SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 210/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ABC Data s. r. o., Palisády 33,Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou BUŽEK & TEREM advokáti s. r. o.,Mariánska 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Andrej Terem, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000 a jej upovedomením zo 16. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosťou ABC Data s. r. o. o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ABC Data s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jej upovedomením o odložení podnetuzo 16. februára 2015 (ďalej len „upovedomenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v obchodnoprávnom vzťahu s obchodnouspoločnosťou Clios s. r. o., z ktorého jej zostali nezaplatené pohľadávky v sume 65 970,94 €.Po ich čiastočnom uhradení poisťovňou na základe poistenia pohľadávok zostalasťažovateľke neuhradená suma 35 347,67 €. Sťažovateľka preto 10. októbra 2013 podalatrestné oznámenie na neznámeho páchateľa domnievajúc sa, že postupom nestotožnenejosoby konajúcej za obchodnú spoločnosť Clios s. r. o. mohol byť spáchaný trestný čin,následkom ktorého jej mohla vzniknúť táto škoda. Sťažovateľka namieta, že generálnaprokuratúra a pred ňou ďalšie príslušné orgány činné v trestnom konaní nepostupovali „tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, pretože nevzali do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré nastali po podaní trestného oznámenia - konkrétne: priznanie konateľa o tom, že uprednostnili jedného veriteľa - banku, zrušenie konkurzu na spoločnosť Clios pre nedostatok majetku, zánik spoločnosti Clios a jej výmaz z obchodného registra; ... nehodnotili sťažovateľom - poškodeným - označené dôkazy na základe starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne, najmä rezignovali na preukazovanie subjektívnej stránky trestného činu zvýhodňovania veriteľa, resp. poškodzovania veriteľa - konkrétne nepriameho úmyslu páchateľa, ani sa dostatočne nezaoberali preukazovaním objektívnej stránky trestného činu - zvýhodňovania veriteľa resp. poškodzovania veriteľa, a to neexistenciou pomerného uspokojovania veriteľov a zmenšenia majetku spoločnosti Clios, s. r. o.; v dôsledku toho sú ich závery uvedené v odôvodneniach rozhodnutí protirečivé a ich rozhodnutia neudržateľné;... konali nad rámec svojich právomocí a nerešpektovali viazanosť štátnych orgánov výlučne zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), keďže vec nesprávne právne posúdili a svojvoľne, paušálne, bez relevantného odôvodnenia, ktoré by bolo aplikovateľné pre tento konkrétny prípad, aplikovali princíp ultima ratio v prípade, kedy sťažovateľ ako poškodený nemal už žiadnu možnosť uplatňovať svoje pohľadávky v občiansko-právnom konaní, nakoľko pasívne legitimovaný subjekt konania už viac neexistoval;... v situácii, kedy už bol konkurz na spoločnosť Clios s. r. o. zastavený pre nedostatok majetku, teda sťažovateľ - poškodený nemal reálnu možnosť si svoje nároky uplatňovať prostredníctvom konkurzu, Okresná prokuratúra Bratislava I znova odkázala sťažovateľa -poškodeného na konkurzné konanie, pričom Krajská prokuratúra Bratislava aj Generálna prokuratúra SR tento záver potvrdili“, čím mal byť porušený čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj základné právo sťažovateľky nasúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Nadväzne na uvedené sťažovateľka poukazuje na viaceré zásady trestného konanianormatívne zakotvené v ustanoveniach Trestného poriadku, ako aj ďalšie ustanoveniaobsahujúce úpravu práv poškodeného v trestnom konaní. S poukazom na judikatúruústavného súdu vyjadruje názor, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné dodržiavaťzákony a ich porušenie spôsobuje porušenie základného práva na súdnu a inú právnuochranu. Sťažovateľka ako poškodená „má voči štátnym orgánom právo minimálne na takú ochranu, aby orgány činné v trestnom konaní pri vybavovaní jeho podnetu postupovali v súlade s ústavou a so zákonmi Slovenskej republiky, a to v materiálnom, nielen formalistickom zmysle. Sťažovateľ je presvedčený, že práve táto povinnosť štátnych orgánov materiálnej viazanosti Ústavou a zákonmi SR je priamym odrazom jeho práva na inú právnu ochranu tak, ako mu to garantuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy bolo porušené práve spôsobom, akým orgány činné v trestnom konaní (ne) postupovali počas vybavovania, rozhodovania a odôvodňovania rozhodnutia o jeho podnete, nakoľko tieto sa vecou dôsledne nezaoberali a vydali rozhodnutie, ktoré je pri zhodnotení všetkých okolností prípadu arbitrárne, zjavne neodôvodnené, dokonca protirečivé, a z hľadiska ústavného preto neudržateľné.
Je pritom potrebné si uvedomiť, že práve prípadné trestné konanie bolo pre poškodeného jedinou a poslednou možnosťou pre prístup k spravodlivosti - k súdu - a teda k možnosti uplatniť svoje právo na náhradu škody voči prípadným páchateľom trestného činu. V takomto prípade odmietnutie trestného oznámenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ktoré v podstate znamená definitívne zmenšenie majetku poškodeného a definitívnu nemožnosť domôcť sa náhrad škody, ktorú poškodený utrpel), ktorému nepredchádza riadne a materiálne zaoberanie sa vecou zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a ktoré... sa nezakladá na riadnom, relevantnom a presvedčivom odôvodnení, nemôže byť realizáciou práva poškodeného na súdnu a inú ochranu, ktoré mu garantuje Ústava SR.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutímvyslovil, že generálna prokuratúra „v konaní vedenom pod č. 951/14/1000 a listom zo 16. februára 2015 o odložení podnetu v spojitosti s konaniami vedenými pod č.: (i) ČVS: ORP-1427/3-VYS-B1-2013 pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, výsledkom ktorého je uznesenie zo dňa 31. januára 2014;
(ii) 1 Pn 1436/13/1101, pred Okresnou prokuratúrou Bratislava I, výsledkom ktorého je uznesenie zo dňa 3. júna 2014;
(iii) 1 Kn 630/14/1100, pred Krajskou prokuratúrou Bratislava, výsledkom ktorého je upovedomenie zo dňa 19. septembra 2014;
porušila základné práva spoločnosti ABC Data s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že porušila svoje povinnosti ustanovené v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 10 a § 2 ods. 12 Trestného poriadku.“. Ďalej navrhuje rozhodnutie „Generálnej prokuratúry SR o odložení podnetu zo dňa 16. februára 2015 č. k. IV/1 Gn 951/14/1000-9“ zrušiť, vec jej vrátiť na ďalšiekonanie pre účely opätovného vybavenia podnetu a sťažovateľke priznať náhradu trovkonania vrátane trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavaniea posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnychprostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislostis rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne záveryorgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práva slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústavealebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej mociv rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú(obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, každému možnosť domáhať sazákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu aleboopakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom satakýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány prokuratúryjeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom preskúmaniazákonnosti postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len„okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP -1427/3-VYS-B1-2013 a jehouznesenia z 31. januára 2014, postupu prokurátorky Okresnej prokuratúryBratislava I (ďalej len „prokurátorka okresnej prokuratúry“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 Pn 1436/13/1101 a jej rozhodnutím z 3. júna 2014, ako aj so spôsobomvybavenia podnetu prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len„prokurátorka krajskej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 630/14/1100upovedomením z 19. septembra 2014, ktoré realizoval generálny prokurátorprostredníctvom prokurátora generálnej prokuratúry v rámci konania o opakovanompodnete podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.
Generálny prokurátor (v zastúpení prokurátora generálnej prokuratúry) preskúmalpodanie sťažovateľky z 29. októbra 2010 postupom ustanoveným § 34 ods. 1 zákonao prokuratúre pre opakovaný podnet a o výsledku realizovaného prieskumu sťažovateľkuupovedomil oznámením č. k. IV/4 Gn 951/14/1000-9 zo 16. februára 2014, v ktoréhorelevantnej časti uviedol:
«Po komplexnom preskúmaní vyššie uvedeného predloženého spisového materiálu konštatujem, že Váš opakovaný podnet neobsahuje žiadne nové, právne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu začatia trestného stíhania, respektíve doplnenia predprípravného konania.
Zároveň konštatujem, že tak prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I, ako aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava sa pri vybavovaní Vašej sťažnosti, respektíve Vášho podnetu v odôvodneniach uznesenia, respektíve v písomnom upovedomení Vašej osoby danou vecou v dostatočnom rozsahu zaoberali a jednotlivo, ako aj v súhrne sa dôsledne vysporiadali so všetkými významnými skutočnosťami, na ktoré opakovane poukazujete. S ich závermi sa v celom rozsahu stotožňujem a vzhľadom k tomu, že všetky vo veci vydané uznesenia, ako aj písomné upovedomenia Vám boli riadne doručené a máte ich k dispozícií, vo všetkých podrobnostiach na ne odkazujem. Zároveň súhlasím s ich závermi, že predmetným vyššie podrobne rozpísaným konaním podozrivých osôb nedošlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ako ani prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, respektíve iného trestného činu, ktorého zákonné znaky sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona.
K uvedenému dopĺňam, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je vždy vyhodnotiť, či skutok, ktorý je popísaný v podanom trestnom oznámení napĺňa alebo nenapĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov z osobitnej časti Trestného zákona, čo aj bolo v danom prípade dôsledne vykonané. Ak by pri realizácií procesných úkonov nevyhnutných na objasnenie Vami oznamovaného skutku vyšli najavo skutočnosti, odôvodňujúce vznik podozrenia zo spáchania aj iného protiprávneho konania podozrivého, majúceho znaky iného trestného činu, ako Vami uvádzaného v trestnom oznámení, bolo by zákonnou povinnosťou týchto orgánov objasniť aj tento iný skutok a zákonným spôsobom o ňom rozhodnúť. V predmetnej trestnej veci však takéto poznatky z výsledkov predprípravného konania nevyplynuli...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní zákonným spôsobom zareagovali na Vaše trestné oznámenie, respektíve na všetky Vaše s vecou súvisiace podania a procesným spôsobom preverili a zadokumentovali všetky Vami uvádzané relevantné skutočnosti vzťahujúce sa k predmetnému skutku.
Vaše názory na predmetnú problematiku v žiadnom prípade nemôžu byť zákonným predpokladom a určovacím faktorom pre začatie trestného stíhania, respektíve vznesenia obvinenia voči konkrétnej, Vami určenej osobe, respektíve osobám. Štát prostredníctvom svojich kompetentných a príslušných trestnoprávnych orgánov nemôže v žiadnom prípade ochraňovať respektíve naprávať porušené subjektívne práva jednotlivca prostredníctvom noriem trestného práva. Uvedené trestné právo teda nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu subjektívnych práv jednotlivých subjektov v oblasti súkromného práva. Kompetentní na riešenie sporov súkromnoprávneho charakteru sú primárne jeho účastníci a prípadne na základe ich vôle taktiež súdy v občiansko-súdnom konaní, prípadne iné orgány. Túto úlohu v právnom štáte nesmú bez naplnenia ústavou a zákonom stanovených podmienok nástupu trestnej represie preberať orgány činné v trestnom konaní a vytvárať tak nerovné postavenie medzi jednotlivými účastníkmi a suplovať ich úlohy, prípadne úlohy iných orgánov.
Vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti vychádza z princípu subsidiarity trestnej represie a chápania noriem trestného práva ako prostriedku ochrany „ultima ratio“, čiže nástup aplikácie noriem trestného práva prichádza do úvahy až v poslednom rade ako dôsledok nemožnosti riešenia zásahu právnymi normami prednostne určenými na ochranu predmetných spoločenských vzťahov, respektíve ak ide o zásah natoľko závažný, že je z celospoločenského pohľadu vyžadovaný nástup pôsobenia trestnoprávnych noriem ako krajného prostriedku.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Vás upovedomujem, že Váš opakovaný podnet z 29. 10. 2014 ako nedôvodný odkladám, nakoľko neboli v postupe prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 630/14/1100 zistené prieťahy alebo také porušenia zákona, na ktoré by bolo potrebné, alebo možné reagovať prijatím prokurátorského opatrenia. Prieťahy ani porušenia zákona som nezistil ani v postupe a rozhodnutí prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I a vyšetrovateľa PZ z OR PZ v Bratislave I.»
Ústavný súd poznamenáva, že postupom generálneho prokurátora pri vybaveníopakovaného podnetu sťažovateľky mohol byť porušený čl. 46 ods. 1 ústavy iba v tej časti, vktorej je garantované právo na inú právnu ochranu, nie právo na súdnu ochranu. K tomu byvšak mohlo dôjsť iba v prípade, ak by sa prokuratúra uvedeným návrhom (posúdeným akoopakovaný podnet) náležite nezaoberala.
Ústavný súd vedomý si svojho postavenia nezávislého orgánu ochrany ústavnosti,pripomína, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní a nepatrí mupreskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemásúčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody. Inými slovami, dôvodyprípadného zásahu ústavného súdu do výsledkov konaní uskutočnených kompetentnýmiorgánmi musia svojou intenzitou osvedčovať porušenie konkrétneho základného práva aleboslobody. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jehooznámenia, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa obsahusťažnosti a jej príloh zo strany generálnej prokuratúry preskúmaním opakovaného podnetudošlo. V opačnom prípade by mohol ústavný súd neprípustnou ingerenciou, v rozpores ústavou, zasiahnuť do už ustáleného a právne vymedzeného princípu deľby moci (I. ÚS68/2012)
V danom prípade sťažovateľka nesúhlasí s postupom generálneho prokurátora, ktorýsa mal podľa jej názoru len formalisticky uspokojiť so zistením, že kompetentné orgányčinné v trestnom konaní pri vybavovaní jej trestného oznámenia postupovali v súlades ústavou a zákonom (predovšetkým s Trestným poriadkom). a to bez toho, aby sa dôslednevysporiadali s podstatnými okolnosťami prípadu, ktoré podľa jej názoru odôvodňovalizačatie trestného stíhania pre prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 3Trestného zákona, resp. prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 a 4 Trestnéhozákona.
Z obsahu napadnutého upovedomenia ústavnému súdu vyplynulo, že prokurátorgenerálnej prokuratúry preskúmal dôvody, pre ktoré sťažovateľka napádala oznámenieprokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj uznesenie okresného riaditeľstva PZ a uznesenieprokurátorky okresnej prokuratúry o sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZa nezistil potrebu začatia trestného stíhania alebo doplnenia predprípravného konania.Stotožniac sa s obsahom napadnutého uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúryo sťažovateľkinej sťažnosti podanej podľa príslušných ustanovení Trestného poriadkua oznámenia prokurátorky krajskej prokuratúry o sťažovateľkinom podnete, vychádzal prisvojom prieskume zo zásady, že orgány činné v trestnom konaní musia rozhodovaťna základe všetkých zistených dôkazov, nielen tých, ktoré dosvedčujú skutočnosti uvedenév trestnom oznámení. Závery vyvodené z vykonaných dôkazov, ako boli sformulovanéa opísané vyšetrovateľom v odôvodnení uznesenia okresného riaditeľstva PZa prokurátorkou okresnej prokuratúry v uznesení o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľaokresného riaditeľstva, na ktoré prokurátor generálnej prokuratúry v celosti odkazuje, súpodľa názoru ústavného súdu dostatočné a nesignalizujú zjavný omyl orgánov činnýchv trestnom konaní v právnom posúdení prípadu.
Vychádzajúc z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavnýsúd konštatuje, že generálna prokuratúra sa riadne zaoberala opakovaným podnetomsťažovateľky, preskúmala príslušnú spisovú dokumentáciu, ako aj postup okresnéhoriaditeľstva PZ, prokurátorky okresnej prokuratúry a prokurátorky krajskej prokuratúrya v sťažovateľkinej veci prijala závery, ktoré možno z ústavného hľadiska považovaťza ústavne udržateľné, keďže boli ustálené po vykonaní dokazovania realizovanéhovyšetrovateľom okresného riaditeľstva PZ. Z napadnutého upovedomenia vyplýva, žegenerálny prokurátor sa stotožnil s právnymi závermi nižších prokuratúr, že konanímobchodnej spoločnosti Clios s. r. o. nebola naplnená subjektívna stránka označenýchtrestných činov (t. j. úmysel), v dôsledku čoho zistené skutkové okolnosti prípaduneumožňovali pokračovanie v trestnom stíhaní, resp. vznesenie obvinenia proti konkrétnejosobe.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol,že právo na vznesenie obvinenia a na trestné stíhanie inej osoby na základe podanéhotrestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie jesúčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,III. ÚS 198/03). Oznamovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jehotrestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vočikonkrétnej osobe vznesené obvinenie. Posúdenie, aké rozhodnutie je v trestnom konanípotrebné prijať, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
Právne závery ustálené generálnou prokuratúrou sú podľa názoru ústavného súduodôvodnené postačujúco a účinky výkonu jeho právomoci v konaní vedenompod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľkou označeného čl. 46ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že preústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľnáodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, pričom ani všeobecné súdy nemusia dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 435/2013a iné). Pri hodnotení dôvodov uvádzaných v upovedomení generálnej prokuratúry ústavnýsúd zohľadňuje aj skutočnosť, že odôvodnenie odpovede na podnet (opakovaný podnet)podľa zákona o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutiavydaného všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 42/2012). Preto tvrdenia sťažovateľky, že orgányprokuratúry neodpovedali na všetky námietky uplatnené v jej podaní z 29. októbra 2014,nepostačujú podľa názoru ústavného súdu na záver o porušení základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy.
S ohľadom na uvedené i na obsah upovedomenia generálnej prokuratúryzo 16. februára 2015 a postup predchádzajúci jeho vydaniu ústavný súd konštatuje, žegenerálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom.Jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, pričom realizovaný postup bolzákonný a ústavne konformný. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzinapadnutým postupom (upovedomením) generálnej prokuratúry a sťažovateľkounamietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Obdobne nebolo možné dospieť ani k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže konaním generálnej prokuratúry nebola všeobecnýmisúdmi realizovaná žiadna súdna právomoc (m. m. III. ÚS 206/06, IV. ÚS 494/2014,III. ÚS 502/2014).
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd v zhode so svojouustálenou judikatúrou uvádza, že uvedený článok ústavy negarantuje konkrétne základnéprávo alebo slobodu, ale patrí medzi všeobecné ustanovenia definujúce charakterSlovenskej republiky. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súdrozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotvenéhov druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochraneľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkovústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať lenv spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva aleboslobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietanéporušenie označeného práva sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru)zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného základnéhoustanovenia ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015