znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 210/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. H. a M. H., obaja bytom B., zastúpených advokátom Mgr. M. P., H., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/93/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. a M. H.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2013 doručená sťažnosť J. H. a M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/93/2010.

Sťažovatelia   uviedli,   že   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   13.   mája   2010   sa domáhali zaplatenia nájomného v sume 1 581,60 €. Okresný súd 23. júla 2010 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku.

Po   výzve   sa   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   viackrát telefonicky informovali, či okresný súd určil termín pojednávania, v októbri 2012 a februári 2013   podali   na   okresnom   súde   aj   žiadosti   o   nariadenie   pojednávaní.   Na   základe   toho okresný súd určil termín pojednávania na 22. apríl 2013.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/93/2010   porušené   bolo,   zaviazal   ho   uhradiť   im   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania v sume 309,12 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   prostriedok   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde);   takéto dôvody   v danej veci sťažovatelia neuviedli a ani ich ústavný súd nezistil.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na súdnu   ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010, III. ÚS 391/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa sťažnosťou zo 4. apríla 2013 doručenou ústavnému   súdu   10.   apríla   2013   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   domáhali vyslovenia   porušenia   svojich   práv,   pretože   okresný   súd   nekonal   ani po   ich   žiadostiach o nariadenie pojednávania, čo   považovali za vyčerpanie účinných   prostriedkov   nápravy, ktoré im zákon poskytoval na ochranu ich práv.

Zo sťažnosti súčasne ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľov nepodal kvalifikovanú sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu.

Postup sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu (žiadosti adresované okresnému súdu o nariadenie pojednávania), v okolnostiach daného prípadu nemožno podľa ústavného súdu   považovať   za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní   pred   orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 242/07).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   tiež   nevyplýva, že by k   nesplneniu   podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto ústavný súd odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť (obdobne IV. ÚS 242/07, III. ÚS 101/2011 a III. ÚS 12/2012).

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložili ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. mája 2013