znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 210/2012-30

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   N.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., N., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   5   Co   201/2010   z 26.   novembra   2011.   Sťažovateľka   podaním   doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2012 doplnila svoju sťažnosť návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. novembra 2011, ktorý odôvodnila hrozbou výkonu napadnutého rozsudku krajského súdu v exekučnom konaní.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 152/2008 domáhala zaplatenia sumy 2 557,04 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd rozsudkom   sp.   zn.   25 C 152/2008   z 27.   mája   2010   žalobu   sťažovateľky   zamietol. V odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd   uviedol,   že   sťažovateľka   nadobudla pohľadávku   voči   odporcovi   na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   od   pôvodných poškodených. K škode došlo na saune poškodených v dôsledku zlej montáže odporcom. Zástupca poisťovne škodu obhliadol a odporučil saunu vymeniť. Poškodení za demontáž zničenej sauny a dodanie novej zaplatili spoločnosti A., s. r. o., 208 261 Sk a za opravu poškodených malieb spoločnosti B., s. r. o., 8 479,50 Sk. Odporca bol poistený v Č., a. s., ktorá uhradila sumu 139 637 Sk. Podanou žalobou sa sťažovateľka ako právna nástupkyňa poškodených domáhala vyplatenia rozdielu spôsobenej škody a uhradenej škody. Okresný súd   po   vykonaní   dokazovania   ustálil,   že   pôvodní   poškodení   nevedeli   uviesť   hodnotu pôvodnej sauny a pôvod sauny. Dodávateľ novej sauny uviedol, že dodával saunu rovnakej kvality, ako bola tá pôvodná. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že „nová   sauna   mala   dodávateľom   tvrdenú   rovnakú   kvalitu   a vybavenie   ako   pôvodná, avšak tiež zistil, že v rovnakej kvalite a vybavení je možné zabezpečiť saunu rovnakých rozmerov za podstatne nižšiu cenu“. Vzhľadom na pochybnosti okresného súdu o hodnote pôvodnej   sauny,   a tým   aj   neunesenia   dôkazného   bremena   na strane   navrhovateľa (sťažovateľky, pozn.) mal súd pochybnosť o tom, či zakúpením novej sauny pôvodnými poškodenými došlo   k uvedeniu   do   pôvodného stavu. Okresný   súd   preto konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala súvislosť medzi pôvodnou saunou a novou saunou, preto žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a zaviazal ju nahradiť trovy konania. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 25 C 152/2008   z 27. mája 2010 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. októbra 2010   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“)   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „v predmetnej preskúmavanej veci   však   navrhovateľ,   na   ktorom   spočívalo   dôkazné   bremeno,   ani   podľa   názoru odvolacieho súdu nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu vo výške 7 191,14 eura (216 640,50,-   Sk),   keďže   nepreukázal,   akú   hodnotu   mala   pôvodná   sauna   v čase   jej poškodenia vo forme zničenia, napriek tomu, že pri škode spôsobenej na staršej použitej veci   sa   má   zistiť   a preukázať   všeobecná   cena   veci   v čase   poškodenia.   Navrhovateľ nepreukázal, že náklady, ktoré vynaložili právny predchodcovia navrhovateľa na obstaranie novej sauny boli primerané, odôvodnené a účelné. Naopak vykonaným dokazovaním bol preukázaný opak, a to, že saunu, ktorá by bola podobná pôvodnej saune, bolo možné na trhu   obstarať   za podstatne   nižšie   náklady,   ako   vynaložili   právny   predchodcovia navrhovateľa...“.   K vytýkaným   vadám   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   uvádzaných sťažovateľkou v odvolaní krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že tieto „nemohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože základom pre zamietnutie návrhu navrhovateľa bolo nepreukázanie ceny poškodenej veci (sauny) v čase vzniku škody, od čoho sa malo odvíjať stanovenie výšky nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej veci“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že „všeobecné   súdy   v tomto   spore   úplne odignorovali   uvedenú   právnu   argumentáciu   sťažovateľa   a vyložili   dotknuté   ustanovenie § 443 OZ striktne formalisticky, izolovane od ostatných ustanovených OZ týkajúcich sa náhrady škody a výlučne v neprospech sťažovateľa“. Sťažovateľka bola toho názoru, že v posudzovanej veci, ako aj v iných prípadoch totálnej škody na veci sa má zistiť „cena novej porovnateľnej veci v čase vzniku škody, pričom náklady potrebné na jej zaobstaranie budú predstavovať výšku skutočnej škody, ktorú je škodca povinný nahradiť. Samozrejme, ak zničená vec bola používaná, bude potrebné, aby sa od nákladov na obstaranie veci odrátala tzv. amortizačná zložka, aby sa poškodený bezdôvodne neobohatil“. Preukázanie ceny zničenej veci v čase poškodenia iným spôsobom (sťažovateľka preukazovala hodnotu zničenej veci vyjadrením od dodávateľa novej sauny, ktorý tvrdil, že ide o porovnateľnú saunu   čo   do   kvality   a vybavenia,   pozn.)   podľa   názoru   sťažovateľky   nebolo   objektívne možné, preto „právny názor všeobecných súdov postavený na nevykonateľných dôkazoch je v rozpore so základným princípom občianskeho súdneho konania (§ 1 v spojení s § 125 OSP),   podľa   ktorého   účastník   má   povinnosť   preukázať   svoje   tvrdenia   len   na   podklade dôkazov, ktorými možno zistiť skutkový stav veci“. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní pred odvolacím súdom tvrdila, že „nedisponuje podkladmi,   na   podklade   ktorých   nadobudol   zničenú   vec   a z ktorých   by   bola   aj   zrejmá nadobúdacia   hodnota   zničenej   veci“.   Názor   krajského   súdu   uvedený   v odôvodnení napadnutého rozsudku týkajúci sa odpočtu amortizácie od nadobúdacej ceny porovnateľnej veci sťažovateľka považuje „za nesprávny v prípadoch absolútnej škody“ a považuje ho za „neprípustné rozšírenie dôvodov na potvrdenie zamietnutia žaloby. Odvolací súd však týmto   postupom   posudzoval   skutkovú   okolnosť,   ktorú   účastníci   a ani   prvostupňový   súd nepovažovali   za   spornú“.   Sťažovateľka   ďalej   krajskému   súdu   vyčíta,   že   jeho   záver o nepreukázaní   primeranosti,   odôvodnenosti   a účelnosti   vynaložených   nákladov   je „nesprávny,   nemá   žiadny   podklad   vo   vykonanom   dokazovaní   a preto   je   svojvoľný arbitrárny“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala na dôkazy, ktoré boli vykladané v jej   neprospech   a   ktoré   považovala   za   procesne   neprípustné   a súčasne   vecne nepreskúmateľné (cenové ponuky od dodávateľa C. a českého dodávateľa A., s. r. o., pozn.). Podľa názoru sťažovateľky v pochybnostiach o hodnovernosti dôkazov a ich výpovednej hodnoty   súdy „boli   povinné   vykonať   ďalšie   riadne   dokazovanie...,   v opačnom   prípade, rozhodnutiam všeobecných súdov absentuje akýkoľvek skutkový základ potvrdený a zistený vykonanými dôkazmi“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch a ďalej   porušujúci   dvojinštančnosť   konania   (v súvislosti   s argumentáciou   uvedenou v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   týkajúcou   sa   amortizácie   ako   ďalšieho   dôvodu na nepriznanie žalovaného nároku), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Nitra svojím rozsudok zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308 porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   v   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd;   základné   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v   čl. 11 Listiny základných práv a slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 323,50 € voči Krajskému súdu Nitra.“

Sťažovateľka   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   26.   apríla   2012   navrhla ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sformulovala do návrhu v tomto znení:

„Súd odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra, č.k. 5Co/201/2010-308, zo dňa 26.10.2011 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej   názoru   arbitrárny,   založený   na   nesprávne   a nedostatočne   posúdených   dôkazoch a porušujúci   dvojinštančnosť   konania, čím   podľa   jej   názoru   došlo   k porušeniu   jej označených   práv.   Sťažovateľka   teda   namieta,   že   jej   nebola   poskytnutá   súdna   ochrana v kvalite   požadovanej   označenými   článkami   ústavy,   listiny, dohovoru   a dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV.   ÚS   195/07).   Vzhľadom na identickú   úpravu   čl.   36   ods.   1   listiny   a čl.   46   ods.   1   ústavy   tento   záver   platí   aj pre základného právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

K porušeniu základného práva   sťažovateľky   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu vo výške 7 191,14 eura (216 640,50,-   Sk),   keďže   nepreukázal,   akú   hodnotu   mala   pôvodná   sauna   v čase   jej poškodenia vo forme zničenia, napriek tomu, že pri škode spôsobenej na staršej použitej veci   sa   má   zistiť   a preukázať   všeobecná   cena   veci   v čase   poškodenia.   Navrhovateľ nepreukázal, že náklady, ktoré vynaložili právny predchodcovia navrhovateľa na obstaranie novej sauny boli primerané, odôvodnené a účelné. Naopak vykonaným dokazovaním bol preukázaný opak, a to, že saunu, ktorá by bola podobná pôvodnej saune, bolo možné na trhu   obstarať   za   podstatne   nižšie   náklady,   ako   vynaložili   právny   predchodcovia navrhovateľa a práve sumu 139 673,- Sk (4 639,29 eura), ktorú za odporcu uhradil vedľajší účastník   na   strane   odporcu   poškodeným   (právnym   predchodcom   navrhovateľa)   možno s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania považovať aj za použitia § 136 OSP za primeranú, keďže poškodení preukázali v konaní pred súdom prvého stupňa vznik škody, ale nepreukázali výšku uplatnenú v žalobnom návrhu.“.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, je dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani dôvodu   na to,   aby ústavný súd do   veci   zasiahol.   Na   tomto   závere nemôže nič zmeniť okolnosť,   že   sťažovateľka   má   na   celú   vec   odlišný   názor   a s napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe   nemôže   spôsobiť   porušenie označených práv sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   neprípustnosti   vykonaných dôkazov v konaní pred prvostupňovým súdom, ústavný súd   ich   považuje za tendenčné, účelové   a ničím   nepodložené.   Pokiaľ   ide   o dôkazy   predložené   sťažovateľkou   v konaní, jediný dôkaz, ktorý v súvislosti s hodnotou veci (sauny) v čase zničenia okresnému súdu predložila,   bolo   vyjadrenie   dodávateľa   novej   sauny   spoločnosti   A.,   s.   r.   o., resp.   jej konateľa Ing. J. R. Pokiaľ ide o vyjadrenie od spoločnosti F., s. r. o., tým sťažovateľka nepreukazovala hodnotu pôvodnej sauny v čase zničenia, ale hodnotu novej sauny tvrdenej kvality a vyhotovenia, čo bolo sporné, a preto ako dôkaz o hodnote pôvodnej sauny v čase zničenia nemôže obstáť.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenie rozhodnutia   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05). Okresný   súd   v   súvislosti   s hodnotením   vykonaného   dokazovania v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že kvalitu saún spoločnosti A., s. r. o., svedok Ing. R. nespochybnil, pričom títo ponúkali s garanciou rovnakej kvality produkt za polovičnú   cenu.   Vzhľadom   na   uvedené   nemožno   tvrdiť,   že   úvaha   týkajúca   sa nepreukázaniu   primeranosti,   odôvodnenosti   a účelnosti   nákladov   vynaložených   právnym predchodcom sťažovateľky nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto je arbitrárna.

V okolnostiach   sťažovateľkinej   veci   bola   sporná   práve   hodnota   pôvodnej   sauny v čase zničenia, a nie novej porovnateľnej veci, preto tvrdenia sťažovateľky o tom, že je potrebné vychádzať z „ceny novej porovnateľnej veci v čase vzniku škody, pričom náklady potrebné na jej zaobstaranie budú predstavovať výšku skutočnej škody, ktorú je škodca povinný nahradiť“, je nepostačujúca a neúplná, a preto v okolnostiach posudzovanej veci aj nepoužiteľná ako východisko pre posúdenie veci. Správne aj sama sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pokiaľ bola vec užívaná (čo v danom prípade nesporne bola), „bude potrebné, aby sa od nákladov na obstaranie veci odrátala tzv. amortizačná zložka, aby sa poškodený bezdôvodne neobohatil“. Sťažovateľka si však podanou žalobou uplatnila škodu vo výške, ako   bola   obstarávacia   cena   novej   veci   (v   konaní   výšku   škody   dokladovala   faktúrami za obstaranie novej sauny), pričom okresný súd aj krajský súd mali pochybnosti, či nová vec bola porovnateľnej kvality ako tá pôvodná v čase zničenia. Sťažovateľka v tomto smere ponúkla   ako   jediný   relevantný   dôkaz   iba   tvrdenie   od   dodávateľa   novej   sauny a na opakovanú   výzvu,   aby   predložila   dôkaz   o nadobudnutí   a pôvode   pôvodnej   veci (sauny), reagovala tvrdením, že ním nedisponuje. Za daných okolností bolo podľa názoru ústavného súdu zistenie výšky nároku sťažovateľky úvahou podľa § 136 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) primerané a ústavne akceptovateľné, pretože v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Československej republiky   judikát   č.   R   13/1985   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 298/2006   (Zo   súdnej   praxe   č.   62/2007)   vo   veci   konajúce   súdy   vychádzali z dostupných údajov a preukázanej škody na základe vykonaného dokazovania. Teda úvahu súdu, ktorá vychádzala z aplikácie § 136 OSP, nemožno považovať za svojvoľnú, pretože vychádzala   zo stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov   v obdobných   veciach,   ktorú ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovanej   veci   hodnotí   ako   primeranú   a ústavne akceptovateľnú. Úvaha súdu, z ktorej vychádzal pri zisťovaní výšky nároku sťažovateľky, vychádzala z vykonaných dôkazov, a to ponúk spoločnosti A., s. r. o., a ponuky dodávateľa C.   Keďže   hodnota   a kvalita   pôvodnej   sauny   v čase   zničenia   bola   sporná   a súd   dospel k záveru,   že   porovnateľnú   saunu   v nedostatku   iných   dôkazov   bolo   možné   obstarať za neporovnateľne nižšie náklady, ako ju obstaral právny predchodca sťažovateľky, pričom uhradená škoda bola v okolnostiach prípadu postačujúca, súd žalobu sťažovateľky zamietol. V tomto smere nie je možné pripísať relevanciu dôkazu – tvrdeniu dodávateľa novej sauny týkajúcemu   sa   primeranosti   ceny   dodanej   sauny,   pretože   by   bolo   naivné   očakávať od podnikateľského   subjektu,   že   bude   tvrdiť,   že   porovnateľnú   saunu,   akú   dodal   on,   je možné obstarať za nepomerne nižšie náklady.

Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania s súvislosti s amortizáciou uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, tú   ústavný   súd   posúdil   ako   neprípustnú,   keďže   nakoľko   bola   dôvodom   prípustnosti pre podanie dovolania z dôvodu § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa   postupom odňala možnosť konať pred súdom), a navyše aj nedôvodnú, pretože bezprostredne súvisela so zisťovaním skutočnej škody, na ktorú poukazoval aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď vyjadril pochybnosť, či zakúpením novej sauny pôvodnými poškodenými došlo k uvedeniu do pôvodného stavu alebo nie. V neposlednom rade nešlo o nosný dôvod rozhodnutia   vo veci,   pretože   ako   to   z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo neunesenie dôkazného bremena, čo sa týka hodnoty zničenej veci (sauny) v čase poškodenia.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   považoval   odôvodnenie   napadnutého rozsudku za dostačujúce a nevybočujúce z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl.   36   ods.   1   listiny a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy a podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu ústavný   súd   poukazuje na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to,   aby sa vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a podľa čl. 36   ods.   1 listiny a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012