,   ale   patrí   medzi   všeobecné   ustanovenia   definujúce   charakterSlovenskej republiky. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súdrozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotvenéhov druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochraneľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkovústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať lenv spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétne   označeného   základného   práva   aleboslobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietanéporušenie označeného práva sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru)zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení   už označeného základnéhoustanovenia ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   už   pri   jejpredbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.   Keďže   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalšíchnávrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015