znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 210/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ALAND   DAAE,   spol.   s   r.   o., Pri starom letisku 12, Bratislava, právne zastúpenej advokátom Mgr. Adamom Porubským, Svätoplukova 31, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   8   C/168/2010 z 15. decembra   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   11   Co/91/2012 z 18. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ALAND DAAE, spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ALAND DAAE, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/168/2010 z   15. decembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), sp. zn. 11 Co/91/2012 z 18. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania (odporcom v 1. rade), v ktorom sa navrhovatelia (manželia H.) 27. októbra 2010 domáhali na okresnom   súde   proti   nemu ako   odporcovi   v 1.   rade   a tiež   odporcom   v 2.   a 3.   rade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Okresný súd „platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 uzavretej medzi pánom H. a pani H. ako predávajúcimi a sťažovateľom ako kupujúcim, ako aj Zmluvy o budúcej kúpnej   zmluve   zo   dňa   01.   12.   2006   uzavretej   medzi   sťažovateľom   ako   budúcim predávajúcim a pánom H. a pani H. ako budúcimi kupujúcimi“   považoval za absolútne neplatné   a   napadnutým   rozsudkom „určil,   že   manželia   H.   sú   bezpodielovými spoluvlastníkmi   predmetných   nehnuteľností“. Súčasne   v druhom   výroku   zamietol   návrh proti sťažovateľovi „pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore“.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie a odvolanie podali aj odporcovia v 2. a 3. rade (manželia G.). Následne však vzal sťažovateľ späť svoje odvolanie, „keďže sa   v   plnom   rozsahu   stotožňoval   s   dôvodmi   odvolania   podaného   manželmi   G.“,   a tiež z dôvodu, že   „nepovažoval za potrebné domáhať sa ochrany svojich práv separátnym odvolaním“, pretože sa stotožňoval so závermi okresného súdu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Krajský súd napadnutým rozsudkom v napadnutej časti potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné práva   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   v   spojení   s   právom   vlastniť   majetok   a   právom na podnikanie podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy „pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom vysporiadania sa s argumentáciou sťažovateľa ako aj odporcov v 2. a 3. rade ohľadom existencie platného   a legitímneho zmluvného vzťahu spätného leasingu medzi sťažovateľom a manželmi H., ktorý bol založený právnymi úkonmi - Zmluvou o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 24. 11. 2006, Kúpnou zmluvou zo dňa 01. 12. 2006 a Zmluvou o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 01. 12. 2006“.

Okrem toho namieta, že okresný súd „sa opomenul vysporiadať s argumentáciou sťažovateľa, že účastníci právnych úkonov...,   t. j. sťažovateľ a manželia H., medzi sebou platne uzavreli zmluvný vzťah zodpovedajúci inštitútu spätného leasingu...

Uvedený mechanizmus nie je zákonom zakázaný, a skutočnosť, že zákon výslovne nepredvída použitie inštitútov kúpnej zmluvy a zmluvy o budúcej kúpnej zmluve na účely na ktoré boli medzi sťažovateľom a manželmi H. uzavreté, nemôže mať za následok ich neplatnosť   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka,   pretože   v   opačnom   prípade   by   bol bezprecedentne   spochybnený   aj   inštitút   spätného   leasingu,   ktorý   je   čo   do   mechanizmu uzatvárania zmlúv obdobný a vo svojej podstate totožný s mechanizmom ktorý si medzi sebou   dohodli   sťažovateľ   a   manželia   H.   Je   nazdávame   sa   úplne   zrejmé,   že   ak   zákon explicitne neupravuje nejaký zmluvný typ, neznamená to, že takáto zmluva je protizákonná. Ostatne zákon ani nemôže postihnúť všetky v praxi sa vyskytujúce zmluvné vzťahy a pre tieto situácie sú tu ustanovenia § 51 a 491 OZ, umožňujúce uzatvárať i tzv. nepomenované či zmiešané zmluvy. Zmysel inštitútu spätného leasingu, kde podstatou je prefinancovanie hnuteľných, či nehnuteľných vecí pre záujemcu, ktorý nemá dostatok voľných aktív, vlastní ale nejaký majetok...

Okresný súd preto zaťažil konanie vadou, keď sa v odôvodnení svojho rozhodnutia opomenul   akýmkoľvek   spôsobom   vysporiadať   s   argumentáciou   sťažovateľa   ohľadne deklarovaného platne uzavretého zmluvného vzťahu spätného leasingu medzi sťažovateľom a manželmi H., pričom vysporiadanie sa s týmito argumentmi sťažovateľa, malo podľa nášho   názoru   v   prejednávanej   veci   podstatný   význam,   keďže   od   toho   záviselo   právne posúdenie veci okresným súdom, ktoré je podľa nášho názoru vadné.

Odvolací súd následne arbitrárne rozhodol o odvolaní manželov G., keď sa v celom rozsahu   stotožnil   s   argumentáciou   súdu   prvého   stupňa   a   osvojil   si   nesprávne   právne posúdenie veci okresným súdom...

Takýto prístup odvolacieho súdu hodnotíme ako prehnaný formalizmus, ktorý nie je z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie akceptovateľný.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo „na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s právom vlastniť majetok a právom na podnikanie podľa čl.   20   ods.   1   a   čl.   35   ods.   1   Ústavy...   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k. 11 Co/91/2012-238   zo   dňa   18.   09.   2013   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   č.   k. 8 C/168/2010-195   zo   dňa   15.   12.   2011   porušené   bolo“ (alternatívne   napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené bolo).

Okrem toho navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského   súdu   (alternatívne   navrhuje   zrušiť   iba   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu) a vec vrátil okresnému súdu (alternatívne krajskému súdu) na ďalšia konanie. Okrem toho sa domáha priznania trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1   ústavy,   na podnikanie podľa čl.   35 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 542/2012).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, ale takisto   svoje odvolanie vzal späť, pretože sa stotožňoval so závermi okresného súdu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore.

Keďže o návrhu sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Krajský súd   napadnutým rozsudkom   potvrdil rozsudok okresného súdu v časti, ktorým určil, že navrhovatelia sú vlastníkmi nehnuteľností,   a vo vzťahu k sťažovateľovi podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   207   ods.   2   a 3   OSP) odvolacie konanie správne zastavil, a to na základe návrhu samotného sťažovateľa, ktorý vzal odvolanie späť.

Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd postupoval v súlade s procesným kódexom a sťažovateľ si musel byť vedomý právneho účinku (zastavenia konania), ktorý sa spája s uvedeným právnym úkonom, a ak vzal svoje odvolanie napokon späť, nemôže ani úspešne namietať porušenie svojich práv na ústavnom súde vo vzťahu ku krajskému súdu iba na tom základe, že sa stotožňuje   s dôvodmi odvolania podaného inými účastníkmi konania „manželmi G.“.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   bol   návrh   navrhovateľov   okresným   súdom   predtým navyše zamietnutý, pretože nebol pasívne legitimovaný v tomto spore, čo sťažovateľ ani nijako nespochybňuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   námietky   sťažovateľa,   ktorý   podal   sťažnosť za iných   účastníkov   konania,   zjavne   neopodstatnené   a sťažovateľova   nespokojnosť s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   alebo   krajského   súdu   nemôže   byť v žiadnej príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   jeho   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd preto   v tejto časti   pri predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014