znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 210/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B. – B., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. Š., P., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 24/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. – B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010 doručená sťažnosť Ľ. B. – B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   27.   januára   2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 24/2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   apríla   2002 na Okresnom   súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   náhradu   škody   v   sume 254 705,40 Sk, o ktorej okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 Cb 51/2002 z 30. novembra 2004 rozhodol tak, že žalobe v časti vyhovel a v časti konanie zastavil. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie.

Krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp. zn. 3 Cbo 55/2007 z 5. marca   2009 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa k náhrade trov konania. Krajský súd v odôvodnení tohto rozsudku okrem iného konštatoval, že „celková výška   cestovných   náhrad,   ktorá   bola   vyúčtovaná   sťažovateľom   (žalobcom)   a jemu preplatená zo strany zákazníkov, pre ktorých boli realizované servisné služby žalobcom je 393.872,60   Sk...   Z uvedeného   konštatovania   i z jednotlivých   potvrdení   o vykonaní   práce nepochybne vyplýva, že náklady na prepravné si žalobca dal od jednotlivých zákazníkov zaplatiť. Ak teda toto potom poukázal svojmu zamestnancovi E. B., nevznikla mu tým žiadna škoda, ktorú by bol žalovaný povinný zaplatiť.“.

Následne sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu 12. mája 2009 dovolanie, v ktorom zdôraznil, že „odvolací súd rozhodol v rozpore so znaleckým posudkom“.

Dovolací súd dovolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Obdo 24/2009 z 27. januára 2010 zamietol a sťažovateľovi uložil nahradiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ v časti II svojej sťažnosti tvrdí, že „podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

Namietané porušenie sťažovateľ vidí iba v tom, že krajský súd a tiež najvyšší súd nepostupovali   v jeho   veci   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), konkrétne podľa § 1, § 2, § 127 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 OSP, a ich rozhodnutia sú   nepresvedčivé,   pričom   najvyšší   súd   nedal   odpoveď   ani na   jeho   dovolacie   námietky a nezaoberal sa ani jeho návrhom na odklad výkonu rozhodnutia.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   v sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom takto:

„1. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/24/2009 zo dňa 27. 1. 2010 sa zrušuje. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na opätovné prejednanie.

2.   Porušovatelia   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľovi   spoločne   a   nerozdielne   trovy konania na Ústavnom súde SR na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. B. Š. do 15 dní po právoplatnosti nálezu v sume 489,10 Eur...

3. Porušovateľ v 1. rade je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1.330,-   Eur   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní   od   nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

Súčasne   sťažovateľ   v súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde navrhol, „aby Ústavný   súd   SR   rozhodol   o   odklade   vykonateľnosti   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 55/2007 z 5. 3. 2009 a to vzhľadom na vysoké trovy konania...“.

K sťažnosti   sťažovateľa   bola   ešte   pripojená   príloha   s názvom „Zdôvodnenie finančného zadosťučinenia“. V nej sťažovateľ okrem iného tiež namieta prieťahy v konaní pred krajským súdom.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc   z obsahu   podania   sťažovateľa   z 28.   apríla   2010   označeného   ako „Sťažnosť“ ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   sťažnosť   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je zastúpený   právnym   zástupcom,   nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

Ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   sťažnosť   predovšetkým   neobsahuje   jasný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým   spôsobom,   aby mohol   byť   východiskom   pre rozhodnutie   ústavného   súdu v uvedenej veci.

Formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   je   neúplná   a nezrozumiteľná,   keďže   petit sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   viazaný   (§ 20   ods. 3   zákona o ústavnom   súde),   neobsahuje presné   označenie   jednotlivých   porušovateľov   práv   a   tiež v zmysle § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde ďalšiu podstatnú náležitosť, a to presné   a riadne   označenie   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   boli   podľa   tvrdenia sťažovateľa porušené. Tieto skutočnosti sú dôležitými náležitosťami na ďalšie konanie pred ústavným súdom v prípade, keď ústavný súd vysloví porušenie základného práva podľa ústavy alebo dohovoru fyzickej osoby alebo právnickej osoby konkrétnym porušovateľom (jeho rozhodnutím). Petit požadovaný sťažovateľom nie je zhodný ani s tým, čo uvádza v úvode a odôvodnení sťažnosti. Sťažovateľ vo vzťahu ku krajskému súdu neuvádza ani spisovú značku namietaného konania a v danom prípade sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha iba zrušenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 24/2009 z 27. januára 2010 a vrátenia   veci   najvyššiemu   súdu   na „opätovné   prejednanie“.   Prvým   predpokladom prípadného zrušenia rozhodnutia, ktorým mali byť porušené základné práva alebo slobody sťažovateľa, je však vyslovenie porušenia konkrétne označených základných práv a slobôd rozhodnutím ústavného súdu (čl. 127 ods. 2 ústavy), ktorý tak môže urobiť len na návrh oprávnenej   osoby   (§ 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde).   Aj   keď   v odôvodnení   svojej sťažnosti   tvrdí,   že   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priamo v návrhu na rozhodnutie už tieto základné práva neoznačil a neuviedol, porušenie ktorých konkrétnych základných práv a slobôd má byť rozhodnutím ústavného súdu preskúmané a následne vyslovené. Navyše, z obsahu prílohy sťažnosti tiež vyplýva, že namieta aj iné základné právo podľa ústavy, ktoré takisto v petite vôbec neoznačil.

Neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ je v sťažnosti označený ako „Ľ. B. – B...“, hoci podľa aktuálneho výpisu zo živnostenského registra jeho obchodné meno je „Ľ. B. – S...“.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa advokátom konštatuje, že sťažnosť vykazuje nedostatky, a preto ju odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde)   bez   toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal   jeho   argumentáciou   vo   vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré žiadal zrušiť.

Z prílohy sťažnosti navyše vyplýva, že sťažnosť smeruje aj proti postupu krajského súdu, ktorý v spore konal osem rokov a mal spôsobiť prieťahy v konaní tým, že v období od 16. januára   2008   do   5.   marca   2009 „spotreboval   vo   veci   8   vytýčených   termínov pojednávania“.

Ústavný súd k tejto časti návrhu uvádza, že jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť   (§ 53   ods. 3   zákona   o ústavom   súde).   Nedodržanie   tejto   lehoty   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   rozhodol rozsudkom   sp. zn.   3 Cob 55/2007   z   5.   marca   2009   (ktorý   nadobudol   právoplatnosť 20. apríla 2009). Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd ústavnému súdu. Táto jeho sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu až 28. apríla 2010, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde mohol odmietnuť v tejto časti aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci (návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už ďalej nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010